Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 236/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P. s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. B.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára

2013 doručená sťažnosť spoločnosti P. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. októbra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa listom z 30. apríla 2012

obrátila na Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“) so žiadosťou o vydanie

metodického usmernenia v zmysle o verejnom

obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o verejnom obstarávaní“). Úrad ako reakciu na žiadosť zaslal sťažovateľke list

č. 415-5000/2012 z 21. mája 2012. Podľa názoru sťažovateľky však úrad vo svojej

odpovedi na ňou položené otázky neodpovedal. Dňa 22. júna 2012 podala sťažovateľka

sťažnosť na postup úradu podľa o sťažnostiach v znení neskorších

predpisov, v ktorej žiadala, aby si úrad splnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z § 112

písm. j) zákona o verejnom obstarávaní a vydal metodické usmernenie, ktorým by

zodpovedal otázky položené v žiadosti z 30. apríla 2012. Úrad na sťažnosť odpovedal

oznámením z 2. júla 2012, v ktorom vyjadril, že na žiadosť riadne odpovedal, hoci podľa

sťažovateľky len zopakoval argumentáciu uvedenú v odpovedi na žiadosť a čiastočne sa

snažil zodpovedať na jednu z otázok uvedených v žiadosti. Podľa sťažovateľky úrad naďalej

zostal nečinný a bez vážneho dôvodu nekonal a nevydal metodické usmernenie tak, ako mu

to ukladá § 112 písm. j) zákona o verejnom obstarávaní. Keďže úrad si nesplnil svoju

zákonnú úlohu vyplývajúcu z § 112 písm. j) zákona o verejnom obstarávaní, t. j. neposkytol

sťažovateľke metodické usmernenie, sťažovateľka sa žalobou doručenou najvyššiemu súdu

6. augusta 2012 domáhala súdnej ochrany pred nečinnosťou orgánu verejnej správy podľa

(ďalej len „OSP“). Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 29. októbra 2012 žalobu sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka nesúhlasí so záverom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

a najvyššiemu súdu vytýka, že pri svojom rozhodovaní neprihliadal na argumenty uvedené

v jej žalobe a že neposkytol objasnenie svojho myšlienkového postupu, ktorý ho viedol

k rozhodnutiu. Rozsiahlu časť sťažnosti zaberá argumentácia sťažovateľky napádajúca

vecnú správnosť uznesenia najvyššieho súdu.

V konkrétnostiach sťažovateľka uvádza: „Odporca sa argumentmi Sťažovateľa

v odôvodnení Napadnutého rozhodnutia nezaoberal vôbec. Už táto samotná skutočnosť by

bola v zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu

pre ľudské práva dôvodom na konštatovanie porušenia základných práv Sťažovateľa.“

Sťažovateľka ďalej konštatuje, že ňou predložené argumenty mali význam pre

rozhodnutie najvyššieho súd vo veci, a to predovšetkým v súvislosti s vyriešením

nasledujúcich nejasných otázok: aký je obsah povinností úradu podľa § 112 písm. j) zákona

o verejnom obstarávaní; aké sú obsahové náležitosti metodického usmernenia; a v tej

súvislosti, či je povinnosťou úradu odpovedať na hypotetické otázky.

Ďalej sťažovateľka uvádza: «Odporca zlyhal vo voľbe správnych premís, keď si za

premisu zvolil rovno záver svojho rozhodnutia. Neprejavil snahu o racionálne zdôvodnenie

Napadnutého rozhodnutia a zdá sa, že Napadnuté rozhodnutie malo pôsobiť výlučne

v dôsledku autority orgánu, ktorý ho vydal. Také rozhodnutie však v žiadnom prípade

nemôže spĺňať kritérium presvedčivosti, keďže upiera jeho adresátovi (ale aj širšej

právnickej a laickej verejnosti) možnosť sledovať myšlienkový postup Odporcu

v rozhodovaní a v skutočnosti mu iba „vnucuje“ apriórne presvedčenie tvorcu tohto

rozhodnutia. Také rozhodnutie a proces, ktorý mu predchádzal tak jednoznačne spĺňa

kritérium svojvôle v rozhodovaní Odporcu.

Odporca v Napadnutom rozhodnutí vyhodnotil skutkový stav iba jednostranne,

závery Odporcu nemajú oporu v platnom práve a sú v priamom rozpore so zmyslom

a účelom § 112 Zákona o verejnom obstarávaní a v konečnom dôsledku „posväcujú“ prax

Úradu (ne)vydávať metodické usmernenia podľa svojej ľubovôle, ktorá ničím neprispieva

k odstraňovaniu diskriminácie uchádzačov alebo záujemcov a naopak prispieva

k vytváraniu netransparentného prostredia vo verejnom obstarávaní.

Také rozhodnutie v žiadnom ohľade nespĺňa požiadavky kladené rozhodovacou

praxou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva na

spravodlivé súdne konanie.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Právo P. s. r. o. na právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky spisová značka zo dňa 29. októbra 2012 porušené bolo.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka

zo dňa 29. októbra 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť P. s. r. o. trovy konania

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (). Dôvodom na

odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti

medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným

konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými

slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2012,

pričom jej podstatu tvorí nesúhlas sťažovateľky s napadnutým uznesením. Sťažovateľka

vytýka najvyššiemu súdu, že pri svojom rozhodovaní neprihliadal na argumenty uvedené

v jej žalobe a že v konečnom dôsledku najvyšší súd vôbec neposkytol objasnenie svojho

myšlienkového postupu, ktorý ho viedol k rozhodnutiu, čo znamená, že napadnuté

uznesenie nie je riadne a dostatočne odôvodnené.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

(resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na

prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo ratifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. , ,

).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka konania požadovať, aby súdy prebrali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý sám predkladá (, ,

).

