Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 281/2013
PDF · 201.59 KB
No categories available
II. ÚS 281/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť R. T., T., t. č. vo výkon trestu L., zastúpeného advokátom
JUDr. J. Š., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na
rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská
Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 12/2012 a jeho rozsudkom z 29. júna 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. T. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013
doručená sťažnosť R. T., T., t. č. vo výkone trestu L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na zákonného
sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na obhajobu zaručeného v
čl. 50 ods. 3 ústavy postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica
(ďalej len „špecializovaný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 12/2012 a jeho
rozsudkom z 29. júna 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 12/2012
konal špecializovaný súd o obžalobe proti sťažovateľovi a spol. pre spáchanie obzvlášť
závažného zločinu úkladnej vraždy, pričom rozsudkom z 29. júna 2012 špecializovaný súd
odsúdil sťažovateľa na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov v ústave na výkon trestu
odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia a súčasne mu uložil ochranný dohľad
v trvaní 3 roky, a to za spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy „... podľa
§ 144 odsek 1, odsek 2 písm. c/ s poukazom na § 138 písm. i/ Trestného zákona, písm. e/
s poukazom na § 140 písm. a/ Trestného zákona formou účastníctva ako organizátor podľa
§ 21 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona“.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie ním označených
základných práv z týchto dôvodov:
A. Podľa sťažovateľa v postupe špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
BB-3 T 12/2012 došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania, ako aj k porušeniu
práva na obhajobu tým, že špecializovaný súd nenapravil pochybenia vyšetrovateľa
z prípravného konania, ktorý v prípravnom konaní oznamoval obhajcovi sťažovateľa iba
miesto a čas vyšetrovacieho úkonu bez toho, aby uviedol aj mená svedkov, čím malo byť
sťažovateľovmu obhajcovi znemožnené náležite sa na ten-ktorý vyšetrovací úkon pripraviť,
čo v konečnom dôsledku malo mať dopad na kvalitu obhajoby sťažovateľa, ktorý sa tak
nemohol „aktívne“ brániť.
V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Vyšetrovateľ sa ohradzoval, že: „tak neurobil (neuvádzal mená svedkov) aj pre
obavu z ich možného ovplyvnenia a pôsobenia na týchto“. (Príloha č. 2 - žiadosť
o preskúmanie postupu vyšetrovateľa zasielaná na prokuratúru dňa 24. 11. 2010,
podpísaná dominantným vyšetrovateľom vo veci kpt. Mgr. J. O.). Toto ohradzovanie nie je
na mieste a je nedôvodné vzhľadom na to, že za závažné dôvody nemožno považovať
všeobecný poukaz na možnosť marenia výsledkov vyšetrovania a už vôbec nie na
predpoklad ovplyvňovania svedkov za situácie, že sa obvinení nachádzajú vo väzbe, naviac
v danej veci v kolúznej väzbe. ...
... ŠTS BB hrubým spôsobom zavádza. Utajená totožnosť bola v konaní prípravnom
aj súdnom poskytnutá len a len jednému svedkovi - utajenému svedkovi č. 1 a ostatní
svedkovia neboli utajení, preto citácie z niektorých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské
práva sú irelevantné, zavádzajúce a v tomto prípade čisto alibizujúce v podaní str. 32
rozsudku ŠTS BB. Súd sa vôbec nevenuje neuvádzaním mien svedkov, ale zamieňa to za
utajeného svedka č. 1, kde porušuje tiež moje práva na spravodlivý proces tým, že umožnil
a až do predposledného dňa pred vynesením rozsudku tajil úplne opačné/odporujúce si
výpovede tej istej osoby na jednej strane vystupujúcej pod menom utajeným a na druhej
strane – J. K., bytom B. (recidivista). Toto marenie práva na spravodlivý proces
neodstránil...»
B. Porušenie svojich základných práv vidí sťažovateľ aj v tom, že špecializovaný súd
neodstránil, a dokonca sa stotožnil s nezákonnosťou v prípravnom konaní, keď tá istá osoba
mala rozporuplne vypovedať raz ako utajený svedok a raz ako svedok neutajený.
V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol:
«V tomto bode boli moje práva porušené tým, že ani vyšetrovateľ, ani prokurátor, ani
súd neodstránili marenie spravodlivosti, ba dokonca boli jeho podporovateľmi. Rovnako
ani senát ŠTS BB ho neodstránil, len deň pred vynesením rozsudku oznámil obhajobe, že k
tomu dochádzalo. ...
