Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 46/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť S. M., M., právne zastúpenej advokátom JUDr. L. P., Ž.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 24. mája

2012 vo výroku o nariadení predbežného opatrenia a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra

2012 doručená sťažnosť S. M., M. (ďalej len „sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom

JUDr. L. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. mája 2012

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) vo výroku o nariadení predbežného

opatrenia a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.

zn. z 11. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresný súd Martin (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom č. k. -96 zo 6. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu zo 6. februára 2012“) zamietol v celom rozsahu návrh M. H., otca maloletej

N. M. (ďalej len „otec maloletej“), z 23. apríla 2009, ktorým sa domáhal, aby okresný súd

upravil styk otca s maloletou dcérou, „a to každú párnu sobotu v čase od 09,00 hod. do

17,00 hod. s tým, že si maloletú prevezme a odovzdá v mieste bydliska maloletej“ (citované

z rozsudku okresného súdu zo 6. februára 2012, pozn.). Okresný súd zároveň zamietol

návrh otca maloletej na vydanie predbežného opatrenia o úpravu styku z 3. februára 2012

a zaviazal ho nahradiť trovy štátu vo výške 728,50 € a rozhodol, že žiadny z účastníkov

konania nemá právo na náhradu trov konania.

Otec maloletej podal proti rozsudku okresného súdu zo 6. februára 2012 odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ho vo výrokoch, ktorými

okresný súd zamietol návrh otca maloletej na úpravu styku s maloletou, uložil otcovi

maloletej nahradiť trovy štátu a rozhodol o trovách konania, zrušil a vec vrátil tomuto súdu

na ďalšie konanie. Napadnutým uznesením krajský súd zároveň zmenil rozsudok okresného

súdu zo 6. februára 2012 vo výroku, ktorým zamietol návrh otca maloletej na vydanie

predbežného opatrenia, keď rozhodol, že „otec je oprávnený stretávať sa s maloletou...,

jedenkrát v kalendárnom týždni v rozsahu 1 hodiny bez prítomnosti matky, za prítomnosti

pracovníka referátu Poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny M.“ (citované z napadnutého uznesenia krajského súdu, pozn.), a uložil otcovi

maloletej povinnosť dohodnúť s referátom Poradensko-psychologických služieb Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny M. konkrétny termín stretnutia a tento najneskôr 7 dní

vopred písomne oznámiť matke maloletej.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c) (ďalej len „OSP“) v spojení s

bez toho, aby sa zaoberal jeho vecnou správnosťou.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza:

„Zo spisu Okresného súdu v Martine je zistiteľné, že o návrhu otca o úpravu styku

s mal... a o návrhu otca na vydanie predbežného opatrenia o úpravu styku zo dňa 3. 2. 2012

o náhrade trov konania a o náhrade trov konania štátu rozhodoval rozsudkom a nie

uznesením. Krajský súd v Žiline rozhodoval uznesením zo dňa 24. 5. 2012 sp. zn.

, čo je podľa môjho názoru neprípustné, preto mal krajský súd ako súd

odvolací rozhodovať rozsudkom a nie uznesením.

Výrok uznesenia Krajského súdu v Žiline v jeho uznesení zo dňa 24. 5. 2012 sp. zn.

, ktorým upravuje stretávanie sa otca s mal. dieťaťom je nepreskúmateľný,

neurčitý, všeobecný a nevykonateľný. Krajský súd svojim procesným postupom porušil moje

základné ľudské práva ako matky mal. dieťaťa tým, že jeho postupom mi bola odňatá

možnosť konať pred súdom, teda konal v rozpore s Slovenskej

republiky, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací porušil aj čl. 48 ods. 2

, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom.

Krajský súd v Žiline svojím uznesením zo dňa 24. 5. 2012 sp. zn.

porušil aj ust. , podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak,

vo veciach starostlivosti súdu o mal. sa vo veci samej rozhoduje rozsudkom o výchove

a výžive mal. detí, o styku rodičov s mal. deťmi, o styku blízkych osôb s mal. deťmi

o priznaní obmedzení alebo pozbavenie rodičovských a povinností, alebo o pozastavení ich

výkonu o schválení dôležitých úkonov mal. dieťaťa a o podstatných veciach, o ktorých sa

rodičia nemôžu dohodnúť.

