Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 120/2013
PDF · 151.5 KB
No categories available
III. ÚS 120/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť A., spol. s r. o., N., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 9/2010 a neskôr pod sp.
zn. 1 M Obdo V 11/2011 z 24. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A., spol. s r. o., o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013
doručená sťažnosť A., spol. s r. o. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo
V 9/2010 a neskôr pod sp. zn. 1 M Obdo V 11/2011 (ďalej len „namietané konanie“) z 24.
novembra 2011.
Ústavný súd sa v predmetnej veci najskôr musí vysporiadať s otázkou sťažovateľa
(teda s účastníctvom konania pred ústavným súdom), za ktorého považuje A., spol. s r. o.
Pri tomto hodnotení vychádzal ústavný súd zo sťažnosti, kde v záhlaví je označená
spoločnosť A., spol. s r. o., N., a v takomto označení sťažovateľ sťažnosť, v zastúpení
konateľom spoločnosti JUDr. J. S., aj podpísal.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v právnej veci, v ktorej je navrhovateľom
spoločnosť G., podal 8. februára 2010 sťažovateľ Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2-34 Cb 481/96 z 1. októbra 2008 v
spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 4/2009 z 29. októbra 2009.
Generálna prokuratúra následne podala mimoriadne dovolanie na najvyššom súde,
ktoré bolo zaevidované pod sp. zn. 1 M Obdo V 9/2010 a neskôr pod spisovú značku
1 M Obdo V 11/2011, ale žiadne rozhodnutie nebolo dosiaľ z najvyššieho súdu
sťažovateľovi doručené.
Sťažovateľ sa na najvyššom súde viackrát domáhal, aby mu doručil obidve
rozhodnutia, pretože v dovolacom konaní právne zastúpenie nemal, ale tento na jeho
podania nereagoval.
Predseda najvyššieho súdu až 4. mája 2012 sťažovateľovi oznámil, že rozhodnutia
mu neboli doručené z dôvodu, že boli doručené advokátovi, ktorý zastupoval obchodnú
spoločnosť, ktorej bol sťažovateľ konateľom v pôvodnom konaní.
Sťažovateľ v reakcii na oznámenie predsedu najvyššieho súdu v podaní z 2. júla 2012
uviedol, že „Podnet na podanie mimoriadneho dovolania som podal sám, teda nikoho som
na tento úkon nesplnomocnil a nikoho som nesplnomocnil ani na zastupovanie v dovolavom
konaní, pričom je všeobecne známe, že na zastupovanie v dovolacom konaní sa vyžaduje
osobitné plnomocenstvo. Také plnomocenstvo najvyšší súd vo svojich spisoch nemá
a nemohol mať. Je pravdou, že v odvolacom konaní ma zastupoval, JUDr. M. K., ale
skončením odvolacieho konania skončilo aj jeho plnomocenstvo. S jeho zastupovaním som
nebol spokojný...
Podľa § 243j OSP rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní doručí dovolací súd
účastníkom konania a generálnemu prokurátorovi.
Na generálnej prokuratúre som zistil, že rozsudok 1 M Obdo 11/2011 im bol
doručený a advokát JUDr. M. K. mi uviedol, že on ma v dovolacom konaní nezastupoval a
preto ani nevidoval také rozhodnutie.“.
Súčasne v tomto podaní požiadal sťažovateľ o opätovné doručenie obidvoch
rozhodnutí.
Sťažovateľ v závere sťažnosti tiež uviedol, že „Ja, ako konateľ som sa domáhal iba
doručenia listín, ktoré mi neboli doručené ani dodnes a doručené mi mali byť“, a preto
ústavnému súdu navrhol, aby rozhodol o porušení „základného práva na spravodlivý
proces“, prikázal najvyššiemu súdu, aby mu doručil doklady, a to mimoriadne dovolanie
generálnej prokuratúry, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu, pretože sa v tejto veci nevie
domôcť nápravy.
Sťažovateľ zvažuje aj to, že proti „Najvyššiemu súdu SR“ podá „občianskoprávnu
žalobu podľa § 80 písm. b OSP o vydanie týchto rozhodnutí a ústavný súd konanie preruší
do skončenia sporu. Je to ale hanbou pre taký úrad, ako je ako je najvyšší súd.“.
Sťažovateľ na základe uvedeného ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil, že:
„1. Základné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1
Dohovoru..., a práva vyplývajúce z článku 47 ods. 3 Ústavy... a článku 37 ods. 3 Listiny...
rozhodnutiami NS SR č. k. 1 M Obdo V 9/2010 a 1 M Obdo V 11/2011 porušené boli.
