Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 231/2013
PDF · 195.18 KB
No categories available
I. ÚS 231/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť D. K., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom
JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 8
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 3 To 127/2007-683 z 10. januára 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Tdo 23/2012 zo 16. augusta 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra
2012 doručená sťažnosť D. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú následne 8. novembra 2012
faxom a 12. novembra 2012 poštou doplnil sťažovateľom zvolený advokát JUDr. J. G.,
a namietal ňou porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie
práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 127/2007-683 z 10. januára 2008 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 23/2012
zo 16. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“, spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 T 77/2007-588 z 22. októbra
2007 spolu s ďalšími obžalovanými P. B., P. K. a P. K. uznaný za vinného zo skutku
kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 186 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol
uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní desať rokov, ochranný dohľad
na jeden rok a trest prepadnutia veci ̶mobilného telefónu zn. N.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ i ostatní obžalovaní a Krajská
prokurátorka v T. odvolanie. Sťažovateľ vo svojom odvolaní spolu s P. K. a P. K. namietali
správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu vo vzťahu k ich osobám vo všetkých
výrokoch z dôvodu, že okresný súd neprihliadol na skutkový stav preukázaný dokazovaním
na hlavnom pojednávaní. Krajský súd rozsudkom č. k. 3 To 127/2007-683 z 10. januára
2008 zrušil rozsudok u všetkých štyroch obžalovaných vo výrokoch, ktorými boli zaradení
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, a zaradil ich
na výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia. Proti rozsudku krajského súdu podal
sťažovateľ prostredníctvom obhajcu 10. januára 2011 dovolanie z dôvodov uvedených
v § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, ktoré doplnil 21. januára 2011. Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie sťažovateľa uznesením
sp. zn. 4 Tdo 23/2012 zo 16. augusta 2012 podľa § 382 písm. c) odmietol.
3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie v bode 1 označených základných
práv a slobôd tak krajským súdom, ako aj najvyšším súdom. V sťažnosti okrem iného
uviedol:
«Doterajšia právna kvalifikácia skutku podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. por.
nevychádza zo systémového zavedenia novej skutkovej podstaty trestného činu
vydieračského únosu v Tr. zák.
Zákonodarca týmto novým trestným činom reagoval, ako to napokon vyplýva
aj z dôvodovej správy, na lúpežné únosy ľudí (podnikateľov a ich rodinných príslušníkov)
s cieľom takto si vynútiť pod hrozbou ich usmrtenia, ujmy na zdraví alebo inej ujmy
od poškodeného alebo tretej osoby poskytnutie majetkového alebo nemajetkového plnenia.
Je to špeciálna skutková podstata so špeciálnym motívom, ktorý ju charakterizuje.
Sťažovateľ sa domnieva, že skutková podstata trestného činu podľa § 189 ods. 1
Tr. zák. pojmovo obsahujú obmedzenie osobnej slobody, pretože násilné fyzické nútenie
iného k niečomu (ako to bolo aj v prípade sťažovateľa) je zároveň obmedzením osobnej
slobody iného.
Podstatným je podľa sťažovateľa intenzita obmedzenia osobnej slobody poškodeného
a posúdenie otázky, kedy už ide o zmocnenie sa iného, čo to vlastne je, kde je to odlíšenie
od obmedzenia osobnej slobody alebo od pozbavenia osobnej slobody.
Otázkou výkladu pojmu „zmocnenie sa iného“ sa súdy nezaoberali, pričom
je to rozhodujúci moment pre posúdenie, k akému trestnému činu v prípade sťažovateľa
došlo.
Práve výklad tohto pojmu používaného trestným zákonom bol základom obrany
sťažovateľa v celom trestnom konaní a základom obsahu jeho opravných prostriedkov.
Skutková podstata trestného činu podľa § 186 ods. 1 Tr. zák. používa slovné spojenia
zmocnenie sa iného proti jeho vôli a únos, ktoré významovo odlišuje.