Krajský súd v Žiline mal v predmetnej veci nariadiť pojednávanie a predvolať mňa

ako matku mal. dieťaťa, otca mal. dieťaťa, orgán starostlivosti o maloletých. Tým, že tak

procesne nepostupoval nemohla som sa vyjadriť ako matka mal. dieťaťa k zamýšľanej

zmene rozsudku Okresného súdu v Martine, ktorú chcel a vykonal Krajský súd v Žiline.

Takýmto nezákonným postupom bola porušená aj všeobecná deklarácia ľudských

práv, ktorá zabezpečuje uplatnenie práv každému občanovi. Okrem toho krajský súd

nerešpektoval a nerešpektuje vôľu mal. dieťaťa dcéry N., ktorú prejavila listom

adresovaným na Okresný súd v Martine sp. zn. .

Treba poznamenať, že odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle ust. § 237

pism. f/ sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu

priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Musím konštatovať, že odvolací súd v predmetnej veci rozhodol dňa 24. 5. 2012 bez

prítomnosti mňa S. M., ako matky mal. dieťa N. M..., bez prítomnosti môjho právneho

zástupcu JUDr. L. P.

Krajský súd ma ani nevyrozumel o termíne rozhodovania v predmetnej veci. Musím

konštatovať, že mne S. M. ako matke mal. dieťaťa krajský súd mi svojim procesným

postupom a nezákonným postupom odňal možnosť konať pred súdom a tým mi znemožnil

realizovať procesné práva, ktoré mi za účelom ochrany mojich

práv priznáva.

Uvedená skutočnosť, že došlo k procesnej vade je nielen

dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania, ale je aj okolnosťou, pre ktorú som sa

domáhala, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil, pretože rozhodnutie vydané

v konaní postihnutom tak závažnou vadou nemôže byť považované za správne, zákonné

a spravodlivé.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací hrubo porušil procesné ustanovenia, ktoré

vyššie citujem, nerešpektoval výsledky dokazovania, vykonané v prvostupňovom konaní,

najmä ignoroval znalecké posudky, z ktorých jednoznačne vyplýva, že otec s mal. dieťaťom

by sa vôbec nemal stýkať, nerešpektoval krajský súd ani stanovisko orgánu starostlivosti

o deti, nerešpektoval vôľu maloletej dcéry N., ktorá písomne vyjadrila svoje city - odmietavý

postoj k otcovi. Práva dieťaťa sa musia rešpektovať, že mal. dcéra je na takej rozumovej a

duševnej úrovni, že je schopná objektívne sa vyjadriť k tomu, či chce byť s otcom alebo nie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal o mojom dovolaní rozhodnúť tak, že podľa § 221

ods.1 pism. f/ mal vec zrušiť a vrátiť na nové konanie.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľky na spravodlivé zákonné a objektívne súdne konanie

vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46

ods. 1 SR a SR uznesením Krajského súdu Žilina zo dňa 24. 05.

2012 sp. zn. a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

11. 10. 2012 sp. zn. bolo porušené.

2/ Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 24. 5. 2012, sp. zn.

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 10. 2012 sp. zn.

, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie

vo výške 3.000,-Eur /slovom tritisíc eur/ na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného

mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4/ Krajský súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 255,72

Eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu vo výroku o nariadení predbežného opatrenia v súlade s § 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Z odôvodnenia sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu vyplýva, že

sťažovateľka napáda len jeho výrok o tom, že „otec je oprávnený stretávať sa s maloletou...

jedenkrát v kalendárnom týždni v rozsahu 1 hodiny bez prítomnosti matky, za prítomnosti

pracovníka referátu Poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny M.“, teda len výrok o nariadení predbežného opatrenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (, , ).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu vo výroku o nariadení predbežného opatrenia

Námietky sťažovateľky, na základe ktorých malo podľa jej názoru dôjsť k porušeniu

ňou označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 24. mája 2012 vo výroku o nariadení predbežného

opatrenia sa týkajú:

1. Formy rozhodnutia krajského súdu, keďže odvolací súd mal podľa nej v danom

prípade rozhodnúť rozsudkom, a nie uznesením, čím zároveň porušil

(ďalej len „prvá námietka“).

2. Vecnej správnosti výroku napadnutého uznesenia krajského súdu o nariadení

predbežného opatrenia, ktorý je „nepreskúmateľný, neurčitý, všeobecný a nevykonateľný“

(ďalej len „druhá námietka“).

