Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 29/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Š., Ž., zastúpenej advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci

namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a na spravodlivé konanie podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -189 z 30. mája

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012

doručená sťažnosť Ľ. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. S. G.,

Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

(ďalej len „“) a na spravodlivé konanie

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -189

z 30. mája 2012.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola v procesnom postavení

navrhovateľky v 1. rade účastníčkou konania vo veci o určenie vlastníckeho práva a určenie

veci patriacej do dedičstva vedeného na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. . Rozsudkom z 25. novembra 2010 vyhovel okresný súd návrhu

na začatie konania v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 151

ods. 3 (ďalej aj „OSP“) až samostatným uznesením č. k. 13

C 239/2008-166 z 24. januára 2012, v ktorom okresný súd nevzal do úvahy posledné

vyčíslenie náhrady trov konania, keďže toto vyčíslenie bolo doručené súdu až po uplynutí

zákonom ustanovenej lehoty, a priznal sťažovateľke náhradu trov konania podľa

predchádzajúceho vyčíslenia trov. Zároveň podľa sťažovateľky súd nesprávne aplikoval

vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) pri posúdení nároku na odmenu za spoločný úkon vykonaný

pre viacerých klientov, v dôsledku čoho jej znížil priznanú odmenu za tieto úkony.

Uznesenie prvostupňového súdu o náhrade trov konania napadla sťažovateľka včas

podaným odvolaním. V odvolaní argumentovala nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 151

ods. 1 a 2 a poukazovala na to, že okresný súd ju mal vyzvať na vyčíslenie trov

konania do troch pracovných dní od doručenia výzvy, a zároveň poukazovala na to, že súd

nemal byť viazaný jej nesprávnym (nižším) vyčíslením trov právneho zastúpenia. Tiež

namietala nesprávne určenie výšky tarifnej odmeny v dôsledku odlišného posúdenia

hodnoty nehnuteľnosti. Za nesprávny označila aj výklad ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky

a určenie výšky nároku na odmenu advokáta.

Odvolací súd uznesením č. k. -189 z 30. mája 2012 zmenil napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa, čo sa týka výšky priznaných trov právneho zastúpenia.

Nepovažoval pritom za opodstatnenú námietku o včasnom vyčíslení trov právneho

zastúpenia a neviazanosti súdu návrhom, ak trovy konania nie sú vyčíslené správne.

Podobne ako prvostupňový súd aj krajský súd preto vychádzal z predchádzajúceho

predloženého vyčíslenia. Za dôvodnú však uznal krajský súd námietku týkajúcu sa

nesprávnej aplikácie ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky a tiež námietku týkajúcu sa základnej

sadzby tarifnej odmeny.

Podľa sťažovateľky krajský súd podobne ako okresný súd nesprávnou aplikáciou

ustanovenia a porušil jej už označené práva.

Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení uvádza tieto argumenty:

„V uvedenom prípade ide o situáciu, kedy súd o nároku na náhradu trov konania

rozhodoval samostatným uznesením po meritórnom rozhodnutí o nároku na určenie

predmetu dedičstva. Nesúhlasíme však s názorom vyslovenými v rozsudku, že navrhovatelia

prostredníctvom právnej zástupkyne nesplnili jednu z podmienok pre priznanie náhrady

trov právneho zastúpenia a to vyčíslenie trov právneho zastúpenia v lehote 3 pracovných

dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci.

Samotné rozhodovanie o náhrade trov konania je taktiež návrhovým konaním

(uvedené vyslovil aj KS Žilina) na ktoré konanie sa taktiež vzťahuje dispozičná zásada,

tzn. disponovanie s podaným návrhom zo strany účastníkov súdneho konania až

do právoplatného rozhodnutia vo veci, tzn. rozhodnutia o uplatnenom nároku na priznanie

trov právneho zastúpenia ako procesnej garancie realizovateľnosti práva účastníka

súdneho konania.

Rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania je nesporne podmienené procesnou

aktivitou účastníkov a to jednak:

- uplatnením nároku na ich priznanie - nárok na prisúdenie trov konania bol

uplatnený už v podanom návrhu na rozhodnutie vo veci,

- a ich vyčíslenie - OS súdu predložené dňa 29. 11. 2011, ktorých vyčíslená výška

pri uplatnení dizpozičnej zásady bola upravené podaním dňa 23. 5. 2011, teda

pred rozhodnutím o náhrade trov konania uznesením OS Žilina.

Tvrdíme, že v danom prípade zo strany účastníkov došlo k procesnému splneniu

podmienok pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia vo výške upravenej podaním

zo dňa 23. 5. 2011, nakoľko dňa 29. 11. 2010 bola splnená druhá procesná podmienka

spočívajúca v ich vyčíslení, aj keď nesprávnym spôsobom. Záver súdov je preto potrebné

považovať za negovanie dispozičnej zásady. Dizpozičná zásada sprevádza celé súdne

konanie, a teda aj konanie vo veci priznania náhrady trov konania ako samostatného

nároku, ktorý je potrebné chápať ako rozhodovanie vo veci samej - tzn. nároku na náhradu

trov konania, čo sa premieta aj do samostatných výrokov súdnych rozhodnutí a to:

- rozhodnutie o nároku ktorého sa účastník domáha,

- rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania.

Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov právneho zastúpenia, súdy síce uplatnili

správne ustanovenie právneho predpisu, avšak toto ustanovenie nesprávne vyložil,

v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie vtom, že súd

nepriznal účastníkom náhradu trov právneho zastúpenia vo výške uplatnenej.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti

vydal tento nález:

„základné právo na súdnu ochranu zaručené Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jej právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu Žilina vydaným dňa 30. 5. 2012 v konaní vedenom

pod sp. zn. -189, porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu Žilina

sp. zn. -189 zo dňa 30. 5. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do troch dni

od vydania nálezu na účet právnej zástupkyne vo výške 322,96 € (za 2 úkony, pričom 1 úkon

predstavuje sumu 127,16 € + 7,63 € režijný paušál + DPH).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

Podstatou námietok sťažovateľky sú jej tvrdenia o porušení práva na spravodlivé

súdne konanie nesprávnou aplikáciou ustanovenia a .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preskúmal argumentáciu

sťažovateľky a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.

Krajský súd uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia takéto dôvody:

„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212

ods. 1 a bez nariadenia pojednávania ( ) napadnuté uznesenie

zmenil podľa tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Odvolaciu námietku o včasnom vyčíslení trov právneho zastúpenia nepovažoval

krajský súd za opodstatnenú. Zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že vyčíslenie trov

právneho zastúpenia zo dňa 23. 5. 2011 bolo urobené po uplynutí zákonnej lehoty

vyplývajúcej z ust. v spojení s odsekom 3

Ustanovenie upravuje postup účastníkov pri vyčíslení trov

právneho zastúpenia, v prípade, ak súd rozhodol, že o trovách konania rozhodne

po právoplatnom skončení vo veci samej. V tomto prípade, je účastník povinný tieto trovy

vyčísliť v lehote troch pracovných dní od právoplatnosti takéhoto rozhodnutia. Pokiaľ ich

v tejto lehote nevyčísli, súd, aplikujúc primerane ustanovenie s. 2 ,

na použitie ktorého ustanovenie priamo odkazuje, účastníkovi trovy

právneho zastúpenia neprizná. Aplikovať , je možné v prípade, ak sa

rozhodnutie, ktorým sa konanie končí nevyhlasuje.

V súdenej veci boli prvostupňový rozsudok (č. k. -124 zo dňa 25. 11.

2010), ako aj druhostupňový rozsudok (č. k. -155 zo dňa 24. 2. 2011) verejne

vyhlásené, lehota na vyčíslenie trov konania tak začala účastníkom plynúť odo dňa ich

právoplatnosti - 16. 5. 2010 a uplynula 19. 5. 2010. Okresný súd potom správne vychádzal

z vyčíslenia trov právneho zastúpenia tak ako boli špecifikované v podaní navrhovateľov

zo dňa 26. 11. 2010 a neprihliadal na oneskorené vyčíslenie, ktoré mu bolo doručené až

dňa 23. 5. 2010.

Ďalej nezodpovedá stavu veci tvrdenie navrhovateľov, že súd pri rozhodovaní

o trovách konania nie je viazaný návrhom v prípade, že trovy konania nie sú vyčíslené

správne. Z ust. vyplýva, že o trovách konania rozhoduje súd na základe

návrhu. Návrh je podaním, ktoré musí mať náležitosti vyplývajúce z , t. j.

musí byť z neho okrem iného zrejmé, čoho sa účastník domáha. Týmto návrhom je súd

viazaný ( v spojení s ).

Navrhovatelia pri vyčíslení trov konania zo dňa 26. 11. 2010 sami limitovali výšku

uplatnených trov konania, aj keď spôsob jej výpočtu nebol správny. Túto skutočnosť

nemohli konvalidovať následným vyúčtovaním trov konania po uplynutí zákonnej lehoty

označeným ako oprava a doplnenie vyúčtovania trov právneho zastúpenia.“

Podľa ustanovenia o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje

súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa

prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch

pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ustanovenia ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy

nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia

rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov

právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná

a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto

účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa ustanovenia v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho

počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní, môže súd

rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým,

že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Podľa ustanovenia ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí,

nevyhlasuje a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách, súd vyzve účastníka na vyčíslenie

trov do troch pracovných dní od doručenia výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia

primerane.

Ako z citovaného ustanovenia vyplýva, priznanie trov právneho

zastúpenia účastníkovi konania je viazané na splnenie si subjektívnej povinnosti advokáta

vyčísliť si včas trovy právneho zastúpenia, a nie od svojvôle súdu. Preto nepriznanie

náhrady trov právneho zastúpenia účastníkovi konania súdom z dôvodu porušenia,

resp. nesplnenia si subjektívnej povinnosti advokátom účastníka konania (hmotnoprávny

vzťah), nemožno ponímať ako sankciu súdu voči účastníkovi konania (procesný vzťah),

resp. ako svojvoľné rozhodnutie súdu porušujúce právo účastníka konania

(napr. ).

Z príslušných ustanovení , ktoré sa týkajú trov

konania, vyplýva, že súd rozhoduje o náhrade trov konania na návrh a prisúdenie trov

konania sa viaže na splnenie formálnych podmienok a predpokladov, ktoré sú predmetom

súdneho posúdenia a uváženia. Vo vzťahu k uplatneniu trov konania ide o povinnosť

účastníka konania vyčísliť trovy konania v ustanovenej lehote. Z právnej úpravy vyplýva

tiež záver, že na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v nárokovateľnej výške

nepostačuje akýkoľvek úkon s očakávaním, že všeobecný súd ich prizná „v správnej

výške“.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných

ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

V súvislosti s namietaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (ani práva podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ). Ústavný súd nezistil príčinnú

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkou označeným

právom ( ), a preto bolo potrebné ňou podanú sťažnosť odmietnuť podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013