Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 4/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. D.

T., K., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva

na vlastníctvo podľa rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. augusta 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra

2012 doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva na vlastníctvo podľa rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. augusta 2012,

a žiada vydať tento nález:

„Právo sťažovateľa podľa , 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd bolo rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 22. 08. 2012 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 22. 08. 2012 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania vo výške

269,58 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ sa ako žalobca domáhal

pôvodne proti Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, neskôr proti Finančnému

riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) v konaní pred Krajským súdom

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. preskúmania

rozhodnutia žalovaného č. 9964/2009-1410 zo 17. júna 2009, ktorým žalovaný

potvrdil prvostupňové rozhodnutie Colného úradu K. (ďalej len „colný úrad“) č. 766/2009-

5631 z 2. januára 2009 a zamietol odvolanie sťažovateľa. Colný úrad rozhodnutím

č. 766/2009-5631 z 2. januára 2009 rozhodol podľa

colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „colný zákon“) o prepadnutí

veci – vibračného lisu na výrobu terakotovej dlažby L. (ďalej len „vibračný lis“) – v

prospech štátu. Podľa tohto ustanovenia ak vlastník veci alebo osoba, u ktorej sa zaistený

tovar alebo vec v čase zaistenia nachádza, v lehote podľa § 434 ods. 3 colného zákona

neodstráni pochybnosti alebo dôvody, ktoré viedli k zaisteniu tovaru alebo veci podľa § 434

ods. 1 písm. a), d) – f) colného zákona, colný úrad vydá rozhodnutie o prepadnutí alebo

zhabaní tovaru alebo veci v prospech štátu, ak takéto opatrenie nemožno uložiť v konaní

o colnom priestupku alebo v konaní o colnom delikte. Colný úrad mal za preukázané,

že na vibračnom lise viazne colný dlh vo výške 96 121,52 € vymeraný rozhodnutím colného

úradu č. 1307/2002/KE-M z 20. novembra 2002, ako aj to, že sťažovateľ si k vibračnému

lisu v roku 2007 úspešne uplatnil vlastnícke právo.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu colného úradu o prepadnutí vibračného lisu

odvolanie. Poukázal na to, že dovozcom vibračného lisu bola spoločnosť K., s. r. o., ktorá

jediná sa mohla dopustiť porušenia colného zákona, za ktoré jej mohla byť uložená sankcia

(sťažovateľ nebol nikdy uznaný vinným zo spáchania colného deliktu). Keďže spoločnosť

K., s. r. o., vstúpila 3. augusta 1998 do konkurzu, mal si colný úrad uplatniť svoju

pohľadávku v konkurznom konaní a ak tak neurobil, pohľadávka zanikla a aj v prípade,

ak by nezanikla, nárok na jej vymáhanie by bol premlčaný. Navyše, podľa názoru

sťažovateľa colný úrad rozhodol podľa colného zákona, ktorý bol v čase jeho rozhodovania

zrušený colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový colný zákon“), a v zmysle nového colného

zákona je možné uložiť prepadnutie tovaru alebo veci len fyzickej osobe (sťažovateľ

je právnická osoba). Poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 63/04

z 28. februára 2008, ako aj ustanovenie § 76 ods. 1 colného zákona, z ktorých vyplýva,

že tam uvedené lehoty uplynuli, v konaní nie je možné pokračovať, a preto je nutné

ho zastaviť.

Žalovaný potvrdenie rozhodnutia colného úradu rozhodnutím č. 9964/2009-1410

zo 17. júna 2009 odôvodnil tým, že colný úrad správne aplikoval na vec colný zákon z roku

