Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 143/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. mája

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra

2012 doručená sťažnosť Ing. J. Š., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. mája 2012

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalovaná bola

účastníkom konania o určenie vlastníckeho práva k obchodnému podielu spoločnosti

H., s. r. o. (ďalej len „spoločnosť“), a neplatnosti právnych úkonov vedeného na Krajskom

súde v Bratislave pod sp. zn. . Krajský súd žalobe vo veci vedenej pod

sp. zn. vyhovel a rozsudkom z 22. januára 2008 určil, že žalobca je

výlučným vlastníkom a konateľom spoločnosti, a zároveň určil neplatnosť zmlúv o prevode

obchodného podielu a o zriadení záložného práva na časť obchodného podielu spoločnosti.

Na odvolanie žalovaných (teda aj sťažovateľky) vec prerokoval najvyšší súd, ktorý svojím

rozsudkom sp. zn. z 24. júna 2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil ako vecne správny. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

podali žalovaní dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že

dovolanie žalovaných odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že po doručení napadnutého uznesenia a následnej

konzultácii sťažovateľky s jej právnym zástupcom JUDr. F. sa dozvedela, že «JUDr. A. M.

je matkou JUDr. M., ktorá má uzatvorenú Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve so spoločnosťou

G., s.r.o. týkajúcu sa bytu nachádzajúceho sa v bytovom dome G. v B. Jediným spoločníkom

tejto spoločnosti bola spoločnosť C. LTD. Sídlo: L., U. (ďalej len „C.“). Avšak

protiprávnym konaním R. Č. žalovaného v prvom rade bol predmetný obchodný podiel

prevedený na tretie osoby. V súčasnej dobe je preto podaná na R. Č. a jeho manželku A. Č.

podaná obžaloba na Špecializovaný trestný súd v Pezinku pod sp. zn.

za obzvlášť závažný trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4, písm. a) Trestného

zákona.

Uvedeným konaním a následným trestným oznámením poškodenej spoločnosti C.

ktorej v tom čase bola Ing. J. Š. bolo iniciované vydanie uznesenia prokurátorom

Generálnej prokuratúry, ktorým bol zaistený nárok na náhradu škody pre poškodenú

spoločnosť C. mimo iné i na bytovom dome G. Týmto došlo k znemožneniu uzatvorenia

Kúpnej zmluvy k bytu v prospech JUDr. Ľ. M. mladšej dcére JUDr. A. M. napriek tomu, že

už je predmetný bytový dom skolaudovaný. Uvedená skutočnosť by mohla byť dôvodom

pre ktorý, mohla JUDr. A. M. rozhodovať o podanom dovolaní nezaujato, nakoľko je tu

daná zaujatosť k účastníkom a to k R. Č. ako aj Ing. J. Š...

Rozhodovanie o dovolaní preto mohlo byť negatívne pre sťažovateľku ovplyvnené aj

z dôvodu, že jej dcéra JUDr. Ľ. M. napriek skutočnosti, že zložila zálohu na kúpu bytu pred

viac ako dvomi rokmi ešte tento kvôli zablokovaniu majetku nadobudnúť nemohla a kvôli

prebiehajúcemu konaniu ani v dohľadnej dobe nenadobudne.».

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka dospela k záveru, že napadnutým

uznesením bolo porušené jej právo na nestranný súd ako súčasť jej základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj korešpondujúce právo podľa

dohovoru, preto žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 24.05.2012 sa zrušuje pre porušenie práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1

a pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane základných práv a slobôd a vec mu vracia na ďalšie konanie.

2. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka svoje námietky porušenia svojho základného práva na nestranný súd

odôvodňuje tvrdenými skutočnosťami, ktoré svojou povahou majú vyvolávať objektívne

pochybnosti o nestrannosti sudkyne, ktorá sa zúčastnila na rozhodovaní v konaní, ktorého

výsledkom je napadnuté rozhodnutie. Sťažovateľka totiž tvrdí, že sudkyňa JUDr. A. M.

(ďalej len „menovaná sudkyňa“) „mohla“ byť zaujatá proti sťažovateľke (ako účastníčke

napadnutého konania), ako aj ďalšiemu účastníkovi konania z dôvodu, že menovaná

sudkyňa má dcéru, ktorá „zložila zálohu na kúpu nehnuteľnosti“ obchodnej spoločnosti,

v ktorej orgánoch vystupovali sťažovateľka, ako aj ďalší účastník napadnutého konania.