3. Nenariadenia pojednávania zo strany krajského súdu, v dôsledku čoho sa nemohla

vyjadriť „k zamýšľanej zmene rozsudku Okresného súdu v Martine, ktorú chcel a vykonal

Krajský súd v Žiline“ (ďalej len „tretia námietka“).

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkých

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

II.1.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu vo výroku o nariadení predbežného opatrenia v súvislosti s prvou a treťou

námietkou

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že prvá a tretia námietka, ktorými sťažovateľka

odôvodňuje porušenie svojich základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 24. mája 2012 vo výroku o nariadení predbežného opatrenia, je v zásade totožná

s námietkami, ktoré uplatnila vo svojom dovolaní proti označenému uzneseniu krajského

súdu (sťažovateľka v ňom tvrdila, že krajský súd sa dopustil procesných pochybení

v zmysle , pozn.), pričom najvyšší súd sa s týmito námietkami zaoberal a aj

vysporiadal v rámci dovolacieho konania. Ústavný súd sa s právnymi závermi dovolacieho

súdu k týmto námietkam stotožňuje a poukazujúc na odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu (pozri k tomu časť II.2 tohto uznesenia, pozn.) pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25

ods. 2 .

II.1.2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu vo výroku o nariadení predbežného opatrenia v súvislosti s druhou námietkou

Sťažovateľkina druhá námietka sa týka výroku napadnutého uznesenia krajského

súdu o nariadení predbežného opatrenia, ktorý je podľa jej názoru „nepreskúmateľný,

neurčitý, všeobecný a nevykonateľný“. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd

„nerešpektoval výsledky dokazovania, vykonané v prvostupňovom konaní, najmä ignoroval

znalecké posudky, z ktorých jednoznačne vyplýva , že otec s mal. dieťaťom by sa vôbec

nemal stýkať, ... nerešpektoval vôľu maloletej dcéry N., ktorá písomne vyjadrila svoje city -

odmietavý postoj k otcovi. Práva dieťaťa sa musia rešpektovať, že mal. dcéra je na takej

rozumovej a duševnej úrovni, že je schopná objektívne sa vyjadriť k tomu, či chce byť

s otcom alebo nie.“.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacom

konaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu vo výroku

o nariadení predbežného opatrenia (dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. z 11. októbra 2012 odmietol

ako neprípustné, pozn.). Ústavný súd preto napadnuté uznesenie krajského súdu preskúmal

z hľadiska možného porušenia základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sústreďujúc sa pritom na posúdenie, či je napadnuté

uznesenie krajského súdu vo výroku o nariadení predbežného opatrenia ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnené a či ho nemožno považovať za arbitrárne.

Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že jej druhá

námietka sa týka v prvom rade namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, keďže v súvislosti s ňou dôvody

namietaného porušenia základného práva podľa neuvádza

(nekonkretizuje).

Ústavný súd v súvislosti s druhou námietkou sťažovateľky považoval za potrebné

predovšetkým uviesť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je vecou

všeobecných súdov ( ). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (

) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí o predbežných

opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov o to viac, že ide

o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným

spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení

zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení

predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Krajský súd v napadnutom uznesení predovšetkým uviedol:

«Krajský súd ako súd odvolací... preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ) podľa vo výroku, ktorým

súd zamietol návrh otca na úpravu styku s maloletým dieťaťom, vo výroku o povinnosti otca

nahradiť trovy štátu a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na

ďalšie konanie, a vo výroku o nariadenie predbežného opatrenia podľa ust.

zmenil tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a to z nasledovných

dôvodov:

Predovšetkým treba uviesť, že v konaní vo veciach maloletých, ktoré možno začať

i bez návrhu sa súd naďalej spravuje vyšetrovacou zásadou, ktorej dôsledkom je primárna

zodpovednosť súdu za zistenie skutkového stavu, ktorá je jeho povinnosťou a ktorú bude

musieť splniť bez ohľadu na dôkazné návrhy a aktivitu účastníkov ( ).

