Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 15/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci

sťažnosti spoločnosti F., spol. s r. o., zastúpenej spoločnosťou JUDr. P., advokát, s. r. o., B.,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. K., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. apríla 2012

takto

rozhodol:

Sťažnosti spoločnosti F., spol. s r. o., n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 15. januára

2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o., P. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou JUDr. P., advokát, s. r. o., B., v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. P. K., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 (ďalej len „“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18.

apríla 2012.

Podľa sťažovateľky bolo konaním najvyššieho súdu porušené jej základné právo

na súdnu ochranu podľa a 2 tým, že najvyšší súd pri rozhodovaní

o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len

„rada“, ale aj „správny orgán“) sp. zn. R/74/ZŽL/03/2010 z 28. septembra 2010 potvrdil

nezákonné rozhodnutie správneho orgánu, ktorým bola opätovne zamietnutá žiadosť

sťažovateľky o predĺženie platnosti licencie č. R/74.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza:

„... Medzi stranami nie je sporné, že žiadosť o predĺženie vysielacej licencie bola

podaná po uplynutí jednomesačného „časového výseku“ podľa § 52 ods. 1 pís. a) ZVR.

Odporca však podľa nášho názoru nesprávne interpretoval ust. § 52 ZVR, keď

so zmeškaním lehoty (pričom žiadosť bola podaná viac ako rok pred skončením platnosti

pôvodnej licencie a teda RVR mala dostatok času zákonne o žiadosti rozhodnúť v lehote

podľa § 52 ods. 4 ZVR) spojil zánik nároku navrhovateľa na predĺženie platnosti vysielacej

licencie. Máme zato, že v prípade, ak je so zmeškaním lehoty spojený zánik práva, takýto

zánik práva musí vyplývať zo zákona. V danom prípade však zákon so zmeškaním lehoty

zánik práva nespája, z čoho možno vyvodiť jediný záver: že totiž RVR je povinná o žiadosti

rozhodnúť, pričom primerane použije kritériá § 47 ZVR a pokiaľ žiadosť spĺňa kritériá

podľa § 47 ZVR rozhodnúť o nepredĺžení licencie môže jedine j v dvoch taxatívne

uvedených prípadoch podľa § 52 ods. 5. V právnom poriadku neexistuje žiaden podklad k

záveru o preklúzii práva, okrem prípadov, kedy zákon so zmeškaním lehoty zánik práva

výslovne spája. Zákon však nepochybne nespája so zmeškaním lehoty podľa § 52 ods. 1 pís.

a) ZVR zánik práva na predĺženie vysielacej licencie. Z uvedeného vyplýva, že aj o

oneskorene podanej žiadosti musí RVR konať a rozhodnúť a to po preskúmaní kritérií

uvedených v § 47, resp. § 52 ods. 5 ZVR.

Domnievame sa, že RVR si v svojom pôvodnom zamietavom rozhodnutí prisvojila

právomoc, ktorú nemá, keď „analogicky“ použila ustanovenie § 48 ods. 5 ZVR, ktoré sa

však vzťahuje na úplne inú situáciu: oneskorené podanie žiadosti o licenciu na terestriálne

vysielanie po lehote uvedenej v základných podmienkach. Zo znenia, systematického

zaradenia i účelu § 48 ods. 5 je pritom zrejmé, že sa vzťahuje na podmienky výberového

konania na prvotné pridelenie voľnej licencie. Na konanie o predĺžení licencie sa vzťahuje

iné ustanovenie - § 52 s primeraným použitím § 47 ZVR. Podľa nášho názoru bolo

povinnosťou Odporcu, aby, rovnako ako v prípade dvoch predchádzajúcich rozsudkov

v identickej veci, konštatoval nezákonnosť takéhoto postupu RVR, ktorá aplikovala

nesprávny predpis a prisvojila si právomoc, ktorú podľa zákona nemá - zamietnutie žiadosti

o predĺženie licencie podľa predpisu, ktorý sa nevzťahuje na konanie o predĺžení licencie.

Odporca však podľa nášho názoru v zrejmom rozpore s ust. § 250j v náväznosti

na ust. ignoroval nesprávne právne posúdenie Rady v miere, ktorú

považujeme za prejav celkom zrejmej arbitrárnosti.“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Právoplatným rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 18. apríla

2012 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2 SR.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 18. apríla 2012 sa zrušuje a vracia

Najvyššiemu súdu SR na nové konanie.“

Pri zabezpečovaní podkladov na rozhodnutie veci (konkrétne vyžiadaním súdneho

spisu najvyššieho súdu sp. zn. ) bolo listom predsedníčky správneho senátu

najvyššieho súdu ústavnému súdu navrhnuté odmietnuť sťažnosť sťažovateľky a oznámené,

že najvyšší súd netrvá na ústnom pojednávaní veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov (ďalej len „“) sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Nedodržanie tejto lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25

ods. 2 ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

(pozri napr. , , ).

