Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 16/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. a Krajským

súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra

2012 doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným

súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 27. novembra 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. -333

z 18. mája 2010 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanej Slovenskej

republike – Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky

(ďalej len „žalovaná“) o zaplatenie sumy 10 825,21 €. Rozsudkom krajského súdu

č. k. -365 z 19. septembra 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 27. septembra 2012.

Sťažovateľ tvrdí, že bol diskriminovaný z dôvodu jeho postavenia (navrátilého

utečenca) po príchode do vlasti z viac ako štvorročného azylového konania v zahraničí,

keďže bol v hmotnej núdzi a štát dôsledne nezabezpečil ani jemu, ale ani jeho štvorčlennej

rodine právo na dôstojný život. Pomoc od štátu bola nedostatočná a neúčinná. Preto bolo

povinnosťou okresného súdu v rámci ochrany osobnosti priznať nemajetkovú ujmu

v peniazoch za porušenie práva na dôstojný život štvorčlennej rodiny, keďže sťažovateľ

ako otec rodiny bol jej živiteľom a štát neposkytol účinnú sociálnu pomoc v zmysle zákona.

Podľa mnohých názorov právo na súkromie a dôstojný život je právom na rešpektovanie

súkromného života, teda práva na život podľa vlastných predstáv chráneného

pred publicitou. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je však právo na súkromie oveľa

širšie. Zahŕňalo v sebe dlhú dobu zo strany štátu len povinnosť rešpektovania a povinnosť

zdržania sa neoprávnených zásahov do súkromia. Podľa terajšej judikatúry však zahŕňa

aj pozitívny záväzok štátu chrániť toto právo, teda vytvoriť také podmienky a pravidlá,

ktoré by znemožňovali jeho porušenie. Všeobecné súdy opomenuli vyhodnotiť situáciu

sťažovateľa a jeho rodiny ako precedens, keďže zákony nepočítali s tým, že sa rodina vráti

po viac ako štvorročnej neprítomnosti späť na Slovensko. Z toho dôvodu jej nie je priznaná

dávka na podporu v nezamestnanosti. Počas neprítomnosti sťažovateľ s rodinou

bez vlastného vedomia stratil v svojvoľnom konaní strechu nad hlavou a štát poskytne

iba dávku v hmotnej núdzi vo výške 3 900 Sk, ktorá je nižšia, ako musí zaplatiť

za ubytovanie v sociálnej ubytovni (5 500 Sk), lebo štát nemá vyriešenú bytovú otázku

pre sociálne prípady rodín, ktoré stratia strechu nad hlavou nie vlastným pričinením,

prípadne strate nemohli účinne zabrániť. Sťažovateľ sa cíti byť diskriminovaný voči tým

občanom, ktorí takúto dávku v hmotnej núdzi dostali a pritom mali strechu nad hlavou, resp.

mali k dispozícii aj iný hnuteľný majetok, teda mohli si zabezpečiť základné životné

potreby aj z iných vecí.

Rozsudok okresného súdu bol vydaný bez náležitého dokazovania, na základe

nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov a nesprávnych skutkových a právnych

záverov. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu nebolo v súlade s ustanovením § 157

ods. 2 . So zreteľom na uvedené krajský súd nesprávne

uzavrel, že skutkové zistenia okresného súdu majú dostatočnú oporu vo výsledkoch

vykonaného dokazovania. Nijako nebolo zdôvodnené, ako si mal sťažovateľ s rodinou

zabezpečiť dôstojné žitie, keď jediným príjmom bola úplne nedostačujúca sociálna dávka

vo výške 3 900 Sk. Podstatné je aj to, že sťažovateľ nemôže sám znášať následky veľkých

spoločenských zmien po roku 1989. Nemožno súhlasiť s názorom krajského súdu, podľa

ktorého neboli naplnené podmienky na priznanie uplatneného nároku na ochranu osobnosti,

keďže tu neexistoval neoprávnený zásah žalovanej, ktorá pri vydávaní svojich rozhodnutí

postupovala v zmysle platných zákonov. Tento právny názor treba v konkrétnom prípade

sťažovateľa považovať za svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby bol rozsudok

krajského súdu z 19. septembra 2012 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie

okresnému súdu. Domáha sa tiež priznania finančného zadosťučinenia v sume po 30 000 €

od okresného súdu a od krajského súdu. Od krajského súdu požaduje navyše aj úhradu trov

právneho zastúpenia v sume 3 000 €.

