Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 120/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť A., spol. s r. o., N., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 9/2010 a neskôr pod sp.

zn. 1 M Obdo V 11/2011 z 24. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A., spol. s r. o., o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013

doručená sťažnosť A., spol. s r. o. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo

V 9/2010 a neskôr pod sp. zn. 1 M Obdo V 11/2011 (ďalej len „namietané konanie“) z 24.

novembra 2011.

Ústavný súd sa v predmetnej veci najskôr musí vysporiadať s otázkou sťažovateľa

(teda s účastníctvom konania pred ústavným súdom), za ktorého považuje A., spol. s r. o.

Pri tomto hodnotení vychádzal ústavný súd zo sťažnosti, kde v záhlaví je označená

spoločnosť A., spol. s r. o., N., a v takomto označení sťažovateľ sťažnosť, v zastúpení

konateľom spoločnosti JUDr. J. S., aj podpísal.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v právnej veci, v ktorej je navrhovateľom

spoločnosť G., podal 8. februára 2010 sťažovateľ Generálnej prokuratúre Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2-34 Cb 481/96 z 1. októbra 2008 v

spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2009.

Generálna prokuratúra následne podala mimoriadne dovolanie na najvyššom súde,

ktoré bolo zaevidované pod sp. zn. 1 M Obdo V 9/2010 a neskôr pod spisovú značku

1 M Obdo V 11/2011, ale žiadne rozhodnutie nebolo dosiaľ z najvyššieho súdu

sťažovateľovi doručené.

Sťažovateľ sa na najvyššom súde viackrát domáhal, aby mu doručil obidve

rozhodnutia, pretože v dovolacom konaní právne zastúpenie nemal, ale tento na jeho

podania nereagoval.

Predseda najvyššieho súdu až 4. mája 2012 sťažovateľovi oznámil, že rozhodnutia

mu neboli doručené z dôvodu, že boli doručené advokátovi, ktorý zastupoval obchodnú

spoločnosť, ktorej bol sťažovateľ konateľom v pôvodnom konaní.

Sťažovateľ v reakcii na oznámenie predsedu najvyššieho súdu v podaní z 2. júla 2012

uviedol, že „Podnet na podanie mimoriadneho dovolania som podal sám, teda nikoho som

na tento úkon nesplnomocnil a nikoho som nesplnomocnil ani na zastupovanie v dovolavom

konaní, pričom je všeobecne známe, že na zastupovanie v dovolacom konaní sa vyžaduje

osobitné plnomocenstvo. Také plnomocenstvo najvyšší súd vo svojich spisoch nemá

a nemohol mať. Je pravdou, že v odvolacom konaní ma zastupoval, JUDr. M. K., ale

skončením odvolacieho konania skončilo aj jeho plnomocenstvo. S jeho zastupovaním som

nebol spokojný...

Podľa rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní doručí dovolací súd

účastníkom konania a generálnemu prokurátorovi.

Na generálnej prokuratúre som zistil, že rozsudok 1 M Obdo 11/2011 im bol

doručený a advokát JUDr. M. K. mi uviedol, že on ma v dovolacom konaní nezastupoval a

preto ani nevidoval také rozhodnutie.“.

Súčasne v tomto podaní požiadal sťažovateľ o opätovné doručenie obidvoch

rozhodnutí.

Sťažovateľ v závere sťažnosti tiež uviedol, že „Ja, ako konateľ som sa domáhal iba

doručenia listín, ktoré mi neboli doručené ani dodnes a doručené mi mali byť“, a preto

ústavnému súdu navrhol, aby rozhodol o porušení „základného práva na spravodlivý

proces“, prikázal najvyššiemu súdu, aby mu doručil doklady, a to mimoriadne dovolanie

generálnej prokuratúry, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu, pretože sa v tejto veci nevie

domôcť nápravy.

Sťažovateľ zvažuje aj to, že proti „Najvyššiemu súdu SR“ podá „občianskoprávnu

žalobu podľa o vydanie týchto rozhodnutí a ústavný súd konanie preruší

do skončenia sporu. Je to ale hanbou pre taký úrad, ako je ako je najvyšší súd.“.

Sťažovateľ na základe uvedeného ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil, že:

„1. Základné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 ..., Listiny... a

Dohovoru..., a práva vyplývajúce z článku 47 ods. 3 ... a článku 37 ods. 3 Listiny...

rozhodnutiami NS SR č. k. 1 M Obdo V 9/2010 a 1 M Obdo V 11/2011 porušené boli.

