Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 83/2013
PDF · 98.03 KB
No categories available
I. ÚS 83/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F.,
PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 14857/2012 až sp. zn. Rvp 14867/2012 vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Žilina č. k. 20 Er
2175/2010-61 z 11. októbra 2012, č. k. 20 Er 133/2011-30 z 11. októbra 2012, č. k. 20 Er
5343/2010-28 z 12. októbra 2012, č. k. 12 Er 2216/2012-13 z 5. októbra 2012, č. k. 12 Er
2215/2012-13 z 11. októbra 2012, č. k. 12 Er 2233/2012-13 z 12. októbra 2012, č. k. 12 Er
2220/2012-12 z 5. októbra 2012, č. k. 12 Er 2218/2012-13 z 5. októbra 2012, č. k. 12 Er
2221/2012-12 z 5. októbra 2012, č. k. 24 Er 1082/2004-51 z 11. októbra 2012 a č. k. 20 Er
513/2011-26 zo 17. októbra 2012 a im predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 14857/2012 až sp. zn. Rvp
14867/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp
14867/2012.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako podané neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. decembra
2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v záhlaví uvedenými uzneseniami Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 Er 2175/2010-61 z 11. októbra 2012, č. k. 20
Er 133/2011-30 z 11. októbra 2012, č. k. 20 Er 5343/2010-28 z 12. októbra 2012, č. k. 12 Er
2216/2012-13 z 5. októbra 2012, č. k. 12 Er 2215/2012-13 z 11. októbra 2012, č. k. 12 Er
2233/2012-13 z 12. októbra 2012, č. k. 12 Er 2220/2012-12 z 5. októbra 2012, č. k. 12 Er
2218/2012-13 z 5. októbra 2012, č. k. 12 Er 2221/2012-12 z 5. októbra 2012, č. k. 24 Er
1082/2004-51 z 11. októbra 2012 a č. k. 20 Er 513/2011-26 zo 17. októbra 2012 a im
predchádzajúcim postupom (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).
2. Sťažovateľ uviedol, že od 6. júna 2007 začal vykonávať exekučnú činnosť ako
exekútor podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to aj pre
obchodnú spoločnosť P., s. r. o., Bratislava, s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna
2007. Okresný súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania
exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím zasiahol do
ním označených základných práv; navrhol preto napadnuté rozhodnutia okresného súdu
zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným
súdom.
3. Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho
prerokovania sťažnosti podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), a dospel k záveru, že ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred
ústavným súdom dáva tomuto súdu kompetenciu posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým,
než dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú
a relatívne samostatnú časť konania, ktorá ešte nemá charakter kontradiktórneho konania,
keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých
rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.
4. Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa.
Tento svoj status získal podľa Exekučného poriadku, keďže ustanovenie § 2 ods. 1
ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku
má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného
činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej
moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych
exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne
technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby
štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol
povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať
a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva;
rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako
v konaní pred súdmi (I. ÚS 480/2011 a ďalšie rozhodnutia).
5. Z uvedených skutočností vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na
podanie sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie
v daných veciach pre jeho pomer k účastníkovi konania (oprávnenému) v zmysle
ustanovenia § 30 Exekučného poriadku. V takomto prípade je objektom rozhodovania
o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to
ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ústavný súd jeho
sťažnosť odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (bod 2 výroku).
6. Podľa § 31 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 14857/2012 až sp. zn. Rvp 14867/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného
súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne
normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto
uznesenia) a sťažnosti ako také odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013