Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 221/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť E. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného A., s. r. o., Ž., vo veci

namietaného porušenia , 2 a 5 a , ako

aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaniach vedených Okresným súdom Žilina pod sp. zn. a Krajským

súdom v Žiline pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013

doručená sťažnosť E. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia , 2 a 5 a (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Žilina

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

15. marca 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je vo výkone väzby na základe uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 21. decembra 2012. Sťažovateľ prostredníctvom

obhajcu podal 4. februára 2013 žiadosť o prepustenie z väzby spolu so žiadosťou

o nahradenie väzby písomným sľubom, resp. peňažnou zárukou, ktorú ponúkal otec

sťažovateľa vo výške 10 000 €. Upovedomením zo 7. februára 2013 okresná prokurátorka

oznámila, že žiadosti nevyhovuje, keďže podľa jej názoru dôvody väzby trvajú aj naďalej.

Zároveň žiadosť postúpila okresnému súdu. Po výsluchu sťažovateľa uznesením okresného

súdu sp. zn. z 19. februára 2013 bola žiadosť o prepustenie z väzby

zamietnutá a rovnako aj žiadosti o nahradenie väzby peňažnou zárukou a písomným

sľubom. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 26. februára 2013 bola sťažnosť

podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá.

Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy ustálili, že väzobné dôvody podľa § 71

ods. 1 písm. a) a c) trvajú aj naďalej, pričom tento svoj právny názor

odôvodnili iba formálne citáciou príslušných ustanovení zákona bez toho, aby sa relevantne

vysporiadali s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v žiadosti o prepustenie z väzby

a následne v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Krajský súd síce zhodne

so sťažovateľom konštatoval, že uznesenie okresného súdu možno považovať za

formalistické bez toho, aby sa okresný súd náležite vysporiadal s argumentmi sťažovateľa,

avšak aj napriek tomu pochybenie neodstránil. Bolo absolútne opomenuté skúmanie

dôvodnosti vznesenia obvinenia jednotlivo pri vymedzených skutkoch, a to konkrétne, či

dôvodnosť jednotlivých obvinení existovala a trvá aj naďalej a či nedošlo k zoslabeniu

týchto dôvodov. Sťažovateľovi nie je zrejmé, z akého dôvodu bol jeden zo skutkov

kvalifikovaný ako prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. b) Trestného

zákona, a to práve pre absenciu znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu, ktorých

naplnenie sa doteraz nepodarilo dokázať (úplne absentuje objekt, ako aj objektívna stránka

citovaného trestného činu). Navyše, žiaden z dôkazov neodôvodňuje takúto kvalifikáciu

skutku, pričom žiadny z vypočutých svedkov (s výnimkou údajne poškodeného) nepotvrdil,

že by sťažovateľ mal pôsobiť na výkon právomoci údajne poškodeného ako verejného

činiteľa. Vo vzťahu ku skutku kvalifikovanému ako ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1

v súbehu s prečinom výtržníctva podľa Trestného

zákona poškodený rozporne vypovedá o podstatných skutočnostiach. Odlišne vypovedá aj

svedok C., ako aj ďalší vypočutí svedkovia.

Sťažovateľ nevníma porušenie svojich práv vyslovením právneho názoru okresným

súdom, ale v tom, že krajský súd napriek konštatovaniu pochybenia okresného súdu tieto

pochybenia nenapravil, pretože aj on úplne opomenul argumenty uvádzané v sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu (najmä absenciu dôvodov a podmienok útekovej väzby). Len

formalisticky vymenoval mená svedkov bez toho, aby sa zaoberal obsahom výpovedí.

Žiadnym spôsobom nezhodnotil dôkazy vykonané od vzatia sťažovateľa do väzby.

Žiadnym dôkazom nebola preukázaná existencia dôvodného podozrenia, že

sťažovateľ sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu. Formulácie krajského súdu v tejto súvislosti

nie sú jasné, takže sa nedá predpokladať, čo chcel krajský súd vyjadriť. Tento dôvod väzby

vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľ neprevzal doporučenú zásielku, hoci mu ani

neuplynula odberná lehota.

V súvislosti s preventívnou väzbou sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že skutky,

ktoré sú mu kladené za vinu, mali byť údajne spáchané 18. júla 2012, 30. septembra 2012,

3. novembra 2012 a 24. novembra 2012. Sťažovateľ bol v rámci posledného skutku

zadržaný, avšak následne bol zo zadržania prepustený, a to pre neexistenciu dôvodu väzby.

Až následne 20. decembra 2012, keď bol sťažovateľ predvedený políciou, lebo si neprevzal

doporučenú zásielku, a potom zadržaný, sa dospelo k záveru o existencii dôvodu

preventívnej väzby. Skutočnosť, že sťažovateľ neprevzal doporučenú zásielku, bola

vyhodnotená ako hrozba z pokračovania v trestnej činnosti.

