Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 91/2013
PDF · 201.15 KB
No categories available
II. ÚS 91/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 131/2013 a sp. zn. Rvp 132/2013 vo veci namietaného porušenia základného práva
vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 24 C 77/2012 z 10. decembra 2012 a sp. zn. 14 C 124/2010
z 3. decembra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 131/2013 a sp. zn.
Rvp 132/2013 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod
sp. zn. Rvp 131/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., o d m i e t a ako neprípustné.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. januára
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 C 77/2012 z 10. decembra
2012 a sp. zn. 14 C 124/2010 z 3. decembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia
okresného súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka je v postavení žalobkyne v konaniach
vedených pred okresným súdom pod sp. zn. 24 C 77/2012 a sp. zn. 14 C 124/2010. Žaloby
smerujú proti Slovenskej republike a predmetom konania je náhrada materiálnej škody
a nemajetkovej ujmy.
Napadnutými rozhodnutiami okresného súdu bola sťažovateľke uložená povinnosť
zložiť preddavok na trovy konania.
Podľa názoru sťažovateľky napadnuté rozhodnutia okresného súdu sú v rozpore
s ustanoveniami § 141a ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ako aj so zámerom zákonodarcu v súvislosti s týmto
ustanovením, taktiež s ustanovením § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) a napokon aj so zásadou
rovnosti účastníkov konania.
Sťažovateľka tvrdí, že výroky napadnutých rozhodnutí okresného súdu sú založené
na nesprávnom právnom posúdení veci, keď okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval
síce správnu právnu normu, ale nesprávne ju interpretoval.
Podľa sťažovateľky interpretácia ustanovenia § 141a ods. 1 OSP založená na
premise, že súd je vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy
konania, ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej
sumy, pričom u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych
poplatkov v celom rozsahu, je nesprávna.
Na podporu svojho presvedčenia sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:
«Pri rozhodovaní súdu o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania
nie je totižto právne bezvýznamné, kto je odporcom. Ak je odporcom subjekt, ktorého
majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o
konkurznom konaní..., je vylúčené, aby bola navrhovateľovi uložená povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ust. § 141a OSP.
Podľa ust. § 141a ods. 1 veta štvrtá OSP cit. „Ak navrhovateľ preddavok na trovy
konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil,
súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania
zastaví.“ Platí teda, že súd môže pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie
zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil;
Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie
zastavil vtedy, ak:
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil;
a ani v prípade, že
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.
Právna úprava reflektuje vôľu zákonodarcu zachovávať zásady spravodlivého
súdneho konania aj v prípade rozhodovania o návrhu odporcu podľa ust. § 141a OSP. Bolo
by totiž porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol na návrh
vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem na tom, aby konanie pred
súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu povinnosťou uhradiť bez existencie
racionálneho dôvodu vysokú finančnú sumu a previazať splnenie tejto povinnosti s
udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by žalovaný, ktorého
majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu
o konkurznom konaní (v okolnosti daného prípadu Slovenská republika) mohol svojím
úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila zastavenie konania (t. j. podať
bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu
rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva
žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou
súčasťou.
Súd môže uložiť žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa ust.
§ 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh žalovaného, ktorý
má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť preddavok na trovy
konania a to v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie preddavku
podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu
nebude mať povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca,
pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu
o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na ústavne súladnú
interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP.
Uloženie povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania tam, kde je
žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel, pretože aj
keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno zastaviť...»
Sťažovateľka tiež zdôrazňuje, že je v konaní vedenom okresným súdom vecne
oslobodená od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k) zákona
o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie od súdnych poplatkov sa vzťahuje na celé
konanie, a preto nie je dôvod, aby bola posudzovaná z pohľadu splnenia predpokladov na
oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že navrhovateľ je
oslobodený od platenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sa domáha náhrady škody
v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, je „bizarné“, aby mu zároveň ustanovil
povinnosť zložiť preddavok na trovy konania bez toho, aby takúto povinnosť mal aj
odporca.
Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd ignoroval formálnu podmienku § 141a
ods. 1 OSP, podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti zložiť preddavok len
vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok
životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo obsiahnuté v § 141a
ods. 2 OSP, podľa ktorého výška preddavku je 5 % z peňažnej sumy uplatňovanej
navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. V posudzovanom prípade je zjavné,
že sťažovateľkou uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok životného minima pre jednu
plnoletú fyzickú osobu a požadovaná suma preddavku nepredstavuje 5 % uplatňovanej
istiny.