2001, pretože konanie o zaistení tovaru bolo začaté za jeho účinnosti, dôvody zaistenia

tovaru pretrvali až do vydania rozhodnutia colného úradu a takýto jeho postup zodpovedá

prechodnému ustanoveniu § 91 ods. 1 nového colného zákona. Skutočnosť, že vibračný lis

je stále pod colným dohľadom, je daná tým, že nezaplatením dovozných platieb nedošlo

k zmene zahraničného tovaru na tovar so statusom slovenského tovaru a dôvody zaistenia

uvedené v § 434 ods. 1 písm. a) a e) colného zákona trvajú naďalej bez ohľadu na to,

kto je jeho vlastníkom. Dovozné platby neboli zaplatené ani sťažovateľom. Konanie

o prepadnutie tovaru v prospech štátu nesúvisí s konaním vo veci porušenia colných

predpisov; prepadnutie tovaru v prospech štátu podľa § 435 ods. 1 colného zákona sa viaže

na inštitút zaistenia tovaru a neodstránenie pochybnosti alebo dôvodov, ktoré viedli

k zaisteniu. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozhodnutia najvyššieho súdu, žalovaný

v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v tomto konaní neboli vydané žiadne rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktorými by bol viazaný.

Sťažovateľ svoju žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 9964/2009-1410

zo 17. júna 2009 odôvodnil tým, že clo bolo vymerané ešte v roku 1992 spoločnosti

K., s. r. o., ako pôvodnému vlastníkovi tovaru, colný úrad začal proti tejto spoločnosti

aj výkon rozhodnutia na základe výkazu nedoplatkov zo 14. marca 1996 postupom podľa

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov,

pričom však táto norma umožňuje výkon rozhodnutia najneskôr do 3 rokov po uplynutí

lehoty na splnenie uloženej povinnosti. Ide o lehotu prekluzívnu a po jej uplynutí

(ak nedošlo k vymoženiu) došlo k zániku práva colného úradu vymáhať colný nedoplatok,

čo potvrdil aj najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. zo 7. novembra 2001.

Výkazom nedoplatkov bol vibračný lis prepustený do voľného obehu. Napriek tomu colný

úrad rozhodnutím č. 1307/2002/KE-M z 20. novembra 2002 rozhodol znova o vymeraní

colného dlhu spoločnosti F., s. r. o., avšak medzi vecami, na ktoré bol vymeraný,

sa už vibračný lis nenachádzal. Na tento vibračný lis, ktorý nadobudol do vlastníctva

sťažovateľ na základe kúpnej zmluvy zaplatením kúpnej ceny 19. januára 2001, na tovar

vo vlastníctve sťažovateľa už clo nebolo vymerané a vibračný lis nebol uvedený ani

v rozhodnutí colného úradu o zaistení veci (č. 1486/2002 z 20. augusta 2002). Sťažovateľ

nebol nikdy vyzvaný na zaplatenie colného dlhu, nebola mu nikdy colným úradom uložená

povinnosť colný dlh zaplatiť, nemal čo plniť a nebol povinný odstraňovať ani pochybnosti

vedúce k zaisteniu vibračného lisu. Vibračný lis bol prepustený do voľného obehu

14. marca 1996 a pokiaľ colný úrad vydal 17. mája 2001 oznámenie o oprave chyby

v písaní, ktorým tovar vylúčil z režimu voľného obehu, postupoval nezákonne, pretože

nešlo o omyl v písaní, ktorý takto možno opraviť, ale o nezákonnú zmenu rozhodnutia.

Pretože tovar bol prepustený do režimu voľného obehu, právny predchodca sťažovateľa

sa nestal colným dlžníkom, a preto ním nemôže byť ani sťažovateľ. Sťažovateľ v žalobe

zopakoval aj svoje tvrdenia uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu colného úradu

o následkoch vyhlásenia konkurzu na spoločnosť K., s. r. o.

Krajský súd rozsudkom č. k. -166 z 22. septembra 2011 žalobu

sťažovateľa zamietol a náhradu trov konania žalobcovi nepriznal. Z obsahu

administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že vibračný lis bol popri iných veciach

zaistený v súlade s § 434 ods. 1 písm. a), e) colného zákona právoplatným rozhodnutím

colného úradu č. 1486/2002 z 20. augusta 2002. Tovar, ktorý bol právoplatne

zaistený, podlieha právnej možnosti postupu podľa § 435 ods. 1 colného zákona bez

ohľadu na vlastnícke práva k nemu. Zmena v osobe vlastníka tovaru neprepusteného

do režimu voľného obehu, nemá právny význam pre postup colných orgánov.

