Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 135/2013
PDF · 199.07 KB
No categories available
II. ÚS 135/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Š. G., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom
JUDr. M. D., R., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
3 To 55/2012 z 30. mája 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Tdo 60/2012 z 24. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. G. o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2013 doručená v mene Š. G. (ďalej aj „sťažovateľ“) sťažnosť vo veci namietaného
porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 55/2012 z 30. mája 2012
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 60/2012 z 24. októbra
2012.
2. Z priloženého splnomocnenia vyplýva, že splnomocnenie pre advokáta
JUDr. M. D. „aby vo veci ústavnej sťažnosti podanej proti Rozsudku Okresného súdu
v Rimavskej Sobote sp. zn. 3 T 211/11, Uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
3 To 55/2012 a uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Tdo 60/2012 môjho syna Š. G. pred
Ústavným súdom SR zastupoval“ podpísala overene 30. januára 2013 – M. S., matka
odsúdeného Š. G.
3. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že:
«Rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 3 T 211/11 z 29. 03. 2012
som bol uznaný vinným v bode 1) výrokovej časti zo zločinu obchodovania s ľuďmi podľa
§ 179 ods. 1 Tr. zák. a v bode 2) výrokovej časti z prečinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 171 ods. 1 Tr. zák. (...)
Za to som bol odsúdený podľa § 179 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 37 písm. h, m Tr.
zák., § 38 ods. 4 Tr. zák. a § 41 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
osem rokov a podľa § 48 ods. 1, 2 písm. a Tr. zák. pre výkon tohto trestu zaradený do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Proti tomu rozsudku som v zákonnej lehote podal odvolanie čo do viny a trestu, ktoré
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 3 To 55/2012 z 30. mája 2012 podľa § 319
Tr. por. zamietol.
Dovolanie, ktoré som proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 3 To 55/2012 z 30. mája 2012 podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky tento
uznesením sp zn. 1 Tdo 60/2012 z 24. 10. 2012 podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.
Dovolanie bolo môjmu právnemu zástupcovi doručené dňa 02. decembra 2012. (...)
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 60/2012
z 24. 10. 2012, jemu predchádzajúcim uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
3 To 55/2012 z 30. 05. 2012 a rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn.
3 T 211/11 z 29. 03. 2012 ako aj konaním, ktoré im predchádzalo boli porušené moje
základné práva a slobody najmä základné právo na spravodlivý proces a spravodlivé súdne
konanie. (...)
Súdy rozhodujúce v mojej trestnej veci sa týmto základnými ústavnými princípmi
neriadili.
Skutok uvedený v bode 2) výrokovej časti rozsudku Okresného súdu v Rimavskej
Sobote sp. zn. 3 T211/11 z 29. 03. 2012 kvalifikovaný ako prečin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
podľa § 171 ods. 1 Tr. zák. oba súdy nesprávne právne posúdili. Z toho potom pramení aj
nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. Som presvedčený, že
právne posúdenie skutku spočíva okrem iného aj v riešení otázky, či popisovaný skutok je
vôbec trestný čin prípadne ak áno, o ktorý trestný čin ide. To znamená, že nedostatočné
preukázanie okolnosti potrebnej pre zhodnotenie, či určité konanie je alebo nie je trestným
činom by malo byť posudzované ako nesprávne právne posúdenie skutku. Právny záver
o protiprávnosti určitého činu musí mať totiž podklad v zodpovedajúcich skutkových
okolnostiach, obsiahnutých v odsudzujúcom rozsudku. Súdy ma však v bode 2.) výrokovej
časti uznali vinným z prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa §171 ods. 1 Tr. zák. napriek tomu,
že nebolo určené tzv. objemové kritérium, pokiaľ ide o naplnenie znaku, „obvyklá
jednorázová dávka“ a to podľa miery závislosti a druhu drogy.
Pre naplnenie zákonných znakov prečinu podľa §171 ods. 1 Tr. zák. totiž nestačí len
prechovávanie rastlinnej látky zn. Cannabis bez toho, aby sa príslušnou expertízou
nezistilo, či zaistená rastlinná látka má aj skutočné vlastnosti omamnej látky t. j. také
vlastnosti, že je skutočne aj schopná účinkovať na psychiku konzumenta. Základným
meradlom je nie zaistené množstvo, ale skúmanie koncentrácie účinnej látky THC (t. j.
tetrahydrocannabinol) v zaistenom materiály.
Bez takého skúmania totiž nie je vôbec možné ustáliť, či zaistený materiál má vôbec
vlastnosti drogy, a už vôbec sa nedá ustáliť, či tento materiál je schopný účinkovať
na psychiku konkrétneho konzumenta.