Vzhľadom na prebiehajúce trestné stíhanie a zaistenie majetku obchodnej spoločnosti sa

obchod (kúpa nehnuteľnosti) nerealizoval. Na základe týchto tvrdených skutočností podľa

slov sťažovateľky „mohlo“ byť rozhodovanie menovanej sudkyne „negatívne ovplyvnené“.

Sama sťažovateľka označuje tieto tvrdené skutočnosti ako dôvody vyvolávajúce

„zaujatosť“ sudkyne „k účastníkom konania“ (sťažovateľky a ďalšieho účastníka), a tým aj

porušenie základného práva na nestranný súd podľa označeného článku a dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa súdnictvo

vykonávajú nezávislé a nestranné súdy.

Článok 144 ods. 1 ustanovuje, že sudcovia sú pri výkone svojej funkcie

nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

V zmysle ods. v znení

neskorších predpisov je sudca všeobecného súdu povinný bezodkladne oznámiť

skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu.

Z uvedeného vyplýva, že v právnom systéme Slovenskej republiky platí prezumpcia

nestrannosti súdoch a ich sudcov, pričom ale ide o vyvrátiteľnú domnienku, ktorú môže

účastník súdneho konania pred všeobecnými súdmi spochybniť (teda vyvrátiť) vznesením

relevantnej námietky zaujatosti, a to procesným postupom podľa Občianskeho súdneho

poriadku alebo . Obdobne je stanovená aj povinnosť sudcu, ktorý sa

dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, neodkladne to oznámiť predsedovi

príslušného súdu. Ide o prípady zakladajúce výnimku z prezumovaného stavu, o ktorých

však rozhoduje všeobecný súd. Až uvedené rozhodnutie všeobecného súdu o námietke

zaujatosti môže byť predmetom meritórneho rozhodovania (prieskumu) ústavného súdu

z hľadiska možného porušenia označených práv sťažovateľky (nestrannosti súdu)

v prípadoch, ak účastník konania má naďalej pochybnosť o nezaujatosti konkrétneho sudcu.

Podľa názoru ústavného súdu o odlišnú situáciu ide vtedy, ak sťažovateľ nevyužil,

resp. nemohol využiť už opísaný procesný postup, ktorým by spochybnil nestrannosť súdu,

resp. sudcu v jeho veci počas trvania konania. Podľa názoru ústavného súdu samotná

pochybnosť účastníka konania o nestrannosti súdu (sudcu), ktorý jeho vec prerokoval

a rozhodol, ešte sama osebe nie je postačujúca pre vyslovenie porušenia práva na nestranný

súd. V okolnostiach posudzovaného prípadu nie je bez významu ani skutočnosť, že

menovaná sudkyňa sa necítila byť zaujatá, resp. nemala vedomosť o skutočnostiach,

pre ktoré by mala byť vylúčená. Aj napriek sťažovateľkou tvrdenej nemožnosti využiť

opísaný procesný postup podľa názoru ústavného súdu nie je prípustné, aby ústavný súd

z nedostatku existencie iného procesného postupu (rámca) suploval všeobecný súd

a prerokoval námietku zaujatosti vo vzťahu k sudcovi všeobecného súdu ako predbežnú

otázku, vec skutkovo posúdil a na ten účel vykonal náležité dokazovanie, prípadne

vyhľadával dôkazy. To vyplýva jednak z osobitého postavenia ústavného súdu v rámci

sústavy súdov, jeho právomocí vyplývajúcich z a jeho funkcie.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že námietky sťažovateľky ostali

len v rovine nepodložených pochybností. Z dôvodu, že ústavný súd nemá právomoc

skutkovo posúdiť namietané skutočnosti vo vzťahu k namietanej sudkyni všeobecného súdu

(ako všeobecný súd prvej inštancie), ďalej vychádzajúc z ústavnej prezumpcie nestrannosti

súdov a ich sudcov, zo skutočnosti, že menovaná sudkyňa nenamietala svoju predpojatosť,

ako aj zo skutočnosti, že sťažovateľka iné dôvody, pre ktoré namieta porušenie svojich

označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, neuviedla, ústavný súd dospel

k záveru o zjavnej neopodstatnenosti jej sťažnosti, a preto ju už pri predbežnom prerokovaní

z tohto dôvodu podľa odmietol.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2013