Okresný súd sa pri vydaní napadnutého rozsudku touto zásadou dôsledne neriadil. Znalecký

posudok Mgr. B. D. č. 20/2011 zo dňa 9. 12. 2011 nebol vyhotovený dostatočne dôsledne,

pokiaľ sa znalkyňa v znaleckom posudku nezaoberala aj videozáznamami, na ktoré sa

odvolával počas konania otec maloletej, a tiež obsahom znaleckého posudku z trestného

konania vedeného na Okresného súdu Martin pod sp. zn. č. 11/2008 podaným

PhDr. G. H. dňa 17. 9. 2008 znalkyňou pre odbor psychológia a odvetvie klinická

psychológia detí, klinická psychológia dospelých a poradenská psychológia, keď uvedená

znalkyňa konštatovala, že „v čase podania znaleckého posudku v prežívaní a správaní

maloletej neboli prítomné priame zistiteľné stopy po psychickej traumatizácii. Dieťa sa v

správaní javí ako otvorené, priateľské, emočne stabilné. Matkou nie sú v správaní

popisované symptómy, ktoré by mohli svedčiť pre posttraumatickú stresovú poruchu alebo

prejavy psychickej nevyrovnanosti. Celkový stav možno hodnotiť tak, že dieťa bolo

vystavované nepriamej psychickej záťaži, sprostredkovanej vzájomným správaním sa

rodičov a správaním otca voči matke. Neprimerané neverbálne reakcie i verbálne

vyjadrenia mohli u dieťaťa vyvolať pocit neistoty, tenziu, nepohodu a úzkosť, ale uvedené sa

vzťahovalo na konkrétne zážitky, nemalo všeobecný charakter. Dieťaťom popisované

správanie otca v danej chvíli mohlo u dieťaťa vyvolávať pocit strachu, nakoľko deti vnímajú

nepohodu emotívnejšie a pocit ohrozenia vnímajú intenzívnejšie i v prípade, že problému

racionálne nerozumejú. Okrem uvedeného sa o maloletú v prevažnej miere starala matka,

teda dieťa bolo na osobu matky najviac emočne viazané. V prípade rozumného dohovoru a

vyriešenia problémov medzi rodičmi by maloleté dieťa nemalo mať psychické následky ani

do budúcnosti. Z hľadiska nízkeho psychického veku a nedostatočného kognitívneho vývinu

je predpoklad, že u dieťaťa nezostanú prejavy psychickej traumy, dieťa si zážitky z minulosti

pri úprave rodinných vzťahov nebude v budúcnosti intenzívne pripomínať. Taktiež z

rozsudku Okresného súdu Martin č. k. -427 zo dňa 13. 1 .2011 vyplýva záver

súdu, že poškodená (t. j. matka) zvolený spôsob riešenia nezhôd a konfliktov s obžalovaným

(otcom) sa javí ako snaha istým spôsobom škrtnúť ho zo svojho života. Toto však nie je

celkom reálne možné a zrejme ani vhodné, keďže majú spolu maloletú dcéru. Tak ako má

obžalovaný, ktorý je otcom dieťaťa svoje povinnosti voči nemu (napr. uhrádzať výživné, čo

si i riadne plní), má i určité rodičovské práva, ktoré nie je možné bez ďalšieho spochybniť.

Poškodená sama pritom na hlavnom pojednávaní výslovne uviedla, že styku otca s dieťaťom

bráni a chce mu brániť do budúcna. Nie je možné v danom prípade predpovedať, či sa po

dva a polročnom odlúčení ešte niekedy vôbec podarí obnoviť ich vzťah dcéry a otca.“ (str.

17 citovaného rozsudku).

Vo vzťahu k obidvom rodičom však treba zdôrazniť, že ciele výchovy dieťaťa sú

sformulované v článku 29 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý je tiež súčasťou nášho

právneho poriadku. Z psychologického hľadiska je cieľom výchovy dieťaťa jednoznačné

jeho všestranný vývoj na fungujúcu, citovo a psychosociálne zrelú ľudskú osobnosť

s produktívnou sociálnou orientáciou. Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia

Obsahom ich práva „vychovávať“ je v prvom rade právo a (povinnosť) chrániť (záujmy

dieťaťa, ďalej tiež riadiť a usmerňovať jeho konanie a vykonávať nad ním dohľad, právo

mať dieťa u seba, resp. určiť miesto jeho pobytu a právo sa o neho osobne starať. Rodičia

sú pri výkone rodičovských práv a povinností zásadne rovnoprávni, samozrejme za

podmienky, že sú obaja nositeľmi práva výkonu. Je preto prvoradou povinnosťou a súčasne

právom obidvoch rodičov podieľať sa na výchove maloletého dieťaťa. Na tom nič nemení

ani skutočnosť, že nežijú v spoločnej domácnosti. Matka nesmie otcovi brániť v styku

s dieťaťom. V tomto útlom veku sú deti manipulovateľné, ovplyvniteľné a je vysoko

pravdepodobné, že najmä matka svoju animozitu z rozpadnutého partnerského vzťahu rieši

prostredníctvom svojho maloletého dieťaťa, čo na mal. N. pôsobí veľmi negatívne.

