Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 134/2013
PDF · 162.47 KB
No categories available
II. ÚS 134/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. M. C., N., zastúpeného A. s. r. o., vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6
ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Sžd 33/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. M. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára
2013 doručená sťažnosť JUDr. Ing. M. C., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako
aj čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) pod sp. zn. 1 Sžd 33/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. januára
2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že 26. októbra 2010 o 15.08 h na K. ulici v N. malo dôjsť
k spáchaniu priestupku tým, že vodič motorového vozidla Alfa Romeo Giulietta
s evidenčným číslom N. neuposlúchol pokyn vyplývajúci z dopravnej značky IP 17a
a zastavil a stál s motorovým vozidlom na parkovacom mieste s plateným státím bez
zaplatenia poplatku za parkovanie. Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva
Policajného zboru N. (ďalej len „okresný inšpektorát“) rozkazom o uložení sankcie
za priestupok sp. zn. ORPZ-NR-OD12-Pr-1772/2010 zo 4. januára 2011 uznal sťažovateľa
za vinného zo spáchania už uvedeného priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o priestupkoch“). Bola mu uložená pokuta vo výške 40 €.
Proti uvedenému rozkazu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odpor, čím došlo k jeho
zrušeniu zo zákona. Následným rozhodnutím okresného inšpektorátu sp. zn. ORPZ-NR-
OD12-Pr-1772/2010 zo 7. apríla 2011 bol sťažovateľ uznaný vinným v rovnakom rozsahu
a bola mu uložená rovnaká sankcia.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odvolanie. Rozhodnutím Krajského dopravného inšpektorátu Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v N. (ďalej len „krajský inšpektorát“) sp. zn. KRPZ-NR-
KDI-SK-68/2011 z 30. júna 2011 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a bolo potvrdené
rozhodnutie okresného inšpektorátu.
Proti rozhodnutiu krajského inšpektorátu podal sťažovateľ 6. septembra 2011
Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia
a postupu správneho orgánu. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 S 23/2011 z 18. apríla
2012 bola žaloba zamietnutá ako nedôvodná. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd 33/2012 z 11. decembra 2012 bol rozsudok krajského súdu
potvrdený.
Podľa názoru najvyššieho súdu správny orgán mal dôvodne za preukázané, že
páchateľom priestupku bol práve sťažovateľ, čo podľa neho vyplýva napr. z toho, že on
telefonicky oznamoval, že sa na vozidle nachádza blokovacie zariadenie, ktoré žiadal
odstrániť, na výzvu nepredložil platný parkovací lístok, vo veci sa odmietal zápisnične
vyjadriť a po vykonaní príslušných úkonov nasadol do vozidla a odišiel s ním preč.
Najvyšší súd však opomenul zohľadniť niekoľko relevantných ustanovení právnych
predpisov, a to najmä ustanovenie § 25 ods. 1 písm. o) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o cestnej premávke“), z ktorého vyplýva, že zákaz zastaviť a stáť na platenom
parkovisku, ak nie je zaplatený poplatok za parkovanie, sa vzťahuje na vodiča, a preto
páchateľom inkriminovaného priestupku je vodič, teda osoba, ktorá s motorovým vozidlom
zastavila a stála na platenom parkovisku bez zaplateného poplatku za parkovanie, a nie
osoba, ktorá prišla motorové vozidlo vyzdvihnúť alebo na ňom odišla preč. Povinnosť
vykonávať objasňovanie priestupkov, t. j. zistiť presne a úplne skutočný stav veci a na ten
účel si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie zákon ukladá správnemu orgánu (nie teda
sťažovateľovi). Už v odvolacom správnom konaní bolo povinnosťou ex offo dôsledne sa
zaoberať tvrdeniami a námietkami sťažovateľa, čo sa však nestalo. K náprave nedošlo ani
v konaní pred všeobecnými súdmi, pretože pri rozhodovaní sa tieto uspokojili výlučne
s tvrdeniami správnych orgánov pri absencii akéhokoľvek objektívneho dôkazu
o páchateľovi priestupku. Neobstojí záver najvyššieho súdu (potvrdzujúci tvrdenie
krajského inšpektorátu), podľa ktorého sťažovateľ nevyužil právo vyjadriť sa na mieste, čím
mal potvrdiť skutočnosť, že bol vodičom vozidla. Hoci najvyšší súd sťažovateľovi vytýka,
že sa neriadil zásadou, podľa ktorej práva patria len bdelým, zároveň nevzal do úvahy, že
sťažovateľ využil na ochranu svojich práv všetky dostupné právne prostriedky.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
1 Sžd 33/2012 s tým, aby bol rozsudok z 11. decembra 2012 zrušený a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania v sume 331,12 €.