V súvislosti so začiatkom plynutia uvedenej dvojmesačnej subjektívnej lehoty

sťažovateľka argumentuje:

„Ohľadom dodržania lehoty podľa uvádzame, že

Najvyšší súd SR doručoval sťažnosťou napadnuté Rozhodnutie v máji 2012

na predchádzajúcu adresu advokáta - právneho zástupcu sťažovateľa v B. Právny zástupca

sťažovateľa však na uvedenej adrese od marca 2011 nesídli nemá tam ani advokátskych

koncipientov, ani iných poverených pracovníkov. Rozsudok bol zrejme dobromyseľne

prevzatý zamestnankyňou Advokátskej kancelárie K. s. r. o., ktorá na uvedenej adrese sídli

a ktorej spoločníkom (vtedy s obchodným menom Advokátska kancelária K. s. r. o.) aj bol aj

právny zástupca sťažovateľa do 17. 3. 2011. Uvedené potvrdzuje aj list z Najvyššieho súdu

SR zo dňa 30. 7. 2012, v ktorého prílohe bolo na základe žiadosti právneho zástupcu

sťažovateľa doručené dňa 31. 7. 2012 aj Rozhodnutie, avšak opatrené doložkou

právoplatnosti podľa domnelého doručenia na bývalé sídlo právneho zástupcu sťažovateľa -

23. 5. 2012. Sťažovateľ nenamieta, že by Najvyšší súd pri doručovaní dňa 23. 5. 2012

porušil zákon, keďže NSSR nevedel o novej adrese právneho zástupcu sťažovateľa práve v

dôsledku, že pr. zástupca sťažovateľa opomenul NSSR o zmene adresy informovať,

objektívnou skutočnosťou však je, že 23. 5. 2012 nebolo Rozhodnutie doručené podľa § 48

a teda účinky doručenia nemohli nastať, nemohla teda nastať ani právoplatnosť a s

ňou spojené začatie plynutia lehoty podľa Nakoľko dňa

23. 5. 2012 nebolo Rozhodnutie doručené žiadnym zo spôsobov podľa

(Rozhodnutie nebolo doručené ani advokátovi, ani advokátskemu koncipientovi, ani inému

poverenému zamestnancovi advokáta, ale zamestnancovi tretej osoby), máme zato, že

účinky doručenia nastali až doručením Rozhodnutia dňa 31. 7. 2012 a až uvedeným dňom

začala plynúť dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti.“

Ústavný súd v záujme preskúmania okolností doručenia rozsudku prijal sťažnosť

sťažovateľky uznesením na ďalšie konanie. Zo sťažnosti sťažovateľky, jej príloh a zo spisu

najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že odvolanie sťažovateľky bolo jej právnym zástupcom

podané na najvyššom súde 21. marca 2011 v období, keď jeho advokátska kancelária mala

sídlo ešte v mieste, na ktoré mu bolo rozhodnutie doručené a ktoré v tom čase zodpovedalo

adrese sídla uvedeného v obchodnom registri (B.). Najvyšší súd zasielal na uvedenú adresu

aj výzvu právnemu zástupcovi doručenú 11. apríla 2011. Právny zástupca reagoval na výzvu

podaním z 20. apríla 2011 uvádzajúc v podaní nezmenenú adresu. K zmene sídla

advokátskej kancelárie došlo 21. apríla 2011. Právny zástupca sťažovateľky neoznámil súdu

túto zmenu, a tak ďalšia korešpondencia najvyššieho súdu bola zasielaná na pôvodnú adresu

jeho sídla, kde aj bola preberaná – 2. marca 2012 a 28. marca 2012. Prevzatie rozsudku

najvyššieho súdu zaslané na pôvodnú adresu sídla právneho zástupcu je potvrdené

nečitateľným podpisom 23. mája 2012. Právny zástupca sťažovateľky tvrdí, že

pravdepodobne bola táto zásielka prevzatá jeho bývalou zamestnankyňou. Ústavnému súdu

nie je známe, kedy sa rozsudok doručený na pôvodnú adresu sídla právneho zástupcu dostal

do dispozície sťažovateľky. Na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky mu bol najvyšším

súdom opätovne na adresu jeho nového sídla doručený 31. júla 2012 rozsudok.

Sťažovateľka uviedla, že písomnosť (rozhodnutie) jej mala byť doručená podľa

ustanovenia [ďalej len „OSP“ (správne mal byť

uvedený pravdepodobne , pretože toto ustanovenie pojednáva o doručovaní

advokátovi, citované ustanovenie sa však dotýka doručovania notárovi)]. Citované

ustanovenie sa dotýka doručenia rozhodnutia advokátovi, sťažovateľka však v konaní už

bola zastúpená advokátom, ktorý bol podľa výpisu z obchodného registra od 25. januára

2006 do 17. marca 2011 členom právnickej osoby a na vec sa vzťahovalo doručovanie

podľa ustanovenia , pričom zmenu všeobecnému súdu, ktorý rozhodoval

podľa platného právneho stavu, neoznámil.

Sťažovateľka nevyužila možnosť úspešne brániť svoje práva a reagovať na zmenu

svojho zastúpenia, a tým aktívne brániť svoje práva tak, aby prispela k rozhodnutiu v merite

veci.

Po posúdení okolností doručovania sťažnosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že z platnej právnej úpravy, resp. z argumentačného priestoru jej vymedzeného je podľa

presvedčenia ústavného súdu nevyhnuté určenie začiatku plynutia uvedenej subjektívnej

lehoty interpretovať rigorózne, t. j. takou dikciou, že sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia pri rešpektovaní objektívneho hľadiska

vychádzajúceho z požiadavky, že sťažovateľka musí venovať okolnostiam, ktorými mohli

byť porušené jej základné práva alebo slobody, náležitú pozornosť. Podľa § 18 ods. 2

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je

povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta.

Keďže lehotu uvedenú v nemožno odpustiť,

pričom sťažovateľke táto lehota do dňa podania jej sťažnosti na poštovú prepravu

preukázateľne uplynula, ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti tak, ako to je uvedené

vo výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2013