Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 279/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. H., S., Španielsko, zastúpeného advokátkou JUDr. A.

C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.

46 ods. 1 v spojení s a

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2013 doručená sťažnosť Ing. P. H., S., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. októbra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že trestným rozkazom Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 1. júna 2005 bol sťažovateľovi

uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 14 mesiacov s podmienečným odkladom na

skúšobnú dobu v trvaní 2 roky. Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa podľa okresného súdu

v skúšobnej lehote neosvedčil, pretože neuhradil zmeškané výživné, okresný súd uznesením

sp. zn. zo 14. júla 2009 rozhodol, že uložený trest odňatia slobody sťažovateľ

vykoná. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu sťažnosť. Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 22. septembra 2009

sťažnosť sťažovateľa proti označenému rozhodnutiu okresného súdu zamietol. Na základe

dovolania, ktoré proti rozhodnutiu krajského súdu podal 14. mája 2012 sám sťažovateľ

a 3. augusta 2012 aj prostredníctvom svojho obhajcu, konal vo veci aj najvyšší súd, ktorý

uznesením sp. zn. z 30. októbra 2012 dovolanie sťažovateľa odmietol ako

podané neoprávnenou osobou podľa .

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta porušenie svojho práva na

spravodlivé súdne konanie, a to z dôvodu, že podľa jeho názoru je uznesenie najvyššieho

súdu svojvoľné a arbitrárne, pretože podľa neho v danej veci bol osobou oprávnenou na

podanie dovolania proti rozhodnutiu krajského súdu z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)

, pričom sťažovateľ svoje tvrdenie odôvodnil takto:

«V čase doručenia rozhodnutia Krajského súdu Bratislava začala plynúť

sťažovateľovi v zmysle vtedy platného 3 ročná lehota na podanie

dovolania a to v zmysle ust. proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec

právoplatne skončená.

Počas plynutia tejto lehoty, v ktorej sa mohol obrátiť podaním dovolania došlo

k novelizácii a to , ktorým došlo k zmene

znenia podľa ktorého rozhodnutie o neosvedčení sa odsúdeného a nariadení

výkonu trestu nie sú rozhodnutiami v zmysle § 368 a v zmysle ďalšieho novelizovaného

ustanovenia a to môže tak urobiť minister spravodlivosti.

Podľa prechodných ustanovení podľa § 567 (správne má byť „§ 567j“, pozn.) ods. 7

ak rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť pred 1. septembrom 2011 použije sa

§ 371 v znení účinnom do 31. augusta 2011.

Teda v čase plynutia zákonnej 3 ročnej lehoty na podanie mimoriadneho opravného

prostriedku došlo na základe novelizácie k takej zmene, že odsúdený

hoci mu riadne stále plynula lehota na podanie dovolania toto podať už nemohol a nemohol

tak urobiť vlastne ani minister spravodlivosti, nakoľko podľa prechodných ustanovení

, ak rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť pred 01. septembrom 2011 sa

na neho vzťahuje ustanovenie účinného do 31. augusta 2011 v zmysle ktorého

minister takéto právo nemal.

Sťažovateľ je rozhodne preto toho názoru, že v jeho prípade ide v rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zjavnú nespravodlivosť, prísny formalistický

postup...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. P. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1 a a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. 10. 2012 porušené

bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

30. 10. 2012 sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. októbra 2012 nedošlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s

a , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru.

V súvislosti s označeným základným právom zaručeným v

a právom zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou

judikatúrou podotýka, že obsahom obidvoch označených práv sú obdobné záruky, že vec

bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným

zákonom, preto v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

Najvyšší súd svoje uznesenie odôvodnil takto:

„Podľa dovolanie možno podať proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu (uvedenému v ods. 2 citovaného ustanovenia), ktorým bol porušený zákon

alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie

dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa minister spravodlivosti podá dovolanie, okrem dôvodov

uvedených v odseku 1 aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie

alebo osobitného predpisu o väzbe, alebo Trestného

poriadku o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody,

o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, o výkone zvyšku trestu po

podmienečnom prepustení alebo o výkone náhradného trestu odňatia slobody, ktorý bol

uložený popri peňažnom treste.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) predovšetkým

skúmal, či dovolanie je podané oprávnenou osobou, či je prípustné a či je podané

v zákonom stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok

podať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí podľa

zistil, že dovolanie obvineného je podané neoprávnenou osobou, a preto ho podľa § 382

písm. b/ odmietol (a preto nebolo potrebné rozhodnúť o prerušení výkonu

trestu odňatia slobody).

Z obsahu dovolania obvineného je zrejmé, že smeruje proti rozhodnutiu o výkone

trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený. Z ustanovenia však

jednoznačne vyplýva, že takéto rozhodnutie môže dovolaním napadnúť iba minister

spravodlivosti. Obvinený zo zákona tak nie je aktívne legitimovaným na podanie takéhoto

dovolania.

Vzhľadom k vyššie uvedenému musel Najvyšší súd Slovenskej republiky bez

preskúmania veci na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného Ing. P. H. podľa § 382

písm. b/ odmietnuť, keďže bolo podané neoprávnenou osobou.“

Vzhľadom na uvedené je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné zodpovedať na tri

na seba nadväzujúce otázky, a to v tomto chronologickom poradí:

V prvom rade je potrebné zamýšľať sa nad tým, o aké rozhodnutie v danom prípade

ide, resp. či ide o rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok vôbec prípustné. Až po kladnej odpovedi na túto otázku, t. j. až po zistení, že

určité rozhodnutie je možné napadnúť dovolaním, je potrebné skúmať otázku, kto toto

dovolanie môže podať, resp. kto je osobou oprávnenou na jeho podanie, a až následne

prichádza na rad otázka, akými dôvodmi je možné toto dovolanie odôvodniť.

