Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 175/2013
PDF · 174.81 KB
No categories available
I. ÚS 175/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., ktorou
namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 49 Ústavy Slovenskej
republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd uznesením
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To 97/2012 z 24. septembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Z. o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. novembra 2012 doručená sťažnosť M. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 39 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 23 To 97/2012 z 24. septembra 2012 (ďalej len ,,uznesenie
krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Partizánske
(ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn. 2 T 129/2011 z 5. marca 2012 bol sťažovateľ uznaný
vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, pretože „dňa 10. 12. 2010 v čase
o 23,30 hod. v P., časť Š., na ul... pred pohostinstvom K. po predchádzajúcej slovnej
roztržke udrel skleneným pohárom do oblasti ľavého ucha a ľavej spánkovej časti M. B.,
čím obžalovaný M. Z. spôsobil M. B. tržno-zmliaždenú ranu na lastúre ľavej ušnice,
s reálnou dobou liečenia v trvaní 5 dní“, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní
6 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba
12 mesiacov. O odvolaní sťažovateľa proti výroku o vine a treste tohto rozsudku okresného
súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že toto ako nedôvodné zamietol.
3. Sťažovateľ v úvode sťažnosti poukazuje na skutkový stav veci, hodnotí jednotlivé
dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní, cituje relevantné ustanovenia Trestného
poriadku a odkazuje na vybranú judikatúru ústavného súdu. Zároveň poukazuje
aj na skutočnosť, že druhý účastník roztržky M. B. bol rovnako trestne stíhaný, neskôr
obžalovaný a aj odsúdený. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 T 88/2011 zo 7. decembra
2011 uznal M. B. vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného
zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona, pretože „dňa 10. 12. 2010 v čase o 23,30 hod. v P., časť Š., na ul...
pred pohostinstvom K. po predchádzajúcej slovnej roztržke viackrát udrel zovretou päsťou
ruky do oblasti tváre M. Z., následkom čoho M. Z. spadol do kríkov a zostal dezorientovaný,
pričom sa precitol až keď ho niekto dvíhal z kríkov, čím obžalovaný M. B. spôsobil M. Z.
pomliaždenie hlavy v oblasti spánkovo temennej vľavo, pomliaždenie nosa so zlomeninou
nosných kostí, pomliaždenie ľavej strany tváre s krvným výronom pod ľavou očnicou,
pomliaždenie v oblasti medzičlánkového zhybu 4. prsta ľavej ruky a zlomeninu prednej
a zadnej steny čeľustnej dutiny s dobou liečenia a dobou obmedzenia obvyklého spôsobu
života v trvaní 28 dní“, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní
6 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba
12 mesiacov.
4. Na odôvodnenie sťažnosti sťažovateľ bližšie uviedol:
«Už jednoduchým porovnaním opisov toho istého skutku, ako sú uvedené v rozsudku
Okresného súdu Partizánske 2 T/88/2011 a v rozsudku Okresného súdu Partizánske
vydaného v predmetnej veci 2 T/129/2011 je zrejmé, že hoci išlo o jeden skutok, jeho popis
a hodnotenie je podstatne rozdielne.
Je nesporné, že obe konania popísané v týchto rozsudkoch sa stali v tom istom čase,
na tom istom mieste, medzi tými istými účastníkmi a za tých istých okolností. Tak, ako je
popísaný priebeh skutkového deja v jednom aj v druhom rozsudku, neobsahuje
konštatovanie preukázanej skutočnosti, a to konkrétne, v ktorom časovom momente malo
vlastne dôjsť zo strany obž. Z. k údajnému úmyselnému použitiu pohára ako zbrane proti
poškodenému.
V rozsudku 2 T 88/2011 (B.) súd konštatuje, že bola preukázaná predchádzajúca
slovná roztržka medzi obžalovaným a poškodeným, a potom odsúdený B. viackrát udrel
zovretou päsťou M. Z., ktorý v dôsledku toho spadol do kríkov, zostal dezorientovaný
a precitol až po tom ako ho iní dvíhali z kríkov.