2/ Zrušujú sa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 M Obdo
V 9/2010 a 1 M Obdo V 11/2011 a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3/ Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 EUR,
ktoré mu porušovateľ povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak
K porušeniu označených základných práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového
protokolu sťažovateľa malo dôjsť postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní tým,
že najvyšší súd mu dosiaľ nedoručil ako účastníkovi konania rozhodnutie o mimoriadnom
dovolaní, aj keď sa jeho doručenia viackrát písomne domáhal (najvyšší súd podľa neho
nepostupoval v súlade s § 243e Občianskeho súdneho poriadku).
Ústavný súd je v prvom rade nútený sťažovateľovi pripomenúť, že jeho úlohou je len
ochrana ústavnosti (čl. 124 ústavy), a nie „bežnej“ zákonnosti. Aj napriek tomu, že ústavný
súd je súčasťou súdnej moci upravenej v siedmej hlave ústavy, je vyčlenený zo sústavy
všeobecných súdov; nie je im preto nadriadený a neprislúcha mu spravidla prehodnocovať
nimi vykonávané postupy, pokiaľ tým nedošlo k porušeniu ústavou, listinou a dohovorom
zaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľa.
Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal zrušenia rozhodnutia najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 9/2010 a neskôr pod sp. zn. 1 M Obdo
V 11/2011, ktoré mu dosiaľ podľa jeho tvrdenia nebolo doručené.
Ústavný súd zo spisu zistil, že najvyšší súd doručil rozhodnutie sp. zn.
1 M Obdo V 11/2011 z 24. novembra 2011 advokátskej kancelárii JUDr. M. K. už
18. januára 2012, ktorý bol právnym zástupcom odporcu v druhom rade ešte pred podaním
mimoriadneho dovolania v konaní pred všeobecnými súdmi. V okolnostiach danej veci je
tiež nepochybné, že najvyšší súd toto rozhodnutie, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie,
doručil aj právnemu zástupcovi navrhovateľa JUDr. M. B. (20. januára 2012) a doručil ho aj
generálnej prokuratúre 8. februára 2012, čím jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.
Sťažovateľ ako konateľ odporcu po doručení vyjadrenia najvyššieho súdu si teda
mohol toto rozhodnutie vyžiadať predovšetkým od svojho právneho zástupcu, navyše
ak v konaní pred ústavným súdom riadne nepreukázal, že by nejakým zákonným spôsobom
bolo skončené jeho právne zastupovanie ako odporcu v druhom rade týmto advokátom v
konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa je tiež toho názoru,
že v konaní o mimoriadnom dovolaní, ktoré je plne v dispozícii generálneho prokurátora
podľa štvrtej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 243e až § 243j), sa
povinné zastupovanie účastníka podľa Občianskeho súdneho poriadku nevyžaduje, tak ako
to je v dovolacom konaní podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku
(§ 236 až § 243d OSP), ktorého podstata spočíva v tom, že oprávnením na jeho začatie
disponuje za podmienok uvedených v zákone priamo účastník konania a najvyšší súd
správne postupoval, ak doručil rozhodnutie tomu právnemu zástupcovi, ktorý zastupoval
sťažovateľa v tejto veci ešte pred podaním podnetu na mimoriadne dovolanie. Vyplýva to aj
z ustanovenia § 49 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej ak má
účastník zástupcu so splnomocnením pre celé konanie (sťažovateľ v sťažnosti riadne
nepreukázal skončenie právneho vzťahu so svojím právnym zástupcom), doručuje
sa písomnosť len tomuto zástupcovi.
O doručení rozhodnutia jeho advokátovi bol sťažovateľ upovedomený najvyšším
súdom 11. mája 2012.
Sťažovateľ sa teda obrátil so svojou sťažnosťou na ústavný súd zjavne oneskorene,
pretože jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Ako zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľ už od 11. mája 2012 vedel, že rozhodnutie
najvyššieho súdu bolo doručené jeho právnemu zástupcovi v pôvodnom konaní a tiež
generálnej prokuratúre, a keďže sa so sťažnosťou obrátil na ústavný súd až 7. januára 2013
(medzitým nevyužil ani možnosť požiadať tohto právneho zástupcu o zaslanie rozsudku
alebo nahliadnuť do spisu najvyššieho súdu), ústavný súd neakceptujúc jeho námietky
dospel k záveru, že jeho sťažnosť proti postupu najvyššieho súdu v namietanom konaní bola
podaná oneskorene, a preto jeho sťažnosť ústavný súd z tohto dôvodu odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. marca 2013