Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 281/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. T., T., t. č. vo výkon trestu L., zastúpeného advokátom

JUDr. J. Š., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v , základného práva na

rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v ,

základného práva na zákonného sudcu zaručeného v Slovenskej

republiky, ako aj základného práva na obhajobu zaručeného v

Slovenskej republiky postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. júna 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. T. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013

doručená sťažnosť R. T., T., t. č. vo výkone trestu L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní zaručeného v , základného práva na zákonného

sudcu zaručeného v , ako aj základného práva na obhajobu zaručeného v

postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica

(ďalej len „špecializovaný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. júna 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

konal špecializovaný súd o obžalobe proti sťažovateľovi a spol. pre spáchanie obzvlášť

závažného zločinu úkladnej vraždy, pričom rozsudkom z 29. júna 2012 špecializovaný súd

odsúdil sťažovateľa na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov v ústave na výkon trestu

odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia a súčasne mu uložil ochranný dohľad

v trvaní 3 roky, a to za spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy „... podľa

, s poukazom na , písm. e/

s poukazom na formou účastníctva ako organizátor podľa

“.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie ním označených

základných práv z týchto dôvodov:

A. Podľa sťažovateľa v postupe špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

BB-3 T 12/2012 došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania, ako aj k porušeniu

práva na obhajobu tým, že špecializovaný súd nenapravil pochybenia vyšetrovateľa

z prípravného konania, ktorý v prípravnom konaní oznamoval obhajcovi sťažovateľa iba

miesto a čas vyšetrovacieho úkonu bez toho, aby uviedol aj mená svedkov, čím malo byť

sťažovateľovmu obhajcovi znemožnené náležite sa na ten-ktorý vyšetrovací úkon pripraviť,

čo v konečnom dôsledku malo mať dopad na kvalitu obhajoby sťažovateľa, ktorý sa tak

nemohol „aktívne“ brániť.

V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Vyšetrovateľ sa ohradzoval, že: „tak neurobil (neuvádzal mená svedkov) aj pre

obavu z ich možného ovplyvnenia a pôsobenia na týchto“. (Príloha č. 2 - žiadosť

o preskúmanie postupu vyšetrovateľa zasielaná na prokuratúru dňa 24. 11. 2010,

podpísaná dominantným vyšetrovateľom vo veci kpt. Mgr. J. O.). Toto ohradzovanie nie je

na mieste a je nedôvodné vzhľadom na to, že za závažné dôvody nemožno považovať

všeobecný poukaz na možnosť marenia výsledkov vyšetrovania a už vôbec nie na

predpoklad ovplyvňovania svedkov za situácie, že sa obvinení nachádzajú vo väzbe, naviac

v danej veci v kolúznej väzbe. ...

... ŠTS BB hrubým spôsobom zavádza. Utajená totožnosť bola v konaní prípravnom

aj súdnom poskytnutá len a len jednému svedkovi - utajenému svedkovi č. 1 a ostatní

svedkovia neboli utajení, preto citácie z niektorých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské

práva sú irelevantné, zavádzajúce a v tomto prípade čisto alibizujúce v podaní str. 32

rozsudku ŠTS BB. Súd sa vôbec nevenuje neuvádzaním mien svedkov, ale zamieňa to za

utajeného svedka č. 1, kde porušuje tiež moje práva na spravodlivý proces tým, že umožnil

a až do predposledného dňa pred vynesením rozsudku tajil úplne opačné/odporujúce si

výpovede tej istej osoby na jednej strane vystupujúcej pod menom utajeným a na druhej

strane – J. K., bytom B. (recidivista). Toto marenie práva na spravodlivý proces

neodstránil...»

B. Porušenie svojich základných práv vidí sťažovateľ aj v tom, že špecializovaný súd

neodstránil, a dokonca sa stotožnil s nezákonnosťou v prípravnom konaní, keď tá istá osoba

mala rozporuplne vypovedať raz ako utajený svedok a raz ako svedok neutajený.

V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol:

«V tomto bode boli moje práva porušené tým, že ani vyšetrovateľ, ani prokurátor, ani

súd neodstránili marenie spravodlivosti, ba dokonca boli jeho podporovateľmi. Rovnako

ani senát ŠTS BB ho neodstránil, len deň pred vynesením rozsudku oznámil obhajobe, že k

tomu dochádzalo. ...

