Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 32/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. I., K., MUDr. B. B., H., M. R., K., a A. J., K.,

zastúpených advokátkou JUDr. K. Š., Česká republika (spolupracujúci advokát pre

doručovanie Mgr. D. T., K.), vo veci namietaného porušenia a

Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6, čl. 13,

čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. a Krajským

súdom v Bratislave pod sp. zn. , za účasti Slovenskej republiky –

Ministerstva financií Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. I., MUDr. B. B., M. R. a A. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra

2012 doručená sťažnosť M. I. (ďalej len „sťažovateľka 1“), MUDr. B. B. (ďalej len

„sťažovateľ 2“), M. R. (ďalej len sťažovateľka 3“) a A. J. (ďalej len „sťažovateľka 4“,

všetci spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaniach

vedených Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. ,

za účasti Slovenskej republiky – Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. decembra 2012.

Zo sťažnosti a z doplňujúceho podania doručeného ústavnému súdu 8. januára 2013

vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. -216 z 21. októbra 2010 bola

zamietnutá žaloba sťažovateľov proti žalovanému ministerstvu o odškodnenie. Rozsudkom

krajského súdu č. k. -287 z 9. októbra 2012 bol rozsudok okresného súdu

potvrdený. Rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľov doručený

15. októbra 2012. Uvedenými rozhodnutiami došlo k porušeniu označených práv

sťažovateľov podľa , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.

Rodičia sťažovateľov museli opustiť územie Podkarpatskej Rusi (nazvanej tiež

Zakarpatská Ukrajina) z dôvodov maďarskej okupácie, resp. optovania po pripojení územia

Zakarpatskej Ukrajiny k Zväzu sovietskych socialistických republík, avšak zanechali tam

svoj nehnuteľný majetok.

Vo vzťahu k sťažovateľke 1 jej otec JUDr. A. B. 19. apríla 1947 podal prihlášku

k súpisu majetku zanechaného na území Podkarpatskej Rusi v celkovej hodnote

312 000 Kčs. Za uplatnené nehnuteľnosti dostal odškodnenie iba za ich časť vo výške

23 458 Kčs na základe rozhodnutia O. v B. z 15. apríla 1960. Vyššia čiastka nebola

poskytnutá s ohľadom na skutočnosť, že údajne nešlo o majetok majúci povahu osobného

alebo drobného súkromného vlastníctva. Prihlášku podal aj brat sťažovateľky 1, V. B.,

19. apríla 1947 (jeho jedinou dedičkou je sťažovateľka 1). V jeho prípade išlo o majetok

v celkovej hodnote 565 240 Kčs, za ktorý nebola poskytnutá žiadna náhrada. Podľa

oznámenia O. v B. náhrada nebola poskytnutá, pretože išlo o majetok, ktorý nemal povahu

osobného alebo drobného súkromného vlastníctva.

Pokiaľ ide o sťažovateľa 2, prihlášku k súpisu majetku podal jeho otec, dr. I. B.

13. marca 1947. Išlo o majetok v celkovej hodnote 400 000 Kčs. Za tento majetok nebola

poskytnutá žiadna náhrada, lebo i v tomto prípade nešlo podľa vyjadrenia ministerstva

o majetok majúci povahu osobného alebo drobného súkromného vlastníctva.

Sťažovateľka 3 a sťažovateľka 4 podali prihlášku k súpisu majetku priamo, a to

15. marca 1947. Išlo o majetok v celkovej hodnote 127 850 Kčs. Dostali však náhradu iba

vo výške 18 762 Kčs, a to z rovnakých dôvodov, ako v predchádzajúcich prípadoch.

Nie je pravdou, že by správne konania týkajúce sa sťažovateľov prebehli v súlade

s platnými právnymi predpismi a že boli skončené vydaním správnych rozhodnutí.

Rozhodnutia buď neboli vydané vôbec žiadne, alebo bolo rozhodnuté iba o časti veci

a v ďalšej časti nebolo rozhodnuté rozhodnutím v zmysle správneho poriadku.