Nemožno prihliadať na konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého je sťažovateľ

vysoko psychicky labilnou osobou s nezvládnuteľnými sklonmi k agresívnemu správaniu,

pretože takýto úsudok by mohol urobiť iba príslušný znalec.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli uznesenia

krajského súdu z 26. februára 2013 a okresného súdu z 19. februára 2013 zrušené

a sťažovateľ bol prepustený na slobodu. Napokon sa domáha trov právneho zastúpenia

v celkovej výške 331,13 €.

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -56 z 19. februára 2013, ktorým bola

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, resp. o jej nahradenie peňažnou zárukou

a písomným sľubom zamietnutá, vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre prečin útoku

na verejného činiteľa podľa za to, že 24. novembra

2012 na Katarínskej zábave stiahol k sebe za bundu policajta M. K. a povedal mu: „ty ma

nebudeš zastavovať, nebudeš ma jebať a robiť zo mňa kokota.“ Po vysvetlení svedka, že

policajti sú oprávnení používať donucovacie prostriedky, ako aj zbraň, sťažovateľ mal

uviesť, že „keď ty budeš strieľať na mňa, ja budem strieľať na teba“, a fyzicky zaútočil

na svedka tak, že ho udrel pravou päsťou do ľavej časti tváre a ľavou päsťou do spánkovej

časti pravej časti tváre. Ďalej je sťažovateľ stíhaný za prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1

písm. a) za to, že 30. septembra 2012 na diskotéke najprv fyzicky napadol

J. J. (viackrát ho udrel päsťou do tváre) a potom M. C. (viackrát ho udrel päsťou do tváre).

Napokon je stíhaný aj za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 3 písm. c)

za to, že 3. novembra 2012 kopol do ľavej strany tváre M. B., a to potom,

ako mu tento vytýkal, že „prešmykuje“ kolesami auta. Spôsobil mu zlomeninu sánky

s posunom a predpokladanou dobou liečenia v trvaní viac ako 42 dní.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -73 z 26. februára 2013 vyplýva, že

ním boli zamietnuté sťažnosti podané sťažovateľom a otcom sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 19. februára 2013. Podľa názoru krajského súdu

odôvodnenie uznesenia okresného súdu možno skutočne považovať za formalistické

preberajúce závery z uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby bez toho, aby okresný súd

náležite reagoval na argumenty uvádzané v žiadosti o prepustenie z väzby. Navyše,

odôvodnenie uznesenia je nepresné, pretože sťažovateľ je aktuálne stíhaný nie za tri skutky

násilného charakteru, ale za štyri takéto skutky, ktoré mal spáchať 8. júla 2012,

30. septembra 2012, 3. novembra 2012 a 24. novembra 2012. Tieto skutky boli zatiaľ

posúdené ako prečin ublíženia na zdraví a výtržníctva (skutok z 8. júla 2012), prečin

výtržníctva (skutok z 30. septembra 2012), prečin ublíženia na zdraví (skutok z 3. novembra

2012) a prečin útoku na verejného činiteľa (skutok z 24. novembra 2012). Totiž už po vzatí

sťažovateľa do väzby mu bolo vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví pre skutok,

podľa ktorého mal 8. júla 2012 na diskotéke bez predchádzajúceho konfliktu bezdôvodne

najmenej jedenkrát udrieť päsťou do tváre K. R., ktorý utrpel tržnú ranu hornej a dolnej

pery, zlomeninu nosa a nalomenie korunky s predpokladanou dobou liečenia viac ako 7 dní.

Obhajoba poukazom na výpovede svedkov nepresvedčila krajský súd o tom, že by došlo

k výraznému zníženiu dôvodnosti podozrenia, že sa sťažovateľ dopustil stíhaných skutkov,

a to preto, lebo obhajoba účelovo argumentuje len výpoveďami svedkov, ktorí jej vyhovujú,

bez toho, aby čo i len v náznakoch prihliadla aj na iné dôkazy. Súd však musí posudzovať

vec tak, aby zobral na zreteľ všetky relevantné dôkazy. V spise sú aj výpovede viacerých

svedkov (ich mená s číslom listu vyšetrovacieho spisu sa konkrétne uvádzajú, pozn.),

z ktorých vyplýva dostatočne odôvodnené podozrenie, že sa sťažovateľ mohol dopustiť

stíhaných skutkov. Takáto dôkazná situácia je v súčasnom štádiu dostatočná na vyslovenie,

že materiálna podmienka väzby z hľadiska existencie dôvodného podozrenia zo spáchania

trestných činov je naplnená. Konečné posúdenie kompletnej dôkaznej situácie bude

predmetom rozhodovania o vine, a preto protichodné tvrdenia odlišných, resp. i tých istých

svedkov budú podrobené dôslednej analýze v súdnom konaní. Dôvody väzby podľa § 71

ods. 1 písm. a) a c) sú dané, resp. pretrvávajú aj v súčasnom štádiu,

pričom nemožno prehliadnuť, že sťažovateľ je vysoko psychicky labilná osoba

s nezvládateľnými sklonmi k agresívnemu správaniu, čo napokon sám pripustil, keď

sudkyni pre prípravné konanie uviedol, že: „Na psychiatrii som bol liečený, dá sa povedať,

že som sám začal navštevovať psychiatrickú ambulanciu z toho dôvodu, že som agresívny“.

