Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 196/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť mesta K., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. S.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Košice II č. k. -315 z 9. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť mesta K. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2013

doručená sťažnosť mesta K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -315 z 9. mája 2011. Sťažovateľ

svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 27. marca 2013, ku ktorému

pripojil splnomocnenie pre zvoleného kvalifikovaného právneho zástupcu.

Zo sťažnosti vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. je sťažovateľ v procesnom postavení povinného. Sťažovateľ

okresnému súdu navrhol 20. decembra 2010 čiastočné zastavenie exekúcie a odklad

exekúcie, 25. januára 2011 navrhol odklad exekúcie a 3. marca 2011 úplné zastavenie

exekúcie, ako aj jej odklad.

Okresný súd uznesením č. k. -315 z 9. mája 2011 zamietol návrh

sťažovateľa z 20. decembra 2010 na čiastočné zastavenie exekúcie, zamietol návrh

sťažovateľa z 20. decembra 2010 na odklad exekúcie, zamietol návrh sťažovateľa

z 25. januára 2011 na odklad exekúcie, zamietol návrh sťažovateľa z 3. marca 2011

na zastavenie exekúcie a zamietol i návrh sťažovateľa na odklad exekúcie z 3. marca 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti popisuje skutkové pozadie, ktoré predchádzalo začatiu

predmetného exekučného konania, a konštatuje, že k porušeniu jeho označených práv došlo

v dôsledku nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia, ako aj v dôsledku jeho

prekvapivosti. Prekvapivé je napadnuté uznesenie preto, lebo «súd sa bez bližšieho

zdôvodnenia odchýlil od „stabilného“ právneho názoru, zastávaného právnou vedou, čo sa

týka posudzovania skutočností, s ktorými relevantný právny predpis spája následok

spočívania plynutia premlčacej doby, na ktoré sťažovateľ už v rámci námietkového konania,

ako aj konania o zastavenie exekúcie výslovne poukazoval».

Podľa sťažovateľa sa okresný súd náležite nevysporiadal s jeho námietkou,

že notárska zápisnica tvoriaca exekučný titul, „ako aj doložka vykonateľnosti nepokrýva

povinnosť sťažovateľa platiť akékoľvek úroky z omeškania“. Sťažovateľ tvrdí, že „súd

opomenul tú skutočnosť, že uznanie dlho a súhlas s vykonateľnosťou sú dva odlišné právne

inštitúty. Bez ohľadu na uvedené je potrebné povedať, že uznať možno len ten dlh,

ktorý aj existuje. Povinnosť platiť akýkoľvek úrok z omeškania v čase uznania neexistovala.

V čase uznania dlhu sťažovateľ nebol v omeškaní.“.

Ďalej sa podľa sťažovateľa okresný súd „nevysporiadal s argumentáciou

sťažovateľa, v rámci ktorej... uvádzal, že došlo k premlčaniu práva uplatneného

oprávneným v exekúcii, pretože oprávnený, ako ani žiaden z jeho právnych predchodcov

neuskutočnili úkon za účelom určenia subjektívneho práva v zmysle §-u 402 Obchodného

zákonníka“. V tejto súvislosti sťažovateľ formuluje názor, podľa ktorého „podanie žaloby

o určenie neplatnosti právneho úkonu“, ktorá bola podaná 27. septembra 2004, „nie je

úkonom, ktorým veriteľ určuje, resp., ktorý veriteľ uskutočňuje za účelom určenia svojho

(subjektívneho) práva“. Spôsob, akým sa okresný súd s touto časťou argumentácie

sťažovateľa vysporiadal, podľa sťažovateľa „vôbec nereaguje na sťažovateľom uvádzané

argumenty, ako ani na argumenty zastávané právnou vedou, na ktorú sťažovateľ v danej

súvislosti poukazoval, predmetné odôvodnenie navyše postráda logickú a vecnú súvislosť

a ako také je arbitrárne, pretože právne závery, ku ktorým súd dospel nevyplývajú z premís,

na ktorých sú založené v žiadnej možnej rozumnej interpretácii“.

