Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 231/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť D. K., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom

JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a Listiny základných práv

a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 8

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -683 z 10. januára 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 16. augusta 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra

2012 doručená sťažnosť D. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú následne 8. novembra 2012

faxom a 12. novembra 2012 poštou doplnil sťažovateľom zvolený advokát JUDr. J. G.,

a namietal ňou porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie

práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -683 z 10. januára 2008 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“, spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. -588 z 22. októbra

2007 spolu s ďalšími obžalovanými P. B., P. K. a P. K. uznaný za vinného zo skutku

kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu formou

spolupáchateľstva podľa k a , za čo mu bol

uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní desať rokov, ochranný dohľad

na jeden rok a trest prepadnutia veci ̶mobilného telefónu zn. N.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ i ostatní obžalovaní a Krajská

prokurátorka v T. odvolanie. Sťažovateľ vo svojom odvolaní spolu s P. K. a P. K. namietali

správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu vo vzťahu k ich osobám vo všetkých

výrokoch z dôvodu, že okresný súd neprihliadol na skutkový stav preukázaný dokazovaním

na hlavnom pojednávaní. Krajský súd rozsudkom č. k. -683 z 10. januára

2008 zrušil rozsudok u všetkých štyroch obžalovaných vo výrokoch, ktorými boli zaradení

do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, a zaradil ich

na výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia. Proti rozsudku krajského súdu podal

sťažovateľ prostredníctvom obhajcu 10. januára 2011 dovolanie z dôvodov uvedených

v a , ktoré doplnil 21. januára 2011. Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie sťažovateľa uznesením

sp. zn. zo 16. augusta 2012 podľa § 382 písm. c) odmietol.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie v bode 1 označených základných

práv a slobôd tak krajským súdom, ako aj najvyšším súdom. V sťažnosti okrem iného

uviedol:

«Doterajšia právna kvalifikácia skutku podľa ,

nevychádza zo systémového zavedenia novej skutkovej podstaty trestného činu

vydieračského únosu v Tr. zák.

Zákonodarca týmto novým trestným činom reagoval, ako to napokon vyplýva

aj z dôvodovej správy, na lúpežné únosy ľudí (podnikateľov a ich rodinných príslušníkov)

s cieľom takto si vynútiť pod hrozbou ich usmrtenia, ujmy na zdraví alebo inej ujmy

od poškodeného alebo tretej osoby poskytnutie majetkového alebo nemajetkového plnenia.

Je to špeciálna skutková podstata so špeciálnym motívom, ktorý ju charakterizuje.

Sťažovateľ sa domnieva, že skutková podstata trestného činu podľa § 189 ods. 1

Tr. zák. pojmovo obsahujú obmedzenie osobnej slobody, pretože násilné fyzické nútenie

iného k niečomu (ako to bolo aj v prípade sťažovateľa) je zároveň obmedzením osobnej

slobody iného.

Podstatným je podľa sťažovateľa intenzita obmedzenia osobnej slobody poškodeného

a posúdenie otázky, kedy už ide o zmocnenie sa iného, čo to vlastne je, kde je to odlíšenie

od obmedzenia osobnej slobody alebo od pozbavenia osobnej slobody.

Otázkou výkladu pojmu „zmocnenie sa iného“ sa súdy nezaoberali, pričom

je to rozhodujúci moment pre posúdenie, k akému trestnému činu v prípade sťažovateľa

došlo.

Práve výklad tohto pojmu používaného bol základom obrany

sťažovateľa v celom trestnom konaní a základom obsahu jeho opravných prostriedkov.

Skutková podstata trestného činu podľa § 186 ods. 1 Tr. zák. používa slovné spojenia

zmocnenie sa iného proti jeho vôli a únos, ktoré významovo odlišuje.