Napokon sa sťažovateľ domáha ustanovenia advokáta ako právneho zástupcu

v konaní s tým, aby to bola advokátka JUDr. J. Ch., B.

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -333 z 18. mája 2010 vyplýva,

že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá, pričom žalovanej sa náhrada trov konania

nepriznala.

Podľa odôvodnenia rozsudku sťažovateľ v podanej žalobe argumentoval tým,

že v roku 1992 založil politické hnutie zvané Hnutie za slobodu prejavu. Od tej doby

pociťoval s rodinou prenasledovanie, a preto 22. júna 2001 požiadal aj s rodinou o politický

azyl vo Švajčiarsku. Po štvorročnom azylovom konaní ich švajčiarske úrady vyhostili

s poukazom na vstup Slovenskej republiky do Európskej únie a z toho vyplývajúci

nedostatok hrozby politického prenasledovania. Sťažovateľ po príchode domov zistil, že mu

bol skonfiškovaný rodinný dom a stal sa bezdomovcom. Postupovalo sa pritom v jeho

neprítomnosti a bez možnosti predložiť dôkazy o druhotnej platobnej neschopnosti, pričom

následne na to bola vykonaná nezákonná dražba. Dňa 9. novembra 2005 bol zaradený

do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Dňa 21. februára 2006 požiadal o podporu

v nezamestnanosti, ktorá mu však nebola priznaná, lebo nebol v posledných troch rokoch

pred zaradením do evidencie poistený. Toto však bolo z dôvodu, že sa nachádzal s rodinou

vo Švajčiarsku, kde využil právo azylu, a preto mal zákon myslieť aj na túto situáciu

a takéto obdobie zarátať do obdobia poistenia. Rozhodnutím žalovanej mu bola priznaná

dávka v hmotnej núdzi, nie však v závislosti od určenej sumy životného minima. Žalovaná

nezabezpečila súlad zákona o hmotnej núdzi v rámci príspevku na bývanie pre ľudí

v krajnej núdzi bez nájomnej zmluvy. Keďže štát nemá vypracovanú sociálnu politiku,

sťažovateľ musel s rodinou znášať neprimerané bremeno.

Podľa zistení okresného súdu rozhodnutím úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

(ďalej len „úrad práce“) z 9. novembra 2005 bol sťažovateľ zaradený do evidencie

uchádzačov o zamestnanie. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil 16. februára

2006. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne – ústredia (ďalej len „poisťovňa“), z 23. mája 2006

bolo právoplatne rozhodnuté o neposkytnutí dávky v nezamestnanosti, pretože sťažovateľ

v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných nebol poistený

najmenej tri roky, pretože v danej dobe bol v azylovom konaní, ktoré sa nepovažuje za dobu

poistenia v nezamestnanosti. Zákon umožňoval dobrovoľné poistenie, čo však sťažovateľ

nevyužil. Rozhodnutím úradu práce z 8. decembra 2005 bola sťažovateľovi od 1. novembra

2005 priznaná dávka v hmotnej núdzi vo výške 3 900 Sk. Ďalším rozhodnutím zo 16. júna

2006 mu bola priznaná od 1. júna 2006 dávka v hmotnej núdzi vo výške 5 600 Sk.

Na základe zmluvy o ubytovaní bolo sťažovateľovi poskytnuté prechodné ubytovanie

za nájomné 5 500 Sk mesačne od 1. februára 2006.

Podľa názoru okresného súdu základným predpokladom uplatnenia majetkovej

satisfakcie v rámci uplatnenej ochrany osobnosti (v danom prípade práva na ochranu

ľudskej dôstojnosti) sú existencia zásahu, neoprávnenosť zásahu, ich príčinná súvislosť, ako

aj vznik nemajetkovej ujmy, pričom dôležitá je skutočnosť, že uvedený zásah bol objektívne

spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Vykonaným dokazovaním bolo treba dospieť k záveru, že neboli naplnené

podmienky na priznanie uplatneného nároku na ochranu osobnosti, keďže tu neexistoval

neoprávnený zásah žalovanej, ktorá pri vydávaní už uvedených rozhodnutí postupovala

v zmysle platných zákonov, čo napokon sčasti pripustil aj samotný sťažovateľ. Tieto zákony

stanovili podmienky na priznanie dávok a úrad práce, ako aj poisťovňa ich pri svojom

rozhodovaní aj riadne dodržali.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -365 z 19. septembra 2012 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -333 z 18. mája 2010.

Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne také

vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie.

Okresný súd vykonal dokazovanie správnym smerom, z vykonaného dokazovania vyvodil

správne skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke.

Odôvodnenie rozsudku je v plnom súlade s ustanovením § 157 Občianskeho súdneho

poriadku.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného

súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči rozsudku okresného súdu mal

krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená

právomoc ústavného súdu. Treba v tejto súvislosti ešte poznamenať, že sťažovateľ právo

podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu aj využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba považovať

za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého platné zákony nepočítajú

s takou situáciou, v akej sa ocitol sťažovateľ aj so svojou rodinou, pričom podľa jeho názoru

priznaná výška peňažnej podpory zo strany štátu nie je v súlade s ústavnými kritériami,

keďže neumožňuje dôstojný život pre sťažovateľa a jeho rodinu.

Podľa názoru ústavného súdu sú tak skutkové zistenia, ako aj právne závery

všeobecných súdov zrozumiteľné, dostatočné a presvedčivé. V nijakom prípade ich

nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Samotná

skutočnosť, že sa sťažovateľ s týmito závermi nestotožňuje, nezakladá porušenie

označených článkov a dohovoru.

Vzhľadom na uplatnenú argumentáciu sťažovateľa považuje ústavný súd za potrebné

poukázať na niektoré, podľa jeho názoru pre rozhodovanie všeobecných súdov podstatné

okolnosti.

Nespokojnosť sťažovateľa smeruje zrejme najmä proti rozhodnutiam úradu práce

z 8. decembra 2005 a zo 16. júna 2006, ktorými mu bola priznaná dávka v hmotnej núdzi

v mesačnej výške 3 900 Sk, resp. 5 600 Sk, ako aj proti rozhodnutiu poisťovne z 23. mája

2006 o neposkytnutí dávky v nezamestnanosti. V tejto súvislosti treba uviesť, že pokiaľ

bol sťažovateľ s takto určenými sumami dávky v hmotnej núdzi, resp. s nepriznaním dávky

v nezamestnanosti nespokojný, mal možnosť požiadať o súdne preskúmanie právoplatných

rozhodnutí o dávke v hmotnej núdzi, resp. o nepriznaní dávky v nezamestnanosti postupom

podľa piatej časti druhej hlavy , teda v rámci správneho

súdnictva. Mohol pred všeobecnými súdmi namietať nesúlad príslušných zákonov s

či medzinárodnými zmluvami a požadovať, aby všeobecný súd sa v rámci správneho

súdnictva obrátil na ústavný súd s návrhom na skúmanie súladu príslušných zákonov

s či medzinárodnou zmluvou. Rovnako mohol pred všeobecnými súdmi

argumentovať aj v tom zmysle, že výklad príslušných zákonov zo strany úradu práce

a poisťovne nie je ústavne konformný, a domáhať sa takéhoto výkladu cestou všeobecných

súdov. Ani z tvrdení sťažovateľa, ale ani zo zistení okresného súdu nevyplýva,

že by sťažovateľ uvedené možnosti obrany svojich práv využil.

Podľa otázky, o ktorých patrí rozhodnúť

inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným

orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

S poukazom na citované ustanovenie všeobecné súdy v rámci konania o žalobe

sťažovateľa o ochranu osobnosti boli viazané právoplatnými rozhodnutiami úradu práce

a poisťovne o výške dávky v hmotnej núdzi, resp. o nepriznaní dávky v nezamestnanosti.

Neboli teda oprávnené skúmať správnosť týchto rozhodnutí, či dokonca dospieť k záveru,

že týmito rozhodnutiami bol porušený zákon. Námietky sťažovateľa mali byť správne

uplatnené v rámci súdneho preskúmania právoplatných rozhodnutí správnych orgánov,

čo sa však nestalo. Preto záver všeobecných súdov, podľa ktorého úspechu žaloby

sťažovateľa bráni absencia neoprávneného zásahu žalovanej, je presvedčivý.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013