Týmto zavádzaním mi bolo tiež znemožnené právo na riadnu obhajobu a to ako
v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom pojednávaní a to porušením § 2 ods. 9 Trestného
poriadku, keďže v prípravnom konaní som ani netušil, že jedna osoba môže bez zákonných
dôsledkov vypovedať dvomi rôznymi navzájom si odporujúcimi spôsobmi pri dvoch
odlišných identitách. Uvádzam, že prokurátor je povinný stíhať všetky trestné činy,
o ktorých sa dozvie, t. j. aj na trestný čin krivej výpovede sa nevzťahuje výnimka. Na
hlavnom pojednávaní porušil toto moje právo senát ŠTS BB, ktorý neumožnil odstránenie
tohto protiprávneho a protiústavného stavu tým, že až predposledný deň pojednávania
oznámil túto skutočnosť, ale zároveň zamietol predvolanie svedka J. K. alias utajeného
svedka č. 1 a chcel výpoveď len čítať (Príloha č. 4) - str. 135 (dole) zápisnica o hlavnom
pojednávaní, kde na otázku predsedu senátu, či obžalovaní súhlasia s čítaním výpovede
svedka J. K., všetci obžalovaní zhodne a jednotlivo uvádzajú: „Nesúhlasím sčítaním
výpovede svedka.“ Prokurátor uviedol: „Výpoveď tohto svedka považuje za irelevantnú, nie
je dôvod ani ju čítať.“»
C. «V tomto bode boli moje práva porušené tým, že rekognícia pomocou fotografie
údajného priameho páchateľa (podozrivého) bola vyčlenená na samostatné konanie, tým
pádom bola realizovaná bez prizvania advokátov, dokonca bez prizvania objektívneho
svedka (aj podľa súdu) a od počiatku až do konca súdneho pojednávania (do teraz) bola
zatajovaná jeho identita vyšetrovateľom, prokurátorom, ba dokonca aj súdom. ...
V tomto prípade je evidentné, že OČTK mali a majú vedomosť o podozrivom,
údajnom priamom páchateľovi, čo je zaprotokolované na str. 122 zápisnice o hlavnom
pojednávaní... a teda nielen poznali jeho totožnosť, ale... na jeho rekogníciu prizvali len
svedkov obžaloby, ktorí ho popisujú inak a svedok P. C. (objektívny aj podľa ŠTS BB) nie je
prizvaný napriek tomu, že ho tiež videl str. 61 zápisnice o hlavnom pojednávaní... Opäť bolo
teda zmarené právo na spravodlivý proces a na riadnu obhajobu tým, že nám nebolo
umožnené zúčastniť sa rekognície a nemali sme teda možnosť preveriť meno podozrivého,
resp. vyvracať tieto dôkazy, keďže nám boli a dodnes sú tajené napriek ich vedomosti
orgánmi činnými v trestnom konaní a súdu, ktorý tiež zavádza v rozsudku: neznámy
páchateľ, resp. „nestotožnená osoba“ - str. 1 rozsudku...»
D. Okrem toho k porušeniu označených základných práv malo dôjsť aj rozsudkom
špecializovaného súdu sp. zn. BB-3 T 12/2012 z 29. júna 2012, a to tým, že «... samotné
znenie skutkovej vety je majoritne neznáme a v tých najhlavnejších častiach ako je motív,
páchateľ, suma (financie), miesto, dátum, čas...
Citujem z rozsudku –
- „niekedy v mesiaci máj 2010“
- „na presne nezistenom mieste“
- „za finančnú odmenu v presne nezistenej výške“
- „a z doposiaľ nezisteného dôvodu“
- „nestotožnená osoba“.
Pokiaľ teda ide o skutkovú vetu rozsudku v súvislosti s vyššie uvedenými
a preukázateľnými faktami, nie je na mieste, aby sme hovorili o spravodlivom a so 100 %-
nou istotou učinenom rozsudku. Uvedeným teda bola porušená zásada „in dubio pro reo“ -
v pochybnostiach v prospech obžalovaného, zásada učiniť rozsudok len so 100 %-nou
istotou, čo je právo zaručované Ústavou SR...».
E. Sťažovateľ tvrdí, že jeho základné práva boli porušené aj tým, že v konaní pred
špecializovaným súdom mala byť porušená aj zásada ústnosti konania, a to tým, „... že
hlavný svedok obžaloby, tzv. korunný svedok všetky svoje výpovede čítal (okrem tých,
v ktorých tvrdí, že klamal) z pripravených poznámok, čo je v rozpore s § 2 ods. 18
Trestného poriadku, ktorý stanovuje, že konanie pred súdom je ústne, pričom výnimky
stanovuje tento zákon. Zásada ústnosti je pôvodnou osvedčenou zásadou. Súd má
rozhodovať na základe osobného výsluchu a ústnych prejavov obžalovaného, svedkov,
znalcov, poškodeného.“.
