Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 207/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I., V., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. -755 z 1.

júla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -873 z 18. decembra

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2013

doručená sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. -755 z 1. júla 2011 (ďalej

aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -873 z 18. decembra 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Predmetom konania pred okresným súdom bolo rozhodovanie o návrhu S. (ďalej len

„navrhovateľ“) o určenie, že sťažovateľ (v procesnom postavení odporcu) nie je predsedom

predstavenstva spoločnosti T., a. s. Okresný súd návrhu navrhovateľa vyhovel a krajský súd

rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

V odôvodnení podanej sťažnosti k napadnutým rozsudkom sťažovateľ uvádza,

že „v prejednávanej veci chýba zákonná právomoc súdu na prejednanie veci, súd ako štátny

orgán konal v rozpore s , nakoľko mu zákon a to Občiansky súdny

poriadok takéto oprávnenie nepriznáva, čím súd nekonal v medziach zákona, v jeho

rozsahu, ktorý má zákonom vymedzený, ale spôsobom, ktorý flagrantne porušil jeho

postavenie taxatívne vymedzené zákonom...

Je nepochybné, že valné zhromaždenie spoločnosti má zo zákona originálnu

a neprenesiteľnú právomoc voliť a odvolávať predsedu predstavenstva. Konajúci súd si

preto v rozpore so zákonom prisvojil toto právo a týmto prekročil právomoc danú mu

zákonom.

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že súd nebol oprávnený konať a rozhodovať

o takomto postavení sťažovateľa, pretože zákonom má zverenú takúto právomoc len valné

zhromaždenie spoločnosti.“.

V ďalšej časti sťažovateľ namieta „retroaktivitu v rozhodovaní súdu, bez zákonného

oprávnenia“ poukazujúc na skutočnosť, že v čase súdneho konania sťažovateľ zo zákona

už nemohol byť a ani nebol predsedom predstavenstva, preto na strane súdu existovala

procesná prekážka danú vec pojednávať. V tejto súvislosti namieta, že aj keď okresný súd

konštatuje prednesenie tejto námietky sťažovateľom, ďalej sa ňou nezaoberá ani ju

nevyhodnocuje, pričom súčasne poukazuje na právnu vetu vyplývajúcu z rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaného pod sp. zn.

. Nadväzne na to sťažovateľ uvádza, že súd „nemohol rozhodovať o tom, či

právny vzťah vznikol alebo existoval v minulosti, súd mohol len rozhodnúť či právny vzťah v

čase rozhodovania existuje alebo neexistuje. Keďže predloženým dôkazom bolo jasne zo

zákona o právnom vzťahu rozhodnuté, súd nemal zákonné oprávnenie sa žalobou zaoberať

a preto ju mal ako takú zamietnuť.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci

takéto rozhodnutie:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod č. k. zo dňa

18. 12. 2012 a Okresný súd Michalovce v konaní vedenom pod č. k. zo dňa

1. 7. 2011 porušili základné právo Mgr. Ing. Mgr. I. I... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 ... a právo na spravodlivé konanie podľa Dohovoru...

2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. 12. 2012, sp. zn.

a Okresného súdu Michalovce zo dňa 1. 7. 2011, sp. zn.

a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Košiciach a Okresnému súdu Michalovce

na ďalšie konanie.

3. Mgr. Ing. Mgr. I. I., advokátovi, priznáva náhradu trov konania v sume 256,02 €,

ktoré je Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Michalovce povinní zaplatiť, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sa k návrhu na začatie konania musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť,

že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom

splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo,

v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje (). Ústavný súd teda

nepovažuje postup sťažovateľa, ktorý v úvode sťažnosti uviedol ako právneho zástupcu

samého seba a k sťažnosti priložil o tom splnomocnenie udelené samému sebe ako právne

akceptovateľný, avšak vzhľadom na dostatok dôvodov na odmietnutie sťažnosti podľa § 25

ods. 2 upustil pri svojom ďalšom postupe od odstraňovania tohto

nedostatku náležitostí sťažnosti dospejúc k týmto právnym záverom.

daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania

zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných

a účinných prostriedkov nápravy.

Uvedené vyplýva z princípu subsidiarity zakotveného v ,

obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného

práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(mutatis mutandis , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V danom prípade napadnutý rozsudok okresného súdu podliehal revíznej právomoci

krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc. Oprávnenie

podať odvolanie sťažovateľ aj skutočne využil a krajský súd rozhodnutie okresného súdu aj

preskúmal. Preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu ústavným súdom by preto

bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v , lebo jeho

preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. Na základe

uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Pokiaľ ide o realizáciu sťažovateľom navrhnutého ústavného prieskumu rozsudku

krajského súdu, za podstatné v tomto smere považuje ústavný súd sťažovateľovu námietku,

že všeobecné súdy nemali právomoc na prerokovanie jeho veci.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na znenie § 237 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ

sa rozhodovalo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Namietaný nedostatok

právomoci súdov má pritom podľa sťažovateľa vyplývať z originálnej a neprenesiteľnej

právomoci valného zhromaždenia spoločnosti voliť a odvolávať predsedu predstavenstva,

pričom do tejto právomoci orgánu oprávneného o tejto otázke podľa § 187 ods. 1 písm. c)

v znení neskorších predpisov rozhodovať malo

byť rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu zasiahnuté.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského

súdu z dôvodu namietaného nedostatku právomoci okresného súdu a krajského súdu

v zmysle nepodal. V okolnostiach prípadu potom podanie sťažnosti

ústavnému súdu podľa namiesto využitia možnosti podať dovolanie proti

napadnutému rozsudku súčasne svedčí o nevyčerpaní opravného prostriedku, ktorý

sťažovateľovi zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytoval

a na ktorého použitie bol podľa osobitných predpisov oprávnený. Uvedené teda svedčí

o právomoci všeobecných súdov (v danom prípade najvyššieho súdu) rozhodovať

o prípadnom porušení základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietanom

sťažovateľom, čo predchádza právomoci ústavného súdu konať o sťažnosti podanej podľa

.

Vzhľadom na záver o nedostatku právomoci ústavného súdu na konanie nepovažuje

ústavný súd za podstatné zaujímať stanovisko k druhej námietke sťažovateľa týkajúcej sa

retroaktivity v rozhodovaní krajského súdu, pretože daná otázka by v prípade záveru

o nedostatku právomoci všeobecných súdov v danej veci konať nebola právne relevantná.

Napokon ústavný súd pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a ani

posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu.

Za daných okolností preto ústavný súd sťažnosť aj v časti smerujúcej proti rozsudku

krajského súdu podľa odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013