Skutočnosť, že matka do animozity voči otcovi zaťahuje maloletú dcéru, nevrhá na ňu dobré

svetlo. S poukazom na nepriaznivé reakcie a ataky rodičov medzi sebou v minulosti treba

uvažovať aj pri rozhodnutí vo veci samej, aby sa dieťa stretávalo s otcom bez prítomnosti

matky, ale na ÚPSVaR za účasti psychológa. Je pritom povinnosťou matky dieťa pripraviť

na to, že bude časť svojho voľného času tráviť so svojim otcom, ktorý je taktiež nositeľom

rodičovských práv vo vzťahu k nemu. Aj správanie otca je potrebné korigovať, najmä

v súvislosti s tým, že už matka dosiahla štvorročné odcudzenie otca s dieťaťom. Obidvaja

rodičia sú povinní prekonať vzájomnú averziu a v záujme zdravého vývoja maloletého

dieťaťa je nevyhnutné, aby si vybudovali korektné vzťahy, ktoré budú viesť k realizácii

práva otca stýkať sa s dieťaťom, ktoré nemá zverené do výchovy. Matka nemôže otcovi

brániť v styku s dieťaťom. Práve naopak, je povinná vytvárať podmienky pre hladký priebeh

týchto stretnutí. Rovnako je potrebné, aby otec nerobil matke prieky. Ak matka bude

naďalej brániť otcovi v styku s dieťaťom, je možné, že súd rozhodne o jeho zverení do

výchovy otca. Rovnako nie je vylúčená do budúcna u rodičov aj striedavá rodičovská

starostlivosť, tieto možnosti však bude zvažovať súd až v rozhodnutí vo veci samej po riadne

zistenom skutkovom stave a doplnenom dokazovaní s ohľadom na prvoradý záujem

maloletého dieťaťa. Obidvaja rodičia sú povinní práva svojho dieťaťa nielen deklarovať,

ale najmä rešpektovať a v maximálnej miere sa im prispôsobiť. Iný postup je

kontraproduktívny a vedie k odcudzeniu otca s mal. dieťaťom a ochladeniu ich vzájomných

vzťahov, čo nie je vôbec žiaduce. Je preto potrebné, aby okresný súd nariadil Mgr. D.

doplniť znalecké dokazovanie s ohľadom na zistenia psychologičky v trestnom konaní

citované vyššie a videozáznamy otca preukazujúce ich vzájomné vzťahy z minulosti

a v prípade námietok otca proti doplnenému znaleckému posudku nariadil vo veci aj

kontrolný znalecké dokazovanie, keďže z podaného znaleckého posudku vyplýva nie celkom

nezaujatý prístup k jeho právam zo strany znalkyne. Odvolací súd zároveň konštatuje, že na

rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu otca na úpravu styku s mal. N. neboli žiadne dôvody.

Tak, ako bolo konštatované vyššie, otec je riadnym nositeľom svojich rodičovských práv,

vyživovaciu povinnosť voči mal. N. si riadne plní a samotné odmietanie otca dieťaťom,

výrazne podporované postojmi matky, ktoré i viedlo k odcudzeniu vzájomných vzťahov otca

a dieťaťa, nemôže byť do budúcna akceptovateľné.»

V nadväznosti na citovanú argumentáciu krajský súd konštatoval, že „Napadnuté

rozhodnutie prvostupňového súdu sa vlastne rovná zákazu styku otca s dieťaťom bez

trestno-právnych následkov. Takýto rozsah zásahu do rodičovských práv otca je v rozpore

s právami a povinnosťami otca ako rodiča vyplývajúcich zo zákona, ale aj s článkom 29

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje, že judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva je súčasťou nášho právneho poriadku, a preto ju aj pri

svojej rozhodovacej činnosti aplikuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Je potrebné

poznamenať, že nemožno uprednostniť, zásadu stability výchovného prostredia dieťaťa, ak

má ustúpiť vyššiemu cieľu - ktorým je zabezpečenie riadnej výchovy maloletého dieťaťa.