Odpoveď na prvú z uvedených otázok, t. j. proti ktorému rozhodnutiu vydanému

v trestnom konaní je prípustné dovolanie, je uvedená v , odpoveď

na otázku, kto je osobou oprávnenou podať dovolanie v trestnom konaní, je zase predmetom

, a napokon dôvody, ktorými možno dovolanie v trestnom konaní

odôvodniť sú uvedené v .

Ústavný súd podotýka, že tak ako to vo svojej sťažnosti podotkol aj sám sťažovateľ,

v roku 2011 došlo novelou , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela č. “), s účinnosťou od

1. septembra 2011 k zmene , a to konkrétne aj k zmene ustanovení

upravujúcich problematiku dovolania v trestnom konaní. Vzhľadom na uvedenú zákonnú

zmenu je preto nevyhnutné skúmať, či sa na daný prípad mali použiť ustanovenia Trestného

poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011 alebo v ich znení účinnom od 1. septembra

2011.

V danom prípade sťažovateľ podal dovolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo

o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, a keďže v prechodnom

ustanovení v jeho znení po 1. septembri 2011 nie je úprava

vzťahujúca sa na aplikáciu upravujúceho druhy rozhodnutí, proti

ktorým je dovolanie prípustné, na daný prípad je potrebné aplikovať toto ustanovenie § 368

v jeho znení účinnom v čase, keď sa vo veci sťažovateľovho dovolania

konalo, t. j. v znení účinnom po 1. septembri 2011.

Podľa v znení účinnom po 1. septembri 2011 však

dovolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o výkone trestu, ktorého výkon bol

podmienečne odložený, nebolo možné podať. V tejto súvislosti je však potrebné skúmať, či

v zmysle prvej vety tohto označeného ustanovenia v znení účinnom po

1. septembri 2011 na inom mieste „neustanovuje inak“ (pozri prvú vetu § 368 ods. 2

, pozn.), t. j. inými slovami, či na inom mieste nemá

ustanovenie, ktorým by sa nad rámec rozširoval okruh

rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, proti ktorým bolo tiež možné podať dovolanie.

V skutočnosti v znení účinnom po 1. septembri 2011 takéto ustanovenie

má, a to konkrétne v (ktoré inak upravuje dovolacie

dôvody, pozn.), je uvedené, že dovolanie možno podať aj proti rozhodnutiu, ktorým sa

rozhodlo o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený.

Vzhľadom na už uvedenú zákonnú zmenu k 1. septembru 2011 je

však aj v prípade (ktoré rozširuje okruh rozhodnutí

napadnuteľných dovolaním, pozn.) nevyhnutné vysporiadať sa aj s otázkou, či toto

ustanovenie možno použiť na daný prípad v jeho znení účinnom po 1. septembri 2011.

Podľa prechodného ustanovenia k opravám

účinným od 1. septembra 2011: „Ak rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť pred

1. septembrom 2011, použije sa § 371 v znení účinnom do 31. augusta 2011.“

Keďže v danom prípade dovolaním sťažovateľa napádané rozhodnutie krajského

súdu nadobudlo právoplatnosť v roku 2009, t. j. pred 1. septembrom 2011, na daný prípad

malo byť aplikované ustanovenie § 371 v jeho znení účinnom do 31. augusta 2011, podľa

ktorého však dovolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o výkone trestu, ktorého

výkon bol podmienečne odložený, prípustné nebolo.

Inými slovami, najvyšší súd konajúci o dovolaní sťažovateľa bol povinný o ňom

konať podľa procesných zásad účinných v čase rozhodovania, okrem

prípadov, keď ho prechodné ustanovenia odkazovali na aplikáciu

procesných noriem účinných v minulosti.

V danom prípade tak odpoveď na otázku, či proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo

o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, je alebo nie je prípustné

dovolanie, bolo potrebné hľadať v a v jeho znení

účinnom v čase rozhodovania o dovolaní sťažovateľa (t. j. v jeho znení po 1. septembri

2011, keďže čo sa týka aplikácie , prechodné ustanovenia

neodkazovali na minulú právnu úpravu, pozn.) a tiež v znení ods.

2 v jeho znení účinnom do 31. augusta 2011, na ktorého aplikáciu

odkazovalo prechodné ustanovenie účinného v čase

rozhodovania najvyššieho súdu.

Podľa označených ustanovení , ktoré mal najvyšší súd v čase

svojho rozhodovania o dovolaní sťažovateľa aplikovať, rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo

o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, nebolo možné napadnúť

dovolaním, pretože v znení účinnom po 1. septembri 2011

v interakcii s v znení účinnom do 31. augusta 2011 to

nepripúšťali.

Vzhľadom na uvedený záver, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu, proti

rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne

odložený, dovolanie nebolo prípustné, už nebolo potrebné skúmať otázku osôb oprávnených

na jeho podanie, ako ani otázku dôvodov dovolania.

Na tomto mieste tak ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie výroku uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra 2012 síce nekorešponduje

s ustanoveniami, ktoré mali byť na daný prípad aplikované, avšak súčasne ústavný súd

podotýka, že vzhľadom na vecnú udržateľnosť jeho odmietajúceho výroku, pretože

dovolanie sťažovateľa by bolo v každom prípade odmietnuté len z iného zákonného

dôvodu, než z akého ho odmietol najvyšší súd, označené uznesenie najvyššieho súdu

nepredstavuje taký zásah do práv sťažovateľa, žeby si jeho intenzita vyžadovala zrušenie

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej

predbežnom prerokovaní ( ) odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

označeného rozhodnutia všeobecného súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o tej časti sťažnosti,

ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho zrušenia, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2013