Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 175/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., ktorou

namietal porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd uznesením

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 24. septembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Z. o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. novembra 2012 doručená sťažnosť M. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 39 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 24. septembra 2012 (ďalej len ,,uznesenie

krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Partizánske

(ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn. z 5. marca 2012 bol sťažovateľ uznaný

vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného

zákona s poukazom na , pretože „dňa 10. 12. 2010 v čase

o 23,30 hod. v P., časť Š., na ul... pred pohostinstvom K. po predchádzajúcej slovnej

roztržke udrel skleneným pohárom do oblasti ľavého ucha a ľavej spánkovej časti M. B.,

čím obžalovaný M. Z. spôsobil M. B. tržno-zmliaždenú ranu na lastúre ľavej ušnice,

s reálnou dobou liečenia v trvaní 5 dní“, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní

6 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba

12 mesiacov. O odvolaní sťažovateľa proti výroku o vine a treste tohto rozsudku okresného

súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že toto ako nedôvodné zamietol.

3. Sťažovateľ v úvode sťažnosti poukazuje na skutkový stav veci, hodnotí jednotlivé

dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní, cituje relevantné ustanovenia Trestného

poriadku a odkazuje na vybranú judikatúru ústavného súdu. Zároveň poukazuje

aj na skutočnosť, že druhý účastník roztržky M. B. bol rovnako trestne stíhaný, neskôr

obžalovaný a aj odsúdený. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 7. decembra

2011 uznal M. B. vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného

zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného

zákona, pretože „dňa 10. 12. 2010 v čase o 23,30 hod. v P., časť Š., na ul...

pred pohostinstvom K. po predchádzajúcej slovnej roztržke viackrát udrel zovretou päsťou

ruky do oblasti tváre M. Z., následkom čoho M. Z. spadol do kríkov a zostal dezorientovaný,

pričom sa precitol až keď ho niekto dvíhal z kríkov, čím obžalovaný M. B. spôsobil M. Z.

pomliaždenie hlavy v oblasti spánkovo temennej vľavo, pomliaždenie nosa so zlomeninou

nosných kostí, pomliaždenie ľavej strany tváre s krvným výronom pod ľavou očnicou,

pomliaždenie v oblasti medzičlánkového zhybu 4. prsta ľavej ruky a zlomeninu prednej

a zadnej steny čeľustnej dutiny s dobou liečenia a dobou obmedzenia obvyklého spôsobu

života v trvaní 28 dní“, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní

6 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba

12 mesiacov.

4. Na odôvodnenie sťažnosti sťažovateľ bližšie uviedol:

«Už jednoduchým porovnaním opisov toho istého skutku, ako sú uvedené v rozsudku

Okresného súdu Partizánske a v rozsudku Okresného súdu Partizánske

vydaného v predmetnej veci je zrejmé, že hoci išlo o jeden skutok, jeho popis

a hodnotenie je podstatne rozdielne.

Je nesporné, že obe konania popísané v týchto rozsudkoch sa stali v tom istom čase,

na tom istom mieste, medzi tými istými účastníkmi a za tých istých okolností. Tak, ako je

popísaný priebeh skutkového deja v jednom aj v druhom rozsudku, neobsahuje

konštatovanie preukázanej skutočnosti, a to konkrétne, v ktorom časovom momente malo

vlastne dôjsť zo strany obž. Z. k údajnému úmyselnému použitiu pohára ako zbrane proti

poškodenému.

V rozsudku (B.) súd konštatuje, že bola preukázaná predchádzajúca

slovná roztržka medzi obžalovaným a poškodeným, a potom odsúdený B. viackrát udrel

zovretou päsťou M. Z., ktorý v dôsledku toho spadol do kríkov, zostal dezorientovaný

a precitol až po tom ako ho iní dvíhali z kríkov.

