Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 135/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Š. G., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom

JUDr. M. D., R., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 30. mája 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. G. o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára

2013 doručená v mene Š. G. (ďalej aj „sťažovateľ“) sťažnosť vo veci namietaného

porušenia základného práva zaručeného v (ďalej

len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. mája 2012

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. októbra

2012.

2. Z priloženého splnomocnenia vyplýva, že splnomocnenie pre advokáta

JUDr. M. D. „aby vo veci ústavnej sťažnosti podanej proti Rozsudku Okresného súdu

v Rimavskej Sobote sp. zn. , Uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

a uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. môjho syna Š. G. pred

Ústavným súdom SR zastupoval“ podpísala overene 30. januára 2013 – M. S., matka

odsúdeného Š. G.

3. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že:

«Rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. z 29. 03. 2012

som bol uznaný vinným v bode 1) výrokovej časti zo zločinu obchodovania s ľuďmi podľa

§ 179 ods. 1 Tr. zák. a v bode 2) výrokovej časti z prečinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

§ 171 ods. 1 Tr. zák. (...)

Za to som bol odsúdený podľa § 179 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 37 písm. h, m Tr.

zák., § 38 ods. 4 Tr. zák. a § 41 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere

osem rokov a podľa § 48 ods. 1, 2 písm. a Tr. zák. pre výkon tohto trestu zaradený do

ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomu rozsudku som v zákonnej lehote podal odvolanie čo do viny a trestu, ktoré

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. z 30. mája 2012 podľa § 319

zamietol.

Dovolanie, ktoré som proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 30. mája 2012 podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky tento

uznesením sp zn. z 24. 10. 2012 podľa odmietol.

Dovolanie bolo môjmu právnemu zástupcovi doručené dňa 02. decembra 2012. (...)

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. 10. 2012, jemu predchádzajúcim uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 30. 05. 2012 a rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn.

z 29. 03. 2012 ako aj konaním, ktoré im predchádzalo boli porušené moje

základné práva a slobody najmä základné právo na spravodlivý proces a spravodlivé súdne

konanie. (...)

Súdy rozhodujúce v mojej trestnej veci sa týmto základnými ústavnými princípmi

neriadili.

Skutok uvedený v bode 2) výrokovej časti rozsudku Okresného súdu v Rimavskej

Sobote sp. zn. z 29. 03. 2012 kvalifikovaný ako prečin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi

podľa § 171 ods. 1 Tr. zák. oba súdy nesprávne právne posúdili. Z toho potom pramení aj

nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. Som presvedčený, že

právne posúdenie skutku spočíva okrem iného aj v riešení otázky, či popisovaný skutok je

vôbec trestný čin prípadne ak áno, o ktorý trestný čin ide. To znamená, že nedostatočné

preukázanie okolnosti potrebnej pre zhodnotenie, či určité konanie je alebo nie je trestným

činom by malo byť posudzované ako nesprávne právne posúdenie skutku. Právny záver

o protiprávnosti určitého činu musí mať totiž podklad v zodpovedajúcich skutkových

okolnostiach, obsiahnutých v odsudzujúcom rozsudku. Súdy ma však v bode 2.) výrokovej

časti uznali vinným z prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa §171 ods. 1 Tr. zák. napriek tomu,

že nebolo určené tzv. objemové kritérium, pokiaľ ide o naplnenie znaku, „obvyklá

jednorázová dávka“ a to podľa miery závislosti a druhu drogy.

Pre naplnenie zákonných znakov prečinu podľa §171 ods. 1 Tr. zák. totiž nestačí len

prechovávanie rastlinnej látky zn. Cannabis bez toho, aby sa príslušnou expertízou

nezistilo, či zaistená rastlinná látka má aj skutočné vlastnosti omamnej látky t. j. také

vlastnosti, že je skutočne aj schopná účinkovať na psychiku konzumenta. Základným

meradlom je nie zaistené množstvo, ale skúmanie koncentrácie účinnej látky THC (t. j.

tetrahydrocannabinol) v zaistenom materiály.

Bez takého skúmania totiž nie je vôbec možné ustáliť, či zaistený materiál má vôbec

vlastnosti drogy, a už vôbec sa nedá ustáliť, či tento materiál je schopný účinkovať

na psychiku konkrétneho konzumenta.