To, že vibračný lis nebol prepustený do režimu voľného obehu, konštatoval najvyšší súd

v rozsudku sp. zn. 2 Sž-o-KS 92/2004 z 15. februára 2006 vo veci žalobcu spoločnosti

F., s. r. o., K., proti žalovanému Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. V rovnakom

rozsudku najvyšší súd uviedol i to, že rozhodnutiu žalovaného o vymeraní colného dlhu

spoločnosti F., s. r. o., K., nebránila prekážka res iudicata. Pokiaľ najvyšší súd v rozsudkoch

sp. zn. a sp. zn. konštatoval, že spoločnosť F., s. r. o., K.,

nie je colným dlžníkom a nie je ani právnym nástupcom spoločnosti K., s. r. o., krajský súd

dospel k záveru, že rozhodnutia v týchto veciach, t. j. vo veci vymerania colného dlhu

F., s. r. o., sú vydané v samostatných konaniach, ktorých predmet nie je totožný s konaním

a rozhodnutím colných orgánov vo veci vymerania colného dlhu spoločnosti K., s. r. o.

K preklúzii nároku vymáhať clo nedošlo. S ohľadom na obsah rozhodnutí správnych

orgánov nachádzajúcich sa v administratívnom spise za irelevantnú považoval krajský súd

námietku sťažovateľa, podľa ktorej rozhodnutie o zaistení tovaru z 20. augusta 2002

obsahuje iné označenie zaisteného tovaru, než rozhodnutie o jeho prepadnutí v prospech

štátu. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé aj to, že výzva colného úradu zo 4. júna

2008 sťažovateľovi obsahuje aj konštatovanie, podľa ktorého colný úrad vydá sťažovateľovi

tovar za predpokladu, že do 15 dní od jej doručenia za tovar uhradí colný dlh vo výške

96 121,52 €. Sťažovateľ bol teda na úhradu colného dlhu pred vydaním rozhodnutia

o prepadnutí tovaru vyzvaný. Krajský súd ďalej uviedol, že spoločnosť K., s. r. o., nebola

pôvodným vlastníkom vibračného lisu, bola iba deklarantom v colnom konaní a tovar bol

vo vlastníctve talianskej spoločnosti. Colný dlh viazne na tovare, a preto colný úrad bol

oprávnený domáhať sa jeho zaplatenia aj od vlastníka tovaru F., s. r. o., a následne

aj od sťažovateľa. Tovar má stále štatút zahraničného tovaru, ktorý bráni z právneho

hľadiska jeho používaniu a nakladaniu s ním. Podľa § 397 ods. 7 písm. c) colného zákona

dlžníkom je aj osoba, ktorá získala alebo držala tovar podľa odseku 6 a vedela alebo mala

vedieť v čase nadobudnutia alebo prijatia tovaru, že bol odňatý spod colného dohľadu.

Za tovar, ktorý sťažovateľ nadobudol do vlastníctva, nebola dosiaľ v súlade s colnými

predpismi uhradená dovozná platba, išlo o tovar so zahraničným statusom, jeho vlastníctvo

bolo nadobudnuté v rozpore s právnymi predpismi. Prepojenie osôb L. P. a V. K.

a spoločnosti T., s. r. o. (V. K. ako jej splnomocnený zástupca), nasvedčujú tomu,

že im musela byť jasná skutočnosť, že tovar bol pod colným dohľadom a viazol na ňom

colný dlh.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 8. novembra 2011 odvolanie.

Navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že sa zrušuje rozhodnutie žalovaného

č. 9964/2009-1410 zo 17. júna 2009 a rozhodnutie colného úradu č. 766/2009-5631

z 2. januára 2009 a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd o podanom odvolaní rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 22. augusta 2012 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil

a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozsudok krajského súdu č. k. -166 z 22. septembra 2011 v spojení

s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2012 nadobudol

právoplatnosť 27. septembra 2012.

Porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a a listiny, práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2012 sťažovateľ v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu odôvodnil tým, že mu v konaní pred najvyšším súdom bola odňatá

možnosť konať pred ním, jeho rozhodnutie považuje sťažovateľ za arbitrárne a svojvoľné.