Rodič dopúšťajúci sa takéhoto obmedzovania práva dieťaťa na stretávanie s druhým

rodičom, ktorý je schopný vylúčiť druhého (výchovne spôsobilého) rodiča zo života ich

spoločného dieťaťa neposkytuje žiadnu záruku, že výchova dieťaťa splní ciele, ktoré od nej

spoločnosť očakáva. Preto je v zákone o rodine zakotvená možnosť súdu považovať

kvalifikované bránenie v styku za podstatnú zmenu pomerov. Súd by nemal v rozhodnutí

o zmene zverenia váhať, pretože škody, ktoré môže programujúci rodič na psychike dieťaťa

napáchať, sú vážneho a dlhodobého charakteru, pričom úspešnosť ich odstránenia závisí

vo veľkej miere aj od dĺžky nesprávneho výchovného pôsobenia programujúceho rodiča. Je

rozhodne v záujme dieťaťa byť v kontakte s oboma rodičmi; pokiaľ sú riadne výchovne

spôsobilí. Rešpekt k právam iných je jedným z predpokladov riadnej výchovy. Z pozitívneho

záväzku štátu na poli ústavnej garancie a ochrany rodičovstva a rodiny, resp. rodinného

a súkromného života (článok 32 Listiny základných práv a slobôd a článok 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd) vyplýva, že súdy sú povinné zverenými

procesnými prostriedkami vytvárať predpoklady pre urovnanie narušených vzťahov medzi

rodičmi a deťmi, vrátane prostriedkov donútenia, ak môže takéto opatrenie viesť

k sledovanému cieľu a ak je primerané. Jediným kritériom pre vyslovenie zákazu styku

rodiča s dieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého

táto nevyhnutnosť vyplýva. To však v prejednávanej veci nebolo preukázané. Ako už bolo

uvedené vyššie, samotné zamietnutie návrhu otca na úpravu styku s maloletou N. sa totiž

rovná zákazu styku otca. s mal. dieťaťom, čo rozhodne v prejednávanej veci nie je na

mieste. Rovnaká argumentácia odvolacieho súdu platí aj vo vzťahu k návrhu otca na

vydanie predbežného opatrenia podaného na pojednávaní v zmysle ust.

pri aplikácii ust. . Keďže súd v tomto konaní koná ex offo (t. j. aj

bez návrhu, odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo výroku o predbežnom

opatrení podľa ust. zmenil tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletou

N., jedenkrát v kalendárnom týždni v rozsahu jednej hodiny bez prítomnosti matky, za

prítomnosti pracovníka referátu Poradensko-psychologických služieb Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny M. Súčasne odvolací súd uložil otcovi povinnosť dohodnúť si

s referátom Poradensko-psychologických služieb úradu práce, sociálnych vecí a rodiny M.

konkrétny termín stretnutia a tento najneskôr 7 dní vopred písomne oznámiť matke

maloletého. Rovnako uložil odvolací súd povinnosť aj matke pripraviť maloletú N. na

stretnutie a v dohodnutom termíne zabezpečiť účasť maloletej a na stretnutí s otcom na

referáte Poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny M.

Vzhľadom na závažné rozpory medzi rodičmi a nedostatky znaleckého posudku Mgr. D.

odvolací súd považoval zamietnutie návrhu otca na vydanie predbežného opatrenia za

neopodstatnené. Vychádzal pritom z princípov a úvah uvedených v odôvodnení tohto

rozhodnutia vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej. Pre rozhodnutie o predbežnom opatrení

platia však iné procesné zásady, ako je to pri rozhodovaní o návrhu vo veci samej. Otec v

konaní jednoznačne osvedčil potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov. Kontakt otca s

maloletým dieťaťom v rozsahu aspoň jednej hodiny v týždni nie je z hľadiska odvolacieho

súd neprimeraný a to aj vzhľadom na vek dieťaťa. S prihliadnutím na trvanie a štádium

tohto konania a fakt, že matka bráni v styku otca s dieťaťom od 26. 4. 2008, je však podľa

názoru krajského súdu potrebné, aby sa dieťa stretávalo s otcom na príslušnom ÚPSVaR za