Za rozhodnutie v zmysle správneho poriadku v zásade nemožno považovať neformálne

prípisy, proti ktorým neexistovali ani žiadne opravné prostriedky.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd pochybil, keď sa zaoberal prakticky

prevažne hodnotením veci podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a nesústredil sa na odškodnenie podľa o úprave niektorých

nárokov a záväzkov súvisiacich so zjednotením Zakarpatskej Ukrajiny s Ukrajinskou

sovietskou socialistickou republikou (ďalej len „zákon o úprave niektorých nárokov“), ktoré

bolo a je predmetom konania. Sťažovatelia opakovane trvali na tom, že vyhláška

č. 159/1959 Ú. v. o vnútroštátnom usporiadaní niektorých nárokov podľa

Zb. týkajúcich sa Zakarpatskej Ukrajiny (ďalej len „vyhláška“) je diskriminačná, lebo

vo svojom § 3 rozlišuje osobné a súkromné vlastníctvo, v dôsledku čoho vznikol rozpor

s čl. 4 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 listiny, čo zakladá neúčinnosť týchto ustanovení vyhlášky dňom

31. decembra 1991. Všeobecné súdy sa tiež nezaoberali otázkou neplatnosti nedostatočného

zmocňovacieho ustanovenia pre vydanie vyhlášky či otázkou rozporu s Medzinárodným

paktom o občianskych a politických právach. Všeobecné súdy mali dospieť k záveru, že je

na mieste aplikovať vyhlášku, a následne sa mali zaoberať jej súladom s ústavným

poriadkom, pokiaľ by nezistili, že protiústavné ustanovenia tejto vyhlášky stratili svoju

účinnosť pre rozpor s čl. 11 ods. 1 listiny. Vzhľadom na text vyhlášky nemohli všeobecné

súdy dospieť k záveru, že by táto bola v súlade s ústavným poriadkom, a preto ho mali

predložiť ústavnému súdu v zmysle s návrhom na zrušenie protiústavných

ustanovení. Žiaden zo všeobecných súdov však takýmto spôsobom nepostupoval.

Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by boli rozsudky okresného súdu č. k.

-216 z 21. októbra 2010 a krajského súdu č. k. -287 z 9. októbra

2012 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Domáhajú sa tiež

náhrady trov konania.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -287 z 9. októbra 2012 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -216 z 21. októbra 2010.

Podľa názoru krajského súdu je v danom prípade nesporné, že právni predchodcovia

sťažovateľov boli v súvislosti s núteným opustením územia Zakarpatskej Ukrajiny

odškodňovaní podľa zákona o úprave niektorých nárokov a vyhlášky, ktorá stanovila

kritéria odškodnenia za nehnuteľný majetok majúci povahu osobného alebo drobného

súkromného vlastníctva a určila okruh oprávnených a časové limity, v ktorých mohli

oprávnené osoby svoje nároky na odškodnenie s úspechom uplatniť. V ustanoveniach

vyhlášky (i naďalej platnej na území Slovenskej republiky) normotvorca časovo, vecne

a personálne vymedzil okruh vzťahov, na ktoré sa vzťahujú nároky na odškodnenie.

Normotvorca tým zároveň stanovil aj rámec súdneho rozhodovania o odškodnení, keď

o podmienkach a rozsahu odškodňovania môže byť súdmi rozhodované len v rámci prejavu

vôle štátu, teda v rámci vyhlášky. V danej veci treba uviesť, že je vecou štátu, aby v prijatej

zákonnej úprave určil, za akých podmienok budú poškodené osoby odškodnené, rozsah

odškodňovaného majetku a časové limity odškodnenia. Na základe uvedenej úvahy

a s prihliadnutím na to, že právne predpisy vzťahujúce sa na zákonné podmienky na

poskytnutie odškodnenia sú i naďalej platné a neumožňujú dodatočné odškodnenie osôb,

ktorým bola náhrada už poskytnutá, alebo osôb, ktoré nespĺňali podmienky na poskytnutie

náhrady, je zamietajúce rozhodnutie okresného súdu vecne a právne správne. V danej veci

by rozhodovanie o sporných nárokoch na odškodnenie nad rámec zákona o úprave

niektorých nárokov a vyhlášky znamenalo prekročenie procesného oprávnenia všeobecných

súdov, lebo by sa zaoberali vecou nad rámec svojich oprávnení. V súvislosti s námietkou

o povinnosti predložiť vec na rozhodnutie ústavnému súdu na konanie o nesúlade vyhlášky

so súčasným právnym poriadkom treba uviesť, že takýto postup by bol namieste v prípade,