Najvyšší súd sa nevysporiadal s jednotlivými argumentmi sťažovateľa uvedenými v jeho

odvolaní a potvrdil správnosť a zákonnosť rozhodnutia žalovaného napriek tomu, že bolo

vydané v rozpore so zákonom, pretože na vydanie rozhodnutia o prepadnutí veci v prospech

štátu neboli splnené zákonné podmienky. Tým došlo k porušeniu všetkých sťažovateľom

označených základných práv, najmä bol sťažovateľ zbavený majetku bez splnenia

zákonných podmienok. Najvyšší súd sa najmä nevysporiadal s odvolacou námietkou

sťažovateľa, podľa ktorej sa rozhodnutie o zaistení a rozhodnutie o prepadnutí vecí týkajú

dvoch rôznych vecí, a námietkou, že rozhodnutie o zaistení nebolo sťažovateľovi nikdy

doručené. Odvolací súd svojím rozhodnutím poprel zmysel ustanovenia § 434 ods. 3 a § 435

ods. 1 colného zákona, neposkytol ochranu porušeným právam sťažovateľa napriek tomu,

že nikdy nebolo vydané platné a účinné rozhodnutie o zaistení veci ako podmienka

rozhodnutia o prepadnutí veci v prospech štátu. Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje

sťažovateľ za nedostatočne odôvodnené – vyčíta najvyššiemu súdu, že nereagoval na jeho

argumentáciu týkajúcu sa samotnej oprávnenosti vymáhania colného dlhu a duplicity

colného dlhu. Najvyšší súd navyše rozhodol odlišne, ako vo svojich skorších rozhodnutiach

týkajúcich sa rovnakého colného dlhu, čím bol porušený princíp predvídateľnosti súdneho

rozhodnutia. K odňatiu možnosti sťažovateľovi konať pred súdom došlo tým,

že rozhodnutie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa na porušenie týchto jeho základných práv

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2012 je tvrdenie, podľa

ktorého najvyšší súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, najmä z dôvodu,

že nereagoval na všetky odvolacie argumenty sťažovateľa, svojím výkladom dotknutých

ustanovení colného zákona (najmä § 434 ods. 3 a § 435 ods. 1) poprel ich účel a zmysel,

pretože na vydanie rozhodnutia o prepadnutí vibračného lisu vo vlastníctve sťažovateľa

v prospech štátu neboli splnené zákonné podmienky.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. z 22. augusta 2012 odôvodnil takto:

„Podľa § 435 ods. 1 colného zákona, ak vlastník tovaru alebo veci alebo osoba,

u ktorej sa zaistený tovar alebo vec v čase zaistenia nachádzali, v lehote podľa § 434 ods. 3

neodstráni pochybnosti alebo dôvody, ktoré viedli k zaisteniu tovaru alebo veci podľa § 434

ods. 1 písm. a), d) až f), colný úrad vydá rozhodnutie o prepadnutí alebo zhabaní tovaru

alebo veci v prospech štátu, ak takéto opatrenie nemožno uložiť v konaní o colnom

priestupku alebo v konaní o colnom delikte. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať.

Podľa , pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré

sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné

a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.

Odvolací súd sa stotožnil s preskúmavaným rozhodnutím krajského súdu v celom

rozsahu a na jeho doplnenie považuje za potrebné uviesť len toľko, že predmetom súdneho

prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým rozhodol o prepadnutí zaisteného tovaru

v prospech štátu, ktorý bol zaistený z dôvodu, že nezaplatením príslušných dovozných

platieb a neprepustením tovaru do colného režimu voľný obeh nedošlo k zmene statusu

zahraničného tovaru na status slovenského tovaru a súčasne platby colného dlhu, ktoré

mali byť vykonané, sa v stanovenej lehote neposkytli.

Z § 435 ods. 1 colného zákona vyplýva, že ak sa dôvody, ktoré viedli k zaisteniu

v lehote 15 dní neodstránia, colný úrad musí vydať rozhodnutie o prepadnutí lebo zhabaní

tovaru alebo vec v prospech štátu. Zo spisového materiálu nepochybne vyplýva, že dôvody

zaistenia tovaru v čase vydania predmetného rozhodnutia naďalej trvali bez ohľadu

na skutočnosť, kto bol vlastníkom tovaru.