Týmto zavádzaním mi bolo tiež znemožnené právo na riadnu obhajobu a to ako

v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom pojednávaní a to porušením § 2 ods. 9 Trestného

poriadku, keďže v prípravnom konaní som ani netušil, že jedna osoba môže bez zákonných

dôsledkov vypovedať dvomi rôznymi navzájom si odporujúcimi spôsobmi pri dvoch

odlišných identitách. Uvádzam, že prokurátor je povinný stíhať všetky trestné činy,

o ktorých sa dozvie, t. j. aj na trestný čin krivej výpovede sa nevzťahuje výnimka. Na

hlavnom pojednávaní porušil toto moje právo senát ŠTS BB, ktorý neumožnil odstránenie

tohto protiprávneho a protiústavného stavu tým, že až predposledný deň pojednávania

oznámil túto skutočnosť, ale zároveň zamietol predvolanie svedka J. K. alias utajeného

svedka č. 1 a chcel výpoveď len čítať (Príloha č. 4) - str. 135 (dole) zápisnica o hlavnom

pojednávaní, kde na otázku predsedu senátu, či obžalovaní súhlasia s čítaním výpovede

svedka J. K., všetci obžalovaní zhodne a jednotlivo uvádzajú: „Nesúhlasím sčítaním

výpovede svedka.“ Prokurátor uviedol: „Výpoveď tohto svedka považuje za irelevantnú, nie

je dôvod ani ju čítať.“»

C. «V tomto bode boli moje práva porušené tým, že rekognícia pomocou fotografie

údajného priameho páchateľa (podozrivého) bola vyčlenená na samostatné konanie, tým

pádom bola realizovaná bez prizvania advokátov, dokonca bez prizvania objektívneho

svedka (aj podľa súdu) a od počiatku až do konca súdneho pojednávania (do teraz) bola

zatajovaná jeho identita vyšetrovateľom, prokurátorom, ba dokonca aj súdom. ...

V tomto prípade je evidentné, že OČTK mali a majú vedomosť o podozrivom,

údajnom priamom páchateľovi, čo je zaprotokolované na str. 122 zápisnice o hlavnom

pojednávaní... a teda nielen poznali jeho totožnosť, ale... na jeho rekogníciu prizvali len

svedkov obžaloby, ktorí ho popisujú inak a svedok P. C. (objektívny aj podľa ŠTS BB) nie je

prizvaný napriek tomu, že ho tiež videl str. 61 zápisnice o hlavnom pojednávaní... Opäť bolo

teda zmarené právo na spravodlivý proces a na riadnu obhajobu tým, že nám nebolo

umožnené zúčastniť sa rekognície a nemali sme teda možnosť preveriť meno podozrivého,

resp. vyvracať tieto dôkazy, keďže nám boli a dodnes sú tajené napriek ich vedomosti

orgánmi činnými v trestnom konaní a súdu, ktorý tiež zavádza v rozsudku: neznámy

páchateľ, resp. „nestotožnená osoba“ - str. 1 rozsudku...»

D. Okrem toho k porušeniu označených základných práv malo dôjsť aj rozsudkom

špecializovaného súdu sp. zn. z 29. júna 2012, a to tým, že «... samotné

znenie skutkovej vety je majoritne neznáme a v tých najhlavnejších častiach ako je motív,

páchateľ, suma (financie), miesto, dátum, čas...

Citujem z rozsudku –

- „niekedy v mesiaci máj 2010“

- „na presne nezistenom mieste“

- „za finančnú odmenu v presne nezistenej výške“

- „a z doposiaľ nezisteného dôvodu“

- „nestotožnená osoba“.

Pokiaľ teda ide o skutkovú vetu rozsudku v súvislosti s vyššie uvedenými

a preukázateľnými faktami, nie je na mieste, aby sme hovorili o spravodlivom a so 100 %-

nou istotou učinenom rozsudku. Uvedeným teda bola porušená zásada „in dubio pro reo“ -

v pochybnostiach v prospech obžalovaného, zásada učiniť rozsudok len so 100 %-nou

istotou, čo je právo zaručované SR...».

E. Sťažovateľ tvrdí, že jeho základné práva boli porušené aj tým, že v konaní pred

špecializovaným súdom mala byť porušená aj zásada ústnosti konania, a to tým, „... že

hlavný svedok obžaloby, tzv. korunný svedok všetky svoje výpovede čítal (okrem tých,

v ktorých tvrdí, že klamal) z pripravených poznámok, čo je v rozpore s § 2 ods. 18

, ktorý stanovuje, že konanie pred súdom je ústne, pričom výnimky

stanovuje tento zákon. Zásada ústnosti je pôvodnou osvedčenou zásadou. Súd má

rozhodovať na základe osobného výsluchu a ústnych prejavov obžalovaného, svedkov,

znalcov, poškodeného.“.