Nepreskúmateľný je podľa sťažovateľa aj záver okresného súdu v otázke

„postúpenia v exekučnom konaní vymáhanej pohľadávky z S. na spoločnosť E. a následne...

na spoločnosť D. (oprávneného v exekučnom konaní). Súd sa v tejto súvislosti nijakým

spôsobom nevysporiadal s podstatnou argumentáciou sťažovateľa..., že k postúpeniu

pohľadávky, ktorá je vymáhaná v exekučnom konaní vôbec nedošlo, pretože predmetom

zmlúv o postúpení pohľadávok... nebolo postúpenie pohľadávky vo výške, ktorá je

predmetom exekúcie ale vo výške 0,-EUR“.

Okresný súd sa podľa sťažovateľa „nedostatočne a... aj nesprávne vysporiadal

s námietkou..., že vymáhanie práva uplatneného oprávneným v exekúcii je neprípustné

z dôvodu, že po vzniku exekučného titulu nastala právna skutočnosť (Dohoda o urovnaní),

ktorá spôsobila jeho zánik...“.

Ani s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa neprípustnosti sumy vymáhaných úrokov

z omeškania pre rozpor s dobrými mravmi sa okresný súd „vôbec nevysporiadal.

Z... odôvodnenia, a to ani po preskúmaní odkazu na dôvody rozhodnutia o návrhu

na čiastočné zastavenie exekúcie nie je možné zistiť, aké dôvody súd uviedol na vyvrátenie

tvrdenia sťažovateľa, že výška vymáhaných úrokov z omeškania je neprípustná“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s dôvodmi okresného súdu týkajúcimi sa otázky trov

exekučného konania a zdôrazňuje, že „trovy právneho zastúpenia neboli do dnešného dňa

oprávneným riadne vyčíslené, v otázke trov konania nebolo autoritatívne rozhodnuté

súdom. Sťažovateľ považuje záver súdu, že o trovách konania nebude rozhodovať za

neprípustný. Súd je povinný rozhodnúť o každom návrhu uplatnenom účastníkom konania.“.

Napokon sťažovateľ kritizuje aj záver okresného súdu, podľa ktorého

v posudzovanom prípade niet dôvodu na odklad exekúcie. Okresný súd totiž „vychádzal

zo skutočností, o ktorých nesprávnosti bol upozornený zo strany sťažovateľa ešte v rámci

konania o námietkach proti exekúcii. Súd bez akéhokoľvek, nielen právneho,

ale aj racionálneho podkladu, vychádzal zo skutočnosti, že o odklade vykonateľnosti

exekučného titulu nebolo ku dňu 01.12.2010 rozhodnuté. Z Napadnutého rozhodnutia nie je

zrejmé prečo súd zisťoval okolnosti odkladu vykonateľnosti len ku dňu 01.12.2010 a nie

aj ku dňu vydania Napadnutého rozhodnutia.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie

a následne vo veci nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, ktorým je mesto K., K., na súdnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Košice II, č. k. -315 zo dňa 09.05.2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice II, č. k. -315 zo dňa 09.05.2011

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II, aby v nej

znovu konal a rozhodol.

3. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia na účet advokáta JUDr. M. S., so sídlom K., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ požiadal o anonymizáciu svojich údajov pri ich publikovaní

v rozhodnutiach ústavného súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy,

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene,

ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Zo svojej predošlej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ

už uznesenie okresného súdu č. k. -315 z 9. mája 2011 napadol sťažnosťou

doručenou ústavnému súdu 8. júla 2011, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením

č. k. -29 zo 7. septembra 2011 tak, že ju odmietol. Aj napriek tomu, že

v záhlaví uvedeného uznesenia ústavného súdu je ako predmet prieskumu označený postup

okresného súdu v konaní sp. zn. , z petitu predmetnej skoršej

sťažovateľovej sťažnosti, ale aj z obsahu odôvodnenia odmietavého uznesenia II. senátu

ústavného súdu bez pochybností vyplýva, že predmetom prieskumu vo veci

sp. zn. bolo uznesenie okresného súdu, ktoré je napadnuté aj teraz

predbežne prerokúvanou sťažnosťou.

