Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 243/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., T., D. Z., T., V. J., T., a M. H., T., zastúpených

advokátom JUDr. J. D., T., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa

postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod

sp. zn. a bližšie neoznačenými rozhodnutiami a postupmi ďalších bližšie

neoznačených štátnych orgánov konajúcich v ich trestnej veci, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P., D. Z., V. J. a M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. apríla 2013

doručené podanie J. P., T., D. Z., T., V. J., T., a M. H., T. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. J. D., T., označené ako „Sťažnosť“. Ústavný súd podľa

obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľov ako sťažnosť podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namietajú porušenie svojho základného

práva podľa postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a bližšie neoznačenými rozhodnutiami a

postupmi ďalších bližšie neoznačených štátnych orgánov konajúcich v ich trestnej veci (k

tomu pozri viac v časti II tohto uznesenia).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli trestne stíhaní pre trestný čin sprenevery

podľa v znení neskorších predpisov,

pričom ich trestné stíhanie bolo „ukončené až rozsudkom Okresného súdu Nitra

z 27. 11. 2012 a to úplným oslobodením všetkých štyroch sťažovateľov spod

obžaloby. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 12. 2. 2013...“.

Sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že trestné konanie vedené proti nim „trvalo

viac ako 17 rokov, než od spáchania skutkov a vznesenia obvinenia cez pôvodne uložené

nepodmienečné tresty došlo až k úplnému oslobodeniu všetkých štyroch sťažovateľov, vyššie

uvedeným rozsudkom.

Práve trvanie trestného konania... je tým porušením základných ľudských práv

a slobôd sťažovateľov, ktoré zakladá ich právo na reparáciu takto porušených ich

základných práv a slobôd.

Tieto práva a slobody im zabezpečuje , v článku 48

SR.

Porušovateľom týchto základných práv a slobôd je Slovenská republika v zastúpení

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Orgány porušovateľa základných práv

a slobôd teda orgány prokuratúry a súdu spôsobili porušenia týchto práv, a preto nesú aj

zodpovednosť za odškodnenie sťažovateľov...“.

Na základe uvedeného sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„Porušovateľ Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky je povinná každému sťažovateľovi zaplatiť finančné odškodnenie za

dobu trvania trestného konania vedeného u OS Nitra sp. zn. po 17 000,- euro

do 30 dní...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K nesplneniu zákonom predpísaných náležitostí

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatoval, že

sťažovatelia sú v konaní pred ústavným súdom zastúpení advokátom, ktorý je v súlade § 18

ods. 2 o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný

dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy

klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej

služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé

vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to

splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.

, ).

Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý

obsahuje všetky náležitosti predpísané . Ak ide o sťažnosť podľa

, o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľov, musí obsahovať jednak

všeobecné náležitosti uvedené v , ako aj osobitné náležitosti

uvedené predovšetkým v v spojení s požiadavkami na návrh

na rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z .

Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti je podstatný najmä § 20 ods. 3

, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania

okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (

v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z ), čím zároveň

vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na

poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého

označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ

zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , , ).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že tvrdenia o porušení iných

ustanovení , ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebné

považovať iba za súčasť ich argumentácie (, , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľov

v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný

súd mohol konať a rozhodnúť. Jej nedostatky sa vzťahujú predovšetkým na sťažovateľmi

formulovaný návrh na rozhodnutie (petitu), ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim

z , keďže

- nie sú v ňom uvedené základné práva alebo slobody, ktoré mali byť právoplatnými

rozhodnutiami alebo inými zásahmi (postupom) príslušných štátnych orgánov porušené,

- nie sú v ňom uvedené konkrétne štátne orgány, ktorých právoplatnými

rozhodnutiami alebo inými zásahmi mali byť základné práva alebo slobody sťažovateľov

porušené.

Rovnako ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že podľa jeho stabilizovanej

judikatúry nemôže byť za porušovateľa základných práv alebo slobôd v sťažnosti podľa

označená Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), ale konkrétne štátne orgány, ktorých

rozhodnutiami alebo inými zásahmi malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov

zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľov, nie je povinný

odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní

účastníkov konania ().

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že sťažnosť

sťažovateľov, ktorí sú zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavky

kvalifikovanej sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50

v spojení s , čo zakladá dôvod na jej odmietnutie pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Bez ohľadu na už uvedené možno z obsahu sťažnosti (nie jej petitu) vyvodiť, že

sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a bližšie neoznačenými

rozhodnutiami a postupmi ďalších bližšie neoznačených štátnych orgánov konajúcich v ich

trestnej veci.

2. K nedostatku právomoci ústavného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Z obsahu sťažnosti sťažovateľov zjavne vyplýva, že ich cieľom je domôcť sa

finančného odškodnenia (pozri návrh petitu citovaný v časti I tohto uznesenia) z dôvodu

neprimerane dlhého trestného konania (viac ako 17 rokov), ktoré bolo právoplatne skončené

oslobodzujúcim rozsudkom okresného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu boli, resp. sú sťažovatelia ešte pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu oprávnení domáhať sa náhrady ujmy, ktorá im bola spôsobená

dlhotrvajúcim trestným konaním, postupom podľa

o zodpovednosti za náhradu škody pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje najmä na znenie ustanovení § 3 ods. 1, § 4, § 5 ods. 1, § 6 až § 9 a tiež

až , ktoré ustanovujú jednak postup pri uplatňovaní

zodpovednosti za náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym

úradným postupom, ako aj štátne orgány, ktoré sú oprávnené a aj povinné rozhodovať

o žiadostiach o náhradu škody; vo veci sťažovateľov prichádza do úvahy predovšetkým

ministerstvo a príslušné všeobecné súdy.

Zo sťažnosti nevyplýva, či sa sťažovatelia domáhali finančného odškodnenia

postupom podľa Ústavný súd bez ohľadu na túto skutočnosť

konštatuje, že právomoc ministerstva a príslušných všeobecných súdov rozhodnúť

o náhrade škody (finančnom odškodnení) sťažovateľov vyplývajúca im zo zákona

č. v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci, ako aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013