ak by konajúci súd dospel k tomu, že vyhláška je v rozpore s , zákonom alebo

medzinárodnou zmluvou. Keďže z obsahu odôvodnenia rozsudku okresného súdu takáto

úvaha nevyplýva, nebol ani dôvod na to, aby okresný súd uvedeným spôsobom postupoval.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, podľa ktorého správne konania týkajúce

sa ich odškodnenia (resp. odškodnenia ich právnych predchodcov) neboli onoho času

ukončené, pretože o nimi uplatnených nárokoch nebolo rozhodnuté buď vôbec, alebo

v určitej časti. Na tomto tvrdení je založená celá ďalšia argumentácia vychádzajúca z toho,

že i v súčasnosti je povinnosťou príslušných orgánov neuspokojenou časťou uplatnených

nárokov sa ďalej zaoberať a o nich rozhodnúť. Keďže sa má o týchto ďalších nárokoch

rozhodovať až teraz, je podľa sťažovateľov oprávnená požiadavka, aby sa skúmala ústavná

konformnosť právnych predpisov, ktoré sa na odškodnenie vzťahujú a ktoré pochádzajú

z doby, v ktorej sa základné princípy právneho štátu a ľudské práva dôsledne

nerešpektovali.

Podľa názoru ústavného súdu treba závery všeobecných súdov považovať v podstate

za dostatočné a presvedčivé. Nemožno ich teda hodnotiť ako arbitrárne či zjavne

neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovatelia majú na vec iný názor, nemôže bez ďalšieho

znamenať porušenie označených práv.

Aj podľa názoru ústavného súdu správne konania o uplatnených nárokoch

sťažovateľov boli ukončené, keďže z dokumentov, ktoré sťažovatelia predložili, celkom

jasne vyplýva, v akej miere (výške) boli nimi uplatnené nároky uspokojené, resp.

neuspokojené, a to vrátane dôvodov, pre ktoré nebol ten-ktorý nárok uspokojený. Nie je

vecou ústavného súdu skúmať, či v čase prebiehajúcich konaní mali alebo nemali

sťažovatelia (ich právni predchodcovia) možnosť domáhať sa preskúmania výsledkov

správneho konania, resp. akými prípadnými právnymi prostriedkami by tak mohli vtedy

urobiť.

V zásade možno povedať, že vzhľadom na ukončenie správnych konaní týkajúcich sa

sťažovateľov ešte pred februárom 1948, ďalšie odškodnenie za nehnuteľný majetok by bolo

možné iba na základe reštitučného zákonodarstva, ktoré by zrejme muselo vychádzať

z toho, že peňažná čiastka poskytnutá Československej republike Zväzom sovietskych

socialistických republík na účely náhrady za nehnuteľný majetok mnohonásobne

prevyšovala sumu, ktorú napokon Československá republika svojim občanom skutočne

vyplatila (teda, že prevažujúcu časť týchto finančných prostriedkov si ponechala pre seba).

Ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovatelia sa so svojimi neuspokojenými

nárokmi obrátili najprv na ministerstvo s požiadavkou, aby proces ich odškodnenia bol

ukončený. Potom, čo ministerstvo zaujalo k ich požiadavkám odmietavé stanovisko, obrátili

sa so žalobou o priznanie príslušných čiastok na všeobecné súdy. Podľa názoru

sťažovateľov ukončenie ich odškodnenia má byť v právomoci orgánov verejnej správy,

ktoré však podľa nich svoju povinnosť konať a rozhodnúť popierajú a sú z tohto pohľadu

nečinné.

Podľa prvej vety fyzická alebo

právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu

spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže

sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Možno konštatovať, že pri právnom názore, ktorý sťažovatelia zastávajú, by mali

postupovať v zmysle citovaného ustanovenia, teda v rámci správneho súdnictva postupom

podľa piatej časti .

Napokon treba uviesť, že vo vzťahu voči ministerstvu treba sťažnosť považovať

za zjavne neopodstatnenú primárne preto, že účastníkmi konania podľa

sú iba sťažovateľ 2 a orgán, ktorý svojím právoplatným rozhodnutím označené práva mal

porušiť, a preto ministerstvo nemožno považovať za účastníka tohto konania, teda za

subjekt pasívne legitimovaný.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013