V prvostupňovom rozsudku proti M. Z. súd ako preukázaný priebeh skutkového deja

opisuje tak, že v tom istom čase a na tom istom mieste za rovnakých podmienok, ktorými

bola predchádzajúca slovná roztržka mal naopak, M. Z. udrieť M. B. skleneným pohárom

do ľavej spánkovej časti.

Z uvedeného vyplýva, že odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v časti

výroku o popise skutkového deja je vo vzťahu k takej istej časti už právoplatného rozsudku

vo veci M. B., v skutočnosti nepreskúmateľný. Sťažovateľ je toho názoru, že uvedený stav

dvoch rozsudkov, rozdielne hodnotiacich priebeh toho istého deja je v právnom štáte

neprípustný...

Ďalším pochybením súdu, majúcim bezprostredný vplyv na vydané rozhodnutie je,

že súd sa vôbec nezaoberal otázkou existencie úmyslu, konať v rámci tohto incidentu

s akoukoľvek zbraňou. Záver súdu, že k výtržnosti došlo závažným konaním, a to s použitím

zbrane je účelové a nepodložené. Sťažovateľ musí konštatovať, že súd svoje tvrdenie,

že „obžalovaný chcel použiť pohár na útok voči hlave poškodeného“ nepodložil jediným

odkazom na vykonané dokazovanie.

Je pravdou, že sťažovateľ mal v ruke pohár, ale tento bol z časti naplnený pivom.

Je iba zrejmé, že ak by sa niekto išiel biť a chcel na to použiť pohár ako zbraň, použil

by prázdny pohár. Odvolací súd síce uvádza, že nie je dôležité, či sťažovateľ už šiel k M. B.

s úmyslom použiť pohár ako zbraň, avšak nijako sa nevysporiadal s námietkou,

že ani ďalšie použitie pohára nedokazuje úmysel použiť ho ako zbraň, skôr naopak, takýto

úmysel vylučuje. Odvolací súd tieto námietky ignoroval a nijako sa s nimi nevysporiadal.

Je pritom zrejmé, že ak by si sťažovateľ rozmyslel svoj pôvodný zámer dopiť pivo

a počas roztržky s M. B. sa rozhodol použiť pohár ako zbraň, úder by viedol tak,

aby k úderu došlo najtvrdšou časťou pohára. V danom prípade však kontakt pohára s telom

poškodeného bol v mieste, kde pohár je najtenší t. j. v jeho hornej časti. Išlo o pohár

z tenkého skla ktoré je citlivé na náraz.

Rovnako je zrejmé, že ak by sťažovateľ mal úmysel „útočiť“ pohárom na M. B., tak

po rozbití pohára, by jeho zostatok neodhodil, ale použil by ho na ďalší útok, takáto zbraň

by napokon bola možno ešte účinnejšia. Takto však sťažovateľ nekonal. Naopak, pohár

po jeho rozbití ihneď pustil.

Z popísaného konania sťažovateľa (pričom tento skutkový dej akceptovali aj súdy)

nie je možné odvodiť a najmä nad rozumnú pochybnosť preukázať, že sťažovateľ konal

s úmyslom použiť pohár ako zbraň...

Nemenej významným pochybením oboch všeobecných súdov je nedostatočné

odôvodnenie ich rozhodnutí (tento nedostatok je napokon čiastočne nerozlučne spätý

aj s vyššie uvedenými pochybeniami).

Základom skutkovej podstaty prečinu výtržníctva je práve dopustenie sa výtržnosti,

prípadne hrubej neslušnosti. Prvostupňový súd uzavrel, že v danom prípade sa sťažovateľ

dopustil výtržnosti tým, že narušil záujem spoločnosti na ochrane pokojného občianskeho

spolužitia, keď na mieste verejnosti prístupnom napadol iného. Odvolací súd sa k otázke,

či a v akom smere sa sťažovateľ dopustil výtržnosti alebo hrubej neslušnosti, nevyjadril.

