Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 184/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. P., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava III pod

sp. zn. , Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a Okresnou

prokuratúrou Bratislava III a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2013 doručená sťažnosť M. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „“) v konaniach vedených

Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , Krajským

súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a Okresnou

prokuratúrou Bratislava III (ďalej aj „okresná prokuratúra“). Dátum odovzdania sťažnosti

na poštovú prepravu je nečitateľný.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 30. marca 2004 bol sťažovateľ uznaný za vinného z trestného činu

útoku na verejného činiteľa podľa . Bol mu za to

uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov. Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 1. marca 2004 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu

zamietnuté. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 24. novembra 2011 bolo

rozhodnuté o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania tak, že obnova konania

nebola povolená. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. januára 2013

(tento dátum je uvedený v záhlaví uznesenia), resp. zo 4. septembra 2012 (tento dátum je

uvedený na konci uznesenia po poučení) bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti

uzneseniu okresného súdu zamietnutá. Uznesením predsedníčky senátu krajského súdu

sp. zn. z 5. februára 2013 bolo uznesenie sp. zn.

z 15. januára 2013 opravené v záhlavovej časti tak, že namiesto nesprávne uvedeného mena

členky senátu JUDr. Z. M. krajský súd rozhodol v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. A. H. a členov senátu JUDr. E. V. a JUDr. K. K.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 15. januára 2013 (podľa dátumu

uvedeného v záhlaví), resp. zo 4. septembra 2012 (podľa dátumu uvedeného na konci

uznesenia po poučení) vyplýva, že účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného

prostriedku je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí,

pokiaľ dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli súdu skôr známe

a nemohli sa ani brať do úvahy. Účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného trestného

stíhania ani verifikovanie pôvodne vykonaných dôkazov či spochybňovanie spôsobu ich

hodnotenia. Tieto sú totiž nezvratné, nemožno ich meniť ani inak korigovať a dôkazy už

vykonané v pôvodnom konaní už nemožno opakovať. Pôvodne vykonané rozsiahle

dokazovanie bolo vyhodnotené ako postačujúce na preukázanie viny, a preto neboli

akceptované ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania výpoveďami zasahujúcich

príslušníkov polície. Ich vyjadrenia boli súdu známe zo šetrenia sekcie kontroly

a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „sekcia kontroly“).

Pokiaľ sťažovateľ už ako odsúdený v rámci obnovy konania navrhol opäť výsluchy

zasahujúcich príslušníkov, okresný súd návrhu vyhovel a svedkov predvolal. Dostavil sa

však iba jeden svedok (člen pohotovostnej motorizovanej jednotky), no na zákrok

z kritického dňa sa už nepamätal. Sťažovateľ už netrval na výsluchu ďalších svedkov, ale

žiadal pripojiť záznam sekcie kontroly, hoci okresný súd mal už predtým k dispozícii

uznesenie sekcie kontroly. Išlo teda o materiál už skôr známy v pôvodnom konaní. Samotný

sťažovateľ v priebehu trestného konania 15. júla 2002 vypovedal, že netrpel zdravotnými

ťažkosťami a cítil sa byť zdravý po fyzickej a psychickej stránke. Nebol preto daný dôvod

na skúmanie jeho duševného stavu. Z uvedených skutočností vyplýva, že neboli splnené

podmienky na povolenie obnovy konania.

Podľa názoru sťažovateľa obžaloba sa opierala o dôkazy, ktoré dostatočne

nepreukazovali, že sťažovateľ spáchal skutok tvoriaci predmet obžaloby. Nevenovala sa

pozornosť okolnostiam vylučujúcim trestnú zodpovednosť podľa .

Nesprávne bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom 15. júla 2002, podľa ktorej sa

skutok stal inak, ako to bolo zistené. Nebol náležite zistený okruh všetkých svedkov

prítomných kritického dňa 15. augusta 2001. Sťažovateľovi nebolo umožnené oboznámiť sa

s trestným spisom pred podaním obžaloby. Bolo porušené aj jeho právo navrhnúť doplnenie

vyšetrovania. Tvrdenie krajského súdu týkajúce sa zdravotného stavu sťažovateľa neobstojí,

lebo jeho príčetnosť mal skúmať príslušný súdny znalec.

Po doručení uznesenia krajského súdu sp. zn. sťažovateľ namietal

zaujatosť sudkyne JUDr. Z. M., keďže táto rozhodovala o jeho vine a treste v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. . Aj keď došlo k vydaniu opravného

uznesenia, sťažovateľ nie je presvedčený, že táto sudkyňa neovplyvnila konajúci senát

v rámci kolegiálnych vzťahov.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 7. novembra 2012 vyplýva, že

predsedníčka senátu krajského súdu JUDr. Z. M. je vylúčená z vykonávania úkonov

trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. , keďže

sama požiadala o svoje vylúčenie z dôvodu, že rozhodovala v merite veci v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. .

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46

ods. 1 v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. a krajským

súdom pod sp. zn. s tým, aby bol právoplatný rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 30. marca 2004 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 1. marca 2005 zrušený a vec bola vrátená prokurátorovi na došetrenie.

Požaduje tiež finančné zadosťučinenie v sume po 2 000 € od Okresnej prokuratúry

Bratislava III, okresného súdu a krajského súdu. Napokon žiada aj o ustanovenie právneho

zástupcu v konaní vedenom ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného

súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým

je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ

využil právo podať odvolanie.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba považovať

za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s nepovolením obnovy konania, hoci

podľa jeho názoru boli splnené zákonné podmienky.

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že skutkové a právne závery

krajského súdu treba považovať za dostatočné, úplné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa

nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ s týmito závermi

nesúhlasí, sama osebe nemôže zakladať porušenie označených práv.

Sťažovateľ považuje za dôvody na obnovu konania také okolnosti, ktoré nemožno

považovať za nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy

osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné

rozhodnutie o vine alebo treste. Sťažovateľove námietky proti právoplatnému

odsudzujúcemu rozsudku sú takého rázu, že ich nemožno úspešne uplatniť v rámci obnovy

konania.

Ústavný súd nepochybuje o tom, že v písomnom vyhotovení uznesenia krajského

súdu bola skutočne iba omylom uvedená ako členka senátu JUDr. Z. M., keďže už skorším

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 7. novembra 2012 bola vylúčená

z konania, a to práve vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovala vo veci samej na okresnom

súde.

Ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľ za porušovateľa označených práv

označil aj Okresnú prokuratúru Bratislava III, ktorá mala porušiť jeho práva zrejme

„podaním obžaloby“. Sťažovateľ však vo svojom sťažnostnom návrhu (petite sťažnosti)

nenavrhol vyslovenie porušenia základných práv vo vzťahu k okresnej prokuratúre, preto

ani nepripadalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia voči tomuto štátnemu

orgánu podľa . Napokon, o obžalobe okresnej prokuratúry rozhodovali

všeobecné súdy, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal

okresný súd, resp. krajský súd, a tým je vo vzťahu k okresnej prokuratúre vylúčená

právomoc ústavného súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013