II.
Z rozkazu o uložení sankcie za priestupok okresného inšpektorátu sp. zn. ORPZ-NR-
OD12-Pr-1772/2010 zo 4. januára 2011 vyplýva, že ním bol sťažovateľ uznaný vinným
zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona o priestupkoch, za čo mu bola
uložená pokuta vo výške 40 €. Priestupku sa dopustil tým, že 26. októbra 2010 o 15.08 h
v N. na K. ulici s vozidlom Alfa Romeo Giulietta neuposlúchol pokyn vyplývajúci
z dopravnej značky IP 17a a zastavil a stál na parkovacom mieste s plateným státím bez
zaplatenia poplatku za parkovanie (vo vozidle nebol umiestnený platný doklad o zaplatení
poplatku za parkovanie a sťažovateľ takýto doklad ani nepredložil hliadke). Podľa názoru
okresného inšpektorátu nie sú pochybnosti o tom, že sa sťažovateľ dopustil uvedeného
priestupku, a to vzhľadom na skutočnosť, že policajná hliadka vykonávala kontrolu
sťažovateľa v súvislosti s plnením zákonných povinností.
Z odporu proti rozkazu o uložení sankcie za priestupok z 8. februára 2011, ktorý
sťažovateľ podal prostredníctvom právneho zástupcu, vyplýva, že nesúhlasí s dôvodmi
a závermi rozkazu a žiada, aby bol tento zrušený a v konaní sa pokračovalo.
Z rozhodnutia o priestupku okresného inšpektorátu sp. zn. ORPZ-NR-OD12-
1772/2010 zo 7. apríla 2011 vyplýva, že sťažovateľ bol písomne predvolaný na ústne
pojednávanie, pričom jeho právny zástupca predvolanie prevzal 23. marca 2011, avšak
na pojednávanie konané 7. apríla 2011 sa bez ospravedlnenia nedostavil, a preto sa konalo
v jeho neprítomnosti. Sťažovateľ neuplatnil relevantné námietky. Na základe správy
o výsledku objasňovania priestupku, záznamu o podaní vysvetlenia k priestupku, úradného
záznamu o dopravnom priestupku, výpisu z evidencie vodičov, rozkazu o uložení sankcie
za priestupok a odporu proti nemu bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania priestupku.
Z odvolania sťažovateľa z 19. apríla 2011 vyplýva, že podľa jeho názoru
z odôvodnenia nemožno zistiť, na základe akých skutočností bolo ustálené, že sa skutku
dopustil práve on. Nedostatočné zistenie skutkového stavu potvrdzuje aj fakt, že ide
o firemné motorové vozidlo, ktoré nie je majetkom sťažovateľa.
