Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 184/2013
PDF · 136.3 KB
No categories available
II. ÚS 184/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. P., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava III pod
sp. zn. 3 Nt 17/09, Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 Tos 107/2012 a Okresnou
prokuratúrou Bratislava III a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára
2013 doručená sťažnosť M. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených
Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 Nt 17/09, Krajským
súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Tos 107/2012 a Okresnou
prokuratúrou Bratislava III (ďalej aj „okresná prokuratúra“). Dátum odovzdania sťažnosti
na poštovú prepravu je nečitateľný.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 4 T 114/02 z 30. marca 2004 bol sťažovateľ uznaný za vinného z trestného činu
útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Bol mu za to
uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov. Uznesením krajského súdu sp. zn.
10 To 152/04 z 1. marca 2004 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu
zamietnuté. Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 17/09 z 24. novembra 2011 bolo
rozhodnuté o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania tak, že obnova konania
nebola povolená. Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 107/2012 z 15. januára 2013
(tento dátum je uvedený v záhlaví uznesenia), resp. zo 4. septembra 2012 (tento dátum je
uvedený na konci uznesenia po poučení) bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti
uzneseniu okresného súdu zamietnutá. Uznesením predsedníčky senátu krajského súdu
sp. zn. 3 Tos 107/2012 z 5. februára 2013 bolo uznesenie sp. zn. 3 Tos 107/2012
z 15. januára 2013 opravené v záhlavovej časti tak, že namiesto nesprávne uvedeného mena
členky senátu JUDr. Z. M. krajský súd rozhodol v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. A. H. a členov senátu JUDr. E. V. a JUDr. K. K.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tos 107/2012 z 15. januára 2013 (podľa dátumu
uvedeného v záhlaví), resp. zo 4. septembra 2012 (podľa dátumu uvedeného na konci
uznesenia po poučení) vyplýva, že účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného
prostriedku je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí,
pokiaľ dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli súdu skôr známe
a nemohli sa ani brať do úvahy. Účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného trestného
stíhania ani verifikovanie pôvodne vykonaných dôkazov či spochybňovanie spôsobu ich
hodnotenia. Tieto sú totiž nezvratné, nemožno ich meniť ani inak korigovať a dôkazy už
vykonané v pôvodnom konaní už nemožno opakovať. Pôvodne vykonané rozsiahle
dokazovanie bolo vyhodnotené ako postačujúce na preukázanie viny, a preto neboli
akceptované ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania výpoveďami zasahujúcich
príslušníkov polície. Ich vyjadrenia boli súdu známe zo šetrenia sekcie kontroly
a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „sekcia kontroly“).
Pokiaľ sťažovateľ už ako odsúdený v rámci obnovy konania navrhol opäť výsluchy
zasahujúcich príslušníkov, okresný súd návrhu vyhovel a svedkov predvolal. Dostavil sa
však iba jeden svedok (člen pohotovostnej motorizovanej jednotky), no na zákrok
z kritického dňa sa už nepamätal. Sťažovateľ už netrval na výsluchu ďalších svedkov, ale
žiadal pripojiť záznam sekcie kontroly, hoci okresný súd mal už predtým k dispozícii
uznesenie sekcie kontroly. Išlo teda o materiál už skôr známy v pôvodnom konaní. Samotný
sťažovateľ v priebehu trestného konania 15. júla 2002 vypovedal, že netrpel zdravotnými
ťažkosťami a cítil sa byť zdravý po fyzickej a psychickej stránke. Nebol preto daný dôvod
na skúmanie jeho duševného stavu. Z uvedených skutočností vyplýva, že neboli splnené
podmienky na povolenie obnovy konania.
Podľa názoru sťažovateľa obžaloba sa opierala o dôkazy, ktoré dostatočne
nepreukazovali, že sťažovateľ spáchal skutok tvoriaci predmet obžaloby. Nevenovala sa
pozornosť okolnostiam vylučujúcim trestnú zodpovednosť podľa § 23 Trestného zákona.
