Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 4/2013
PDF · 249.54 KB
No categories available
II. ÚS 4/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. D.
T., K., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva
na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 62/2011 z 22. augusta 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra
2012 doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 62/2011 z 22. augusta 2012,
a žiada vydať tento nález:
„Právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd bolo rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2 Sžf/62/2011 zo dňa 22. 08. 2012 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2 Sžf/62/2011 zo dňa 22. 08. 2012 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania vo výške
269,58 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ sa ako žalobca domáhal
pôvodne proti Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, neskôr proti Finančnému
riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) v konaní pred Krajským súdom
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 6 S 122/2009 preskúmania
rozhodnutia žalovaného č. 9964/2009-1410 zo 17. júna 2009, ktorým žalovaný
potvrdil prvostupňové rozhodnutie Colného úradu K. (ďalej len „colný úrad“) č. 766/2009-
5631 z 2. januára 2009 a zamietol odvolanie sťažovateľa. Colný úrad rozhodnutím
č. 766/2009-5631 z 2. januára 2009 rozhodol podľa § 435 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z.
colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „colný zákon“) o prepadnutí
veci – vibračného lisu na výrobu terakotovej dlažby L. (ďalej len „vibračný lis“) – v
prospech štátu. Podľa tohto ustanovenia ak vlastník veci alebo osoba, u ktorej sa zaistený
tovar alebo vec v čase zaistenia nachádza, v lehote podľa § 434 ods. 3 colného zákona
neodstráni pochybnosti alebo dôvody, ktoré viedli k zaisteniu tovaru alebo veci podľa § 434
ods. 1 písm. a), d) – f) colného zákona, colný úrad vydá rozhodnutie o prepadnutí alebo
zhabaní tovaru alebo veci v prospech štátu, ak takéto opatrenie nemožno uložiť v konaní
o colnom priestupku alebo v konaní o colnom delikte. Colný úrad mal za preukázané,
že na vibračnom lise viazne colný dlh vo výške 96 121,52 € vymeraný rozhodnutím colného
úradu č. 1307/2002/KE-M z 20. novembra 2002, ako aj to, že sťažovateľ si k vibračnému
lisu v roku 2007 úspešne uplatnil vlastnícke právo.
Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu colného úradu o prepadnutí vibračného lisu
odvolanie. Poukázal na to, že dovozcom vibračného lisu bola spoločnosť K., s. r. o., ktorá
jediná sa mohla dopustiť porušenia colného zákona, za ktoré jej mohla byť uložená sankcia
(sťažovateľ nebol nikdy uznaný vinným zo spáchania colného deliktu). Keďže spoločnosť
K., s. r. o., vstúpila 3. augusta 1998 do konkurzu, mal si colný úrad uplatniť svoju
pohľadávku v konkurznom konaní a ak tak neurobil, pohľadávka zanikla a aj v prípade,
ak by nezanikla, nárok na jej vymáhanie by bol premlčaný. Navyše, podľa názoru
sťažovateľa colný úrad rozhodol podľa colného zákona, ktorý bol v čase jeho rozhodovania
zrušený zákonom č. 199/2004 Z. z. colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový colný zákon“), a v zmysle nového colného
zákona je možné uložiť prepadnutie tovaru alebo veci len fyzickej osobe (sťažovateľ
je právnická osoba). Poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 63/04
z 28. februára 2008, ako aj ustanovenie § 76 ods. 1 colného zákona, z ktorých vyplýva,
že tam uvedené lehoty uplynuli, v konaní nie je možné pokračovať, a preto je nutné
ho zastaviť.
Žalovaný potvrdenie rozhodnutia colného úradu rozhodnutím č. 9964/2009-1410
zo 17. júna 2009 odôvodnil tým, že colný úrad správne aplikoval na vec colný zákon z roku
2001, pretože konanie o zaistení tovaru bolo začaté za jeho účinnosti, dôvody zaistenia
tovaru pretrvali až do vydania rozhodnutia colného úradu a takýto jeho postup zodpovedá
prechodnému ustanoveniu § 91 ods. 1 nového colného zákona. Skutočnosť, že vibračný lis
je stále pod colným dohľadom, je daná tým, že nezaplatením dovozných platieb nedošlo
k zmene zahraničného tovaru na tovar so statusom slovenského tovaru a dôvody zaistenia
uvedené v § 434 ods. 1 písm. a) a e) colného zákona trvajú naďalej bez ohľadu na to,
kto je jeho vlastníkom. Dovozné platby neboli zaplatené ani sťažovateľom. Konanie
o prepadnutie tovaru v prospech štátu nesúvisí s konaním vo veci porušenia colných
predpisov; prepadnutie tovaru v prospech štátu podľa § 435 ods. 1 colného zákona sa viaže
na inštitút zaistenia tovaru a neodstránenie pochybnosti alebo dôvodov, ktoré viedli
k zaisteniu. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozhodnutia najvyššieho súdu, žalovaný
v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v tomto konaní neboli vydané žiadne rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktorými by bol viazaný.
