Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 134/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. M. C., N., zastúpeného A. s. r. o., vo veci

namietaného porušenia a , ako aj

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. M. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2013 doručená sťažnosť JUDr. Ing. M. C., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia a (ďalej len „“), ako

aj čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. januára

2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že 26. októbra 2010 o 15.08 h na K. ulici v N. malo dôjsť

k spáchaniu priestupku tým, že vodič motorového vozidla Alfa Romeo Giulietta

s evidenčným číslom N. neuposlúchol pokyn vyplývajúci z dopravnej značky IP 17a

a zastavil a stál s motorovým vozidlom na parkovacom mieste s plateným státím bez

zaplatenia poplatku za parkovanie. Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva

Policajného zboru N. (ďalej len „okresný inšpektorát“) rozkazom o uložení sankcie

za priestupok sp. zn. ORPZ-NR-OD12-Pr-1772/2010 zo 4. januára 2011 uznal sťažovateľa

za vinného zo spáchania už uvedeného priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona

Slovenskej národnej rady č. 372/1990 o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o priestupkoch“). Bola mu uložená pokuta vo výške 40 €.

Proti uvedenému rozkazu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odpor, čím došlo k jeho

zrušeniu zo zákona. Následným rozhodnutím okresného inšpektorátu sp. zn. ORPZ-NR-

OD12-Pr-1772/2010 zo 7. apríla 2011 bol sťažovateľ uznaný vinným v rovnakom rozsahu

a bola mu uložená rovnaká sankcia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu odvolanie. Rozhodnutím Krajského dopravného inšpektorátu Krajského

riaditeľstva Policajného zboru v N. (ďalej len „krajský inšpektorát“) sp. zn. KRPZ-NR-

KDI-SK-68/2011 z 30. júna 2011 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a bolo potvrdené

rozhodnutie okresného inšpektorátu.

Proti rozhodnutiu krajského inšpektorátu podal sťažovateľ 6. septembra 2011

Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia

a postupu správneho orgánu. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. apríla

2012 bola žaloba zamietnutá ako nedôvodná. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. decembra 2012 bol rozsudok krajského súdu

potvrdený.

Podľa názoru najvyššieho súdu správny orgán mal dôvodne za preukázané, že

páchateľom priestupku bol práve sťažovateľ, čo podľa neho vyplýva napr. z toho, že on

telefonicky oznamoval, že sa na vozidle nachádza blokovacie zariadenie, ktoré žiadal

odstrániť, na výzvu nepredložil platný parkovací lístok, vo veci sa odmietal zápisnične

vyjadriť a po vykonaní príslušných úkonov nasadol do vozidla a odišiel s ním preč.

Najvyšší súd však opomenul zohľadniť niekoľko relevantných ustanovení právnych

predpisov, a to najmä ustanovenie o cestnej

premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o cestnej premávke“), z ktorého vyplýva, že zákaz zastaviť a stáť na platenom

parkovisku, ak nie je zaplatený poplatok za parkovanie, sa vzťahuje na vodiča, a preto

páchateľom inkriminovaného priestupku je vodič, teda osoba, ktorá s motorovým vozidlom

zastavila a stála na platenom parkovisku bez zaplateného poplatku za parkovanie, a nie

osoba, ktorá prišla motorové vozidlo vyzdvihnúť alebo na ňom odišla preč. Povinnosť

vykonávať objasňovanie priestupkov, t. j. zistiť presne a úplne skutočný stav veci a na ten