Z rozhodnutia krajského inšpektorátu sp. zn. KRPZ-NR-KDI-SK-68/2011 z 30. júna
2011 vyplýva, že ním bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a rozhodnutie okresného
inšpektorátu bolo potvrdené. Podľa názoru krajského inšpektorátu zo spisového materiálu
vyplýva, že sťažovateľ bol uzrozumený so skutočnosťou, že sa dopustil priestupku,
odmietol prerokovanie veci v blokovom konaní, rovnako sa odmietol k veci zápisnične
vyjadriť policajnej hliadke. Bolo mu oznámené, že vec bude postúpená na doriešenie
príslušnému policajnému útvaru. Po spísaní potrebných úkonov sťažovateľ nasadol
do predmetného vozidla a z miesta dopravného priestupku odišiel preč. Musel si byť
vedomý tej skutočnosti, že na vozidle sa nachádza blokovacie zariadenie, keďže to sám
oznámil. Mal tiež možnosť sa namieste vyjadriť k osobe vodiča, ako aj k prípadnej
obhajobe svojej osoby obviňovanej z dopravného priestupku. Toto právo nevyužil a potvrdil
tú skutočnosť, že bol vodičom uvedeného vozidla, keďže po vykonaní administratívnych
úkonov do vozidla nasadol a následne s ním jazdil. Účastník konania na to, aby bol
považovaný za vodiča, nemusí nikde uvádzať, že bol vodičom, keďže sa odmietol na mieste
akokoľvek vyjadriť. Pri označení osoby ako vodiča sa vychádza automaticky z logickej
úvahy orgánu objasňujúceho priestupok a z konania osoby, ktorá vedie či viedla vozidlo.
Postoje sťažovateľa, ktorý bol poučený o možných následkoch a napriek tomu odmietol
podpísať zápisnicu a podať akékoľvek vysvetlenie, ktoré by zoslabovalo alebo vyvracalo
skutočnosti kladené mu za vinu, treba považovať minimálne za rozporné s dobrými mravmi.
Zo žaloby sťažovateľa z 5. septembra 2011 podanej krajskému súdu 6. septembra
2011 vyplýva, že správny orgán porušil povinnosť dôkladne zistiť osobu páchateľa
priestupku, pretože na usúdenie, že ním bol sťažovateľ, postačilo to, že bol oznamovateľom.
Pritom išlo o firemné auto, ktorého je aj on spoluvlastníkom, a je preto logické, že oznámil
skutočnosť, že sa na vozidle nachádza blokovacie zariadenie. To však nemalo viesť
k automatickému presvedčeniu, že bol páchateľom priestupku, keďže po príchode polície
k autu túto skutočnosť nepreverovali a vôbec sa sťažovateľa nepýtali, či on vozidlo
zaparkoval.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 15 S 23/2011-42 z 18. apríla 2012 vyplýva, že ním
bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na ustanovenie
§ 6 ods. 5 a 6 zákona o cestnej premávke je prevádzkovateľ vozidla povinný v súvislosti
s konaním o priestupku orgánu oprávnenému objasňovať alebo prejednať priestupok,
oznámiť osobné údaje osoby, ktorej zveril vedenie vozidla. Ak je prevádzkovateľom
vozidla právnická osoba, ktorá v rámci svojej činnosti zveruje motorové vozidlo inej osobe,
je povinná viesť o prevádzke motorového vozidla a jeho vodičovi evidenciu s údajmi
o mene a priezvisku vodiča, dátume a čase vedenia motorového vozidla, evidenčnom čísle
motorového vozidla a adrese pobytu vodiča. Sťažovateľovi preto ako štatutárnemu
zástupcovi prevádzkovateľa vozidla nepochybne vznikla povinnosť oznámiť meno,
priezvisko a adresu pobytu vodiča, ktorý v inkriminovanom čase zaparkoval vozidlo bez
platného dokladu o zaplatení poplatku za parkovanie. Sťažovateľ si však túto povinnosť
nesplnil a ani do rozhodnutia krajského súdu neuviedol osobu vodiča, ktorá nie je s ním
totožná. Preto nebolo zistené žiadne pochybenie zo strany správnych orgánov.