Sťažovateľ svoju žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 9964/2009-1410
zo 17. júna 2009 odôvodnil tým, že clo bolo vymerané ešte v roku 1992 spoločnosti
K., s. r. o., ako pôvodnému vlastníkovi tovaru, colný úrad začal proti tejto spoločnosti
aj výkon rozhodnutia na základe výkazu nedoplatkov zo 14. marca 1996 postupom podľa
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov,
pričom však táto norma umožňuje výkon rozhodnutia najneskôr do 3 rokov po uplynutí
lehoty na splnenie uloženej povinnosti. Ide o lehotu prekluzívnu a po jej uplynutí
(ak nedošlo k vymoženiu) došlo k zániku práva colného úradu vymáhať colný nedoplatok,
čo potvrdil aj najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 7 Sž 142/2001 zo 7. novembra 2001.
Výkazom nedoplatkov bol vibračný lis prepustený do voľného obehu. Napriek tomu colný
úrad rozhodnutím č. 1307/2002/KE-M z 20. novembra 2002 rozhodol znova o vymeraní
colného dlhu spoločnosti F., s. r. o., avšak medzi vecami, na ktoré bol vymeraný,
sa už vibračný lis nenachádzal. Na tento vibračný lis, ktorý nadobudol do vlastníctva
sťažovateľ na základe kúpnej zmluvy zaplatením kúpnej ceny 19. januára 2001, na tovar
vo vlastníctve sťažovateľa už clo nebolo vymerané a vibračný lis nebol uvedený ani
v rozhodnutí colného úradu o zaistení veci (č. 1486/2002 z 20. augusta 2002). Sťažovateľ
nebol nikdy vyzvaný na zaplatenie colného dlhu, nebola mu nikdy colným úradom uložená
povinnosť colný dlh zaplatiť, nemal čo plniť a nebol povinný odstraňovať ani pochybnosti
vedúce k zaisteniu vibračného lisu. Vibračný lis bol prepustený do voľného obehu
14. marca 1996 a pokiaľ colný úrad vydal 17. mája 2001 oznámenie o oprave chyby
v písaní, ktorým tovar vylúčil z režimu voľného obehu, postupoval nezákonne, pretože
nešlo o omyl v písaní, ktorý takto možno opraviť, ale o nezákonnú zmenu rozhodnutia.
Pretože tovar bol prepustený do režimu voľného obehu, právny predchodca sťažovateľa
sa nestal colným dlžníkom, a preto ním nemôže byť ani sťažovateľ. Sťažovateľ v žalobe
zopakoval aj svoje tvrdenia uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu colného úradu
o následkoch vyhlásenia konkurzu na spoločnosť K., s. r. o.
Krajský súd rozsudkom č. k. 6 S 122/2009-166 z 22. septembra 2011 žalobu
sťažovateľa zamietol a náhradu trov konania žalobcovi nepriznal. Z obsahu
administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že vibračný lis bol popri iných veciach
zaistený v súlade s § 434 ods. 1 písm. a), e) colného zákona právoplatným rozhodnutím
colného úradu č. 1486/2002 z 20. augusta 2002. Tovar, ktorý bol právoplatne
zaistený, podlieha právnej možnosti postupu podľa § 435 ods. 1 colného zákona bez
ohľadu na vlastnícke práva k nemu. Zmena v osobe vlastníka tovaru neprepusteného
do režimu voľného obehu, nemá právny význam pre postup colných orgánov.