Ústavný súd vo veci sp. zn. odmietol sťažovateľovu sťažnosť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie, a to v jej časti týkajúcej sa výrokov

uznesenia okresného súdu, ktorými boli zamietnuté návrhy sťažovateľa na čiastočné

a na úplné zastavenie exekúcie. Ústavný súd tu poukázal na fakt, že sťažovateľ podal

proti napadnutému uzneseniu v tejto časti odvolanie, a zdôraznil, že „vzhľadom

na ustanovenie v spojení s ustanovením

ods. 4 a § 57 ods. 1 Exekučného poriadku“ sa sťažovateľov názor o prípustnosti odvolania

proti týmto zamietavým výrokom „nezdá... byť... celkom bez základu. Totiž podľa § 202

ods. 2 odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu

v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (ktorým je Exekučný poriadok),

ak tento osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku

proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie. Uvedené

ustanovenie § 57 ods. 1 Exekučného poriadku vymedzuje niektoré skutkové podstaty,

v prípade ktorých má byť exekučné konanie zastavené. Prípustnosť odvolania nie je teda

formulovaná tak, že by sa týkala iba kladných (vyhovujúcich) rozhodnutí, teda rozhodnutí,

ktorými súd exekučné konanie zastaví, ale aj negatívnych (zamietajúcich) rozhodnutí,

teda takých rozhodnutí, ktorými súd podľa

návrh na zastavenie exekúcie zamietne. Aj takéto zamietajúce rozhodnutie je rozhodnutím

podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku.“. Ústavný súd potom uzavrel, že „vzhľadom

na podané odvolanie v rozsahu, v akom sťažovateľ napadol uznesenie okresného súdu,

právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má odvolací súd v rámci

odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.“.

Vo vzťahu k ostatným výrokom napadnutého uznesenia okresného súdu (zamietnutie

návrhov na odklad exekúcie) ústavný súd v uznesení č. k. -29

zo 7. septembra 2011 zhodnotil, že „úvahy okresného súdu (nie dostatočne presne,

avšak vychádzajúc z kontextu predsa len zrozumiteľne vyjadrené) nemožno považovať

za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet preto ani príčiny na to, aby ústavný súd

do týchto záverov zasiahol“. V tejto časti tak II. senát ústavného súdu odmietol sťažnosť

ako zjavne neopodstatnenú.

2. Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka

veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd na podklade citovaného ustanovenia pristúpil

k preskúmaniu, či odmietnutie skoršej sťažovateľovej sťažnosti v konaní

sp. zn. zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci na účel

posudzovania tu predbežne prerokúvanej sťažnosti. Ako už bolo uvedené, ústavný súd

odmietol skoršiu sťažnosť sťažovateľa z dvoch dôvodov, a to pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2.1 Ústavný súd stabilne judikuje, že pokiaľ pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (,

).

Na podklade citovaného ustáleného názoru možno konštatovať, že vo veci

sp. zn. ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal možnosť podať proti

výrokom uznesenia okresného súdu, ktorými boli zamietnuté jeho návrhy na (čiastočné

i úplné) zastavenie exekúcie, riadny opravný prostriedok – odvolanie. Tento záver vylučuje

právomoc ústavného súdu prerokovať sťažnosť proti predmetným zamietavým výrokom

uznesenia okresného súdu definitívne, teda bez možnosti dodatočného založenia právomoci

v závislosti od splnenia akejkoľvek podmienky.