Ako však vyplýva zo znaleckého posudku vypracovaného KEU PZ, odbor

prírodovedného skúmania a kriminalistickej identifikácie č. PPZ-833/KEU-SL-EXP-2011

koncentrácia účinnej látky THC v nájdenej rastlinnej látke nebola vôbec skúmaná a teda

zistená a nebola zanalizovaná týmto posudkom doporučovaná kvalitatívna

a semikvantitatívna analýza na určenie približného obsahu /množstva/ účinnej látky

vo vzorke. Keďže súd nemal k dispozícii dôkaz o tom, že zaistený rastlinný materiál aj

skutočne obsahoval účinnú látku THC a teda spĺňal vlastnosti omamnej látky nemohol

vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť aj pre nedostatok materiálnej stránky trestného činu

a mal rozhodnúť o mojom oslobodení spod tohto prečinu /§ 285 písm. b/ res. c/ Tr. por/.

Z uvedeného je nepochybné, že všeobecné súdy pri rozhodovaní v bode 2/ výrokovej

časti rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. z 29. 03. 2012

aplikovali ustanovenie § 171 ods. 1 Tr. zák. bez relevantných dôvodov v rozpore

s konštatovanou rozhodovacou praxou, čo je potrebné považovať za postup odporujúci

zákonu. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti

právneho štátu podľa .

Tento nedostatok v právnom posúdení skutku uvedeného v bode 2) výrokovej časti

rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. z 29. 03. 2012 mal potom

pri rozhodovaní o treste za následok nesprávne použitie aj iného hmotnoprávneho

ustanovenia, konkrétne aplikáciu tzv. asperačnej zásady v zmysle ust. § 41 ods. 2 Tr. zák.

a tým porušenie vyššie citovaného článku 49 odhliadnuc už

od stanoviska Ústavného súdu Slovenskej republiky o protiústavnosti ustanovenia § 41

ods. 2 veta prvá Tr. zák.

Vo vzťahu ku skutku 1) výrokovej časti rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote

sp. zn. z 29. 03. 2012 kvalifikovaného ako zločin obchodovania s ľuďmi podľa

§ 179 ods. 1 Tr. zák. sa žiada uviesť nasledovné:

Aj keď obsahovo nie je v ustanovení resp.

uvedené, ako majú záverečná reč obhajcu a obžalovaného resp. posledné slovo

obžalovaného vyzerať, evidentne je ich cieľom deklarovať svoje právo na obhajobu

a v rámci tohto práva žiadať súd o objektívne vyhodnotenie dôkazov zabezpečených v rámci

trestného konania a teda zákonu zodpovedajúce právne posúdenie skutku.

Prvostupňový a ani odvolací súd napadnutým rozhodnutím túto žiadosť prednesenú

v rámci záverečnej reči resp. posledného slova neakceptoval, zabezpečené dôkazy v zmysle

zásad uvedených v ust. nevyhodnotil a tým zásadným spôsobom zasiahol

do môjho práva na obhajobu a znemožnil jej účinné presadenie v rámci meritórneho

rozhodnutia vo veci. Takéto znemožnenie obhajoby nastalo najmä tým, že bez zjavného

dôvodu súdy odmietli akceptovať dôkazy jednoznačne vyznievajúce v môj prospech

s odôvodnením o ich nevieryhodnosti, ale tiež tým, že v rozpore s ust. § 34 ods. 2 a 4 Tr.

por. odmietli vykonať všetky uplatnené dôkazy.

Vytýkané znemožnenie účinne uplatňovať si svoje právo na obhajobu malo potom

zásadný vplyv aj na to, že napadnuté uznesenie je založené na nesprávnom právnom

posúdení skutku.

Vyššie uvedená právna argumentácia má svoj reálny základ v nasledovných

skutočnostiach.

Súdy nekriticky vyhodnotili rozporné výpovede poškodenej R. S., v rámci nich

akceptoval len tú časť, ktorá je pre mňa najmenej priaznivá a nezohľadnil evidentnú

tendenciu poškodenej skresľovať priebeh udalostí v R. a jej pobyt v mojej rodine.

Dôkaz o tom, že som to bol ja kto zlákal poškodenú R. S. v R. pod zámienkou

starostlivosti o moje dve maloleté deti do V. na prostitúciu a že som ju vo V. k prostitúcii

nútil produkovaný nebol.

Z výpovede samotnej poškodenej, ale tiež svedkýň K. R. a V. D. je nepochybné, že to

bola svedkyňa D., ktorá na osobný dotaz poškodenej jej doporučila vykonávať

opatrovateľskú starostlivosť o moje dve deti v R., s čím poškodená súhlasila.