To, že vibračný lis nebol prepustený do režimu voľného obehu, konštatoval najvyšší súd
v rozsudku sp. zn. 2 Sž-o-KS 92/2004 z 15. februára 2006 vo veci žalobcu spoločnosti
F., s. r. o., K., proti žalovanému Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. V rovnakom
rozsudku najvyšší súd uviedol i to, že rozhodnutiu žalovaného o vymeraní colného dlhu
spoločnosti F., s. r. o., K., nebránila prekážka res iudicata. Pokiaľ najvyšší súd v rozsudkoch
sp. zn. 7 Sž 142/01 a sp. zn. 7 Sž 67/02 konštatoval, že spoločnosť F., s. r. o., K.,
nie je colným dlžníkom a nie je ani právnym nástupcom spoločnosti K., s. r. o., krajský súd
dospel k záveru, že rozhodnutia v týchto veciach, t. j. vo veci vymerania colného dlhu
F., s. r. o., sú vydané v samostatných konaniach, ktorých predmet nie je totožný s konaním
a rozhodnutím colných orgánov vo veci vymerania colného dlhu spoločnosti K., s. r. o.
K preklúzii nároku vymáhať clo nedošlo. S ohľadom na obsah rozhodnutí správnych
orgánov nachádzajúcich sa v administratívnom spise za irelevantnú považoval krajský súd
námietku sťažovateľa, podľa ktorej rozhodnutie o zaistení tovaru z 20. augusta 2002
obsahuje iné označenie zaisteného tovaru, než rozhodnutie o jeho prepadnutí v prospech
štátu. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé aj to, že výzva colného úradu zo 4. júna
2008 sťažovateľovi obsahuje aj konštatovanie, podľa ktorého colný úrad vydá sťažovateľovi
tovar za predpokladu, že do 15 dní od jej doručenia za tovar uhradí colný dlh vo výške
96 121,52 €. Sťažovateľ bol teda na úhradu colného dlhu pred vydaním rozhodnutia
o prepadnutí tovaru vyzvaný. Krajský súd ďalej uviedol, že spoločnosť K., s. r. o., nebola
pôvodným vlastníkom vibračného lisu, bola iba deklarantom v colnom konaní a tovar bol
vo vlastníctve talianskej spoločnosti. Colný dlh viazne na tovare, a preto colný úrad bol
oprávnený domáhať sa jeho zaplatenia aj od vlastníka tovaru F., s. r. o., a následne
aj od sťažovateľa. Tovar má stále štatút zahraničného tovaru, ktorý bráni z právneho
hľadiska jeho používaniu a nakladaniu s ním. Podľa § 397 ods. 7 písm. c) colného zákona
dlžníkom je aj osoba, ktorá získala alebo držala tovar podľa odseku 6 a vedela alebo mala
vedieť v čase nadobudnutia alebo prijatia tovaru, že bol odňatý spod colného dohľadu.
Za tovar, ktorý sťažovateľ nadobudol do vlastníctva, nebola dosiaľ v súlade s colnými
predpismi uhradená dovozná platba, išlo o tovar so zahraničným statusom, jeho vlastníctvo
bolo nadobudnuté v rozpore s právnymi predpismi. Prepojenie osôb L. P. a V. K.
a spoločnosti T., s. r. o. (V. K. ako jej splnomocnený zástupca), nasvedčujú tomu,
že im musela byť jasná skutočnosť, že tovar bol pod colným dohľadom a viazol na ňom
colný dlh.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 8. novembra 2011 odvolanie.
Navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že sa zrušuje rozhodnutie žalovaného
č. 9964/2009-1410 zo 17. júna 2009 a rozhodnutie colného úradu č. 766/2009-5631
z 2. januára 2009 a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd o podanom odvolaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 62/2011
z 22. augusta 2012 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil
a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 122/2009-166 z 22. septembra 2011 v spojení
s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 62/2011 z 22. augusta 2012 nadobudol
právoplatnosť 27. septembra 2012.
Porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 62/2011 z 22. augusta 2012 sťažovateľ v sťažnosti doručenej
ústavnému súdu odôvodnil tým, že mu v konaní pred najvyšším súdom bola odňatá
možnosť konať pred ním, jeho rozhodnutie považuje sťažovateľ za arbitrárne a svojvoľné.