Ústavný súd neopomína, že sťažovateľ doručil ústavnému súdu 22. marca 2013

ďalšiu sťažnosť (evidovaná v súčasnosti pod sp. zn. ) smerujúcu

proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. -442 z 12. decembra 2012,

ktorým bolo odvolanie sťažovateľa proti zamietavým výrokom uznesenia okresného súdu

č. k. -315 z 9. mája 2011 odmietnuté ako neprípustné práve na podklade

reštriktívneho výkladu § 58 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov platného a účinného v rozhodnom čase (ďalej len

„Exekučný poriadok“) regulujúceho prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu exekučného

súdu podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Náznak sťažovateľa čitateľný z paralelného

doručenia dvoch sťažností (prvou je tu prerokúvaná sťažnosť proti prvostupňovému

uzneseniu, druhou je sťažnosť proti druhostupňovému uzneseniu vedená

pod sp. zn. ) o zachovaní lehoty na podanie sťažnosti proti prvostupňovému

uzneseniu okresného súdu a súčasnej danosti právomoci ústavného súdu na podanie takejto

sťažnosti je však v tomto prípade vyvrátený citovanou stabilnou judikatúrou ústavného súdu

o otázke jeho právomoci a právoplatným záverom ústavného súdu vo veci

sp. zn. . Ak v tejto veci ústavný súd konštatoval nedostatok svojej

právomoci z dôvodu prípustnosti odvolania proti zamietavým výrokom uznesenia

okresného súdu, potom odmietnutie takéhoto odvolania odvolacím súdom ako

neprípustného otvára sťažovateľovi priestor na ústavno-súdny prieskum odmietavého

odvolacieho rozhodnutia (tak ako to sťažovateľ aj robí podaním sťažnosti vedenej

pod sp. zn. ). Tento záver však súčasne vylučuje dodatočný vznik

právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti proti zamietavým výrokom uznesenia

okresného súdu týkajúcim sa návrhov na zastavenie exekúcie, a preto je potrebné tu

predbežne prerokúvanú sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 24 písm. a) zákona

o ústavnom súde ako neprípustnú.

2.2 Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu vo výrokoch zamietajúcich

sťažovateľom navrhovaný odklad exekúcie, ústavný súd vo veci sp. zn.

skoršiu sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že jeho uznesenie

v konaní podľa , ktorým je sťažnosť odmietnutá ako zjavne

neopodstatnená, je rozhodnutím v rámci neverejného predbežného prerokovania sťažnosti,

na rozdiel od iných „odmietavých“ uznesení (pre nedostatok právomoci, pre neprípustnosť,

pre zjavnú oneskorenosť, pre neoprávnenú osobu, pre nedostatok predpísaných náležitostí)

sa však takéto uznesenie výrazne blíži úrovni meritórneho prerokovania sťažnosti

(). Dosvedčuje to i ustálená judikatúra, podľa ktorej ústavný súd môže

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený, pretože jeho úloha pri predbežnom prerokovaní

návrhu nespočíva síce v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom

odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva

len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto

porušenia ().

Záver II. senátu ústavného súdu vo veci sp. zn. o zjavnej

neopodstatnenosti skoršej sťažnosti sťažovateľa proti výrokom napadnutého uznesenia

okresného súdu, ktorými tento zamietol sťažovateľove návrhy na odklad exekúcie, má

charakter rozhodnutia vylučujúceho možnosť zistiť pri meritórnom preskúmaní

relevantných sťažovateľových námietok porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie. Naznačená podstata odmietnutia sťažnosti

smerujúcej proti rozhodnutiu všeobecného súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť nepripúšťa

možnosť dodatočného splnenia akýchkoľvek podmienok, ktoré by po uplynutí určitého času

spojeného s procesno-právne významnými skutočnosťami mohli viesť k prijatiu neskoršej

sťažnosti na ďalšie konanie. Výnimka z prekážky rei iudicatae ustanovená v § 24 písm. a)

tak v prípade sťažnosti sťažovateľa neprichádza do úvahy.

Preto i v tejto časti ústavný súd posúdil sťažovateľovu sťažnosť ako neprípustnú podľa § 24

písm. a) a následne ju podľa

odmietol.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého uznesenia okresného súdu, požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia).

Z rovnakého dôvodu nebolo potrebné vyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania

predložením fotokópie napadnutého uznesenia okresného súdu (uznesenie navyše tvorí

súčasť spisového materiálu vo veci sp. zn. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013