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 21. októbra 2004

judikoval, že prostredníctvom ustanovenia poskytuje zákonodarca fyzickým

osobám a právnickým osobám možnosť domáhať sa súdnej ochrany základného práva

podľa v konaniach pred orgánmi verejnej správy, pokiaľ nekonajú bez

vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným právnym predpisom tým, že sú nečinné.

Z odôvodnenia tohto rozhodnutia tiež vyplýva, že súd príslušný rozhodovať o návrhu

namietajúcom nečinnosť správneho orgánu musí splnenie podmienky vyčerpania

prostriedkov nápravy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, posudzovať

individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu, rešpektujúc účel konania podľa §

250t , ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva alebo

právom chránené záujmy môžu byť dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v

konkrétnom konaní.

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z ústavný súd

nemá právomoc opätovne posudzovať postup orgánu verejnej správy v konaní, pokiaľ bol

preskúmaný všeobecným súdom v konaní podľa .

Úlohou ústavného súdu v danom prípade bolo len posúdiť, či závery najvyššieho

súdu, ku ktorým dospel v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa

vedenom pod sp. zn. , nie sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a teda majúce za následok porušenie označených práv sťažovateľky.

Najvyšší súd so zreteľom na účel uvedeného konania uznesením sp. zn.

z 29. októbra 2012 návrh sťažovateľky ako nedôvodný zamietol, pričom

uviedol:

«Nečinnosťou orgánu verejnej správy v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 250t

ods. 1 a 2 sa rozumie pasivita vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj

keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal

a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný

úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že namiesto

rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom alebo

informáciou prípadne záznamom v spise. Ustanovenie je svojím, obsahom

zamerané tak, aby odstraňovanie nečinnosti orgánov verejnej správy nebolo

znehodnocované nielen neopodstatneným podaním dotknutého subjektu - navrhovateľa,

nepružnosťou v konaní orgánov verejnej správy, ale ani formalistickým prístupom v konaní

súdov. Preto ustanovenie § 250t ods. 1 druhá veta uvádza, že návrh na konanie proti

nečinnosti nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie

umožňuje osobitný predpis. V danej veci odporca správne postupoval, keď skúmal svoju

pôsobnosť konať vo veci podľa § 112 písm. j/ zákona o verejnom obstarávaní a konštatoval,

že Úradu v zmysle tohto zákonného ustanovenia neprislúcha odpovedať na hypotetické

otázky navrhovateľa. Zákonodarca § 112 písm. a/ až s/ zákona o verejnom obstarávaní

ustanovil všeobecnú pôsobnosť Úradu, zatiaľ; čo v ustanovení § 137 zákona o verejnom

obstarávaní je vymedzený výkon dohľadu Úradu nad dodržiavaním povinností verejného

obstarávateľa, obstarávateľa alebo osoby podľa § 7, pričom Úrad pri výkone dohľadu

rozhoduje o námietkach uchádzačov, záujemcov, účastníkov alebo osôb, ktoré sa

domnievajúc že ich práva alebo právom chránené záujmy boli alebo mohli byť dotknuté

postupom kontrolovaného, rozhoduje o námietkach orgánu Štátnej správy, ak boli

kontrolovanému poskytnuté finančné prostriedky na dodanie tovaru, uskutočnenie

stavebných prác alebo poskytnutie služieb z Európskych, spoločenstiev, vykonáva kontrolu

postupu zadávania zákaziek a kontrolu súťaže návrhov organizovaných kontrolovaným,

ukladá pokuty za správne delikty, vykonáva iné činnosti podľa tejto hlavy. Z citovaných

zákonných ustanovení, z uvedených zásad a z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že na

vyhovenie návrhu v danej veci nebola splnená základná podmienka ustanovenia § 250t

ods. 1 veta prvá , a to, že by odporca o žiadosti navrhovateľa o metodické usmernenie

nekonal bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom.

Odporca na navrhovateľovu žiadosť ako aj jeho sťažnosť náležite a primerane reagoval,

pričom Najvyšší sud Slovenskej republiky dáva do pozornosti navrhovateľa, že predmetom

metodického usmernenia nemôže byť poskytovanie právnych služieb ani riešenie

hypotetických otázok, ako to navrhovateľ požaduje. Ak si navrhovateľ nevie na zhora

uvedené „otázky“ odpovedať sám, môže sa obrátiť na kvalifikovaného advokáta, resp.

advokátsku kanceláriu v zmysle . Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov, ktorí mu príslušný právny rozbor vypracujú. V zmysle zhora uvedeného nemožno

preto dospieť k záveru, že odporca konal v rozpore s § 112 písm. j/ zákona o verejnom

obstarávaní, prípadne, že nekonal vôbec.»

V citovanej časti najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré návrh sťažovateľky zamietol. V dôsledku toho uvedený postup

najvyššieho súdu nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných zákonných

ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

napadnuté uznesenie takéto nedostatky nevykazuje a na meritórne preskúmanie uvedeného

rozhodnutia ústavný súd nie je oprávnený.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o trovách tohto konania je viazané na

vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ),

ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013