účel si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie zákon ukladá správnemu orgánu (nie teda

sťažovateľovi). Už v odvolacom správnom konaní bolo povinnosťou ex offo dôsledne sa

zaoberať tvrdeniami a námietkami sťažovateľa, čo sa však nestalo. K náprave nedošlo ani

v konaní pred všeobecnými súdmi, pretože pri rozhodovaní sa tieto uspokojili výlučne

s tvrdeniami správnych orgánov pri absencii akéhokoľvek objektívneho dôkazu

o páchateľovi priestupku. Neobstojí záver najvyššieho súdu (potvrdzujúci tvrdenie

krajského inšpektorátu), podľa ktorého sťažovateľ nevyužil právo vyjadriť sa na mieste, čím

mal potvrdiť skutočnosť, že bol vodičom vozidla. Hoci najvyšší súd sťažovateľovi vytýka,

že sa neriadil zásadou, podľa ktorej práva patria len bdelým, zároveň nevzal do úvahy, že

sťažovateľ využil na ochranu svojich práv všetky dostupné právne prostriedky.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok z 11. decembra 2012 zrušený a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania v sume 331,12 €.

II.

Z rozkazu o uložení sankcie za priestupok okresného inšpektorátu sp. zn. ORPZ-NR-

OD12-Pr-1772/2010 zo 4. januára 2011 vyplýva, že ním bol sťažovateľ uznaný vinným

zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona o priestupkoch, za čo mu bola

uložená pokuta vo výške 40 €. Priestupku sa dopustil tým, že 26. októbra 2010 o 15.08 h

v N. na K. ulici s vozidlom Alfa Romeo Giulietta neuposlúchol pokyn vyplývajúci

z dopravnej značky IP 17a a zastavil a stál na parkovacom mieste s plateným státím bez

zaplatenia poplatku za parkovanie (vo vozidle nebol umiestnený platný doklad o zaplatení

poplatku za parkovanie a sťažovateľ takýto doklad ani nepredložil hliadke). Podľa názoru

okresného inšpektorátu nie sú pochybnosti o tom, že sa sťažovateľ dopustil uvedeného

priestupku, a to vzhľadom na skutočnosť, že policajná hliadka vykonávala kontrolu

sťažovateľa v súvislosti s plnením zákonných povinností.

Z odporu proti rozkazu o uložení sankcie za priestupok z 8. februára 2011, ktorý

sťažovateľ podal prostredníctvom právneho zástupcu, vyplýva, že nesúhlasí s dôvodmi

a závermi rozkazu a žiada, aby bol tento zrušený a v konaní sa pokračovalo.

Z rozhodnutia o priestupku okresného inšpektorátu sp. zn. ORPZ-NR-OD12-

1772/2010 zo 7. apríla 2011 vyplýva, že sťažovateľ bol písomne predvolaný na ústne

pojednávanie, pričom jeho právny zástupca predvolanie prevzal 23. marca 2011, avšak

na pojednávanie konané 7. apríla 2011 sa bez ospravedlnenia nedostavil, a preto sa konalo

v jeho neprítomnosti. Sťažovateľ neuplatnil relevantné námietky. Na základe správy

o výsledku objasňovania priestupku, záznamu o podaní vysvetlenia k priestupku, úradného

záznamu o dopravnom priestupku, výpisu z evidencie vodičov, rozkazu o uložení sankcie

za priestupok a odporu proti nemu bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania priestupku.

Z odvolania sťažovateľa z 19. apríla 2011 vyplýva, že podľa jeho názoru

z odôvodnenia nemožno zistiť, na základe akých skutočností bolo ustálené, že sa skutku

dopustil práve on. Nedostatočné zistenie skutkového stavu potvrdzuje aj fakt, že ide

o firemné motorové vozidlo, ktoré nie je majetkom sťažovateľa.