Napokon sťažovateľka zdôrazňuje, že návrh odporkyne neobsahoval žiadne
odôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý. Súd sa účelnosťou
a dôvodmi vôbec nezaoberal. Pritom je zrejmé, že zloženie tak enormne vysokej sumy
nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne nemôžu vzniknúť také
trovy, ktoré by mali byť kryté tak vysokou sumou preddavku. Účel návrhu je preto podľa
sťažovateľky viac než zrejmý; ide o to, aby bola postavená do bezvýchodiskovej situácie
tak, aby rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv a prestala žiadať
od odporkyne náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu sťažovateľka upriamuje
pozornosť na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru tým, že Okresný súd Poprad mu svojím uznesením uložil povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania v sume 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn.
I. ÚS 112/2012 zo 7. marca 2012 prijal sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň odložil
vykonateľnosť napadnutého uznesenia Okresného súdu Poprad a neskôr „nálezom
I. ÚS 112/2012-30 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené
postupom a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, t.
j. vydaním uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania...
Z uvedeného sa javí, že v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ
L. a. s. sa Ústavný súd SR bude meritórne zaoberať sťažnosťou a príjme ju na ďalšie
konanie a dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach,
v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú...
Spomenutý postup Ústavného súdu SR a protichodné rozhodnutia v právne zhodných
veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní Ústavného súdu SR. Taký postup prispieva
k porušovaniu základných práv a právnej neistote.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ňou označených základných
práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom
napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, zruší napadnuté rozhodnutia a vec vráti na
ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 131/2013 a sp. zn. Rvp 132/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky
a okresného súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení
sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu
Predmetom sťažností sťažovateľky je tvrdenie o porušení jej základného práva
vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu
rozhodnutiami okresného súdu sp. zn. 24 C 77/2012 z 10. decembra 2012 a sp. zn.
14 C 124/2010 z 3. decembra 2012.
Zo sťažností možno vyvodiť, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu malo
dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky, a to
konkrétne do jej práva na prístup k súdu, keďže v zmysle § 141a ods. 1 poslednej vety OSP
ak navrhovateľ preddavok v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť
preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku
zastaví.
Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovaných prípadoch už na prvý pohľad
zrejmé, že napadnutými uzneseniami okresného súdu k neprípustnému zásahu do
označeného základného práva dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutých rozhodnutí,
ale ani nadobudnutie právoplatnosti týchto rozhodnutí nemá totiž bez ďalšieho za následok
stratu prístupu k súdu pre sťažovateľku. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti
poukazuje, by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania
v zmysle už citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (obdobne pozri napr.
II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012).
Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1
poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a proti
prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do
úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. Tak
v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému
uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka možnosť uplatňovať
všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažností podaných ústavnému súdu.
Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie
konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými
právami, porušenie ktorých sťažovateľka týmito sťažnosťami namieta. Za týchto okolností
ústavný súd považuje podanie sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže
sťažovateľka bude mať v ďalšom priebehu konaní vedených pod sp. zn. 24 C 77/2012
a sp. zn. 14 C 124/2010 k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojich
základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv zaručených
v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľky pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako
neprípustné.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia považoval ústavný súd za potrebné
vyjadriť sa aj k námietke „nekonzistentnosti“ jeho rozhodovacej činnosti v obdobných či
rovnakých prípadoch. Sťažovateľka v tejto súvislosti s poukazom na nález ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 uvádza, že ústavný súd sa „v právne zhodných
veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s.“, sťažnosťou meritórne zaoberá, sťažnosť
príjme na ďalšie konanie, a „dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa,
avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú.“. V súvislosti s uvedeným ústavný súd nemá síce dôvod spochybňovať
sťažovateľkou tvrdenú skutočnosť, že v obdobnej právnej veci nálezom sp. zn.
I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy a dohovoru, ku
ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára
2012, ktorým bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy
konania, avšak zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť
ústavného súdu išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu,
ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej
veci (nie vo veci sťažovateľky, pozn.) uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012
(teda po vydaní uznesenia sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť už meritórne neposudzoval, ale
ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2013