účasti psychológa a bez prítomnosti matky. S poukazom na vyššie uvedené argumenty vo

vzťahu k nedostatkom znaleckého posudku Mgr. D. a jeho záverom je potom priznanie

znaleckej odmeny uvedenej znalkyne predčasné, a to aj s ohľadom na námietky otca, keď

počas sedenia s ním znalkyňa 25-krát telefonovala so svojou dcérou. V tomto smere je

potom potrebné prehodnotiť výšku odmeny znalkyne za podaný znalecký posudok. Prvotne

musí byť právoplatné uznesenie súdu o priznaní odmeny znalcovi. Až potom bude možné

rozhodnúť i trovách štátu vzniknutých v tomto konaní ( ). Z uvedených

dôvodov odvolací súd i v tejto časti napadnutý rozsudok zrušil. V ďalšom konaní okresný

súd doplní dokazovanie v naznačenom smere, a to doplnením pôvodného znaleckého

posudku, prípadne nariadi kontrolné znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológia,

klinická psychológia detí a dospelých ohľadne vzťahu otca s maloletým dieťaťom. Po

vykonanom dokazovaní okresný súd v novom rozhodnutí v celom rozsahu sa vyporiada s

nárokmi otca uplatnené návrhom a svoje rozhodnutie odôvodní spôsobom predpísaným v

ust. “.

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované

minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému

právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí

mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané

príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite

odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (, ).

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná

úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov

konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní

o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery

účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa

vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti

komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla

zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich

nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia

predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh

zrušené.

Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní

napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd pri svojom

rozhodovaní vychádzal z konkrétnych okolností posudzovaného prípadu a citlivo

vyhodnotil jednotlivé dôkazy, pričom sa zameral predovšetkým na preskúmanie existencie

dôvodov na nariadenie predbežného opatrenia na základe návrhu otca maloletej. Po zvážení

všetkých okolností odvolací súd dospel k záveru, že zamietnutie návrhu otca maloletej na

nariadenie predbežného opatrenia okresným súdom bolo neopodstatnené, a preto bolo

potrebné podľa jeho záverov rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku o zamietnutí

tohto návrhu zmeniť.

Podľa tvrdenia sťažovateľky krajský súd nariadením predbežného opatrenia

predovšetkým neprihliadal na závery znaleckého posudku, „z ktorých jednoznačne vyplýva,

že otec s mal. dieťaťom by sa vôbec nemal stýkať a nerešpektoval vôľu maloletej dcéry N.,

ktorá písomne vyjadrila svoje city - odmietavý postoj k otcovi“. V súvislosti s touto

argumentáciou sťažovateľky ústavný súd poukazuje predovšetkým na záver krajského súdu

o nedostatočnom zistení skutkového stavu, ktorý náležite odôvodnil nedostatkami

znaleckého posudku Mgr. B. D. č. 20/2011 z 9. decembra 2011 (tento podľa názoru

krajského súdu „nebol vyhotovený dostatočne dôsledne“, pozn.). Vzhľadom na skutočnosť,

že krajský súd následne uložil okresnému súdu povinnosť po vrátení veci pri rozhodovaní

o veci samej (teda o úprave styku otca s maloletou) nariadiť doplnenie znaleckého

dokazovania, príp. kontrolného znaleckého dokazovania, závery znaleckého posudku Mgr.

B. D. č. 20/2011 z 9. decembra 2011 nemohli samy osebe odôvodňovať opodstatnenosť

potreby dočasnej úpravy pomerov.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nerešpektovania vôle maloletej

ústavný súd aj s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva akceptuje,

že pri rozhodovaní o úprave styku rodiča s maloletým dieťaťom je potrebné prihliadať aj na

preferencie samotného dieťaťa, ktoré získavajú na váhe s jeho zvyšujúcim sa vekom. V tejto

súvislosti však nemožno obchádzať ani samotný pozitívny záväzok štátu, v rámci ktorého je

povinný urobiť všetko, čo je od neho možné rozumne požadovať pri súčasnom dosiahnutí

spravodlivej rovnováhy medzi dotknutými záujmami dieťaťa a jeho oboch rodičov (pozri

napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Nuutinen proti Fínsku, rozsudok z 27. júna 2000, § 129).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd s prihliadnutím na všetky okolnosti posudzovanej veci

nepovažuje nariadenie predbežného opatrenia krajským súdom za neprimerané

a z ústavného hľadiska za neakceptovateľné. Krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia uviedol podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody, pre ktoré rozsudok

okresného súdu sp. zn. zo 6. februára 2012 vo výroku o zamietnutí návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia zmenil tak, že predbežné opatrenie nariadil

a dostatočným spôsobom objasnil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa

a a práva dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu v súvislosti s druhou námietkou, je zjavne neopodstatnená, a preto ju aj

v tejto časti z tohto dôvodu odmietol podľa .