Ako však vyplýva zo znaleckého posudku vypracovaného KEU PZ, odbor
prírodovedného skúmania a kriminalistickej identifikácie č. PPZ-833/KEU-SL-EXP-2011
koncentrácia účinnej látky THC v nájdenej rastlinnej látke nebola vôbec skúmaná a teda
zistená a nebola zanalizovaná týmto posudkom doporučovaná kvalitatívna
a semikvantitatívna analýza na určenie približného obsahu /množstva/ účinnej látky
vo vzorke. Keďže súd nemal k dispozícii dôkaz o tom, že zaistený rastlinný materiál aj
skutočne obsahoval účinnú látku THC a teda spĺňal vlastnosti omamnej látky nemohol
vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť aj pre nedostatok materiálnej stránky trestného činu
a mal rozhodnúť o mojom oslobodení spod tohto prečinu /§ 285 písm. b/ res. c/ Tr. por/.
Z uvedeného je nepochybné, že všeobecné súdy pri rozhodovaní v bode 2/ výrokovej
časti rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 3 T 211/11 z 29. 03. 2012
aplikovali ustanovenie § 171 ods. 1 Tr. zák. bez relevantných dôvodov v rozpore
s konštatovanou rozhodovacou praxou, čo je potrebné považovať za postup odporujúci
zákonu. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti
právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Tento nedostatok v právnom posúdení skutku uvedeného v bode 2) výrokovej časti
rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 3 T 211/11 z 29. 03. 2012 mal potom
pri rozhodovaní o treste za následok nesprávne použitie aj iného hmotnoprávneho
ustanovenia, konkrétne aplikáciu tzv. asperačnej zásady v zmysle ust. § 41 ods. 2 Tr. zák.
a tým porušenie vyššie citovaného článku 49 Ústavy Slovenskej republiky odhliadnuc už
od stanoviska Ústavného súdu Slovenskej republiky o protiústavnosti ustanovenia § 41
ods. 2 veta prvá Tr. zák.
Vo vzťahu ku skutku 1) výrokovej časti rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote
sp. zn. 3 T 211/12 z 29. 03. 2012 kvalifikovaného ako zločin obchodovania s ľuďmi podľa
§ 179 ods. 1 Tr. zák. sa žiada uviesť nasledovné:
Aj keď obsahovo nie je v ustanovení § 274 ods. 2 Tr. por. resp. § 275 Tr. por.
uvedené, ako majú záverečná reč obhajcu a obžalovaného resp. posledné slovo
obžalovaného vyzerať, evidentne je ich cieľom deklarovať svoje právo na obhajobu
a v rámci tohto práva žiadať súd o objektívne vyhodnotenie dôkazov zabezpečených v rámci
trestného konania a teda zákonu zodpovedajúce právne posúdenie skutku.
Prvostupňový a ani odvolací súd napadnutým rozhodnutím túto žiadosť prednesenú
v rámci záverečnej reči resp. posledného slova neakceptoval, zabezpečené dôkazy v zmysle
zásad uvedených v ust. § 2 ods. 10 Tr. por. nevyhodnotil a tým zásadným spôsobom zasiahol
do môjho práva na obhajobu a znemožnil jej účinné presadenie v rámci meritórneho
rozhodnutia vo veci. Takéto znemožnenie obhajoby nastalo najmä tým, že bez zjavného
dôvodu súdy odmietli akceptovať dôkazy jednoznačne vyznievajúce v môj prospech
s odôvodnením o ich nevieryhodnosti, ale tiež tým, že v rozpore s ust. § 34 ods. 2 a 4 Tr.
por. odmietli vykonať všetky uplatnené dôkazy.
Vytýkané znemožnenie účinne uplatňovať si svoje právo na obhajobu malo potom
zásadný vplyv aj na to, že napadnuté uznesenie je založené na nesprávnom právnom
posúdení skutku.
Vyššie uvedená právna argumentácia má svoj reálny základ v nasledovných
skutočnostiach.
Súdy nekriticky vyhodnotili rozporné výpovede poškodenej R. S., v rámci nich
akceptoval len tú časť, ktorá je pre mňa najmenej priaznivá a nezohľadnil evidentnú
tendenciu poškodenej skresľovať priebeh udalostí v R. a jej pobyt v mojej rodine.
Dôkaz o tom, že som to bol ja kto zlákal poškodenú R. S. v R. pod zámienkou
starostlivosti o moje dve maloleté deti do V. na prostitúciu a že som ju vo V. k prostitúcii
nútil produkovaný nebol.
Z výpovede samotnej poškodenej, ale tiež svedkýň K. R. a V. D. je nepochybné, že to
bola svedkyňa D., ktorá na osobný dotaz poškodenej jej doporučila vykonávať
opatrovateľskú starostlivosť o moje dve deti v R., s čím poškodená súhlasila.
