Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 143/2013
PDF · 153.32 KB
No categories available
III. ÚS 143/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 53/2011 z 24. mája
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra
2012 doručená sťažnosť Ing. J. Š., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 ObdoV 53/2011 z 24. mája 2012
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalovaná bola
účastníkom konania o určenie vlastníckeho práva k obchodnému podielu spoločnosti
H., s. r. o. (ďalej len „spoločnosť“), a neplatnosti právnych úkonov vedeného na Krajskom
súde v Bratislave pod sp. zn. 9 Cbs 164/2004. Krajský súd žalobe vo veci vedenej pod
sp. zn. 9 Cbs 164/2004 vyhovel a rozsudkom z 22. januára 2008 určil, že žalobca je
výlučným vlastníkom a konateľom spoločnosti, a zároveň určil neplatnosť zmlúv o prevode
obchodného podielu a o zriadení záložného práva na časť obchodného podielu spoločnosti.
Na odvolanie žalovaných (teda aj sťažovateľky) vec prerokoval najvyšší súd, ktorý svojím
rozsudkom sp. zn. 1 Obo 49/2008 z 24. júna 2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil ako vecne správny. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
podali žalovaní dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že
dovolanie žalovaných odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že po doručení napadnutého uznesenia a následnej
konzultácii sťažovateľky s jej právnym zástupcom JUDr. F. sa dozvedela, že «JUDr. A. M.
je matkou JUDr. M., ktorá má uzatvorenú Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve so spoločnosťou
G., s.r.o. týkajúcu sa bytu nachádzajúceho sa v bytovom dome G. v B. Jediným spoločníkom
tejto spoločnosti bola spoločnosť C. LTD. Sídlo: L., U. (ďalej len „C.“). Avšak
protiprávnym konaním R. Č. žalovaného v prvom rade bol predmetný obchodný podiel
prevedený na tretie osoby. V súčasnej dobe je preto podaná na R. Č. a jeho manželku A. Č.
podaná obžaloba na Špecializovaný trestný súd v Pezinku pod sp. zn. PK-1T/192012
za obzvlášť závažný trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4, písm. a) Trestného
zákona.
Uvedeným konaním a následným trestným oznámením poškodenej spoločnosti C.
ktorej v tom čase bola Ing. J. Š. bolo iniciované vydanie uznesenia prokurátorom
Generálnej prokuratúry, ktorým bol zaistený nárok na náhradu škody pre poškodenú
spoločnosť C. mimo iné i na bytovom dome G. Týmto došlo k znemožneniu uzatvorenia
Kúpnej zmluvy k bytu v prospech JUDr. Ľ. M. mladšej dcére JUDr. A. M. napriek tomu, že
už je predmetný bytový dom skolaudovaný. Uvedená skutočnosť by mohla byť dôvodom
pre ktorý, mohla JUDr. A. M. rozhodovať o podanom dovolaní nezaujato, nakoľko je tu
daná zaujatosť k účastníkom a to k R. Č. ako aj Ing. J. Š...
Rozhodovanie o dovolaní preto mohlo byť negatívne pre sťažovateľku ovplyvnené aj
z dôvodu, že jej dcéra JUDr. Ľ. M. napriek skutočnosti, že zložila zálohu na kúpu bytu pred
viac ako dvomi rokmi ešte tento kvôli zablokovaniu majetku nadobudnúť nemohla a kvôli
prebiehajúcemu konaniu ani v dohľadnej dobe nenadobudne.».
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka dospela k záveru, že napadnutým
uznesením bolo porušené jej právo na nestranný súd ako súčasť jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj korešpondujúce právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:
„1. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 53/2011
zo dňa 24.05.2012 sa zrušuje pre porušenie práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
a pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane základných práv a slobôd a vec mu vracia na ďalšie konanie.
2. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka svoje námietky porušenia svojho základného práva na nestranný súd
odôvodňuje tvrdenými skutočnosťami, ktoré svojou povahou majú vyvolávať objektívne
pochybnosti o nestrannosti sudkyne, ktorá sa zúčastnila na rozhodovaní v konaní, ktorého
výsledkom je napadnuté rozhodnutie. Sťažovateľka totiž tvrdí, že sudkyňa JUDr. A. M.
(ďalej len „menovaná sudkyňa“) „mohla“ byť zaujatá proti sťažovateľke (ako účastníčke
napadnutého konania), ako aj ďalšiemu účastníkovi konania z dôvodu, že menovaná
sudkyňa má dcéru, ktorá „zložila zálohu na kúpu nehnuteľnosti“ obchodnej spoločnosti,
v ktorej orgánoch vystupovali sťažovateľka, ako aj ďalší účastník napadnutého konania.