Z uvedeného je nepochybné, že som to nebol ja kto by ju bol akýmkoľvek spôsobom

zlákal do zahraničia a už rozhodne nie pod zámienkou opatrovateľskej starostlivosti

na výkon prostitúcie. Keďže som s družkou K. R. skutočne k dvom deťom potreboval

opatrovateľku potom ako nám V. D. oznámila vážny záujem poškodenej o túto prácu,

zabezpečil som jej prevoz do našej domácnosti vo V. Z výpovedí svedkýň V. D., K. R., M. K.,

H. C., M. G. je nepochybné, že moja družka K. R. mala záujem o opatrovateľskú službu pre

naše dve maloleté deti a že po príchode poškodenej R. S. do našej domácnosti vo V. aj túto

skutočne niekoľko dní realizovala. Ani jeden zo svedkov nemal vedomosť o tom, že by

poškodená R. S. počas pobytu v našej domácnosti vo V. vykonávala prostitúciu a to dokonca

z môjho prinútenia. V tejto súvislosti nie bez významu je samotná výpoveď poškodenej R. S.

pred orgánmi činnými v trestnom konaní na území Spolkovej republiky Nemecko

z 20. 11. 2009, v ktorej doslovne uvádza „na hraničnom priechode do Rakúska nás

nekontrolovali a my sme šli priamo domov k Š. Š. býva v jednom výškovom dome na okraji

V. spolu so svojim cca. dvojročnými deťmi /dvojičkami/ a svojou ženou K. Vo V. som sa

zdržala asi týždeň a bývala som u Š. a jeho rodiny a dobre som sa cítila. Š. som úplne

dôverovala a nemala som ani problém, aby som pracovala v Nemecku. Asi po týždni prišiel

potom Š. priateľ G. W. so svojou družkou.“

V tejto výpovedi niet ani zmienky o tom, že by poškodená R. S. počas pobytu v mojej

domácnosti vykonávala prostitúciu na území Rakúska niet ani zmienky o tom, že by som ju

k takejto činnosti akýmkoľvek spôsobom nútil (práve opačne, tvrdí, že sa u nás cítila dobre),

že by mi musela odovzdávať peniaze, ktoré za to od klientov dostávala, alebo že by som bol

za sprostredkovanie práce v Nemecku za ňu požadoval sumu 3.500 €. Už samotné tvrdenie

poškodenej, že do Spolkovej republiky Nemecko odišla s G. B. a spol. dobrovoľne

jednoznačne vyvracia jej tvrdenie o vykonávaní prostitúcie na území Rakúska. Ešte aj na

hlavnom pojednávaní poškodená S. dokazovala, že ponuku na prácu v Rakúsku

(opatrovateľky) dostala od svedkyne D., že ona D. vyslovene povedala, že má o túto prácu

záujem, že ona požiadala D., aby som pre ňu z Rakúska prišiel a že skutočne po príchode

do Rakúska pár dní dávala pozor na moje dve deti. Jej rozporné tvrdenia ohľadne dĺžky

pobytu v Rakúsku sú neprehliadnuteľné. Kým vo výpovedi pred orgánmi SNR dokazuje, že

sa v Rakúsku zdržiavala asi týždeň, v rámci konfrontácie z 11. 03. 2011 už hovorí o dvoch

až troch týždňoch.

V spise sa nenachádza jediný dôkaz, ktorý by svedčil o mojej vedomosti, akým

spôsobom sa správali k poškodenej po jej odchode z mojej domácnosti do Nemecka G. W.,

G. B. a H. S. Považujem preto za nezákonné pokiaľ sa v bode 1/ výrokovej časti uvádza

konanie týchto troch osôb. Ani orgány SRN činné vo veci proti G. W., G. B. a H. S. priamu

súvislosť s pobytom poškodenej v Rakúsku a s mojim konaním nevideli čo je evidentne

vyjadrené skutočnosťou, že ma ako spolupáchateľa nestíhali a dokonca nevypočuli ani ako

svedka. Orgány činné v trestnom konaní, ale tiež súd nemal právo ako dôkaz použiť prepisy

telefonických rozhovorov (tieto sú na viac nekonkrétne), keďže tieto v žiadnom štádiu

trestného konania a teda ani na súde neboli stotožňované.