Najvyšší súd sa nevysporiadal s jednotlivými argumentmi sťažovateľa uvedenými v jeho
odvolaní a potvrdil správnosť a zákonnosť rozhodnutia žalovaného napriek tomu, že bolo
vydané v rozpore so zákonom, pretože na vydanie rozhodnutia o prepadnutí veci v prospech
štátu neboli splnené zákonné podmienky. Tým došlo k porušeniu všetkých sťažovateľom
označených základných práv, najmä bol sťažovateľ zbavený majetku bez splnenia
zákonných podmienok. Najvyšší súd sa najmä nevysporiadal s odvolacou námietkou
sťažovateľa, podľa ktorej sa rozhodnutie o zaistení a rozhodnutie o prepadnutí vecí týkajú
dvoch rôznych vecí, a námietkou, že rozhodnutie o zaistení nebolo sťažovateľovi nikdy
doručené. Odvolací súd svojím rozhodnutím poprel zmysel ustanovenia § 434 ods. 3 a § 435
ods. 1 colného zákona, neposkytol ochranu porušeným právam sťažovateľa napriek tomu,
že nikdy nebolo vydané platné a účinné rozhodnutie o zaistení veci ako podmienka
rozhodnutia o prepadnutí veci v prospech štátu. Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje
sťažovateľ za nedostatočne odôvodnené – vyčíta najvyššiemu súdu, že nereagoval na jeho
argumentáciu týkajúcu sa samotnej oprávnenosti vymáhania colného dlhu a duplicity
colného dlhu. Najvyšší súd navyše rozhodol odlišne, ako vo svojich skorších rozhodnutiach
týkajúcich sa rovnakého colného dlhu, čím bol porušený princíp predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia. K odňatiu možnosti sťažovateľovi konať pred súdom došlo tým,
že rozhodnutie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa na porušenie týchto jeho základných práv
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 62/2011 z 22. augusta 2012 je tvrdenie, podľa
ktorého najvyšší súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, najmä z dôvodu,
že nereagoval na všetky odvolacie argumenty sťažovateľa, svojím výkladom dotknutých
ustanovení colného zákona (najmä § 434 ods. 3 a § 435 ods. 1) poprel ich účel a zmysel,
pretože na vydanie rozhodnutia o prepadnutí vibračného lisu vo vlastníctve sťažovateľa
v prospech štátu neboli splnené zákonné podmienky.
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 2 Sžf 62/2011 z 22. augusta 2012 odôvodnil takto:
„Podľa § 435 ods. 1 colného zákona, ak vlastník tovaru alebo veci alebo osoba,
u ktorej sa zaistený tovar alebo vec v čase zaistenia nachádzali, v lehote podľa § 434 ods. 3
neodstráni pochybnosti alebo dôvody, ktoré viedli k zaisteniu tovaru alebo veci podľa § 434
ods. 1 písm. a), d) až f), colný úrad vydá rozhodnutie o prepadnutí alebo zhabaní tovaru
alebo veci v prospech štátu, ak takéto opatrenie nemožno uložiť v konaní o colnom
priestupku alebo v konaní o colnom delikte. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať.
Podľa § 245 ods. 1 OSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré
sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné
a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.
Odvolací súd sa stotožnil s preskúmavaným rozhodnutím krajského súdu v celom
rozsahu a na jeho doplnenie považuje za potrebné uviesť len toľko, že predmetom súdneho
prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým rozhodol o prepadnutí zaisteného tovaru
v prospech štátu, ktorý bol zaistený z dôvodu, že nezaplatením príslušných dovozných
platieb a neprepustením tovaru do colného režimu voľný obeh nedošlo k zmene statusu
zahraničného tovaru na status slovenského tovaru a súčasne platby colného dlhu, ktoré
mali byť vykonané, sa v stanovenej lehote neposkytli.
Z § 435 ods. 1 colného zákona vyplýva, že ak sa dôvody, ktoré viedli k zaisteniu
v lehote 15 dní neodstránia, colný úrad musí vydať rozhodnutie o prepadnutí lebo zhabaní
tovaru alebo vec v prospech štátu. Zo spisového materiálu nepochybne vyplýva, že dôvody
zaistenia tovaru v čase vydania predmetného rozhodnutia naďalej trvali bez ohľadu
na skutočnosť, kto bol vlastníkom tovaru.