V prvostupňovom rozsudku proti M. Z. súd ako preukázaný priebeh skutkového deja
opisuje tak, že v tom istom čase a na tom istom mieste za rovnakých podmienok, ktorými
bola predchádzajúca slovná roztržka mal naopak, M. Z. udrieť M. B. skleneným pohárom
do ľavej spánkovej časti.
Z uvedeného vyplýva, že odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v časti
výroku o popise skutkového deja je vo vzťahu k takej istej časti už právoplatného rozsudku
vo veci M. B., v skutočnosti nepreskúmateľný. Sťažovateľ je toho názoru, že uvedený stav
dvoch rozsudkov, rozdielne hodnotiacich priebeh toho istého deja je v právnom štáte
neprípustný...
Ďalším pochybením súdu, majúcim bezprostredný vplyv na vydané rozhodnutie je,
že súd sa vôbec nezaoberal otázkou existencie úmyslu, konať v rámci tohto incidentu
s akoukoľvek zbraňou. Záver súdu, že k výtržnosti došlo závažným konaním, a to s použitím
zbrane je účelové a nepodložené. Sťažovateľ musí konštatovať, že súd svoje tvrdenie,
že „obžalovaný chcel použiť pohár na útok voči hlave poškodeného“ nepodložil jediným
odkazom na vykonané dokazovanie.
Je pravdou, že sťažovateľ mal v ruke pohár, ale tento bol z časti naplnený pivom.
Je iba zrejmé, že ak by sa niekto išiel biť a chcel na to použiť pohár ako zbraň, použil
by prázdny pohár. Odvolací súd síce uvádza, že nie je dôležité, či sťažovateľ už šiel k M. B.
s úmyslom použiť pohár ako zbraň, avšak nijako sa nevysporiadal s námietkou,
že ani ďalšie použitie pohára nedokazuje úmysel použiť ho ako zbraň, skôr naopak, takýto
úmysel vylučuje. Odvolací súd tieto námietky ignoroval a nijako sa s nimi nevysporiadal.
Je pritom zrejmé, že ak by si sťažovateľ rozmyslel svoj pôvodný zámer dopiť pivo
a počas roztržky s M. B. sa rozhodol použiť pohár ako zbraň, úder by viedol tak,
aby k úderu došlo najtvrdšou časťou pohára. V danom prípade však kontakt pohára s telom
poškodeného bol v mieste, kde pohár je najtenší t. j. v jeho hornej časti. Išlo o pohár
z tenkého skla ktoré je citlivé na náraz.
Rovnako je zrejmé, že ak by sťažovateľ mal úmysel „útočiť“ pohárom na M. B., tak
po rozbití pohára, by jeho zostatok neodhodil, ale použil by ho na ďalší útok, takáto zbraň
by napokon bola možno ešte účinnejšia. Takto však sťažovateľ nekonal. Naopak, pohár
po jeho rozbití ihneď pustil.
Z popísaného konania sťažovateľa (pričom tento skutkový dej akceptovali aj súdy)
nie je možné odvodiť a najmä nad rozumnú pochybnosť preukázať, že sťažovateľ konal
s úmyslom použiť pohár ako zbraň...
Nemenej významným pochybením oboch všeobecných súdov je nedostatočné
odôvodnenie ich rozhodnutí (tento nedostatok je napokon čiastočne nerozlučne spätý
aj s vyššie uvedenými pochybeniami).
Základom skutkovej podstaty prečinu výtržníctva je práve dopustenie sa výtržnosti,
prípadne hrubej neslušnosti. Prvostupňový súd uzavrel, že v danom prípade sa sťažovateľ
dopustil výtržnosti tým, že narušil záujem spoločnosti na ochrane pokojného občianskeho
spolužitia, keď na mieste verejnosti prístupnom napadol iného. Odvolací súd sa k otázke,
či a v akom smere sa sťažovateľ dopustil výtržnosti alebo hrubej neslušnosti, nevyjadril.