2/ Zrušujú sa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 M Obdo

V 9/2010 a 1 M Obdo V 11/2011 a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 EUR,

ktoré mu porušovateľ povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak

K porušeniu označených základných práv podľa , dohovoru a dodatkového

protokolu sťažovateľa malo dôjsť postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní tým,

že najvyšší súd mu dosiaľ nedoručil ako účastníkovi konania rozhodnutie o mimoriadnom

dovolaní, aj keď sa jeho doručenia viackrát písomne domáhal (najvyšší súd podľa neho

nepostupoval v súlade s ).

Ústavný súd je v prvom rade nútený sťažovateľovi pripomenúť, že jeho úlohou je len

ochrana ústavnosti ( ), a nie „bežnej“ zákonnosti. Aj napriek tomu, že ústavný

súd je súčasťou súdnej moci upravenej v siedmej hlave , je vyčlenený zo sústavy

všeobecných súdov; nie je im preto nadriadený a neprislúcha mu spravidla prehodnocovať

nimi vykonávané postupy, pokiaľ tým nedošlo k porušeniu , listinou a dohovorom

zaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal zrušenia rozhodnutia najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 9/2010 a neskôr pod sp. zn. 1 M Obdo

V 11/2011, ktoré mu dosiaľ podľa jeho tvrdenia nebolo doručené.

Ústavný súd zo spisu zistil, že najvyšší súd doručil rozhodnutie sp. zn.

1 M Obdo V 11/2011 z 24. novembra 2011 advokátskej kancelárii JUDr. M. K. už

18. januára 2012, ktorý bol právnym zástupcom odporcu v druhom rade ešte pred podaním

mimoriadneho dovolania v konaní pred všeobecnými súdmi. V okolnostiach danej veci je

tiež nepochybné, že najvyšší súd toto rozhodnutie, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie,

doručil aj právnemu zástupcovi navrhovateľa JUDr. M. B. (20. januára 2012) a doručil ho aj

generálnej prokuratúre 8. februára 2012, čím jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Sťažovateľ ako konateľ odporcu po doručení vyjadrenia najvyššieho súdu si teda

mohol toto rozhodnutie vyžiadať predovšetkým od svojho právneho zástupcu, navyše

ak v konaní pred ústavným súdom riadne nepreukázal, že by nejakým zákonným spôsobom

bolo skončené jeho právne zastupovanie ako odporcu v druhom rade týmto advokátom v

konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa je tiež toho názoru,

že v konaní o mimoriadnom dovolaní, ktoré je plne v dispozícii generálneho prokurátora

podľa štvrtej hlavy štvrtej časti ( až ), sa

povinné zastupovanie účastníka podľa nevyžaduje, tak ako

to je v dovolacom konaní podľa tretej hlavy štvrtej časti

( až ), ktorého podstata spočíva v tom, že oprávnením na jeho začatie

disponuje za podmienok uvedených v zákone priamo účastník konania a najvyšší súd

správne postupoval, ak doručil rozhodnutie tomu právnemu zástupcovi, ktorý zastupoval

sťažovateľa v tejto veci ešte pred podaním podnetu na mimoriadne dovolanie. Vyplýva to aj

z ustanovenia prvej vety , podľa ktorej ak má

účastník zástupcu so splnomocnením pre celé konanie (sťažovateľ v sťažnosti riadne

nepreukázal skončenie právneho vzťahu so svojím právnym zástupcom), doručuje

sa písomnosť len tomuto zástupcovi.

O doručení rozhodnutia jeho advokátovi bol sťažovateľ upovedomený najvyšším

súdom 11. mája 2012.

Sťažovateľ sa teda obrátil so svojou sťažnosťou na ústavný súd zjavne oneskorene,

pretože jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Ako zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľ už od 11. mája 2012 vedel, že rozhodnutie

najvyššieho súdu bolo doručené jeho právnemu zástupcovi v pôvodnom konaní a tiež

generálnej prokuratúre, a keďže sa so sťažnosťou obrátil na ústavný súd až 7. januára 2013

(medzitým nevyužil ani možnosť požiadať tohto právneho zástupcu o zaslanie rozsudku

alebo nahliadnuť do spisu najvyššieho súdu), ústavný súd neakceptujúc jeho námietky

dospel k záveru, že jeho sťažnosť proti postupu najvyššieho súdu v namietanom konaní bola

podaná oneskorene, a preto jeho sťažnosť ústavný súd z tohto dôvodu odmietol podľa § 25

ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013