Z uvedeného je nepochybné, že som to nebol ja kto by ju bol akýmkoľvek spôsobom
zlákal do zahraničia a už rozhodne nie pod zámienkou opatrovateľskej starostlivosti
na výkon prostitúcie. Keďže som s družkou K. R. skutočne k dvom deťom potreboval
opatrovateľku potom ako nám V. D. oznámila vážny záujem poškodenej o túto prácu,
zabezpečil som jej prevoz do našej domácnosti vo V. Z výpovedí svedkýň V. D., K. R., M. K.,
H. C., M. G. je nepochybné, že moja družka K. R. mala záujem o opatrovateľskú službu pre
naše dve maloleté deti a že po príchode poškodenej R. S. do našej domácnosti vo V. aj túto
skutočne niekoľko dní realizovala. Ani jeden zo svedkov nemal vedomosť o tom, že by
poškodená R. S. počas pobytu v našej domácnosti vo V. vykonávala prostitúciu a to dokonca
z môjho prinútenia. V tejto súvislosti nie bez významu je samotná výpoveď poškodenej R. S.
pred orgánmi činnými v trestnom konaní na území Spolkovej republiky Nemecko
z 20. 11. 2009, v ktorej doslovne uvádza „na hraničnom priechode do Rakúska nás
nekontrolovali a my sme šli priamo domov k Š. Š. býva v jednom výškovom dome na okraji
V. spolu so svojim cca. dvojročnými deťmi /dvojičkami/ a svojou ženou K. Vo V. som sa
zdržala asi týždeň a bývala som u Š. a jeho rodiny a dobre som sa cítila. Š. som úplne
dôverovala a nemala som ani problém, aby som pracovala v Nemecku. Asi po týždni prišiel
potom Š. priateľ G. W. so svojou družkou.“
V tejto výpovedi niet ani zmienky o tom, že by poškodená R. S. počas pobytu v mojej
domácnosti vykonávala prostitúciu na území Rakúska niet ani zmienky o tom, že by som ju
k takejto činnosti akýmkoľvek spôsobom nútil (práve opačne, tvrdí, že sa u nás cítila dobre),
že by mi musela odovzdávať peniaze, ktoré za to od klientov dostávala, alebo že by som bol
za sprostredkovanie práce v Nemecku za ňu požadoval sumu 3.500 €. Už samotné tvrdenie
poškodenej, že do Spolkovej republiky Nemecko odišla s G. B. a spol. dobrovoľne
jednoznačne vyvracia jej tvrdenie o vykonávaní prostitúcie na území Rakúska. Ešte aj na
hlavnom pojednávaní poškodená S. dokazovala, že ponuku na prácu v Rakúsku
(opatrovateľky) dostala od svedkyne D., že ona D. vyslovene povedala, že má o túto prácu
záujem, že ona požiadala D., aby som pre ňu z Rakúska prišiel a že skutočne po príchode
do Rakúska pár dní dávala pozor na moje dve deti. Jej rozporné tvrdenia ohľadne dĺžky
pobytu v Rakúsku sú neprehliadnuteľné. Kým vo výpovedi pred orgánmi SNR dokazuje, že
sa v Rakúsku zdržiavala asi týždeň, v rámci konfrontácie z 11. 03. 2011 už hovorí o dvoch
až troch týždňoch.
V spise sa nenachádza jediný dôkaz, ktorý by svedčil o mojej vedomosti, akým
spôsobom sa správali k poškodenej po jej odchode z mojej domácnosti do Nemecka G. W.,
G. B. a H. S. Považujem preto za nezákonné pokiaľ sa v bode 1/ výrokovej časti uvádza
konanie týchto troch osôb. Ani orgány SRN činné vo veci proti G. W., G. B. a H. S. priamu
súvislosť s pobytom poškodenej v Rakúsku a s mojim konaním nevideli čo je evidentne
vyjadrené skutočnosťou, že ma ako spolupáchateľa nestíhali a dokonca nevypočuli ani ako
svedka. Orgány činné v trestnom konaní, ale tiež súd nemal právo ako dôkaz použiť prepisy
telefonických rozhovorov (tieto sú na viac nekonkrétne), keďže tieto v žiadnom štádiu
trestného konania a teda ani na súde neboli stotožňované.