Žalobca nepredložil jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že dôvody zaistenia tovaru
pominuli. Jeho argumenty uvádzané v žalobe ako aj v odvolaní, sa týkali spochybňovania
dôvodov zaistenia tovaru, ktoré však v tomto konaní nebolo možne preskúmavať, nakoľko
tovar bol zaistený na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo možné preskúmať
v samostatnom konaní.
Podľa § 245 ods. 1 OSP síce môže súd posúdiť i zákonnosť prv urobeného správneho
rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené
rozhodnutie záväzné, avšak len v tom prípade, ak nie je na jeho preskúmanie určený
osobitný postup.
V danom prípade bolo rozhodnutie no zaistení tovaru predmetom súdneho prieskumu
v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 2 S 19/2003, a preto v tomto
konaní už nie je možné opätovne skúmať zákonnosť rozhodnutia o zaistení tovaru. Toto
je právoplatné a pre všetkých záväzné.
Napriek týmto skutočnostiam krajský súd nad rámec svojich povinností
sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu
vo veciach, ktoré síce s predmetnou vecou súviseli, ale opätovne sa týkali skutočností, ktoré
predchádzali vydaniu rozhodnutia o zaistení tovaru, t. j. skutočností iných, než sú tie, ktoré
sú rozhodujúce pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia o zhabaní veci.
Tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie o zaistení predmetného tovaru je voči nemu
nevykonateľné, nakoľko nebol účastníkom konania, nemá oporu v spisovom materiáli ani
v colnom zákone, nakoľko toto rozhodnutie sa týka predmetného tovaru a žalobca, ako jeho
vlastník bol zákonným spôsobom vyzvaný na odstránenie dôvodov, pre ktoré bol tovar
zaistený – zaplatenie colného dlhu.
Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis
žalovaného, je nesporne zrejmé, že v súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo
preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak
ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti
ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru
odvolacieho súdu vydane na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu.
Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych
orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho
organu nedošlo k porušeniu zákonu a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor
považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie za správny.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského
súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil
skutkový tav veci a vysporiadal sa s relevantnými námietkami žalobcu.
Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutia
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré
žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite
vysporiadal.“
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho
súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že najvyšší súd dostatočne neodôvodnil
svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí.
Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky pre vec relevantné otázky
nastolené sťažovateľom, vysvetlil, z akého dôvodu považuje prvostupňový rozsudok
krajského súdu za vecne správny a z akého dôvodu odvolacie tvrdenia sťažovateľa
neobstoja.
Sťažovateľ vo svojom odvolaní uplatnil viacero argumentov, avšak tieto je v podstate
možné zhrnúť tak, že jednak namietal postup predchádzajúci vydaniu rozhodnutia colného
úradu o zaistení tovaru, jeho obsah a spôsob jeho doručovania a jednak tvrdil,
že rozhodnutím o zaistení bol zaistený iný tovar, než ktorého sa týka rozhodnutie
o prepadnutí veci v prospech štátu.
V prípade postupu odvolacieho súdu podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) je potrebné posudzovať aj povinnosť všeobecného súdu riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v kontexte rozhodnutí súdov oboch stupňov (rozhodnutie
odvolacieho súdu odkazuje na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorými
sa odvolací súd bez akýchkoľvek výhrad, t. j. v celom rozsahu, stotožňuje).
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí vysvetlil, z akého dôvodu sa nemohli všeobecné
súdy vo veci sťažovateľa zaoberať jeho námietkami proti rozhodnutiu o zaistení veci
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a vysvetlil i účinky jeho právoplatnosti.
Najvyšší súd totiž uviedol, že argumenty uvádzané v žalobe, ako aj v odvolaní týkajúce
sa „spochybňovania dôvodov zaistenia tovaru“ v konaní pred správnymi súdmi v zmysle
§ 245 ods. 1 OSP „nebolo možné preskúmavať, nakoľko tovar bol zaistený na základe
právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo možné preskúmať v samostatnom konaní“. Pokiaľ
ide o tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutie o zaistení predmetného tovaru je voči nemu
nevykonateľné, keďže nebol účastníkom konania, najvyšší súd uviedol, že toto tvrdenie
„nemá oporu v spisovom materiáli ani v colnom zákone, nakoľko toto rozhodnutie sa týka
predmetného tovaru a žalobca, ako jeho vlastník bol zákonným spôsobom vyzvaný
na odstránenie dôvodov, pre ktoré bol tovar zaistený – zaplatenie colného dlhu“. Vo vzťahu
k tvrdeniu sťažovateľa o tom, že vibračný lis, ktorý bol predmetom rozhodnutia
o prepadnutí veci v prospech štátu, nebol predmetom zaistenia, všeobecné súdy uviedli,
že toto tvrdenie neobstojí s ohľadom na obsah administratívneho spisu (ako na to poukázal
už krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd).