Z rozhodnutia krajského inšpektorátu sp. zn. KRPZ-NR-KDI-SK-68/2011 z 30. júna

2011 vyplýva, že ním bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a rozhodnutie okresného

inšpektorátu bolo potvrdené. Podľa názoru krajského inšpektorátu zo spisového materiálu

vyplýva, že sťažovateľ bol uzrozumený so skutočnosťou, že sa dopustil priestupku,

odmietol prerokovanie veci v blokovom konaní, rovnako sa odmietol k veci zápisnične

vyjadriť policajnej hliadke. Bolo mu oznámené, že vec bude postúpená na doriešenie

príslušnému policajnému útvaru. Po spísaní potrebných úkonov sťažovateľ nasadol

do predmetného vozidla a z miesta dopravného priestupku odišiel preč. Musel si byť

vedomý tej skutočnosti, že na vozidle sa nachádza blokovacie zariadenie, keďže to sám

oznámil. Mal tiež možnosť sa namieste vyjadriť k osobe vodiča, ako aj k prípadnej

obhajobe svojej osoby obviňovanej z dopravného priestupku. Toto právo nevyužil a potvrdil

tú skutočnosť, že bol vodičom uvedeného vozidla, keďže po vykonaní administratívnych

úkonov do vozidla nasadol a následne s ním jazdil. Účastník konania na to, aby bol

považovaný za vodiča, nemusí nikde uvádzať, že bol vodičom, keďže sa odmietol na mieste

akokoľvek vyjadriť. Pri označení osoby ako vodiča sa vychádza automaticky z logickej

úvahy orgánu objasňujúceho priestupok a z konania osoby, ktorá vedie či viedla vozidlo.

Postoje sťažovateľa, ktorý bol poučený o možných následkoch a napriek tomu odmietol

podpísať zápisnicu a podať akékoľvek vysvetlenie, ktoré by zoslabovalo alebo vyvracalo

skutočnosti kladené mu za vinu, treba považovať minimálne za rozporné s dobrými mravmi.

Zo žaloby sťažovateľa z 5. septembra 2011 podanej krajskému súdu 6. septembra

2011 vyplýva, že správny orgán porušil povinnosť dôkladne zistiť osobu páchateľa

priestupku, pretože na usúdenie, že ním bol sťažovateľ, postačilo to, že bol oznamovateľom.

Pritom išlo o firemné auto, ktorého je aj on spoluvlastníkom, a je preto logické, že oznámil

skutočnosť, že sa na vozidle nachádza blokovacie zariadenie. To však nemalo viesť

k automatickému presvedčeniu, že bol páchateľom priestupku, keďže po príchode polície

k autu túto skutočnosť nepreverovali a vôbec sa sťažovateľa nepýtali, či on vozidlo

zaparkoval.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -42 z 18. apríla 2012 vyplýva, že ním

bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na ustanovenie

§ 6 ods. 5 a 6 zákona o cestnej premávke je prevádzkovateľ vozidla povinný v súvislosti

s konaním o priestupku orgánu oprávnenému objasňovať alebo prejednať priestupok,

oznámiť osobné údaje osoby, ktorej zveril vedenie vozidla. Ak je prevádzkovateľom

vozidla právnická osoba, ktorá v rámci svojej činnosti zveruje motorové vozidlo inej osobe,

je povinná viesť o prevádzke motorového vozidla a jeho vodičovi evidenciu s údajmi

o mene a priezvisku vodiča, dátume a čase vedenia motorového vozidla, evidenčnom čísle

motorového vozidla a adrese pobytu vodiča. Sťažovateľovi preto ako štatutárnemu

zástupcovi prevádzkovateľa vozidla nepochybne vznikla povinnosť oznámiť meno,

priezvisko a adresu pobytu vodiča, ktorý v inkriminovanom čase zaparkoval vozidlo bez

platného dokladu o zaplatení poplatku za parkovanie. Sťažovateľ si však túto povinnosť

nesplnil a ani do rozhodnutia krajského súdu neuviedol osobu vodiča, ktorá nie je s ním

totožná. Preto nebolo zistené žiadne pochybenie zo strany správnych orgánov.