Z odvolania sťažovateľa z 31. mája 2012 vyplýva, že namieta ustálenie, podľa
ktorého sa priestupku dopustil on, a opakuje už predtým uplatnenú obranu. Odkaz krajského
súdu na ustanovenie § 6 ods. 5 a 6 zákona o cestnej premávke neobstojí, lebo tam uvedené
povinnosti sa týkajú prevádzkovateľa vozidla, ktorým je právnická osoba. Táto však nebola
účastníkom konania. V závere, podľa ktorého sťažovateľ nesplnil povinnosti z citovaného
ustanovenia, došlo k preneseniu zodpovednosti za úplné zistenie skutkového stavu
z krajského inšpektorátu na sťažovateľa, a to aj napriek tomu, že nejde o objektívnu
zodpovednosť.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd 33/2012 z 11. decembra 2012 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu. Podľa názoru najvyššieho súdu podstatnou
námietkou sťažovateľa bol nedostatočne zistený skutkový stav spočívajúci v nepreukázaní,
že konkrétnou osobou páchateľa priestupku bol on sám. S touto námietkou sa nebolo možné
stotožniť. Je nepochybné, že aj na priestupkové konanie sa vzťahujú princípy obsiahnuté
v Listine základných práv a slobôd a v dohovore. Legitímna požiadavka zachovania súladu
priestupkového konania s uvedenými princípmi však neoprávňuje na to, aby sa ustanovenia
upravujúce pracovný postup v priestupkovom konaní vo svojich dôsledkoch vykladali
spôsobom, ktorý by fakticky znemožnil akýkoľvek efektívny postih. Interpretácia
obmedzujúcich pravidiel postupu v správnom konaní nemôže byť natoľko extenzívna, aby
vo svojich dôsledkoch znemožnila účinný postih za protiprávne konanie. Správny orgán mal
dôvodne za preukázané, že páchateľom bol práve sťažovateľ, čo ustálil na základe
skutočnosti, že tento sa sám nachádzal na mieste spáchania priestupku a prihlásil sa
k predmetnému vozidlu, oznamoval telefonicky polícii, že na vozidle sa nachádza
blokovacie zariadenie, ktoré žiadal odstrániť, bol legitimovaný a komunikoval
s príslušníkmi polície, na výzvu nepredložil platný parkovací lístok, k veci sa odmietal
zápisnične vyjadriť a po vykonaní administratívnych úkonov nasadol do vozidla a odišiel
s ním preč, pričom na mieste pri podaní vysvetlenia netvrdil, že priestupok nespáchal a ani
nijako nespochybňoval, že sa s ním koná ako s vodičom vozidla, ktorý vozidlo zaparkoval.
Túto skutočnosť nenamietal ani neskôr v odpore proti rozkazu o uložení sankcie
za priestupok a ani na ústnom prerokovaní priestupku, ktorého sa nezúčastnil. Za daných
okolností preto správny orgán dôvodne považoval uvedené skutočnosti za dostatočné
na identifikáciu sťažovateľa ako páchateľa priestupku. Treba súhlasiť s názorom krajského
inšpektorátu, podľa ktorého nie je potrebné, aby sťažovateľ sám seba označil ako páchateľa,
ale je potrebné zdôrazniť, že v takom prípade osoba s evidentným vzťahom k vozidlu
snažiaca sa preniesť zodpovednosť na inú neidentifikovanú osobu musí byť pripravená
na to, že správny orgán môže vychádzať z ostatných dôkazov a posúdiť, či tieto sú samy
osebe dostatočne preukazné na identifikáciu páchateľa, teda či z takýchto vykonaných
dôkazov možno logickým postupom dospieť k ucelenému dôkaznému reťazcu, z ktorého
možno vyvodiť zodpovednosť konkrétnej osoby. Pokiaľ sťažovateľ začal až dodatočne
(v odvolaní proti rozhodnutiu okresného inšpektorátu) vytýkať nedostatočne zistený
skutkový stav, takáto námietka neobstojí, keďže je zrejmé, že k inému postupu vzhľadom
na dovtedajší pasívny postoj sťažovateľa nebol dôvod a takáto obrana v uvedenom štádiu
konania sa dôvodne javila ako nevieryhodná, účelová a zjavne smerujúca k zbaveniu sa
zodpovednosti za spáchaný priestupok jej prenesením na inú neidentifikovanú osobu.