Sťažovateľ má za to, že strohé odôvodnenie prvostupňového súdu a absencia
odôvodnenia zo strany odvolacieho súdu majú za následok nepreskúmateľnosť oboch
rozhodnutí.
Samotný Trestný zákon definíciu výtržnosti nepozná, avšak súdna prax,
reprezentovaná napr. judikátom NS ČSR č. 44/1990, ustálila, že „výtržností ve smyslu
ustanovení § 202 tr. zákona je jednaní, které závažným způsobem narušuje veřejný klid
a pořádek a je pro ně typický zjevně neuctivý a neukázněný postoj pachatele k zásadám
občanského soužití, jde zpravidla o násilný nebo slovní projev takového charakteru,
že hrubě uráží, vzbuzuje obavy o bezpečnost zdraví, majetku nebo výrazně snižuje vážnost
většího počtu osob současně přítomných". Aj v prípade citovaného rozhodnutia NS ČSR
najvyšší súd konštatoval, že v danom prípade došlo k stretu iba medzi dvoma individuálne
určenými osobami bez toho, aby „přitom došlo k urazení, ohrožení, popř. obtěžování
ostatních hostů přítomných v pohostinství". V tomto ohľade sú oba prípady dokonca
totožné. Aj v prejednávanej veci nešlo o narúšanie verejného poriadku či ohrozovanie
väčšieho počtu osôb, práve naopak, za účelom diskusie sťažovateľ spolu s M. B. poodišli od
stola a ostatného osadenstva a až následne došlo k potýčke...
Z vyššie uvedených námietok je podľa sťažovateľa zrejmé, že pochybenia
všeobecných súdov v danej veci vykazujú také nedostatky v skutkovom a právnom posúdení
veci, ktoré svojou podstatou a rozsahom odôvodňujú záver, že zo strany súdov došlo
k porušeniu základných práv sťažovateľa. Posudzovanie dôkazov v rozpore s ich znením,
a to bez akéhokoľvek odôvodnenia takéhoto nelogického postupu, vychádzanie
z neexistujúcich, resp. v spise sa nenachádzajúcich údajných dôkazov, neodôvodnené
prenášanie dôkazného bremena, či subsumovanie zisteného skutkového stavu pod absolútne
nevhodné ustanovenia právnych predpisov, sú takými pochybeniami odvolacieho súdu,
ktoré napĺňajú znaky arbitrárnosti v rozhodovaní.»
5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jeho
označené práva boli porušené, uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie
konanie. Súčasne žiadal priznať náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Rovnakú
záruku obsahuje aj čl. 39 listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu
Podľa čl. 7 ods. 1 a 2 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo
opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo
medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký
bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Tento článok nebráni súdeniu
a potrestaniu osoby za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo
trestné podľa všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou
iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta,
sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
10. K sťažnostným námietkam sťažovateľa týkajúcim sa tvrdeného porušenia jeho
označených práv napadnutým uznesením krajského súdu ako odvolacieho súdu ústavný súd
konštatuje, že obsahová stránka jeho námietok je v podstatných častiach subsumovateľná
pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku – rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia. Sťažovateľ totiž v podstatnom namieta
(i) právnu kvalifikáciu zisteného skutku ako prečinu výtržníctva, čo podľa jeho
názoru v danom prípade vychádzajúc z dovtedajšej judikatúry všeobecných súdov
neprichádzalo do úvahy, a
(ii) právnu kvalifikáciu zisteného skutku ako spáchaného závažnejším spôsobom
konania – so zbraňou, kde poukazuje na absenciu úmyslu použiť sklenený pohár od piva
ako zbraň.
11. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník
konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,
naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi
dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Keďže proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu ako súdu odvolacieho je možné zo sťažovateľom tvrdených pochybení
podať dovolanie (§ 371 Trestného poriadku), právomoc poskytnúť ochranu označeným
právam sťažovateľa má Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, čím je zároveň
vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to,
že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie
konanie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2013