Najvyšší súd teda neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľa,
ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky
požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Sťažovateľ však ďalej tvrdil, že k porušeniu ním označených základných práv došlo
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 62/2011 z 22. augusta 2012 aj z dôvodu,
že najvyšší súd svojím výkladom dotknutých ustanovení colného zákona (najmä § 434
ods. 3 a § 435 ods. 1) poprel ich účel a zmysel, keďže na vydanie rozhodnutia o prepadnutí
vibračného lisu vo vlastníctve sťažovateľa v prospech štátu neboli splnené zákonné
podmienky.
Podľa § 435 ods. 1 colného zákona ak vlastník tovaru alebo veci alebo osoba,
u ktorej sa zaistený tovar alebo vec v čase zaistenia nachádzali, v lehote podľa § 434 ods. 3
neodstráni pochybnosti alebo dôvody, ktoré viedli k zaisteniu tovaru alebo veci podľa § 434
ods. 1 písm. a), d) až f), colný úrad vydá rozhodnutie o prepadnutí alebo zhabaní tovaru
alebo veci v prospech štátu, ak takéto opatrenie nemožno uložiť v konaní o colnom
priestupku alebo v konaní o colnom delikte. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať.
Ako vyplýva z rozhodnutí všeobecných súdov, tieto vychádzali z preukázanej
skutočnosti, že vibračný lis bol popri iných veciach zaistený podľa § 434 ods. 1 písm. a) a e)
colného zákona právoplatným rozhodnutím colného úradu č. 1486/2002 z 20. augusta 2002
a tovar má stále štatút zahraničného tovaru, pričom zdôraznili, že zmena v osobe vlastníka
tovaru neprepusteného do režimu voľného obehu nemá právny význam pre postup colných
orgánov a colný dlh viazne na tovare. Preukázaná bola aj skutočnosť, že za tovar, ktorý
sťažovateľ nadobudol do vlastníctva, nebola dosiaľ v súlade s colnými predpismi uhradená
dovozná platba, z čoho vyplýva, že „dôvody zaistenia tovaru v čase vydania rozhodnutia
o jeho prepadnutí naďalej trvali bez ohľadu na skutočnosť, kto bol vlastníkom tovaru“.
Z uvedeného vyplýva, že vibračný lis bol zaistený právoplatný rozhodnutím colného úradu
o jeho zaistení a zaistenie trvalo aj v čase vydania rozhodnutia o jeho prepadnutí v prospech
štátu. Sťažovateľ pritom mohol v lehote podľa § 434 ods. 3 colného zákona odstrániť
dôvody, ktoré viedli k jeho zaisteniu, avšak neurobil tak a dovozné platby neuhradil.
Ústavný súd sa stotožňuje so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého v správnom
súdnictve nebolo možné preskúmavať zákonnosť samotného rozhodnutia o zaistení tovaru
a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal (tieto otázky nemohol posudzovať ani ústavný
súd), a preto neostalo správnym súdom iné, než z neho vychádzať (§ 245 ods. 1 OSP).
Keďže dôvody zaistenia trvali aj v čase vydania rozhodnutia o prepadnutí veci, postup
colného úradu a posúdenie splnenia podmienok ustanovených v § 435 ods. 1 colného
zákona nemožno označiť za taký, ktorý by bol v rozpore so zmyslom a účelom tohto
ustanovenia.
Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil
potvrdenie rozsudku krajského súdu, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,
ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení colného zákona, ktorý by popieral
ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa.
Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
Z rovnakého dôvodu ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozhodnutím
dovolacieho súdu nedošlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na vlastníctvo.
Pokiaľ k zbaveniu vlastníctva sťažovateľa k vibračnému lisu došlo postupom súladným
s ustanoveniami colného zákona, nemohlo ním dôjsť ani k porušeniu základného práva
sťažovateľa na vlastníctvo.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2013