F. Dôvodom na podanie sťažnosti ústavnému súdu je podľa sťažovateľa aj

skutočnosť, že sudcom pre prípravné konanie a predsedom senátu v konaní pred

špecializovaným súdom bola jedna a tá istá osoba, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ

v sťažnosti uviedol:

„V tomto bode boli moje práva porušené tým, že aj v prípravnom konaní bol sudcom

pre prípravné konanie aj na hlavnom pojednávaní už ako predseda senátu JUDr. J. H., čím

sa stratila akákoľvek objektivita, pretože sudca pre prípravné konanie, ktorý ma berie do

väzby, viackrát predlžuje dobu väzby až takmer na jej zákonné maximum by išiel proti sebe,

proti svojim predchádzajúcim rozhodnutiam, keby ma ako obžalovaného oslobodil. Samotný

vymedzuje pojem a pomenovanie - sudca pre prípravné konanie z čoho je

zrejmé, že jeho pôsobnosť je vymedzená a sudca na hlavnom pojednávaní môže mať iný

názor než sudca pre prípravné konanie. Táto neobjektivita nie je odstránená ani ďalšími

dvomi členmi senátu, keďže zo súdnej praxe na Slovensku vyplýva, že predseda senátu riadi

a teda je dominantný na hlavnom pojednávaní.“

G. Označené základné práva sťažovateľa mali byť porušené aj tým, že orgány činné

v trestnom konaní mali podľa jeho tvrdení vyfabrikovať proti nemu dôkaz, a to „utajeného

svedka č. 2“, ktorý však už v konaní vo veci samej pred súdom nebol vypočutý, pričom

sťažovateľ v tejto spojitosti v sťažnosti uviedol:

«V tomto bode boli moje práva porušené tým, že pri predĺžení väzby (Príloha č. 10)

zo dňa 14. 12. 2011 na ŠTS BB bol prokurátorom spomínaný Utajený svedok

č. 2, citujem: „utajený svedok č. 2 sa práve utajuje a plánuje sa jeho výsluch“, o čo sa tiež

v odôvodnení predĺženia väzby sudca opiera a tento umelo vyprodukovaný dôkazný

prostriedok... tohto predĺženia väzby sa nikde nenachádza. Ani sa neuvádzal v spise ani na

hlavnom pojednávaní a prakticky zmizol.»

H. Napokon sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„... moje práva porušené tým, že predseda senátu JUDr. J. H. zakázal v rozpore so

základnými pravidlami spravodlivého súdneho procesu mne a mojej obhajobe ako strane

konania klásť otázky svedkyni V. Ž. podľa uváženia obhajoby, samozrejme v merite veci a

zákonným spôsobom. Čo predstavuje porušenie práva na riadnu obhajobu a práva na

spravodlivý súdny proces. Hneď na úvod tohto bodu musím Ústavnému súdu avizovať, že

tento zákaz nie je zaprotokolovaný ani nie ja nahraný na audio CD - zázname z

pojednávania.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

«Ústavný súd SR žiadam, aby z dôvodu porušovania mojich práv a základných

slobôd, ktoré sú opísané v kapitole III. v bodoch a), b), c), d), e), f), g), h) tejto sťažnosti, či

už priamo alebo v súvislosti s porušovaním práva na spravodlivý súdny proces, práva na

riadnu obhajobu, práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, práva na zákonného

sudcu, zásady kontradiktórnosti - „princípu rovnosti zbraní“, zásady „in dubio pro reo“ –

v pochybnostiach v prospech obžalovaného, zásady „nullum crimen sine lége“ - zásady

zákonnosti a iné súvisiace, ktoré sú uvedené v Ústave SR, Listine základných práv a slobôd,

Dohovore o ochrane ľudských práva a základných slobôd, , Trestnom

zákone napádané právoplatné rozhodnutie - rozsudok sp. zn. , zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie, aby porušovateľom práva (ŠTS BB a odvolaciemu súdu NSSR)

zakázal pokračovať v porušovaní práv a slobôd a aby obnovil stav pred porušením práva,

čím by som bol prepustený na slobodu.»

Okrem toho si sťažovateľ uplatnil nárok aj na primerané finančné zadosťučinenie,

ktoré odôvodnil takto:

„K porušeniu mojich práv došlo rozhodovaním a postupom súdov, ktorých úlohou je

práve opak, a to ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb.

Vzhľadom na to trpím pocitmi bezmocnosti, menejcennosti a bola u mňa v podstate

negovaná dôvera v možnosti poskytnutia spravodlivosti v štáte, čo aj stále pretrváva a pre

mňa je prvoradá snúbenica a rodina a teda žiadam ako som vyššie uviedol hlavne o slobodu

a finančné vysporiadanie nechávam plne na uvážení Ústavného súdu. V tomto prípade

dávam len do pozornosti Ústavnému súdu, že nepriznanie primeraného finančného

zadosťučinenia by bolo nespravodlivé v okolnostiach danej veci. Okrem toho priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia plní i ďalšiu funkciu, nakoľko je účinným

vyvažovacím právnym prostriedkom v boji proti nežiadúcim neoprávneným zásahom do

základných práv a slobôd zo strany orgánu verejnej moci a má i svoje nezanedbateľné

prevenčné účinky. ...