Z odvolania sťažovateľa z 31. mája 2012 vyplýva, že namieta ustálenie, podľa

ktorého sa priestupku dopustil on, a opakuje už predtým uplatnenú obranu. Odkaz krajského

súdu na ustanovenie § 6 ods. 5 a 6 zákona o cestnej premávke neobstojí, lebo tam uvedené

povinnosti sa týkajú prevádzkovateľa vozidla, ktorým je právnická osoba. Táto však nebola

účastníkom konania. V závere, podľa ktorého sťažovateľ nesplnil povinnosti z citovaného

ustanovenia, došlo k preneseniu zodpovednosti za úplné zistenie skutkového stavu

z krajského inšpektorátu na sťažovateľa, a to aj napriek tomu, že nejde o objektívnu

zodpovednosť.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 11. decembra 2012 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu. Podľa názoru najvyššieho súdu podstatnou

námietkou sťažovateľa bol nedostatočne zistený skutkový stav spočívajúci v nepreukázaní,

že konkrétnou osobou páchateľa priestupku bol on sám. S touto námietkou sa nebolo možné

stotožniť. Je nepochybné, že aj na priestupkové konanie sa vzťahujú princípy obsiahnuté

v Listine základných práv a slobôd a v dohovore. Legitímna požiadavka zachovania súladu

priestupkového konania s uvedenými princípmi však neoprávňuje na to, aby sa ustanovenia

upravujúce pracovný postup v priestupkovom konaní vo svojich dôsledkoch vykladali

spôsobom, ktorý by fakticky znemožnil akýkoľvek efektívny postih. Interpretácia

obmedzujúcich pravidiel postupu v správnom konaní nemôže byť natoľko extenzívna, aby

vo svojich dôsledkoch znemožnila účinný postih za protiprávne konanie. Správny orgán mal

dôvodne za preukázané, že páchateľom bol práve sťažovateľ, čo ustálil na základe

skutočnosti, že tento sa sám nachádzal na mieste spáchania priestupku a prihlásil sa

k predmetnému vozidlu, oznamoval telefonicky polícii, že na vozidle sa nachádza

blokovacie zariadenie, ktoré žiadal odstrániť, bol legitimovaný a komunikoval

s príslušníkmi polície, na výzvu nepredložil platný parkovací lístok, k veci sa odmietal

zápisnične vyjadriť a po vykonaní administratívnych úkonov nasadol do vozidla a odišiel

s ním preč, pričom na mieste pri podaní vysvetlenia netvrdil, že priestupok nespáchal a ani

nijako nespochybňoval, že sa s ním koná ako s vodičom vozidla, ktorý vozidlo zaparkoval.

Túto skutočnosť nenamietal ani neskôr v odpore proti rozkazu o uložení sankcie

za priestupok a ani na ústnom prerokovaní priestupku, ktorého sa nezúčastnil. Za daných

okolností preto správny orgán dôvodne považoval uvedené skutočnosti za dostatočné

na identifikáciu sťažovateľa ako páchateľa priestupku. Treba súhlasiť s názorom krajského

inšpektorátu, podľa ktorého nie je potrebné, aby sťažovateľ sám seba označil ako páchateľa,

ale je potrebné zdôrazniť, že v takom prípade osoba s evidentným vzťahom k vozidlu

snažiaca sa preniesť zodpovednosť na inú neidentifikovanú osobu musí byť pripravená

na to, že správny orgán môže vychádzať z ostatných dôkazov a posúdiť, či tieto sú samy

osebe dostatočne preukazné na identifikáciu páchateľa, teda či z takýchto vykonaných

dôkazov možno logickým postupom dospieť k ucelenému dôkaznému reťazcu, z ktorého

možno vyvodiť zodpovednosť konkrétnej osoby. Pokiaľ sťažovateľ začal až dodatočne

(v odvolaní proti rozhodnutiu okresného inšpektorátu) vytýkať nedostatočne zistený

skutkový stav, takáto námietka neobstojí, keďže je zrejmé, že k inému postupu vzhľadom

na dovtedajší pasívny postoj sťažovateľa nebol dôvod a takáto obrana v uvedenom štádiu

konania sa dôvodne javila ako nevieryhodná, účelová a zjavne smerujúca k zbaveniu sa

zodpovednosti za spáchaný priestupok jej prenesením na inú neidentifikovanú osobu.