Žalobca nepredložil jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že dôvody zaistenia tovaru

pominuli. Jeho argumenty uvádzané v žalobe ako aj v odvolaní, sa týkali spochybňovania

dôvodov zaistenia tovaru, ktoré však v tomto konaní nebolo možne preskúmavať, nakoľko

tovar bol zaistený na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo možné preskúmať

v samostatnom konaní.

Podľa síce môže súd posúdiť i zákonnosť prv urobeného správneho

rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené

rozhodnutie záväzné, avšak len v tom prípade, ak nie je na jeho preskúmanie určený

osobitný postup.

V danom prípade bolo rozhodnutie no zaistení tovaru predmetom súdneho prieskumu

v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. , a preto v tomto

konaní už nie je možné opätovne skúmať zákonnosť rozhodnutia o zaistení tovaru. Toto

je právoplatné a pre všetkých záväzné.

Napriek týmto skutočnostiam krajský súd nad rámec svojich povinností

sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu

vo veciach, ktoré síce s predmetnou vecou súviseli, ale opätovne sa týkali skutočností, ktoré

predchádzali vydaniu rozhodnutia o zaistení tovaru, t. j. skutočností iných, než sú tie, ktoré

sú rozhodujúce pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia o zhabaní veci.

Tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie o zaistení predmetného tovaru je voči nemu

nevykonateľné, nakoľko nebol účastníkom konania, nemá oporu v spisovom materiáli ani

v colnom zákone, nakoľko toto rozhodnutie sa týka predmetného tovaru a žalobca, ako jeho

vlastník bol zákonným spôsobom vyzvaný na odstránenie dôvodov, pre ktoré bol tovar

zaistený – zaplatenie colného dlhu.

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis

žalovaného, je nesporne zrejmé, že v súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo

preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak

ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti

ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru

odvolacieho súdu vydane na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu.

Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych

orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho

organu nedošlo k porušeniu zákonu a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor

považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie za správny.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový tav veci a vysporiadal sa s relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutia

krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré

žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite

vysporiadal.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že najvyšší súd dostatočne neodôvodnil

svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí.

Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky pre vec relevantné otázky

nastolené sťažovateľom, vysvetlil, z akého dôvodu považuje prvostupňový rozsudok

krajského súdu za vecne správny a z akého dôvodu odvolacie tvrdenia sťažovateľa

neobstoja.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní uplatnil viacero argumentov, avšak tieto je v podstate

možné zhrnúť tak, že jednak namietal postup predchádzajúci vydaniu rozhodnutia colného

úradu o zaistení tovaru, jeho obsah a spôsob jeho doručovania a jednak tvrdil,

že rozhodnutím o zaistení bol zaistený iný tovar, než ktorého sa týka rozhodnutie

o prepadnutí veci v prospech štátu.

V prípade postupu odvolacieho súdu podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) je potrebné posudzovať aj povinnosť všeobecného súdu riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v kontexte rozhodnutí súdov oboch stupňov (rozhodnutie

odvolacieho súdu odkazuje na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorými

sa odvolací súd bez akýchkoľvek výhrad, t. j. v celom rozsahu, stotožňuje).

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí vysvetlil, z akého dôvodu sa nemohli všeobecné

súdy vo veci sťažovateľa zaoberať jeho námietkami proti rozhodnutiu o zaistení veci

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a vysvetlil i účinky jeho právoplatnosti.

Najvyšší súd totiž uviedol, že argumenty uvádzané v žalobe, ako aj v odvolaní týkajúce

sa „spochybňovania dôvodov zaistenia tovaru“ v konaní pred správnymi súdmi v zmysle

„nebolo možné preskúmavať, nakoľko tovar bol zaistený na základe

právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo možné preskúmať v samostatnom konaní“. Pokiaľ

ide o tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutie o zaistení predmetného tovaru je voči nemu

nevykonateľné, keďže nebol účastníkom konania, najvyšší súd uviedol, že toto tvrdenie

„nemá oporu v spisovom materiáli ani v colnom zákone, nakoľko toto rozhodnutie sa týka

predmetného tovaru a žalobca, ako jeho vlastník bol zákonným spôsobom vyzvaný

na odstránenie dôvodov, pre ktoré bol tovar zaistený – zaplatenie colného dlhu“. Vo vzťahu

k tvrdeniu sťažovateľa o tom, že vibračný lis, ktorý bol predmetom rozhodnutia

o prepadnutí veci v prospech štátu, nebol predmetom zaistenia, všeobecné súdy uviedli,

že toto tvrdenie neobstojí s ohľadom na obsah administratívneho spisu (ako na to poukázal

už krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd).