V takomto zmysle sa vyjadrili aj viacerí svedkovia: „M. je problematická osoba, je to

výtržník, je bitkár, dá sa povedať, že vyhľadáva bitky najmä na diskotékach, v baroch, myslí

si o sebe veľmi veľa a tiež, že môže všetko, a ľudia majú z neho strach, keď sa niekde zjaví,

lebo on je tak drzý, že sa neovláda pred nikým a ničím“ (výpoveď svedka M. K.). Podobne

vypovedali takmer všetci poškodení a priebeh skutkov to zreteľne dokumentuje, keďže

sťažovateľ mal napadnúť rôznych ľudí bez zjavného motívu a pri rôznych a odlišných

situáciách. Práve sklony k agresivite a početnosť útokov v relatívne krátkom čase celkom

nepochybne dokumentujú existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

, teda pretrvávajúcu obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by

sťažovateľ pokračoval v páchaní trestnej činnosti. Tento stav zároveň vylučuje úvahy

o nahradení väzby kauciou či sľubom, pretože riziko impulzívneho a agresívneho správania

sa sťažovateľa je príliš vysoké na to, aby bolo možné považovať prostriedky na nahradenie

väzby za dostatočné. I dôvod väzby podľa je daný.

Od vzatia do väzby neuplynul neprimerane dlhý čas, ktorý by zvrátil existenciu tohto

dôvodu väzby. Dôvody, pre ktoré sa rozhodlo o vzatí sťažovateľa do väzby, sa nezmenili.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď ochranu týchto práv a slobôd neposkytujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného

súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v rámci opravného konania. Tým

je zároveň vo vzťahu voči okresnému súdu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež

poznamenať, že možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ aj

využil.

Odlišná je situácia vo vzťahu ku konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.

. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru sťažovateľa ďalšie trvanie väzby nebolo dôvodné, keďže jednak došlo

k výraznému zoslabeniu podozrenia zo spáchania trestných činov, za ktoré je stíhaný, ale

okrem toho nie sú ani dané dôvody útekovej a preventívnej väzby. Taktiež ani kvalita

odôvodnenia uznesenia krajského súdu nie je v súlade s príslušnými právnymi normami.

Podľa názoru ústavného súdu je argumentácia krajského súdu dostačujúca a

presvedčivá. Nejaví sa teda ako arbitrárna či zjavne neodôvodnená.

Podozrenie zo spáchania trestných činov, za ktoré je sťažovateľ stíhaný, možno

v štádiu prípravného konania hodnotiť iba predbežne, lebo konečné hodnotenie má miesto

až v rámci rozhodovania o vine po podaní obžaloby. Preto v danom štádiu postačuje záver

krajského súdu, podľa ktorého vychádzajúc z doterajších výpovedí svedkov je potrebná

miera podozrenia zo spáchania trestných činov daná.

Neobstojí ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej skutok z 24. novembra 2012

kvalifikovaný ako prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. b) Trestného

zákona neobsahuje všetky skutkové znaky vyplývajúce zo zákona, pretože porovnaním

skutkovej vety s právnou vetou možno dospieť k opačnému záveru.

Nemožno pochybovať o tom, že pokiaľ sa obvinený nezdržuje na označenom mieste,

resp. otáľa s preberaním zásielok od orgánov činných v trestnom konaní, vytvára tým obavu

z toho, že sa chce trestnému stíhaniu vyhýbať. Sťažovateľ nepopiera, že sa po určitú dobu

na označenom mieste nezdržiaval, avšak bagatelizuje význam tejto skutočnosti.

Vzhľadom na podozrenie zo spáchania viacerých trestných činov násilnej povahy

v krátkom časovom rozpätí nie je neopodstatnená ani obava z pokračovania v trestnej

činnosti násilnej povahy. V tejto súvislosti nemožno vyčítať krajskému súdu jeho záver,

podľa ktorého sťažovateľa označuje za vysoko psychicky labilného s nezvládateľnými

sklonmi k agresívnemu správaniu. Pokiaľ by takýto záver mal slúžiť pri rozhodovaní o vine

a treste k posúdeniu duševného stavu sťažovateľa, potom by si nepochybne vyžadoval

znalecký posudok. Na daný účel je však možné pripustiť aj záver opierajúci sa o výpovede

svedkov charakterizujúcich správanie sťažovateľa, ako aj o výpoveď samotného

sťažovateľa.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2013