F. Dôvodom na podanie sťažnosti ústavnému súdu je podľa sťažovateľa aj
skutočnosť, že sudcom pre prípravné konanie a predsedom senátu v konaní pred
špecializovaným súdom bola jedna a tá istá osoba, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ
v sťažnosti uviedol:
„V tomto bode boli moje práva porušené tým, že aj v prípravnom konaní bol sudcom
pre prípravné konanie aj na hlavnom pojednávaní už ako predseda senátu JUDr. J. H., čím
sa stratila akákoľvek objektivita, pretože sudca pre prípravné konanie, ktorý ma berie do
väzby, viackrát predlžuje dobu väzby až takmer na jej zákonné maximum by išiel proti sebe,
proti svojim predchádzajúcim rozhodnutiam, keby ma ako obžalovaného oslobodil. Samotný
trestný poriadok vymedzuje pojem a pomenovanie - sudca pre prípravné konanie z čoho je
zrejmé, že jeho pôsobnosť je vymedzená a sudca na hlavnom pojednávaní môže mať iný
názor než sudca pre prípravné konanie. Táto neobjektivita nie je odstránená ani ďalšími
dvomi členmi senátu, keďže zo súdnej praxe na Slovensku vyplýva, že predseda senátu riadi
a teda je dominantný na hlavnom pojednávaní.“
G. Označené základné práva sťažovateľa mali byť porušené aj tým, že orgány činné
v trestnom konaní mali podľa jeho tvrdení vyfabrikovať proti nemu dôkaz, a to „utajeného
svedka č. 2“, ktorý však už v konaní vo veci samej pred súdom nebol vypočutý, pričom
sťažovateľ v tejto spojitosti v sťažnosti uviedol:
«V tomto bode boli moje práva porušené tým, že pri predĺžení väzby (Príloha č. 10)
zo dňa 14. 12. 2011 Tp/85/2010 na ŠTS BB bol prokurátorom spomínaný Utajený svedok
č. 2, citujem: „utajený svedok č. 2 sa práve utajuje a plánuje sa jeho výsluch“, o čo sa tiež
v odôvodnení predĺženia väzby sudca opiera a tento umelo vyprodukovaný dôkazný
prostriedok... tohto predĺženia väzby sa nikde nenachádza. Ani sa neuvádzal v spise ani na
hlavnom pojednávaní a prakticky zmizol.»
H. Napokon sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„... moje práva porušené tým, že predseda senátu JUDr. J. H. zakázal v rozpore so
základnými pravidlami spravodlivého súdneho procesu mne a mojej obhajobe ako strane
konania klásť otázky svedkyni V. Ž. podľa uváženia obhajoby, samozrejme v merite veci a
zákonným spôsobom. Čo predstavuje porušenie práva na riadnu obhajobu a práva na
spravodlivý súdny proces. Hneď na úvod tohto bodu musím Ústavnému súdu avizovať, že
tento zákaz nie je zaprotokolovaný ani nie ja nahraný na audio CD - zázname z
pojednávania.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
«Ústavný súd SR žiadam, aby z dôvodu porušovania mojich práv a základných
slobôd, ktoré sú opísané v kapitole III. v bodoch a), b), c), d), e), f), g), h) tejto sťažnosti, či
už priamo alebo v súvislosti s porušovaním práva na spravodlivý súdny proces, práva na
riadnu obhajobu, práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, práva na zákonného
sudcu, zásady kontradiktórnosti - „princípu rovnosti zbraní“, zásady „in dubio pro reo“ –
v pochybnostiach v prospech obžalovaného, zásady „nullum crimen sine lége“ - zásady
zákonnosti a iné súvisiace, ktoré sú uvedené v Ústave SR, Listine základných práv a slobôd,
Dohovore o ochrane ľudských práva a základných slobôd, Trestnom poriadku, Trestnom
zákone napádané právoplatné rozhodnutie - rozsudok sp. zn. BB-3 T 12/2012, zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie, aby porušovateľom práva (ŠTS BB a odvolaciemu súdu NSSR)
zakázal pokračovať v porušovaní práv a slobôd a aby obnovil stav pred porušením práva,
čím by som bol prepustený na slobodu.»
Okrem toho si sťažovateľ uplatnil nárok aj na primerané finančné zadosťučinenie,
ktoré odôvodnil takto:
„K porušeniu mojich práv došlo rozhodovaním a postupom súdov, ktorých úlohou je
práve opak, a to ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb.