Vzhľadom na prebiehajúce trestné stíhanie a zaistenie majetku obchodnej spoločnosti sa
obchod (kúpa nehnuteľnosti) nerealizoval. Na základe týchto tvrdených skutočností podľa
slov sťažovateľky „mohlo“ byť rozhodovanie menovanej sudkyne „negatívne ovplyvnené“.
Sama sťažovateľka označuje tieto tvrdené skutočnosti ako dôvody vyvolávajúce
„zaujatosť“ sudkyne „k účastníkom konania“ (sťažovateľky a ďalšieho účastníka), a tým aj
porušenie základného práva na nestranný súd podľa označeného článku ústavy a dohovoru.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa čl. 141 ods. 1 ústavy súdnictvo
vykonávajú nezávislé a nestranné súdy.
Článok 144 ods. 1 ústavy ustanovuje, že sudcovia sú pri výkone svojej funkcie
nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
V zmysle § 15 ods. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov je sudca všeobecného súdu povinný bezodkladne oznámiť
skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu.
Z uvedeného vyplýva, že v právnom systéme Slovenskej republiky platí prezumpcia
nestrannosti súdoch a ich sudcov, pričom ale ide o vyvrátiteľnú domnienku, ktorú môže
účastník súdneho konania pred všeobecnými súdmi spochybniť (teda vyvrátiť) vznesením
relevantnej námietky zaujatosti, a to procesným postupom podľa Občianskeho súdneho
poriadku alebo Trestného poriadku. Obdobne je stanovená aj povinnosť sudcu, ktorý sa
dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, neodkladne to oznámiť predsedovi
príslušného súdu. Ide o prípady zakladajúce výnimku z prezumovaného stavu, o ktorých
však rozhoduje všeobecný súd. Až uvedené rozhodnutie všeobecného súdu o námietke
zaujatosti môže byť predmetom meritórneho rozhodovania (prieskumu) ústavného súdu
z hľadiska možného porušenia označených práv sťažovateľky (nestrannosti súdu)
v prípadoch, ak účastník konania má naďalej pochybnosť o nezaujatosti konkrétneho sudcu.
Podľa názoru ústavného súdu o odlišnú situáciu ide vtedy, ak sťažovateľ nevyužil,
resp. nemohol využiť už opísaný procesný postup, ktorým by spochybnil nestrannosť súdu,
resp. sudcu v jeho veci počas trvania konania. Podľa názoru ústavného súdu samotná
pochybnosť účastníka konania o nestrannosti súdu (sudcu), ktorý jeho vec prerokoval
a rozhodol, ešte sama osebe nie je postačujúca pre vyslovenie porušenia práva na nestranný
súd. V okolnostiach posudzovaného prípadu nie je bez významu ani skutočnosť, že
menovaná sudkyňa sa necítila byť zaujatá, resp. nemala vedomosť o skutočnostiach,
pre ktoré by mala byť vylúčená. Aj napriek sťažovateľkou tvrdenej nemožnosti využiť
opísaný procesný postup podľa názoru ústavného súdu nie je prípustné, aby ústavný súd
z nedostatku existencie iného procesného postupu (rámca) suploval všeobecný súd
a prerokoval námietku zaujatosti vo vzťahu k sudcovi všeobecného súdu ako predbežnú
otázku, vec skutkovo posúdil a na ten účel vykonal náležité dokazovanie, prípadne
vyhľadával dôkazy. To vyplýva jednak z osobitého postavenia ústavného súdu v rámci
sústavy súdov, jeho právomocí vyplývajúcich z ústavy a jeho funkcie.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že námietky sťažovateľky ostali
len v rovine nepodložených pochybností. Z dôvodu, že ústavný súd nemá právomoc
skutkovo posúdiť namietané skutočnosti vo vzťahu k namietanej sudkyni všeobecného súdu
(ako všeobecný súd prvej inštancie), ďalej vychádzajúc z ústavnej prezumpcie nestrannosti
súdov a ich sudcov, zo skutočnosti, že menovaná sudkyňa nenamietala svoju predpojatosť,
ako aj zo skutočnosti, že sťažovateľka iné dôvody, pre ktoré namieta porušenie svojich
označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, neuviedla, ústavný súd dospel
k záveru o zjavnej neopodstatnenosti jej sťažnosti, a preto ju už pri predbežnom prerokovaní
z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2013