Najvyšší súd teda neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľa,

ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky

požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces

vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ však ďalej tvrdil, že k porušeniu ním označených základných práv došlo

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2012 aj z dôvodu,

že najvyšší súd svojím výkladom dotknutých ustanovení colného zákona (najmä § 434

ods. 3 a § 435 ods. 1) poprel ich účel a zmysel, keďže na vydanie rozhodnutia o prepadnutí

vibračného lisu vo vlastníctve sťažovateľa v prospech štátu neboli splnené zákonné

podmienky.

Podľa § 435 ods. 1 colného zákona ak vlastník tovaru alebo veci alebo osoba,

u ktorej sa zaistený tovar alebo vec v čase zaistenia nachádzali, v lehote podľa § 434 ods. 3

neodstráni pochybnosti alebo dôvody, ktoré viedli k zaisteniu tovaru alebo veci podľa § 434

ods. 1 písm. a), d) až f), colný úrad vydá rozhodnutie o prepadnutí alebo zhabaní tovaru

alebo veci v prospech štátu, ak takéto opatrenie nemožno uložiť v konaní o colnom

priestupku alebo v konaní o colnom delikte. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať.

Ako vyplýva z rozhodnutí všeobecných súdov, tieto vychádzali z preukázanej

skutočnosti, že vibračný lis bol popri iných veciach zaistený podľa § 434 ods. 1 písm. a) a e)

colného zákona právoplatným rozhodnutím colného úradu č. 1486/2002 z 20. augusta 2002

a tovar má stále štatút zahraničného tovaru, pričom zdôraznili, že zmena v osobe vlastníka

tovaru neprepusteného do režimu voľného obehu nemá právny význam pre postup colných

orgánov a colný dlh viazne na tovare. Preukázaná bola aj skutočnosť, že za tovar, ktorý

sťažovateľ nadobudol do vlastníctva, nebola dosiaľ v súlade s colnými predpismi uhradená

dovozná platba, z čoho vyplýva, že „dôvody zaistenia tovaru v čase vydania rozhodnutia

o jeho prepadnutí naďalej trvali bez ohľadu na skutočnosť, kto bol vlastníkom tovaru“.

Z uvedeného vyplýva, že vibračný lis bol zaistený právoplatný rozhodnutím colného úradu

o jeho zaistení a zaistenie trvalo aj v čase vydania rozhodnutia o jeho prepadnutí v prospech

štátu. Sťažovateľ pritom mohol v lehote podľa § 434 ods. 3 colného zákona odstrániť

dôvody, ktoré viedli k jeho zaisteniu, avšak neurobil tak a dovozné platby neuhradil.

Ústavný súd sa stotožňuje so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého v správnom

súdnictve nebolo možné preskúmavať zákonnosť samotného rozhodnutia o zaistení tovaru

a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal (tieto otázky nemohol posudzovať ani ústavný

súd), a preto neostalo správnym súdom iné, než z neho vychádzať ( ).

Keďže dôvody zaistenia trvali aj v čase vydania rozhodnutia o prepadnutí veci, postup

colného úradu a posúdenie splnenia podmienok ustanovených v § 435 ods. 1 colného

zákona nemožno označiť za taký, ktorý by bol v rozpore so zmyslom a účelom tohto

ustanovenia.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

potvrdenie rozsudku krajského súdu, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení colného zákona, ktorý by popieral

ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa.

Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Z rovnakého dôvodu ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozhodnutím

dovolacieho súdu nedošlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na vlastníctvo.

Pokiaľ k zbaveniu vlastníctva sťažovateľa k vibračnému lisu došlo postupom súladným

s ustanoveniami colného zákona, nemohlo ním dôjsť ani k porušeniu základného práva

sťažovateľa na vlastníctvo.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013