Vzhľadom na to trpím pocitmi bezmocnosti, menejcennosti a bola u mňa v podstate
negovaná dôvera v možnosti poskytnutia spravodlivosti v štáte, čo aj stále pretrváva a pre
mňa je prvoradá snúbenica a rodina a teda žiadam ako som vyššie uviedol hlavne o slobodu
a finančné vysporiadanie nechávam plne na uvážení Ústavného súdu. V tomto prípade
dávam len do pozornosti Ústavnému súdu, že nepriznanie primeraného finančného
zadosťučinenia by bolo nespravodlivé v okolnostiach danej veci. Okrem toho priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia plní i ďalšiu funkciu, nakoľko je účinným
vyvažovacím právnym prostriedkom v boji proti nežiadúcim neoprávneným zásahom do
základných práv a slobôd zo strany orgánu verejnej moci a má i svoje nezanedbateľné
prevenčné účinky. ...
Z dôvodov uvedených v tomto podaní prízvukujem, že som NEVINNÝ, moje
uväznenie a odsúdenie je dosiahnuté porušovaním práva a slobôd a nezákonnými postupmi
a žiadam hlavne o nápravu, čím by som bol prepustený na slobodu, finančné zadosťučinenie
je výlučne na rozhodnutí senátu Ústavného súdu SR, práve preto nateraz neodôvodňujem
detailne vynaložené náklady na mojich troch obhajcov, ani škodu mojej firme ani ďalšie iné
s touto vecou súvisiace náklady.“
Napokon sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Zároveň dávam súhlas, aby sa vec prejednávala na Ústavnom súde bez mojej
fyzickej prítomnosti a dávam na vedomosť, že do dnešného dňa 13. 3. 2013 som neobdržal
odvolací, potvrdzujúci rozsudok Najvyššieho súdu SR, preto tento netvorí súčasť mojej
sťažnosti - vzhľadom na lehotu podania sťažnosti na Ústavný súd SR (do dvoch mesiacov od
právoplatnosti).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupom
špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 12/2012 a jeho rozsudkom
z 29. júna 2012 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na zákonného sudcu
zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50
ods. 3 ústavy.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom
sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia (petit), ktorého sa sťažovateľ domáha.
Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení označených
základných práv iba v súvislosti s postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. BB-3 T 12/2012 a jeho rozsudkom z 29. júna 2012, ktoré sťažovateľ, súc zastúpený
kvalifikovaným advokátom, uviedol v petite sťažnosti, pričom tvrdenia sťažovateľa
o porušení označených práv aj v súvislosti s konaním o predĺžení väzby, ktoré uvádza
v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za
súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
Okrem toho ústavný súd na margo už uvedeného tiež podotýka, že sťažovateľ
v petite sťažnosti síce presným označením nešpecifikoval základné práva, ktoré mali byť
porušené, a tiež neuviedol, ktorým konkrétnym postupom alebo rozhodnutím (ich
označením spisovou značkou, pozn.) orgánu verejnej moci malo dôjsť k ich porušeniu,
a tieto uviedol iba popisným spôsobom, avšak v záujme materiálno-právnej ochrany
základných práv a slobôd, ako aj v záujme vyhnúť sa prílišnému formalizmu pri
posudzovaní sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb ústavný súd s ohľadom na
odôvodnenie sťažnosti usúdil, ktoré základné práva sťažovateľ mienil namietať v príčinnej
súvislosti s postupom a rozhodnutím špecializovaného súdu, zrušenia rozhodnutia ktorého
sa domáhal.
Ústavný súd v súvislosti s napádaným postupom a rozsudkom špecializovaného súdu
poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“),
ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, t. j. základného práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na zákonného sudcu
zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50
ods. 3 ústavy, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku postupu špecializovaného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 12/2012 a jeho rozsudkom z 29. júna 2012,
neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov
predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Podľa druhej vety § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku
Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Z citovaného ustanovenia Trestného poriadku vyplýva dostatočná zákonná garancia
procesného prostriedku na zabezpečenie ochrany sťažovateľom označených práv,
k porušeniu ktorých malo dôjsť dôsledkom postupu a rozhodnutia špecializovaného súdu,
ktorý v trestnej veci sťažovateľa konal a rozhodoval ako prvostupňový súd. Vzhľadom na
uvedené tak podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ má možnosť domáhať sa preskúmania
sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého postupu a rozhodnutia špecializovaného
súdu využitím opravného prostriedku – odvolania – podľa Trestného poriadku, ktoré
sťažovateľ napokon (tak ako to vyplýva aj z jeho sťažnosti, pozn.) aj využil. V odvolacom
konaní sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia
odvolacieho súdu bude musieť v podstate vysporiadať s rovnakými argumentmi, aké
sťažovateľ proti postupu a rozhodnutiu špecializovaného súdu uvádza aj v konaní pred
ústavným súdom. Sťažovateľ sa tak môže domôcť účinnej ochrany ním označených
základných práv už aj v konaní pred všeobecnými súdmi.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozsudku špecializovaného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia
a náhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa
(čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa
sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2013