Z uvedeného je nepochybné, že súd sa zaoberal len jednou osobou, ktorá dobrovoľne

vycestovala tak do Rakúska a odtiaľ (tiež dobrovoľne) do SRN. Rozhodne som to nebol ja,

kto na nej vykonal lesť či ju zlákal a prepravil do Rakúska na prostitúciu. Túto tam ani

nevykonávala. Pokiaľ následne odišla do Nemecka (podotýkam, že tam išla dobrovoľne

a podľa svedkyne B., s ktorou cestu organizovala aj vedela za akým účelom a na výkon akej

činnosti tam ide) evidentne by takéto konanie nemohlo naplniť zákonné znaky zločinu podľa

§ 179 ods. 1 Tr. zák. ale len prečinu kupliarstva podľa § 367 ods. 1 Tr. zák. Som

presvedčený, že súd mal akceptovať náš návrh na pribratie znalcov z odboru psychiatrie

a psychológie za účelom vyšetrenia duševného stavu poškodenej R. S., najmä na zistenie či

jej výpovede je možné považovať za vierohodné, alebo nie, ale tiež zistenie, či poškodená

nemá tendencie konfabulovať a ak áno v akom smere. Je potrebné sa zaoberať aj otázkou,

či a ak áno do akej miery je v rámci výpovedí ovplyvniteľná a za akej situácie a ustáliť, čo

bolo primárnym motívom toho, že podala na mňa trestné stíhanie.

Všeobecné súdy pri rozhodovaní v bode 1/ výrokovej časti rozsudku Okresného súdu

v Rimavskej Sobote sp. z. z 29. 03. 2012 aplikovali ust. § 179 ods. 1 Tr. zák. bez

relevantných dôvodov a v rozpore s rozhodovacou praxou, čo je potrebné považovať

za postup odporujúci zákonu. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej

istoty ako súčasti právneho štátu podľa SR.

V oboch citovaných skutkoch všeobecné súdy riešili právnu otázku bez toho, aby sa

argumentáciou vyrovnali so skoršími súdnymi rozhodnutiami a teda nekonali v súlade

s princípmi právnej istoty v zmysle . Tým porušili aj

moje ústavné práva ako účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR, ale tiež právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle Dohovoru o ochrane

ľudských práva a základných slobôd.

Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd SR vydal toto

uznesenie:

Sťažnosť Š. G.(...) vo veci porušenia jeho základných práv podľa

SR a základných práv podľa § 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. mája 2012 a naň

nadväzujúcim Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 24. 10. 2012 sa

prijíma na ďalšie konanie, a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

1) Základné práva sťažovateľa Š. G. podľa č1.46 ods. 1 SR a základné práva

podľa § 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli Uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. mája 2012 a naň

nadväzujúcim Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 24. 10. 2012

porušené.

2) Zrušujú sa Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 30. mája 2012 a naň nadväzujúce Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 24. 10. 2012 a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby v nej znova konal

a rozhodol.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z priloženého splnomocnenia vyplýva, že predmetnú sťažnosť podáva advokát

JUDr. M. D., ktorý nebol splnomocnený odsúdeným Š. G., ale jeho matkou M. S.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že fyzická osoba môže

uplatňovať ochranu na ústavnom súde jedine v záujme ochrany svojich základných práv

(, ) s výnimkou, keď ide o prípady, keď fyzická osoba má

zákonného zástupcu.

Vo svojom ďalšom rozhodnutí ústavný súd vyslovil: „Na návrh fyzických alebo

právnických osôb je ústavný súd oprávnený konať buď o ústavných sťažnostiach podľa

, alebo o podnetoch podľa , ak nimi namietali porušenie

svojich základných práv alebo slobôd. Žiadny iný spôsob začatia konania o ústavnej

sťažnosti alebo podnete „sprostredkovaný“ iným subjektom odlišným od samotnej fyzickej

alebo právnickej osoby namietajúcej porušenie svojich základných práv alebo slobôd ani

a ani

Z. z. v znení nepozná, a preto ani neupravuje. Ak preto podnet

ústavnému súdu podal subjekt odlišný od toho, kto ním namietal porušenie svojho

základného práva alebo slobody, je potrebné ho odmietnuť, pretože ho podala zjavne

neoprávnená osoba.“ ()

Z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že odsúdený Š. G., teda syn splnomocniteľky,

nevystupoval v trestnom konaní ako osoba mladistvá, prípadne osoba, ktorej spôsobilosť

na právne úkony by bola obmedzená z iných dôvodov. Nevznikol preto ani dôvod, aby jeho

matka mohla podať zaňho návrh na začatie konania pred ústavným súdom pre porušenie

jeho práv.

Keďže sťažnosť bola podaná osobou (splnomocniteľkou), ktorá bola kvalifikovane

právne zastúpená, avšak splnomocnenie pre advokáta nepodpísala osoba, ktorá namieta

porušenie niektorého zo svojich základných práv alebo slobôd, ale základného práva jej

plnoletého syna, bola sťažnosť podľa odmietnutá,

pretože ju podala zjavne neoprávnená osoba.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013