Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 61/2013
PDF · 158.03 KB
No categories available
IV. ÚS 61/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., N., zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., N., vo veci
namietaného porušenia čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky, jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Komárno vo veci
vedenej pod sp. zn. 1 Pv 559/2011 a jej uznesením z 18. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra
2012 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 13
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnej prokuratúry Komárno (ďalej len „okresná
prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pv 559/2011 a jej uznesením z 18. septembra
2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie prokuratúry“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľky okresnej
prokuratúry ČVS: ORP-852/OEK-KN-2010-FU z 22. augusta 2012 (ďalej len „uznesenie
vyšetrovateľky“) bola sťažovateľke uložená pokuta v sume 500 €, pretože sa nedostavila
na základe riadneho písomného predvolania vyšetrovateľky okresnej prokuratúry na výsluch
svedka nariadený na 27. február 2012 a následne aj na 11. máj 2012. Písomné predvolania
na oba výsluchy riadne prevzala, pričom svoju neúčasť na nich dostatočne neospravedlnila.
Proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľky podala sťažovateľka sťažnosť. Napadnutým
uznesením prokuratúry bola sťažnosť sťažovateľky zamietnutá, pretože prokurátorka
okresnej prokuratúry dospela k záveru, že nie je dôvodná.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutý postup a uznesenie prokuratúry sú nezákonné,
pretože
«- rozhodnutie sa nevysporiadalo so základnými námietkami sťažovateľky v podanej
sťažnosti, teda nevyrovnalo sa argumentačne s tvrdeniami a faktami podstatnými pre
rozhodnutie,
- rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, pričom právo na riadne odôvodnenie je
neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivé súdne /právne/ konanie,
- rozhodnutie – a to ani napadnuté rozhodnutie, ani rozhodnutie v konaní jemu
predchádzajúcom, sa ani náznakom nezmieňuje o závažnosti konania sťažovateľky, resp.
iných skutočnostiach, ktoré ho viedli k uloženiu pokuty práve vo výške 500 eur, pričom ani
rozhodnutie poriadkového charakteru nemôže byť svojvoľné a neodôvodnené,
- pokiaľ zákon nedefinuje „dostatočnosť“ rozsahu ospravedlnenia, a porovnateľný
prípad nie je judikovaný, nie je spravodlivé pripísať vinu za vzniknutú procesnú situáciu
(aj vo vzťahu k namietaným pochybeniam – viď odvolanie) výhradne sťažovateľke
a postihovať ju za to pokutou vo výške takmer dvojnásobku životného minima pri sociálnom
statuse invalidnej dôchodkyne,
- rozhodnutie je v zásadnom rozpore so zásadou proporcionality, teda váhou
chráneného záujmu a intenzitou tvrdeného porušenia, pri sociálnom a majetkovom statuse
sťažovateľky a rovnako ho sťažovateľka považuje za neprimerané v porovnaní
s judikovanými postihmi osôb s výrazne vyššími príjmami,
- uloženie sankcie dva mesiace PO splnení vynucovanej povinnosti sa míňa
donucovacím účinkom, pričom jeho sankčný účinok je neprimerane prísny. Aj keď trestný
poriadok neobsahuje vo vzťahu k poriadkovému opatreniu osobitné ustanovenie obdobné
účinnej ľútosti pri zavinených trestných činoch, nepovažuje sťažovateľka za spravodlivé,
aby dodatočným splnením povinností, ktoré boli porušené zavinene a vedome, sa páchateľ
trestu vyhol (najobvyklejší prípad neplnenie vyživovacej povinnosti), a sťažovateľka, splniac
si svoju povinnosť po dodatočnom zistení, že jej subjektívne dôvody boli bez toho, aby ona
o tom vedela, hodnotené ako „nepostačujúce“, sa tak ocitá v horšej situácii, ako páchateľ
úmyselného trestného činu.».
Sťažovateľka pripojila k sťažnosti okrem iného aj podanie z 15. októbra 2012
označené ako „Žiadosť o zrušenie právoplatného rozhodnutia“ adresované Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), ktoré generálna
prokuratúra kvalifikovala ako podnet a ktorého obsahom bol okrem iného aj návrh
na zrušenie napadnutého uznesenia prokuratúry, ako aj uznesenia vyšetrovateľky. Z prípisu
generálnej prokuratúry sp. zn. XV/1 Pz 564/12 z 2. januára 2013, ktoré si ústavný súd
zaobstaral v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania veci, vyplýva, že uznesením
generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) sp. zn.
XV/2 Pz 143/12 zo 14. decembra 2012 bolo napadnuté uznesenie prokuratúry, ako
aj uznesenie vyšetrovateľky zrušené, pretože bol nimi porušený zákon v ustanoveniach
§ 193 ods. 1 písm. c) a § 70 ods. 1 Trestného poriadku.
Sťažovateľka v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie čl. 13 ústavy, jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesením prokuratúry, zruší
napadnuté uznesenie prokuratúry a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania. Zároveň navrhla vydanie dočasného opatrenia s tým, aby ústavný súd odložil
vykonateľnosť napadnutého uznesenia prokuratúry.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať vecným prieskumom ťažiskových
dôvodov podanej sťažnosti, je vždy povinný preskúmať procesnú stránku veci. Z toho
vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne
náležitosti a zároveň neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, sa ňou môže zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Právomoc
ústavného súdu v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49
zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je založená na princípe
subsidiarity.
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda vyplýva, že ústavnému súdu
prislúcha právomoc zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,
že právna úprava takému právu neposkytuje účinnú ochranu (I. ÚS 78/99).
V okolnostiach predmetnej veci sťažovateľka v súvislosti s napadnutým uznesením
prokuratúry a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ešte predtým než podala proti nim
smerujúcu sťažnosť ústavnému súdu, podala generálnemu prokurátorovi podnet, ktorým sa
domáhala zrušenia napadnutého uznesenia prokuratúry.
Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáha svojho práva sťažnosťou podanou
ústavnému súdu a zároveň bolo napadnuté uznesenie prokuratúry posudzované
aj generálnym prokurátorom v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku (§ 363
Trestného poriadku), pričom jej návrhu bolo vyhovené a napadnuté uznesenie prokuratúry
bolo zrušené (uznesením generálneho prokurátora sp. zn. XV/2 Pz 143/12 zo 14. decembra
2012), musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej neprípustnosť. Sťažovateľka totiž podnetom
na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 Trestného
poriadku dosiahla to, čo sledovala podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie tohto účinného právneho prostriedku oprávnenou osobou, ale
až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných
prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy,
ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia
sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02,
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd
rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky (vrátane návrhu na vydanie dočasného
opatrenia). Taktiež bolo bez právneho významu vyzývať sťažovateľku na predloženie
kvalifikovaného splnomocnenia na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (§ 20
ods. 2 zákona o ústavnom súde), ktoré nebolo k sťažnosti pripojené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2013