Sťažovateľ mal v konaní možnosť zbaviť sa obvinenia poukázaním na to, že priestupku sa

dopustil niekto iný. Ak však takéto tvrdenie nepodporil označením osoby, ktorá sa mala

priestupku dopustiť, nemôže dôvodne očakávať, že takéto nepreukázateľné tvrdenie vyvolá

pochybnosti postačujúce na zbavenie jeho zodpovednosti za priestupok. Takto poskytnutá

možnosť ponúkať dôkazy a uplatniť prostriedky na vlastnú obranu (ktorú však sťažovateľ

nevyužil) plne zodpovedá ústavnému princípu rovnosti zbraní, ktorý bol v plnej miere

zachovaný. Treba tiež pripomenúť, že účastník konania musí byť aktívny, čo vyplýva už aj

z rímskoprávnej zásady „vigilantibus iura scripta sunt“, teda že práva patria len bdelým

(pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú

o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas

a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou). V slobodnej spoločnosti je totiž

predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, lebo inak ich

podcenením či zanedbaním môžu svoje práva stratiť.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej bez opory vo vykonaných

dôkazoch bol označený za páchateľa priestupku.

Podľa názoru ústavného súdu treba skutkové a právne závery najvyššieho súdu

považovať za dostatočné, úplné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne

či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ so závermi nesúhlasí, sama osebe

nemôže zakladať porušenie označených práv.

Z pohľadu ústavného súdu treba prisvedčiť sťažovateľovi, ktorý tak v priebehu

správneho konania, ako aj konania vedeného všeobecnými súdmi poukazoval na to, že

konanie o priestupkoch treba v podstate považovať za trestné konanie s aplikáciou tých

základných zásad, ktoré sú pre trestné konanie neopomenuteľné. Ide najmä o zásadu

prezumpcie neviny, ako aj o právo stíhanej osoby slobodne sa rozhodnúť o tom, akým

spôsobom sa bude počas konania, resp. v tom-ktorom štádiu konania obhajovať. Súčasťou

uvedeného oprávnenia je aj slobodné rozhodnutie o tom, či a v akom rozsahu sa stíhaná

osoba bude vyjadrovať k obvineniu, ktorému čelí. Rozhodnutie stíhanej osoby o týchto

otázkach tvorí zároveň súčasť procesno-právnej zodpovednosti stíhanej osoby za výsledok

konania. Je totiž vecou stíhanej osoby rozhodnúť sa, aká obrana bude pre ňu

najvýhodnejšia, no zároveň v prípade, ak sa toto rozhodnutie ukáže ako nesprávne, musí

niesť za to procesno-právnu zodpovednosť.

V danom prípade sa sťažovateľ rozhodol postupovať tak, že nikdy výslovne

nevyhlásil, že nie on zaparkoval s vozidlom, ale rovnako výslovne nevyhlásil ani to, že by

niekto iný tak urobil a ani žiadnu konkrétnu osobu v tomto smere nikdy neoznačil. V celom

konaní (počnúc od odvolania proti rozhodnutiu okresného inšpektorátu) formuloval svoju

obranu tak, že vytýkal absenciu dôkazov preukazujúcich, že vozidlo zaparkoval on.

Keďže sťažovateľ sa rozhodol brániť uvedeným spôsobom, nebolo možné vytýkať

správnym orgánom, ale ani všeobecným súdom, že na základe zadovážených dôkazov, ktoré

vzhľadom na produkovanú obranu sťažovateľa boli dostatočné, dospel v rámci hodnotenia

dôkazov k presvedčeniu, že sa sťažovateľ priestupku dopustil.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013