Sťažovateľovi nebola rozsudkami súdov daná jasná a presvedčivá odpoveď

na to, prečo je jeho konanie posúdené ako zmocnenie sa iného proti jeho vôli a nie

napríklad ako únos, a prečo nie ako obmedzenie osobnej slobody, ku ktorému dochádza

v prípade fyzického násilia pri trestnom čine vydierania, v čom tu je ten rozhodujúci

rozdiel.

Aj únos v tejto skutkovej podstate trestného činu musí spĺňať určité predpoklady,

súdy však nevysvetlili aké a prečo je tu takéto rozlíšenie, prečo v prípade sťažovateľa nejde

o únos.

Súdy teda nevysvetlili, prečo v prípade sťažovateľa nejde o prípad trestného činu

vydierania podľa § 189 Tr. zák.

Ide pritom o skutkovú podstatu trestného činu, ku ktorému nie je vytvorená prakticky

žiadna judikatúra.

Sťažovateľ si uvedomuje, že Ústavný súd Slovenskej republiky nemôže nahrádzať

činnosť všeobecných súdov, ale zároveň sa sťažovateľ domnieva, že v danom prípade práve

nezaoberaním sa tak podstatnou otázkou, ktorá nie je v doterajšej súdnej praxi zatiaľ

jednoznačne vyriešená, zasiahli všeobecné súdy do jeho ústavných práv.

Každé rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené aj právnymi úvahami, ktoré súd viedli

k posúdeniu konkrétneho konania páchateľa ako konkrétneho trestného činu.

V prípade sťažovateľa súdy postupovali tak, že sa právnym posúdením skutku

prakticky nezaoberali, uzavreli, že konaním uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutí

sa sťažovateľ trestného činu podľa § 186 jednoducho dopustil, čo nemožno považovať

z ústavného pohľadu podľa názoru sťažovateľa za postačujúce, vysvetľujúce presvedčivou

argumentáciou, prečo súd k takému záveru dospel.»

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Konaním Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu SR v trestnej veci

sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trenčíne pod č. k. a na Najvyššom

súde SR pod č. k. v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne

č. 3 To127/2007 zo dňa 10. 1. 2008 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 16. 8. 2012, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 a k porušeniu ústavného práva

na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd vyhlásený pod č. ).

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10. 1. 2008 a uznesenie

Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 16. 8. 2012 sa zrušujú.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,

že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

9. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva

na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. ,

, , ).

10. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí krajského súdu

a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd aj najvyšší súd konali v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali

a aplikovali a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa

vzťahujúcich hmotnoprávnych ustanovení a procesnoprávnych

zákonných ustanovení sú obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite

odôvodnené a ústavný súd nezistil, aby aplikácia právnych predpisov najvyšším súdom

a krajským súdom nebola ústavne konformná. Podľa názoru ústavného súdu základné

právo na súdnu ochranu podľa a listiny, právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Je potrebné tiež uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a ani právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne

neopodstatnené. Ústavný súd taktiež nezistil dôvody vyslovenia porušenia sťažovateľom

označeného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny, a preto bolo potrebné

sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

11. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ v súvislosti

s namietaním porušenia svojich základných práv podľa a

listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 8 ods. 2 listiny neuviedol žiadnu ústavne

relevantnú argumentáciu, z ktorej by bolo možné identifikovať prípadné východiská

pre posúdenie prípadného porušenia označených práv, a jeho argumentácia sa dokonca

v ešte zúženom rozsahu opiera o ním deklarované skutkové zistenia a právne hodnotenia,

ako boli prezentované v konaní pred všeobecnými súdmi o riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkoch. Právomoc ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti daná mu vylučuje jeho právomoc na revidovanie zákonom danej

právomoci orgánov súdnej moci, pokiaľ výkon tejto právomoci nebol ani svojvoľný, ani

arbitrárny, o to viac, že argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti smerovala výlučne

do sféry skutkových zistení, t. j. do oblasti podústavného práva a postrádala akýkoľvek

ústavnoprávny rozmer. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s .

12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013