Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 29/2013
PDF · 178.55 KB
No categories available
III. ÚS 29/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Š., Ž., zastúpenej advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci
namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co/74/2012-189 z 30. mája
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012
doručená sťažnosť Ľ. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. S. G.,
Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na spravodlivé konanie
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co/74/2012-189
z 30. mája 2012.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola v procesnom postavení
navrhovateľky v 1. rade účastníčkou konania vo veci o určenie vlastníckeho práva a určenie
veci patriacej do dedičstva vedeného na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 13 C 239/2008. Rozsudkom z 25. novembra 2010 vyhovel okresný súd návrhu
na začatie konania v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 151
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) až samostatným uznesením č. k. 13
C 239/2008-166 z 24. januára 2012, v ktorom okresný súd nevzal do úvahy posledné
vyčíslenie náhrady trov konania, keďže toto vyčíslenie bolo doručené súdu až po uplynutí
zákonom ustanovenej lehoty, a priznal sťažovateľke náhradu trov konania podľa
predchádzajúceho vyčíslenia trov. Zároveň podľa sťažovateľky súd nesprávne aplikoval
vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“) pri posúdení nároku na odmenu za spoločný úkon vykonaný
pre viacerých klientov, v dôsledku čoho jej znížil priznanú odmenu za tieto úkony.
Uznesenie prvostupňového súdu o náhrade trov konania napadla sťažovateľka včas
podaným odvolaním. V odvolaní argumentovala nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 151
ods. 1 a 2 OSP a poukazovala na to, že okresný súd ju mal vyzvať na vyčíslenie trov
konania do troch pracovných dní od doručenia výzvy, a zároveň poukazovala na to, že súd
nemal byť viazaný jej nesprávnym (nižším) vyčíslením trov právneho zastúpenia. Tiež
namietala nesprávne určenie výšky tarifnej odmeny v dôsledku odlišného posúdenia
hodnoty nehnuteľnosti. Za nesprávny označila aj výklad ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky
a určenie výšky nároku na odmenu advokáta.
Odvolací súd uznesením č. k. 7 Co/74/2012-189 z 30. mája 2012 zmenil napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa, čo sa týka výšky priznaných trov právneho zastúpenia.
Nepovažoval pritom za opodstatnenú námietku o včasnom vyčíslení trov právneho
zastúpenia a neviazanosti súdu návrhom, ak trovy konania nie sú vyčíslené správne.
Podobne ako prvostupňový súd aj krajský súd preto vychádzal z predchádzajúceho
predloženého vyčíslenia. Za dôvodnú však uznal krajský súd námietku týkajúcu sa
nesprávnej aplikácie ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky a tiež námietku týkajúcu sa základnej
sadzby tarifnej odmeny.
Podľa sťažovateľky krajský súd podobne ako okresný súd nesprávnou aplikáciou
ustanovenia § 151 ods. 1 a 3 OSP porušil jej už označené práva.
Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení uvádza tieto argumenty:
„V uvedenom prípade ide o situáciu, kedy súd o nároku na náhradu trov konania
rozhodoval samostatným uznesením po meritórnom rozhodnutí o nároku na určenie
predmetu dedičstva. Nesúhlasíme však s názorom vyslovenými v rozsudku, že navrhovatelia
prostredníctvom právnej zástupkyne nesplnili jednu z podmienok pre priznanie náhrady
trov právneho zastúpenia a to vyčíslenie trov právneho zastúpenia v lehote 3 pracovných
dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci.
Samotné rozhodovanie o náhrade trov konania je taktiež návrhovým konaním
(uvedené vyslovil aj KS Žilina) na ktoré konanie sa taktiež vzťahuje dispozičná zásada,
tzn. disponovanie s podaným návrhom zo strany účastníkov súdneho konania až
do právoplatného rozhodnutia vo veci, tzn. rozhodnutia o uplatnenom nároku na priznanie
trov právneho zastúpenia ako procesnej garancie realizovateľnosti práva účastníka
súdneho konania.
Rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania je nesporne podmienené procesnou
aktivitou účastníkov a to jednak:
- uplatnením nároku na ich priznanie - nárok na prisúdenie trov konania bol
uplatnený už v podanom návrhu na rozhodnutie vo veci,
- a ich vyčíslenie - OS súdu predložené dňa 29. 11. 2011, ktorých vyčíslená výška
pri uplatnení dizpozičnej zásady bola upravené podaním dňa 23. 5. 2011, teda
pred rozhodnutím o náhrade trov konania uznesením OS Žilina.
Tvrdíme, že v danom prípade zo strany účastníkov došlo k procesnému splneniu
podmienok pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia vo výške upravenej podaním
zo dňa 23. 5. 2011, nakoľko dňa 29. 11. 2010 bola splnená druhá procesná podmienka
spočívajúca v ich vyčíslení, aj keď nesprávnym spôsobom. Záver súdov je preto potrebné
považovať za negovanie dispozičnej zásady. Dizpozičná zásada sprevádza celé súdne
konanie, a teda aj konanie vo veci priznania náhrady trov konania ako samostatného
nároku, ktorý je potrebné chápať ako rozhodovanie vo veci samej - tzn. nároku na náhradu
trov konania, čo sa premieta aj do samostatných výrokov súdnych rozhodnutí a to:
- rozhodnutie o nároku ktorého sa účastník domáha,
- rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania.
Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov právneho zastúpenia, súdy síce uplatnili
správne ustanovenie právneho predpisu, avšak toto ustanovenie nesprávne vyložil,
v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie vtom, že súd
nepriznal účastníkom náhradu trov právneho zastúpenia vo výške uplatnenej.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti
vydal tento nález:
„základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jej právo na spravodlivé súdne
konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu Žilina vydaným dňa 30. 5. 2012 v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Co/74/2012-189, porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu Žilina
sp. zn. 7 Co/74/2012-189 zo dňa 30. 5. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie.
Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do troch dni
od vydania nálezu na účet právnej zástupkyne vo výške 322,96 € (za 2 úkony, pričom 1 úkon
predstavuje sumu 127,16 € + 7,63 € režijný paušál + DPH).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Podstatou námietok sťažovateľky sú jej tvrdenia o porušení práva na spravodlivé
súdne konanie nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 151 ods. 1 a 3 OSP.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preskúmal argumentáciu
sťažovateľky a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
Krajský súd uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia takéto dôvody:
„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212
ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) napadnuté uznesenie
zmenil podľa § 220 O. s. p. tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Odvolaciu námietku o včasnom vyčíslení trov právneho zastúpenia nepovažoval
krajský súd za opodstatnenú. Zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že vyčíslenie trov
právneho zastúpenia zo dňa 23. 5. 2011 bolo urobené po uplynutí zákonnej lehoty
vyplývajúcej z ust. § 151 ods. 1 v spojení s odsekom 3 O. s. p.
Ustanovenie § 151 ods. 3 O. s. p. upravuje postup účastníkov pri vyčíslení trov
právneho zastúpenia, v prípade, ak súd rozhodol, že o trovách konania rozhodne
po právoplatnom skončení vo veci samej. V tomto prípade, je účastník povinný tieto trovy
vyčísliť v lehote troch pracovných dní od právoplatnosti takéhoto rozhodnutia. Pokiaľ ich
v tejto lehote nevyčísli, súd, aplikujúc primerane ustanovenie § 151ods. 2 O. s. p.,
na použitie ktorého ustanovenie § 151 ods. 3 O. s. p. priamo odkazuje, účastníkovi trovy
právneho zastúpenia neprizná. Aplikovať § 151 ods. 4 O. s. p., je možné v prípade, ak sa
rozhodnutie, ktorým sa konanie končí nevyhlasuje.
V súdenej veci boli prvostupňový rozsudok (č. k. 13 C/239/2008-124 zo dňa 25. 11.
2010), ako aj druhostupňový rozsudok (č. k. 9 Co/73/2011-155 zo dňa 24. 2. 2011) verejne
vyhlásené, lehota na vyčíslenie trov konania tak začala účastníkom plynúť odo dňa ich
právoplatnosti - 16. 5. 2010 a uplynula 19. 5. 2010. Okresný súd potom správne vychádzal
z vyčíslenia trov právneho zastúpenia tak ako boli špecifikované v podaní navrhovateľov
zo dňa 26. 11. 2010 a neprihliadal na oneskorené vyčíslenie, ktoré mu bolo doručené až
dňa 23. 5. 2010.
Ďalej nezodpovedá stavu veci tvrdenie navrhovateľov, že súd pri rozhodovaní
o trovách konania nie je viazaný návrhom v prípade, že trovy konania nie sú vyčíslené
správne. Z ust. § 151 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že o trovách konania rozhoduje súd na základe
návrhu. Návrh je podaním, ktoré musí mať náležitosti vyplývajúce z § 42 ods. 3 O. s. p., t. j.
musí byť z neho okrem iného zrejmé, čoho sa účastník domáha. Týmto návrhom je súd
viazaný (§ 153 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.).
Navrhovatelia pri vyčíslení trov konania zo dňa 26. 11. 2010 sami limitovali výšku
uplatnených trov konania, aj keď spôsob jej výpočtu nebol správny. Túto skutočnosť
nemohli konvalidovať následným vyúčtovaním trov konania po uplynutí zákonnej lehoty
označeným ako oprava a doplnenie vyúčtovania trov právneho zastúpenia.“
Podľa ustanovenia § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje
súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa
prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch
pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa ustanovenia § 151 ods. 2 OSP ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy
nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia
rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov
právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná
a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto
účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa ustanovenia § 151 ods. 3 OSP v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho
počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní, môže súd
rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým,
že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 151 ods. 4 OSP ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí,
nevyhlasuje a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách, súd vyzve účastníka na vyčíslenie
trov do troch pracovných dní od doručenia výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia
primerane.
Ako z citovaného ustanovenia § 151 ods. 1 OSP vyplýva, priznanie trov právneho
zastúpenia účastníkovi konania je viazané na splnenie si subjektívnej povinnosti advokáta
vyčísliť si včas trovy právneho zastúpenia, a nie od svojvôle súdu. Preto nepriznanie
náhrady trov právneho zastúpenia účastníkovi konania súdom z dôvodu porušenia,
resp. nesplnenia si subjektívnej povinnosti advokátom účastníka konania (hmotnoprávny
vzťah), nemožno ponímať ako sankciu súdu voči účastníkovi konania (procesný vzťah),
resp. ako svojvoľné rozhodnutie súdu porušujúce právo účastníka konania
(napr. II. ÚS 206/08).
Z príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sa týkajú trov
konania, vyplýva, že súd rozhoduje o náhrade trov konania na návrh a prisúdenie trov
konania sa viaže na splnenie formálnych podmienok a predpokladov, ktoré sú predmetom
súdneho posúdenia a uváženia. Vo vzťahu k uplatneniu trov konania ide o povinnosť
účastníka konania vyčísliť trovy konania v ustanovenej lehote. Z právnej úpravy vyplýva
tiež záver, že na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v nárokovateľnej výške
nepostačuje akýkoľvek úkon s očakávaním, že všeobecný súd ich prizná „v správnej
výške“.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných
ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.
V súvislosti s namietaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ani práva podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú
súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkou označeným
právom (čl. 46 ods. 1 ústavy), a preto bolo potrebné ňou podanú sťažnosť odmietnuť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2013