Sťažovateľ má za to, že strohé odôvodnenie prvostupňového súdu a absencia

odôvodnenia zo strany odvolacieho súdu majú za následok nepreskúmateľnosť oboch

rozhodnutí.

Samotný definíciu výtržnosti nepozná, avšak súdna prax,

reprezentovaná napr. judikátom NS ČSR č. 44/1990, ustálila, že „výtržností ve smyslu

ustanovení tr. zákona je jednaní, které závažným ůsobem narušuje veřejný klid

a pořádek a je pro ně typický zjevně neuctivý a neukázněný postoj pachatele k zásadám

občanského soužití, jde zpravidla o násilný nebo slovní projev takového charakteru,

že hrubě uráží, vzbuzuje obavy o bezpečnost zdraví, majetku nebo výrazně snižuje vážnost

většího počtu osob současně přítomných". Aj v prípade citovaného rozhodnutia NS ČSR

najvyšší súd konštatoval, že v danom prípade došlo k stretu iba medzi dvoma individuálne

určenými osobami bez toho, aby „přitom došlo k urazení, ohrožení, popř. obtěžování

ostatních hostů přítomných v pohostinství". V tomto ohľade sú oba prípady dokonca

totožné. Aj v prejednávanej veci nešlo o narúšanie verejného poriadku či ohrozovanie

väčšieho počtu osôb, práve naopak, za účelom diskusie sťažovateľ spolu s M. B. poodišli od

stola a ostatného osadenstva a až následne došlo k potýčke...

Z vyššie uvedených námietok je podľa sťažovateľa zrejmé, že pochybenia

všeobecných súdov v danej veci vykazujú také nedostatky v skutkovom a právnom posúdení

veci, ktoré svojou podstatou a rozsahom odôvodňujú záver, že zo strany súdov došlo

k porušeniu základných práv sťažovateľa. Posudzovanie dôkazov v rozpore s ich znením,

a to bez akéhokoľvek odôvodnenia takéhoto nelogického postupu, vychádzanie

z neexistujúcich, resp. v spise sa nenachádzajúcich údajných dôkazov, neodôvodnené

prenášanie dôkazného bremena, či subsumovanie zisteného skutkového stavu pod absolútne

nevhodné ustanovenia právnych predpisov, sú takými pochybeniami odvolacieho súdu,

ktoré napĺňajú znaky arbitrárnosti v rozhodovaní.»

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jeho

označené práva boli porušené, uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie

konanie. Súčasne žiadal priznať náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Rovnakú

záruku obsahuje aj čl. 39 listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu

Podľa čl. 7 ods. 1 a 2 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo

opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo

medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký

bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Tento článok nebráni súdeniu

a potrestaniu osoby za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo

trestné podľa všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. V už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou

iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ).

10. K sťažnostným námietkam sťažovateľa týkajúcim sa tvrdeného porušenia jeho

označených práv napadnutým uznesením krajského súdu ako odvolacieho súdu ústavný súd

konštatuje, že obsahová stránka jeho námietok je v podstatných častiach subsumovateľná

pod dovolací dôvod podľa – rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia. Sťažovateľ totiž v podstatnom namieta

(i) právnu kvalifikáciu zisteného skutku ako prečinu výtržníctva, čo podľa jeho

názoru v danom prípade vychádzajúc z dovtedajšej judikatúry všeobecných súdov

neprichádzalo do úvahy, a

(ii) právnu kvalifikáciu zisteného skutku ako spáchaného závažnejším spôsobom

konania – so zbraňou, kde poukazuje na absenciu úmyslu použiť sklenený pohár od piva

ako zbraň.

11. ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník

konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,

naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi

dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Keďže proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu ako súdu odvolacieho je možné zo sťažovateľom tvrdených pochybení

podať dovolanie ( ), právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľa má Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, čím je zároveň

vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25

ods. 2 sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to,

že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie

konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013