Sťažovateľovi nebola rozsudkami súdov daná jasná a presvedčivá odpoveď
na to, prečo je jeho konanie posúdené ako zmocnenie sa iného proti jeho vôli a nie
napríklad ako únos, a prečo nie ako obmedzenie osobnej slobody, ku ktorému dochádza
v prípade fyzického násilia pri trestnom čine vydierania, v čom tu je ten rozhodujúci
rozdiel.
Aj únos v tejto skutkovej podstate trestného činu musí spĺňať určité predpoklady,
súdy však nevysvetlili aké a prečo je tu takéto rozlíšenie, prečo v prípade sťažovateľa nejde
o únos.
Súdy teda nevysvetlili, prečo v prípade sťažovateľa nejde o prípad trestného činu
vydierania podľa § 189 Tr. zák.
Ide pritom o skutkovú podstatu trestného činu, ku ktorému nie je vytvorená prakticky
žiadna judikatúra.
Sťažovateľ si uvedomuje, že Ústavný súd Slovenskej republiky nemôže nahrádzať
činnosť všeobecných súdov, ale zároveň sa sťažovateľ domnieva, že v danom prípade práve
nezaoberaním sa tak podstatnou otázkou, ktorá nie je v doterajšej súdnej praxi zatiaľ
jednoznačne vyriešená, zasiahli všeobecné súdy do jeho ústavných práv.
Každé rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené aj právnymi úvahami, ktoré súd viedli
k posúdeniu konkrétneho konania páchateľa ako konkrétneho trestného činu.
V prípade sťažovateľa súdy postupovali tak, že sa právnym posúdením skutku
prakticky nezaoberali, uzavreli, že konaním uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutí
sa sťažovateľ trestného činu podľa § 186 jednoducho dopustil, čo nemožno považovať
z ústavného pohľadu podľa názoru sťažovateľa za postačujúce, vysvetľujúce presvedčivou
argumentáciou, prečo súd k takému záveru dospel.»
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„Konaním Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu SR v trestnej veci
sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trenčíne pod č. k. 3 To/127/2007 a na Najvyššom
súde SR pod č. k. 4 Tdo 23/2012 v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne
č. 3 To127/2007 zo dňa 10. 1. 2008 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Tdo 23/2012
zo dňa 16. 8. 2012, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva
na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.).
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne 3 To/127/2007 zo dňa 10. 1. 2008 a uznesenie
Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Tdo 23/2012 zo dňa 16. 8. 2012 sa zrušujú.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
7. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl.124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,
že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných
práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
9. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva
na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
10. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí krajského súdu
a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd aj najvyšší súd konali v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali
a aplikovali a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa
vzťahujúcich hmotnoprávnych ustanovení Trestného zákona a procesnoprávnych
zákonných ustanovení Trestného poriadku sú obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite
odôvodnené a ústavný súd nezistil, aby aplikácia právnych predpisov najvyšším súdom
a krajským súdom nebola ústavne konformná. Podľa názoru ústavného súdu základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou
skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania. Je potrebné tiež uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a ani právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne
neopodstatnené. Ústavný súd taktiež nezistil dôvody vyslovenia porušenia sťažovateľom
označeného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny, a preto bolo potrebné
sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
11. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ v súvislosti
s namietaním porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 8 ods. 2 listiny neuviedol žiadnu ústavne
relevantnú argumentáciu, z ktorej by bolo možné identifikovať prípadné východiská
pre posúdenie prípadného porušenia označených práv, a jeho argumentácia sa dokonca
v ešte zúženom rozsahu opiera o ním deklarované skutkové zistenia a právne hodnotenia,
ako boli prezentované v konaní pred všeobecnými súdmi o riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkoch. Právomoc ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti daná mu ústavou vylučuje jeho právomoc na revidovanie zákonom danej
právomoci orgánov súdnej moci, pokiaľ výkon tejto právomoci nebol ani svojvoľný, ani
arbitrárny, o to viac, že argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti smerovala výlučne
do sféry skutkových zistení, t. j. do oblasti podústavného práva a postrádala akýkoľvek
ústavnoprávny rozmer. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči
všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.
12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. apríla 2013