Sťažovateľ mal v konaní možnosť zbaviť sa obvinenia poukázaním na to, že priestupku sa
dopustil niekto iný. Ak však takéto tvrdenie nepodporil označením osoby, ktorá sa mala
priestupku dopustiť, nemôže dôvodne očakávať, že takéto nepreukázateľné tvrdenie vyvolá
pochybnosti postačujúce na zbavenie jeho zodpovednosti za priestupok. Takto poskytnutá
možnosť ponúkať dôkazy a uplatniť prostriedky na vlastnú obranu (ktorú však sťažovateľ
nevyužil) plne zodpovedá ústavnému princípu rovnosti zbraní, ktorý bol v plnej miere
zachovaný. Treba tiež pripomenúť, že účastník konania musí byť aktívny, čo vyplýva už aj
z rímskoprávnej zásady „vigilantibus iura scripta sunt“, teda že práva patria len bdelým
(pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas
a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou). V slobodnej spoločnosti je totiž
predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, lebo inak ich
podcenením či zanedbaním môžu svoje práva stratiť.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej bez opory vo vykonaných
dôkazoch bol označený za páchateľa priestupku.
Podľa názoru ústavného súdu treba skutkové a právne závery najvyššieho súdu
považovať za dostatočné, úplné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne
či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ so závermi nesúhlasí, sama osebe
nemôže zakladať porušenie označených práv.
Z pohľadu ústavného súdu treba prisvedčiť sťažovateľovi, ktorý tak v priebehu
správneho konania, ako aj konania vedeného všeobecnými súdmi poukazoval na to, že
konanie o priestupkoch treba v podstate považovať za trestné konanie s aplikáciou tých
základných zásad, ktoré sú pre trestné konanie neopomenuteľné. Ide najmä o zásadu
prezumpcie neviny, ako aj o právo stíhanej osoby slobodne sa rozhodnúť o tom, akým
spôsobom sa bude počas konania, resp. v tom-ktorom štádiu konania obhajovať. Súčasťou
uvedeného oprávnenia je aj slobodné rozhodnutie o tom, či a v akom rozsahu sa stíhaná
osoba bude vyjadrovať k obvineniu, ktorému čelí. Rozhodnutie stíhanej osoby o týchto
otázkach tvorí zároveň súčasť procesno-právnej zodpovednosti stíhanej osoby za výsledok
konania. Je totiž vecou stíhanej osoby rozhodnúť sa, aká obrana bude pre ňu
najvýhodnejšia, no zároveň v prípade, ak sa toto rozhodnutie ukáže ako nesprávne, musí
niesť za to procesno-právnu zodpovednosť.
V danom prípade sa sťažovateľ rozhodol postupovať tak, že nikdy výslovne
nevyhlásil, že nie on zaparkoval s vozidlom, ale rovnako výslovne nevyhlásil ani to, že by
niekto iný tak urobil a ani žiadnu konkrétnu osobu v tomto smere nikdy neoznačil. V celom
konaní (počnúc od odvolania proti rozhodnutiu okresného inšpektorátu) formuloval svoju
obranu tak, že vytýkal absenciu dôkazov preukazujúcich, že vozidlo zaparkoval on.
Keďže sťažovateľ sa rozhodol brániť uvedeným spôsobom, nebolo možné vytýkať
správnym orgánom, ale ani všeobecným súdom, že na základe zadovážených dôkazov, ktoré
vzhľadom na produkovanú obranu sťažovateľa boli dostatočné, dospel v rámci hodnotenia
dôkazov k presvedčeniu, že sa sťažovateľ priestupku dopustil.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2013