Z uvedeného je nepochybné, že súd sa zaoberal len jednou osobou, ktorá dobrovoľne
vycestovala tak do Rakúska a odtiaľ (tiež dobrovoľne) do SRN. Rozhodne som to nebol ja,
kto na nej vykonal lesť či ju zlákal a prepravil do Rakúska na prostitúciu. Túto tam ani
nevykonávala. Pokiaľ následne odišla do Nemecka (podotýkam, že tam išla dobrovoľne
a podľa svedkyne B., s ktorou cestu organizovala aj vedela za akým účelom a na výkon akej
činnosti tam ide) evidentne by takéto konanie nemohlo naplniť zákonné znaky zločinu podľa
§ 179 ods. 1 Tr. zák. ale len prečinu kupliarstva podľa § 367 ods. 1 Tr. zák. Som
presvedčený, že súd mal akceptovať náš návrh na pribratie znalcov z odboru psychiatrie
a psychológie za účelom vyšetrenia duševného stavu poškodenej R. S., najmä na zistenie či
jej výpovede je možné považovať za vierohodné, alebo nie, ale tiež zistenie, či poškodená
nemá tendencie konfabulovať a ak áno v akom smere. Je potrebné sa zaoberať aj otázkou,
či a ak áno do akej miery je v rámci výpovedí ovplyvniteľná a za akej situácie a ustáliť, čo
bolo primárnym motívom toho, že podala na mňa trestné stíhanie.
Všeobecné súdy pri rozhodovaní v bode 1/ výrokovej časti rozsudku Okresného súdu
v Rimavskej Sobote sp. z. 3 T 211/11 z 29. 03. 2012 aplikovali ust. § 179 ods. 1 Tr. zák. bez
relevantných dôvodov a v rozpore s rozhodovacou praxou, čo je potrebné považovať
za postup odporujúci zákonu. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej
istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.
V oboch citovaných skutkoch všeobecné súdy riešili právnu otázku bez toho, aby sa
argumentáciou vyrovnali so skoršími súdnymi rozhodnutiami a teda nekonali v súlade
s princípmi právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Tým porušili aj
moje ústavné práva ako účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, ale tiež právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práva a základných slobôd.
Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd SR vydal toto
uznesenie:
Sťažnosť Š. G.(...) vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a základných práv podľa § 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 55/2012 z 30. mája 2012 a naň
nadväzujúcim Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Tdo 60/2012 z 24. 10. 2012 sa
prijíma na ďalšie konanie, a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:
1) Základné práva sťažovateľa Š. G. podľa č1.46 ods. 1 Ústavy SR a základné práva
podľa § 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli Uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 55/2012 z 30. mája 2012 a naň
nadväzujúcim Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Tdo 60/2012 z 24. 10. 2012
porušené.
2) Zrušujú sa Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 55/2012
z 30. mája 2012 a naň nadväzujúce Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Tdo 60/2012
z 24. 10. 2012 a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby v nej znova konal
a rozhodol.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z priloženého splnomocnenia vyplýva, že predmetnú sťažnosť podáva advokát
JUDr. M. D., ktorý nebol splnomocnený odsúdeným Š. G., ale jeho matkou M. S.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že fyzická osoba môže
uplatňovať ochranu na ústavnom súde jedine v záujme ochrany svojich základných práv
(II. ÚS 4/96, II. ÚS 148/03) s výnimkou, keď ide o prípady, keď fyzická osoba má
zákonného zástupcu.
Vo svojom ďalšom rozhodnutí ústavný súd vyslovil: „Na návrh fyzických alebo
právnických osôb je ústavný súd oprávnený konať buď o ústavných sťažnostiach podľa
čl. 127 ústavy, alebo o podnetoch podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, ak nimi namietali porušenie
svojich základných práv alebo slobôd. Žiadny iný spôsob začatia konania o ústavnej
sťažnosti alebo podnete „sprostredkovaný“ iným subjektom odlišným od samotnej fyzickej
alebo právnickej osoby namietajúcej porušenie svojich základných práv alebo slobôd ani
Ústava Slovenskej republiky a ani zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z. nepozná, a preto ani neupravuje. Ak preto podnet
ústavnému súdu podal subjekt odlišný od toho, kto ním namietal porušenie svojho
základného práva alebo slobody, je potrebné ho odmietnuť, pretože ho podala zjavne
neoprávnená osoba.“ (I. ÚS 43/98)
Z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že odsúdený Š. G., teda syn splnomocniteľky,
nevystupoval v trestnom konaní ako osoba mladistvá, prípadne osoba, ktorej spôsobilosť
na právne úkony by bola obmedzená z iných dôvodov. Nevznikol preto ani dôvod, aby jeho
matka mohla podať zaňho návrh na začatie konania pred ústavným súdom pre porušenie
jeho práv.
Keďže sťažnosť bola podaná osobou (splnomocniteľkou), ktorá bola kvalifikovane
právne zastúpená, avšak splnomocnenie pre advokáta nepodpísala osoba, ktorá namieta
porušenie niektorého zo svojich základných práv alebo slobôd, ale základného práva jej
plnoletého syna, bola sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá,
pretože ju podala zjavne neoprávnená osoba.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2013