Nesprávne bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom 15. júla 2002, podľa ktorej sa
skutok stal inak, ako to bolo zistené. Nebol náležite zistený okruh všetkých svedkov
prítomných kritického dňa 15. augusta 2001. Sťažovateľovi nebolo umožnené oboznámiť sa
s trestným spisom pred podaním obžaloby. Bolo porušené aj jeho právo navrhnúť doplnenie
vyšetrovania. Tvrdenie krajského súdu týkajúce sa zdravotného stavu sťažovateľa neobstojí,
lebo jeho príčetnosť mal skúmať príslušný súdny znalec.
Po doručení uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tos 107/2012 sťažovateľ namietal
zaujatosť sudkyne JUDr. Z. M., keďže táto rozhodovala o jeho vine a treste v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 T 114/02. Aj keď došlo k vydaniu opravného
uznesenia, sťažovateľ nie je presvedčený, že táto sudkyňa neovplyvnila konajúci senát
v rámci kolegiálnych vzťahov.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Nto 11/2012 zo 7. novembra 2012 vyplýva, že
predsedníčka senátu krajského súdu JUDr. Z. M. je vylúčená z vykonávania úkonov
trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 3 Tos 107/2012, keďže
sama požiadala o svoje vylúčenie z dôvodu, že rozhodovala v merite veci v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 4 T 114/2002.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 3 Nt 17/09 a krajským
súdom pod sp. zn. 3 Tos 107/2012 s tým, aby bol právoplatný rozsudok okresného súdu
sp. zn. 4 T 114/02 z 30. marca 2004 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.
10 To 152/04 z 1. marca 2005 zrušený a vec bola vrátená prokurátorovi na došetrenie.
Požaduje tiež finančné zadosťučinenie v sume po 2 000 € od Okresnej prokuratúry
Bratislava III, okresného súdu a krajského súdu. Napokon žiada aj o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní vedenom ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 3 Nt 17/09, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného
súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť
ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým
je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ
využil právo podať odvolanie.
Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému krajským súdom pod sp. zn. 10 To 152/04. Túto časť sťažnosti treba považovať
za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s nepovolením obnovy konania, hoci
podľa jeho názoru boli splnené zákonné podmienky.
Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že skutkové a právne závery
krajského súdu treba považovať za dostatočné, úplné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa
nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ s týmito závermi
nesúhlasí, sama osebe nemôže zakladať porušenie označených práv.
Sťažovateľ považuje za dôvody na obnovu konania také okolnosti, ktoré nemožno
považovať za nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy
osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné
rozhodnutie o vine alebo treste. Sťažovateľove námietky proti právoplatnému
odsudzujúcemu rozsudku sú takého rázu, že ich nemožno úspešne uplatniť v rámci obnovy
konania.
Ústavný súd nepochybuje o tom, že v písomnom vyhotovení uznesenia krajského
súdu bola skutočne iba omylom uvedená ako členka senátu JUDr. Z. M., keďže už skorším
uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Nto 11/2012 zo 7. novembra 2012 bola vylúčená
z konania, a to práve vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovala vo veci samej na okresnom
súde.
Ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľ za porušovateľa označených práv
označil aj Okresnú prokuratúru Bratislava III, ktorá mala porušiť jeho práva zrejme
„podaním obžaloby“. Sťažovateľ však vo svojom sťažnostnom návrhu (petite sťažnosti)
nenavrhol vyslovenie porušenia základných práv vo vzťahu k okresnej prokuratúre, preto
ani nepripadalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia voči tomuto štátnemu
orgánu podľa čl. 127 ods. 3 ústavy. Napokon, o obžalobe okresnej prokuratúry rozhodovali
všeobecné súdy, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal
okresný súd, resp. krajský súd, a tým je vo vzťahu k okresnej prokuratúre vylúčená
právomoc ústavného súdu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. marca 2013