Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 16/2013
PDF · 180.28 KB
No categories available
II. ÚS 16/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 26 C 210/2006 a Krajským
súdom v Bratislave pod sp. zn. 7 Co 365/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra
2012 doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným
súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 C 210/2006 a Krajským súdom
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 Co 365/2010. Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 27. novembra 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 26 C 210/2006-333
z 18. mája 2010 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanej Slovenskej
republike – Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
(ďalej len „žalovaná“) o zaplatenie sumy 10 825,21 €. Rozsudkom krajského súdu
č. k. 7 Co 365/2010-365 z 19. septembra 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 27. septembra 2012.
Sťažovateľ tvrdí, že bol diskriminovaný z dôvodu jeho postavenia (navrátilého
utečenca) po príchode do vlasti z viac ako štvorročného azylového konania v zahraničí,
keďže bol v hmotnej núdzi a štát dôsledne nezabezpečil ani jemu, ale ani jeho štvorčlennej
rodine právo na dôstojný život. Pomoc od štátu bola nedostatočná a neúčinná. Preto bolo
povinnosťou okresného súdu v rámci ochrany osobnosti priznať nemajetkovú ujmu
v peniazoch za porušenie práva na dôstojný život štvorčlennej rodiny, keďže sťažovateľ
ako otec rodiny bol jej živiteľom a štát neposkytol účinnú sociálnu pomoc v zmysle zákona.
Podľa mnohých názorov právo na súkromie a dôstojný život je právom na rešpektovanie
súkromného života, teda práva na život podľa vlastných predstáv chráneného
pred publicitou. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je však právo na súkromie oveľa
širšie. Zahŕňalo v sebe dlhú dobu zo strany štátu len povinnosť rešpektovania a povinnosť
zdržania sa neoprávnených zásahov do súkromia. Podľa terajšej judikatúry však zahŕňa
aj pozitívny záväzok štátu chrániť toto právo, teda vytvoriť také podmienky a pravidlá,
ktoré by znemožňovali jeho porušenie. Všeobecné súdy opomenuli vyhodnotiť situáciu
sťažovateľa a jeho rodiny ako precedens, keďže zákony nepočítali s tým, že sa rodina vráti
po viac ako štvorročnej neprítomnosti späť na Slovensko. Z toho dôvodu jej nie je priznaná
dávka na podporu v nezamestnanosti. Počas neprítomnosti sťažovateľ s rodinou
bez vlastného vedomia stratil v svojvoľnom konaní strechu nad hlavou a štát poskytne
iba dávku v hmotnej núdzi vo výške 3 900 Sk, ktorá je nižšia, ako musí zaplatiť
za ubytovanie v sociálnej ubytovni (5 500 Sk), lebo štát nemá vyriešenú bytovú otázku
pre sociálne prípady rodín, ktoré stratia strechu nad hlavou nie vlastným pričinením,
prípadne strate nemohli účinne zabrániť. Sťažovateľ sa cíti byť diskriminovaný voči tým
občanom, ktorí takúto dávku v hmotnej núdzi dostali a pritom mali strechu nad hlavou, resp.
mali k dispozícii aj iný hnuteľný majetok, teda mohli si zabezpečiť základné životné
potreby aj z iných vecí.
Rozsudok okresného súdu bol vydaný bez náležitého dokazovania, na základe
nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov a nesprávnych skutkových a právnych
záverov. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu nebolo v súlade s ustanovením § 157
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. So zreteľom na uvedené krajský súd nesprávne
uzavrel, že skutkové zistenia okresného súdu majú dostatočnú oporu vo výsledkoch
vykonaného dokazovania. Nijako nebolo zdôvodnené, ako si mal sťažovateľ s rodinou
zabezpečiť dôstojné žitie, keď jediným príjmom bola úplne nedostačujúca sociálna dávka
vo výške 3 900 Sk. Podstatné je aj to, že sťažovateľ nemôže sám znášať následky veľkých
spoločenských zmien po roku 1989. Nemožno súhlasiť s názorom krajského súdu, podľa
ktorého neboli naplnené podmienky na priznanie uplatneného nároku na ochranu osobnosti,
keďže tu neexistoval neoprávnený zásah žalovanej, ktorá pri vydávaní svojich rozhodnutí
postupovala v zmysle platných zákonov. Tento právny názor treba v konkrétnom prípade
sťažovateľa považovať za svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
26 C 210/2006 a krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 365/2010 s tým, aby bol rozsudok
krajského súdu z 19. septembra 2012 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie
okresnému súdu. Domáha sa tiež priznania finančného zadosťučinenia v sume po 30 000 €
od okresného súdu a od krajského súdu. Od krajského súdu požaduje navyše aj úhradu trov
právneho zastúpenia v sume 3 000 €.