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu

Z už uvedeného vyplýva, že obsahom dovolania sťažovateľky boli skutočnosti

uvádzané aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu; ide o skutočnosti tvoriace obsah prvej

a tretej námietky sťažovateľky.

Najvyšší súd k prvej námietke sťažovateľky (namietaná nesprávna forma rozhodnutia

krajského súdu) v odôvodnení napadnutého uznesenia predovšetkým uviedol:

„K námietke dovolateľky ohľadne formy, v akej vydal krajský súd svoje rozhodnutie,

poukazuje dovolací súd na znenie ustanovenia , podľa ktorého odvolací súd

rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok; inak rozhoduje uznesením.

Uznesenie teda odvolací súd vydáva, ak rozsudok prvostupňového súdu zrušuje a vec mu

vracia na ďalšie konanie, resp. ak odvolacie konanie zastavuje, prípadne odvolanie

odmieta. Ak preskúmava odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu, rozhoduje vždy

uznesením. Forma rozhodnutia sa teda spravuje podľa toho, či je odvolaním napadnutý

rozsudok alebo uznesenie, ako i podľa obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu. Prvým

výrokom uznesenia odvolacieho súdu došlo k zrušeniu troch výrokov rozsudku

prvostupňového súdu a vrátení veci na ďalšie konanie, preto forma rozhodnutia v tomto

prípade bola správna. Ďalší výrok rozhodnutia odvolacieho súdu je, síce zmeňujúci, no týka

sa predbežného opatrenia, o ktorom sa vždy rozhoduje uznesením (pokiaľ je výrok

o predbežnom, opatrení súčasťou rozsudku, má stále povahu uznesenia). Odvolací súd teda

vydal svoje rozhodnutie v správnej forme.“

Vo vzťahu k tretej námietke sťažovateľky (nenariadenie verejného pojednávania)

najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Matka v dovolaní ďalej

tvrdila, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

ustanovenia tým, že odvolací súd konal bez vytýčenia pojednávania

a neupovedomil ju ani o termíne rozhodovania v predmetnej veci. Odvolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rozhodol postupom bez nariadenia

pojednávania v zmysle Podľa ustanovenia a ak

nejde o prípad, kedy treba zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo v konaní vo veciach

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem,

môže odvolací súd o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Keďže v tejto veci

nešlo o žiaden z uvedených prípadov, odvolací súd bol oprávnený rozhodnúť bez nariadenia

pojednávania.

V zmysle ustanovenia iba vo veciach, v ktorých rozhoduje súd

rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, je povinný oznámiť miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu. Odvolací súd v danej veci však

rozhodoval uznesením, ktoré nevyhlasoval. Termín rozhodovania preto účastníkom nemusel

oznamovať.“

Ústavný súd sa s argumentáciou najvyššieho súdu, na základe ktorej odmietol

dovolanie sťažovateľky ako neprípustné, v plnom rozsahu stotožňuje. Nad rámec

odôvodnenia najvyššieho súdu vzťahujúceho sa na tretiu námietku, podľa ktorej sa

sťažovateľka z dôvodu nenariadenia pojednávania na krajskom súde nemohla vyjadriť

„k zamýšľanej zmene rozsudku Okresného súdu v Martine, ktorú chcel a vykonal Krajský

súd v Žiline“, ústavný súd dodáva, že obsahom základného práva podľa ,

ktorého porušenie sťažovateľka namieta, je právo účastníka konania vyjadriť sa

k vykonávaným dôkazom, ktorému zodpovedá ústavná povinnosť súdu umožniť

účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať

zistenie významné pre rozhodnutie súdu (pozri napr. , ). Zo zistení

ústavného súdu však vyplýva, že krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania preto,

že nešlo o prípad opakovania alebo doplnenia dokazovania. Krajský súd svoje rozhodnutie

nezaložil na nových dôkazoch, ale naopak, rozhodol na základe zistenia, že okresný súd

nedostatočne zistil skutkový stav v dôsledku nedôsledne vyhotoveného znaleckého

posudku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd považuje túto námietku

sťažovateľky za nedôvodnú.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími

námietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní, pričom právne závery, ktoré

k nim zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu

právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním

a sťažovateľkou označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala

porušenie svojich základných práv podľa a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti (napr. rozhodnutie

o dočasnom opatrení).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2013