Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)II. ÚS 55/2013
PDF · 180.09 KB
No categories available
II. ÚS 55/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť
majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp.
zn. 24 C 80/2012 z 24. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 C 80/2012 z 24. septembra 2012.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 24 C 80/2012 domáha proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „odporkyňa“) náhrady škody a nemajetkovej
ujmy.
Okresný súd uznesením sp. zn. 24 C 80/2012 z 24. septembra 2012 uložil
sťažovateľke povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 19 670, 69 € do 30 dní
od právoplatnosti tohto uznesenia.
Podľa názoru sťažovateľky toto rozhodnutie okresného súdu je v rozpore
z ustanoveniami § 141a ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ako aj so zámerom zákonodarcu v súvislosti s týmto
ustanovením, taktiež s ustanovením § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ako aj so zásadou rovnosti
účastníkov konania.
Sťažovateľka tvrdí, že výrok napadnutého rozhodnutia okresného súdu je založený
na nesprávnom právnom posúdení veci, keď okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval
síce správnu právnu normu, ale nesprávne ju interpretoval.
Podľa sťažovateľky interpretácia ustanovenia § 141a ods. 1 OSP založená na
premise, že súd je vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy
konania, ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej
sumy, pričom u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych
poplatkov v celom rozsahu, je nesprávna.
Na podporu svojho presvedčenia sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Pri rozhodovaní súdu o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania
nie je totižto právne bezvýznamné, kto je odporcom. Ak je odporcom subjekt, ktorého
majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o
konkurznom konaní..., je vylúčené, aby bola navrhovateľovi uložená povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ustanovenia § 141a
OSP.
Podľa ust. § 141a ods. 1 veta štvrtá OSP cit. „Ak navrhovateľ preddavok na trovy
konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil,
súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania
zastaví.“ Platí teda, že súd môže pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie
zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil;
Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie
zastavil vtedy, ak:
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil;
a ani v prípade, že
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.
Právna úprava reflektuje vôľu zákonodarcu zachovávať zásady spravodlivého
súdneho konania aj v prípade rozhodovania o návrhu odporcu podľa ustanovenia § 141a
OSP. Bolo by totiž porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol
na návrh vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem na tom, aby
konanie pred súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu povinnosťou uhradiť
bez existencie racionálneho dôvodu vysokú finančnú sumu a previazať splnenie tejto
povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by žalovaný,
ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu
o konkurznom konaní (v okolnosti daného prípadu Slovenská republika) mohol svojím
úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila zastavenie konania (t. j. podať
bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu
rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva
žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou
súčasťou.
Súd môže uložiť žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa
ustanovenia § 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh
žalovaného, ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie
preddavku podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia
súdu nebude mať povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako
žalobca, pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného
predpisu o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na
ústavne súladnú interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP.
Uloženie povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania tam, kde je
žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel, pretože aj
keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno zastaviť...»
Sťažovateľka upozorňuje na to, že okresný súd si túto jej argumentáciu osvojil
v skutkovo a právne podobných konaniach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci a kde sa
rozhodovalo o totožných návrhoch odporkyne na uloženie povinnosti zložiť preddavok na
trovy konania. V týchto prípadoch bol ale návrh odporkyne zamietnutý (napr. uznesenia
okresného súdu č. k. 16 C 162/2011-161 z 21. marca 2012 a č. k. 16 C 163/2011-161
z 21. marca 2012).
Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že je v konaní vedenom okresným súdom vecne
oslobodená od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k) zákona
o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie od súdnych poplatkov sa vzťahuje na celé
konanie, a preto nie je dôvod, aby bola sťažovateľka posudzovaná z pohľadu splnenia
predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že
navrhovateľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sa domáha
náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, je „bizarné“, aby mu zároveň
ustanovil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania bez toho, aby takúto povinnosť mal
aj odporca.
Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd ignoroval formálnu podmienku § 141a
ods. 1 OSP, podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti zložiť preddavok len
vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok
životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo obsiahnuté v § 141a
ods. 2 OSP, podľa ktorého výška preddavku je 5 % z peňažnej sumy uplatňovanej
navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. V posudzovanom prípade je zjavné,
že sťažovateľkou uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok životného minima pre jednu
plnoletú fyzickú osobu a požadovaná suma preddavku nepredstavuje 5 % uplatňovanej
istiny.
Napokon sťažovateľka zdôrazňuje, že návrh odporkyne neobsahoval žiadne
odôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý. Súd sa účelnosťou
a dôvodmi vôbec nezaoberal. Pritom je zrejmé, že zloženie tak enormne vysokej sumy
nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne nemôžu vzniknúť také
trovy, ktoré by mali byť kryté tak enormne vysokou sumou preddavku. Účel návrhu je preto
podľa sťažovateľky viac než zrejmý; ide o to, aby bola postavená do bezvýchodiskovej
situácie tak, aby rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv a prestala žiadať od
odporkyne náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu sťažovateľka upriamuje
pozornosť na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru tým, že Okresný súd Poprad mu svojím uznesením uložil povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania v sume 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn.
I. ÚS 112/2012 zo 7. marca 2012 prijal sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň odložil
vykonateľnosť napadnutého uznesenia Okresného súdu Poprad a neskôr „nálezom
I. ÚS 112/2012-30 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené
postupom a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, t.
j. vydaním uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania...
Z uvedeného sa javí, že v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ
L. a. s. sa Ústavný súd SR bude meritórne zaoberať sťažnosťou a príjme ju na ďalšie
konanie a dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v
ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú...
Spomenutý postup Ústavného súdu SR a protichodné rozhodnutia v právne zhodných
veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní Ústavného súdu SR. Taký postup prispieva
k porušovaniu základných práv a právnej neistote.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ňou označených základných
práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom
napadnutým uznesením okresného súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie
konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu
trov konania.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie o porušení jej základného práva
vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením okresného súdu sp. zn. 24 C 80/2012 z 24. septembra 2012.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej
napadnutým uznesením okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej základného
práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu, keďže v zmysle
§ 141a ods. 1 poslednej vety OSP ak navrhovateľ preddavok v určenej lehote nezloží
a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od
uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.
Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé,
že napadnutým uznesením okresného súdu k neprípustnému zásahu do označeného
základného práva dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia, ale ani
nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu
prístupu k súdu pre sťažovateľku. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti
poukazuje, by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania
v zmysle už citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (obdobne pozri napr.
II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012).
Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1
poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a proti
prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do
úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. Tak
v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému
uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka možnosť uplatňovať
všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu.
Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie
konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými
právami, porušenie ktorých sťažovateľka touto sťažnosťou namieta. Za týchto okolností
ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže
sťažovateľka bude mať v ďalšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. 24 C 80/2012
k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojich základných práv zaručených
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako
neprípustnú.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia považoval ústavný súd za potrebné
vyjadriť sa aj k námietke „nekonzistentnosti“ jeho rozhodovacej činnosti v obdobných či
rovnakých prípadoch. Sťažovateľka v tejto súvislosti s poukazom na nález ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 uvádza, že ústavný súd sa „v právne zhodných
veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s.“, sťažnosťou meritórne zaoberá, sťažnosť
príjme na ďalšie konanie, a „dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa,
avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú“. V súvislosti s uvedeným ústavný súd nemá síce dôvod spochybňovať
sťažovateľkou tvrdenú skutočnosť, že v obdobnej právnej veci nálezom sp. zn. I. ÚS
112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým malo
dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, ktorým
bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak
zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu išlo
o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť
preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci (nie vo veci
sťažovateľky, pozn.) uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012 (teda po vydaní
uznesenia sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť už meritórne neposudzoval, ale ju odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2013