Napokon sa sťažovateľ domáha ustanovenia advokáta ako právneho zástupcu
v konaní s tým, aby to bola advokátka JUDr. J. Ch., B.
II.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 26 C 210/2006-333 z 18. mája 2010 vyplýva,
že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá, pričom žalovanej sa náhrada trov konania
nepriznala.
Podľa odôvodnenia rozsudku sťažovateľ v podanej žalobe argumentoval tým,
že v roku 1992 založil politické hnutie zvané Hnutie za slobodu prejavu. Od tej doby
pociťoval s rodinou prenasledovanie, a preto 22. júna 2001 požiadal aj s rodinou o politický
azyl vo Švajčiarsku. Po štvorročnom azylovom konaní ich švajčiarske úrady vyhostili
s poukazom na vstup Slovenskej republiky do Európskej únie a z toho vyplývajúci
nedostatok hrozby politického prenasledovania. Sťažovateľ po príchode domov zistil, že mu
bol skonfiškovaný rodinný dom a stal sa bezdomovcom. Postupovalo sa pritom v jeho
neprítomnosti a bez možnosti predložiť dôkazy o druhotnej platobnej neschopnosti, pričom
následne na to bola vykonaná nezákonná dražba. Dňa 9. novembra 2005 bol zaradený
do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Dňa 21. februára 2006 požiadal o podporu
v nezamestnanosti, ktorá mu však nebola priznaná, lebo nebol v posledných troch rokoch
pred zaradením do evidencie poistený. Toto však bolo z dôvodu, že sa nachádzal s rodinou
vo Švajčiarsku, kde využil právo azylu, a preto mal zákon myslieť aj na túto situáciu
a takéto obdobie zarátať do obdobia poistenia. Rozhodnutím žalovanej mu bola priznaná
dávka v hmotnej núdzi, nie však v závislosti od určenej sumy životného minima. Žalovaná
nezabezpečila súlad zákona o hmotnej núdzi v rámci príspevku na bývanie pre ľudí
v krajnej núdzi bez nájomnej zmluvy. Keďže štát nemá vypracovanú sociálnu politiku,
sťažovateľ musel s rodinou znášať neprimerané bremeno.
Podľa zistení okresného súdu rozhodnutím úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
(ďalej len „úrad práce“) z 9. novembra 2005 bol sťažovateľ zaradený do evidencie
uchádzačov o zamestnanie. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil 16. februára
2006. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne – ústredia (ďalej len „poisťovňa“), z 23. mája 2006
bolo právoplatne rozhodnuté o neposkytnutí dávky v nezamestnanosti, pretože sťažovateľ
v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných nebol poistený
najmenej tri roky, pretože v danej dobe bol v azylovom konaní, ktoré sa nepovažuje za dobu
poistenia v nezamestnanosti. Zákon umožňoval dobrovoľné poistenie, čo však sťažovateľ
nevyužil. Rozhodnutím úradu práce z 8. decembra 2005 bola sťažovateľovi od 1. novembra
2005 priznaná dávka v hmotnej núdzi vo výške 3 900 Sk. Ďalším rozhodnutím zo 16. júna
2006 mu bola priznaná od 1. júna 2006 dávka v hmotnej núdzi vo výške 5 600 Sk.
Na základe zmluvy o ubytovaní bolo sťažovateľovi poskytnuté prechodné ubytovanie
za nájomné 5 500 Sk mesačne od 1. februára 2006.
Podľa názoru okresného súdu základným predpokladom uplatnenia majetkovej
satisfakcie v rámci uplatnenej ochrany osobnosti (v danom prípade práva na ochranu
ľudskej dôstojnosti) sú existencia zásahu, neoprávnenosť zásahu, ich príčinná súvislosť, ako
aj vznik nemajetkovej ujmy, pričom dôležitá je skutočnosť, že uvedený zásah bol objektívne
spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Vykonaným dokazovaním bolo treba dospieť k záveru, že neboli naplnené
podmienky na priznanie uplatneného nároku na ochranu osobnosti, keďže tu neexistoval
neoprávnený zásah žalovanej, ktorá pri vydávaní už uvedených rozhodnutí postupovala
v zmysle platných zákonov, čo napokon sčasti pripustil aj samotný sťažovateľ. Tieto zákony
stanovili podmienky na priznanie dávok a úrad práce, ako aj poisťovňa ich pri svojom
rozhodovaní aj riadne dodržali.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 365/2010-365 z 19. septembra 2012 vyplýva,
že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 26 C 210/2006-333 z 18. mája 2010.
Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne také
vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie.
Okresný súd vykonal dokazovanie správnym smerom, z vykonaného dokazovania vyvodil
správne skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke.
Odôvodnenie rozsudku je v plnom súlade s ustanovením § 157 Občianskeho súdneho
poriadku.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 26 C 210/2006, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného
súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť
ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči rozsudku okresného súdu mal
krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená
právomoc ústavného súdu. Treba v tejto súvislosti ešte poznamenať, že sťažovateľ právo
podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu aj využil.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 365/2010. Túto časť sťažnosti treba považovať
za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého platné zákony nepočítajú
s takou situáciou, v akej sa ocitol sťažovateľ aj so svojou rodinou, pričom podľa jeho názoru
priznaná výška peňažnej podpory zo strany štátu nie je v súlade s ústavnými kritériami,
keďže neumožňuje dôstojný život pre sťažovateľa a jeho rodinu.
Podľa názoru ústavného súdu sú tak skutkové zistenia, ako aj právne závery
všeobecných súdov zrozumiteľné, dostatočné a presvedčivé. V nijakom prípade ich
nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Samotná
skutočnosť, že sa sťažovateľ s týmito závermi nestotožňuje, nezakladá porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru.
Vzhľadom na uplatnenú argumentáciu sťažovateľa považuje ústavný súd za potrebné
poukázať na niektoré, podľa jeho názoru pre rozhodovanie všeobecných súdov podstatné
okolnosti.
Nespokojnosť sťažovateľa smeruje zrejme najmä proti rozhodnutiam úradu práce
z 8. decembra 2005 a zo 16. júna 2006, ktorými mu bola priznaná dávka v hmotnej núdzi
v mesačnej výške 3 900 Sk, resp. 5 600 Sk, ako aj proti rozhodnutiu poisťovne z 23. mája
2006 o neposkytnutí dávky v nezamestnanosti. V tejto súvislosti treba uviesť, že pokiaľ
bol sťažovateľ s takto určenými sumami dávky v hmotnej núdzi, resp. s nepriznaním dávky
v nezamestnanosti nespokojný, mal možnosť požiadať o súdne preskúmanie právoplatných
rozhodnutí o dávke v hmotnej núdzi, resp. o nepriznaní dávky v nezamestnanosti postupom
podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, teda v rámci správneho
súdnictva. Mohol pred všeobecnými súdmi namietať nesúlad príslušných zákonov s ústavou
či medzinárodnými zmluvami a požadovať, aby všeobecný súd sa v rámci správneho
súdnictva obrátil na ústavný súd s návrhom na skúmanie súladu príslušných zákonov
s ústavou či medzinárodnou zmluvou. Rovnako mohol pred všeobecnými súdmi
argumentovať aj v tom zmysle, že výklad príslušných zákonov zo strany úradu práce
a poisťovne nie je ústavne konformný, a domáhať sa takéhoto výkladu cestou všeobecných
súdov. Ani z tvrdení sťažovateľa, ale ani zo zistení okresného súdu nevyplýva,
že by sťažovateľ uvedené možnosti obrany svojich práv využil.
Podľa § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku otázky, o ktorých patrí rozhodnúť
inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným
orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.
S poukazom na citované ustanovenie všeobecné súdy v rámci konania o žalobe
sťažovateľa o ochranu osobnosti boli viazané právoplatnými rozhodnutiami úradu práce
a poisťovne o výške dávky v hmotnej núdzi, resp. o nepriznaní dávky v nezamestnanosti.
Neboli teda oprávnené skúmať správnosť týchto rozhodnutí, či dokonca dospieť k záveru,
že týmito rozhodnutiami bol porušený zákon. Námietky sťažovateľa mali byť správne
uplatnené v rámci súdneho preskúmania právoplatných rozhodnutí správnych orgánov,
čo sa však nestalo. Preto záver všeobecných súdov, podľa ktorého úspechu žaloby
sťažovateľa bráni absencia neoprávneného zásahu žalovanej, je presvedčivý.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2013