Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 55/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom

doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok zaručeného v , základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp.

zn. z 24. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 24. septembra 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. domáha proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „odporkyňa“) náhrady škody a nemajetkovej

ujmy.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 24. septembra 2012 uložil

sťažovateľke povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 19 670, 69 € do 30 dní

od právoplatnosti tohto uznesenia.

Podľa názoru sťažovateľky toto rozhodnutie okresného súdu je v rozpore

z ustanoveniami a v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ako aj so zámerom zákonodarcu v súvislosti s týmto

ustanovením, taktiež s ustanovením § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ako aj so zásadou rovnosti

účastníkov konania.

Sťažovateľka tvrdí, že výrok napadnutého rozhodnutia okresného súdu je založený

na nesprávnom právnom posúdení veci, keď okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval

síce správnu právnu normu, ale nesprávne ju interpretoval.

Podľa sťažovateľky interpretácia ustanovenia založená na

premise, že súd je vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy

konania, ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej

sumy, pričom u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych

poplatkov v celom rozsahu, je nesprávna.

Na podporu svojho presvedčenia sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Pri rozhodovaní súdu o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania

nie je totižto právne bezvýznamné, kto je odporcom. Ak je odporcom subjekt, ktorého

majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o

konkurznom konaní..., je vylúčené, aby bola navrhovateľovi uložená povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ustanovenia § 141a

.

Podľa ust. veta štvrtá cit. „Ak navrhovateľ preddavok na trovy

konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil,

súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania

zastaví.“ Platí teda, že súd môže pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie

zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil;

Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie

zastavil vtedy, ak:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil;

a ani v prípade, že

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.

Právna úprava reflektuje vôľu zákonodarcu zachovávať zásady spravodlivého

súdneho konania aj v prípade rozhodovania o návrhu odporcu podľa ustanovenia § 141a

. Bolo by totiž porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol

na návrh vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem na tom, aby

konanie pred súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu povinnosťou uhradiť

bez existencie racionálneho dôvodu vysokú finančnú sumu a previazať splnenie tejto

povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by žalovaný,

ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu

o konkurznom konaní (v okolnosti daného prípadu Slovenská republika) mohol svojím

úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila zastavenie konania (t. j. podať

bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu

rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva

žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou

súčasťou.

Súd môže uložiť žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa

ustanovenia len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh

žalovaného, ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie

preddavku podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia

súdu nebude mať povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako

žalobca, pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného

predpisu o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na

ústavne súladnú interpretáciu ust. .

Uloženie povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania tam, kde je

žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel, pretože aj

keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno zastaviť...»

Sťažovateľka upozorňuje na to, že okresný súd si túto jej argumentáciu osvojil

v skutkovo a právne podobných konaniach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci a kde sa

rozhodovalo o totožných návrhoch odporkyne na uloženie povinnosti zložiť preddavok na

trovy konania. V týchto prípadoch bol ale návrh odporkyne zamietnutý (napr. uznesenia

okresného súdu č. k. -161 z 21. marca 2012 a č. k. -161

z 21. marca 2012).

Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že je v konaní vedenom okresným súdom vecne

oslobodená od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k) zákona

o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie od súdnych poplatkov sa vzťahuje na celé

konanie, a preto nie je dôvod, aby bola sťažovateľka posudzovaná z pohľadu splnenia

predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že

navrhovateľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sa domáha

náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, je „bizarné“, aby mu zároveň

ustanovil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania bez toho, aby takúto povinnosť mal

aj odporca.

Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd ignoroval formálnu podmienku § 141a

ods. 1 , podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti zložiť preddavok len

vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok

životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo obsiahnuté v § 141a

ods. 2 , podľa ktorého výška preddavku je 5 % z peňažnej sumy uplatňovanej

navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. V posudzovanom prípade je zjavné,

že sťažovateľkou uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok životného minima pre jednu

plnoletú fyzickú osobu a požadovaná suma preddavku nepredstavuje 5 % uplatňovanej

istiny.

Napokon sťažovateľka zdôrazňuje, že návrh odporkyne neobsahoval žiadne

odôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý. Súd sa účelnosťou

a dôvodmi vôbec nezaoberal. Pritom je zrejmé, že zloženie tak enormne vysokej sumy

nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne nemôžu vzniknúť také

trovy, ktoré by mali byť kryté tak enormne vysokou sumou preddavku. Účel návrhu je preto

podľa sťažovateľky viac než zrejmý; ide o to, aby bola postavená do bezvýchodiskovej

situácie tak, aby rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv a prestala žiadať od

odporkyne náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu sťažovateľka upriamuje

pozornosť na vec vedenú pod sp. zn. , v rámci ktorej sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru tým, že Okresný súd Poprad mu svojím uznesením uložil povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania v sume 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn.

zo 7. marca 2012 prijal sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia Okresného súdu Poprad a neskôr „nálezom

-30 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené

postupom a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. -938 z 9. januára 2012, t.

j. vydaním uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania...

Z uvedeného sa javí, že v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ

L. a. s. sa Ústavný súd SR bude meritórne zaoberať sťažnosťou a príjme ju na ďalšie

konanie a dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v

ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú...

Spomenutý postup Ústavného súdu SR a protichodné rozhodnutia v právne zhodných

veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní Ústavného súdu SR. Taký postup prispieva

k porušovaniu základných práv a právnej neistote.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ňou označených základných

práv zaručených a práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom

napadnutým uznesením okresného súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie

konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu

trov konania.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie o porušení jej základného práva

vlastniť majetok zaručeného v , základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením okresného súdu sp. zn. z 24. septembra 2012.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej

napadnutým uznesením okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej základného

práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu, keďže v zmysle

poslednej vety ak navrhovateľ preddavok v určenej lehote nezloží

a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od

uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé,

že napadnutým uznesením okresného súdu k neprípustnému zásahu do označeného

základného práva dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia, ale ani

nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu

prístupu k súdu pre sťažovateľku. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti

poukazuje, by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania

v zmysle už citovaného ustanovenia (obdobne pozri napr.

, ).

Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1

poslednej vety proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a proti

prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do

úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený . Tak

v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému

uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka možnosť uplatňovať

všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie

konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými

právami, porušenie ktorých sťažovateľka touto sťažnosťou namieta. Za týchto okolností

ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa za predčasné, keďže

sťažovateľka bude mať v ďalšom priebehu konania vedeného pod sp. zn.

k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojich základných práv zaručených

a , ako aj práv zaručených v dohovoru a

dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom

prerokovaní podľa v spojení s odmietol ako

neprípustnú.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia považoval ústavný súd za potrebné

vyjadriť sa aj k námietke „nekonzistentnosti“ jeho rozhodovacej činnosti v obdobných či

rovnakých prípadoch. Sťažovateľka v tejto súvislosti s poukazom na nález ústavného súdu

sp. zn. zo 6. júna 2012 uvádza, že ústavný súd sa „v právne zhodných

veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s.“, sťažnosťou meritórne zaoberá, sťažnosť

príjme na ďalšie konanie, a „dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa,

avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú“. V súvislosti s uvedeným ústavný súd nemá síce dôvod spochybňovať

sťažovateľkou tvrdenú skutočnosť, že v obdobnej právnej veci nálezom sp. zn. I. ÚS

112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa a dohovoru, ku ktorým malo

dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. -938 z 9. januára 2012, ktorým

bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak

zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu išlo

o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť

preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci (nie vo veci

sťažovateľky, pozn.) uznesením sp. zn. z 3. októbra 2012 (teda po vydaní

uznesenia sp. zn. ) sťažnosť už meritórne neposudzoval, ale ju odmietol

podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013