Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 174/2013
PDF · 99.14 KB
No categories available
II. ÚS 174/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. C., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., K.,
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským
súdom v Košiciach pod sp. zn. 2 Co 157/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. C. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára
2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. J. C. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že uznesením Okresného
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 119/2003 z 9. novembra 2007 bol
sťažovateľ, ktorý je advokát, ustanovený ako právny zástupca pre M. V. (ďalej len
„žalobca“), ktorý vystupoval ako žalobca v konaní vedenom okresným súdom pod
uvedenou spisovou značkou. Domáhal sa proti žalovanej Slovenskej republike –
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky zaplatenia sumy 3 983 270,26 €.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 119/2003-360 z 30. októbra 2009 bola žaloba
žalobcu zamietnutá. Zároveň bol štát zaviazaný nahradiť sťažovateľovi ako právnemu
zástupcovi žalobcu trovy právneho zastúpenia v sume 49 939,65 €. Dňa 19. decembra 2009
žalobca zomrel, a tým došlo aj k ukončeniu poskytovania právnych služieb zo strany
sťažovateľa. Dedičia žalobcu pokračovali v konaní a jeden z nich podal proti rozsudku
okresného súdu odvolanie. Odvolanie podal aj okresný súd a napadol ním výrok
o povinnosti štátu nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia. Toto odvolanie nebolo
sťažovateľovi doručené. O existencii odvolania sa sťažovateľ dozvedel až z rozsudku
krajského súdu č. k. 2 Co 157/2011-403 z 27. septembra 2012. Sťažovateľ preto nemal
možnosť sa k odvolaniu vyjadriť, uviesť rozhodujúce skutočnosti a protiargumenty.
Sťažovateľ je presvedčený, že nedoručením odvolania podaného okresným súdom
a faktickým odňatím jeho možnosti vyjadriť sa k odvolaniu došlo k hrubému porušeniu
zásady rovnosti účastníkov konania (rovnosti zbraní) ako súčasti koncepcie spravodlivého
súdneho konania. Citovaným rozsudkom krajského súdu bol potvrdený rozsudok okresného
súdu vo výroku o zamietnutí žaloby a zároveň bol zrušený výrok, podľa ktorého bol štát
povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia žalobcu, a v tomto rozsahu bola
vec vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu okresný súd mohol byť
zaviazaný na náhradu trov iba do 31. decembra 2009. Po novele uskutočnenej zákonom
č. 495/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, musí súd
od 1. januára 2010 prihliadnuť aj na ustanovenie § 149 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku a postupovať podľa § 15 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci
osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“).
Vzhľadom na túto zmenu neostávalo krajskému súdu nič iné, len v tejto časti zrušiť
rozsudok okresného súdu a vec vrátiť na ďalšie konanie v záujme zachovania
dvojinštančnosti konania a rozhodnutia v otázke trov ustanoveného advokáta.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudok krajského súdu je v rozpore so zákonom, a to
jednak s ustanovením § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho priadku, ale aj pre
nepreskúmateľnosť, vnútornú rozporuplnosť a nekonzistentnosť. Krajský súd ani len
neuvádza, v čom považuje rozsudok okresného súdu za nesprávny. Obmedzuje sa na
konštatovanie, že došlo k novelizácii, v dôsledku ktorej vraj musí prihliadať na ustanovenie
§ 149 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak ide o zastupovanie
na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, náhradu trov právneho zastúpenia upravuje
osobitný predpis. Pritom je zrejmé, že sťažovateľ právnu pomoc poskytoval na základe
uznesenia súdu, teda nie rozhodnutia Centra právnej pomoci. Preto neobstojí poukaz na toto
ustanovenie a nesprávna je bez ďalšieho aj úvaha o aplikácii § 15 zákona o poskytovaní
právnej pomoci.
Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že proti rozhodnutiu krajského súdu, ktoré mu bolo
doručené 14. decembra 2012, podal 14. januára 2013 dovolanie a 13. februára 2013 aj
podnet na mimoriadne dovolanie generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky.
Navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 157/2011 s
tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 27. septembra 2012 vo výroku o zrušení rozsudku
okresného súdu, ktorým bol štát povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia,
zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa aj náhrady trov právneho
zastúpenia advokátkou v sume 1 281,46 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na konanie a rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Ako to sám sťažovateľ uvádza v podanej sťažnosti, proti rozsudku krajského súdu
č. k. 2 Co 157/2011-403 z 27. septembra 2012 podal 14. januára 2013 dovolanie. Preto
právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má teraz Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc
ústavného súdu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2013