Z dôvodov uvedených v tomto podaní prízvukujem, že som NEVINNÝ, moje

uväznenie a odsúdenie je dosiahnuté porušovaním práva a slobôd a nezákonnými postupmi

a žiadam hlavne o nápravu, čím by som bol prepustený na slobodu, finančné zadosťučinenie

je výlučne na rozhodnutí senátu Ústavného súdu SR, práve preto nateraz neodôvodňujem

detailne vynaložené náklady na mojich troch obhajcov, ani škodu mojej firme ani ďalšie iné

s touto vecou súvisiace náklady.“

Napokon sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Zároveň dávam súhlas, aby sa vec prejednávala na Ústavnom súde bez mojej

fyzickej prítomnosti a dávam na vedomosť, že do dnešného dňa 13. 3. 2013 som neobdržal

odvolací, potvrdzujúci rozsudok Najvyššieho súdu SR, preto tento netvorí súčasť mojej

sťažnosti - vzhľadom na lehotu podania sťažnosti na Ústavný súd SR (do dvoch mesiacov od

právoplatnosti).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupom

špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 29. júna 2012 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v , základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní zaručeného v , základného práva na zákonného sudcu

zaručeného v , ako aj základného práva na obhajobu zaručeného v

ods. 3 .

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom

sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia (petit), ktorého sa sťažovateľ domáha.

Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení označených

základných práv iba v súvislosti s postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. júna 2012, ktoré sťažovateľ, súc zastúpený

kvalifikovaným advokátom, uviedol v petite sťažnosti, pričom tvrdenia sťažovateľa

o porušení označených práv aj v súvislosti s konaním o predĺžení väzby, ktoré uvádza

v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za

súčasť jeho argumentácie (napr. , , ).

Okrem toho ústavný súd na margo už uvedeného tiež podotýka, že sťažovateľ

v petite sťažnosti síce presným označením nešpecifikoval základné práva, ktoré mali byť

porušené, a tiež neuviedol, ktorým konkrétnym postupom alebo rozhodnutím (ich

označením spisovou značkou, pozn.) orgánu verejnej moci malo dôjsť k ich porušeniu,

a tieto uviedol iba popisným spôsobom, avšak v záujme materiálno-právnej ochrany

základných práv a slobôd, ako aj v záujme vyhnúť sa prílišnému formalizmu pri

posudzovaní sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb ústavný súd s ohľadom na

odôvodnenie sťažnosti usúdil, ktoré základné práva sťažovateľ mienil namietať v príčinnej

súvislosti s postupom a rozhodnutím špecializovaného súdu, zrušenia rozhodnutia ktorého

sa domáhal.

Ústavný súd v súvislosti s napádaným postupom a rozsudkom špecializovaného súdu

poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“),

ktorý vyplýva z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, t. j. základného práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v , základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní zaručeného v , základného práva na zákonného sudcu

zaručeného v , ako aj základného práva na obhajobu zaručeného v

ods. 3 , k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku postupu špecializovaného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. júna 2012,

neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov

predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa druhej vety o odvolaní proti rozsudku

Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Z citovaného ustanovenia vyplýva dostatočná zákonná garancia

procesného prostriedku na zabezpečenie ochrany sťažovateľom označených práv,

k porušeniu ktorých malo dôjsť dôsledkom postupu a rozhodnutia špecializovaného súdu,

ktorý v trestnej veci sťažovateľa konal a rozhodoval ako prvostupňový súd. Vzhľadom na

uvedené tak podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ má možnosť domáhať sa preskúmania

sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého postupu a rozhodnutia špecializovaného

súdu využitím opravného prostriedku – odvolania – podľa , ktoré

sťažovateľ napokon (tak ako to vyplýva aj z jeho sťažnosti, pozn.) aj využil. V odvolacom

konaní sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia

odvolacieho súdu bude musieť v podstate vysporiadať s rovnakými argumentmi, aké

sťažovateľ proti postupu a rozhodnutiu špecializovaného súdu uvádza aj v konaní pred

ústavným súdom. Sťažovateľ sa tak môže domôcť účinnej ochrany ním označených

základných práv už aj v konaní pred všeobecnými súdmi.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozsudku špecializovaného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia

a náhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa

( prvá veta ), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa

sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2013