Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 289/2013
PDF · 144.51 KB
No categories available
I. ÚS 289/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Š., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva obracať sa sám alebo s inými vo veciach verejného alebo iného
spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi
a sťažnosťami podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Národnej rady
Slovenskej republiky pri vybavovaní petície „za zmenu zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách
do Národnej rady SR“, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2013
doručená sťažnosť Ing. Š. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva obracať sa sám alebo s inými vo veciach verejného alebo iného
spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi
a sťažnosťami podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), konkrétne
Ústavnoprávnym výborom národnej rady pri vybavovaní petície „za zmenu zákona č.
333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady SR“ .
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 25. februára 2013 bola Kancelárii Národnej
rady Slovenskej republiky (ďalej len „kancelária národnej rady“) doručená petícia
sťažovateľa „za zmenu zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej
republiky z 10. februára 2013“. Sťažovateľ bol jediným signatárom tejto petície. Obsahom
petície bola žiadosť, aby v zákone č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách“) bol v § 1 vypustený
text „podľa zásady pomerného zastúpenia“, v § 3 bol text „má trvalý pobyt na území
Slovenskej republiky“ nahradený znením „má trvalý pobyt na území volebného kraja
v ktorom kandiduje“, znenie § 11 bolo zmenené na „Územie Slovenskej republiky tvorí 150
volebných krajov s jedným mandátom“ a aby v piatej časti tohto zákona bola upravená
možnosť pre všetkých občanov navrhovať kandidátov na poslancov národnej rady, pokiaľ
majú trvalý pobyt vo volebnom kraji.
Predseda národnej rady pridelil 5. marca 2013 petíciu na ďalšie konanie
Ústavnoprávnemu výboru národnej rady v zmysle § 133 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z.
o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“). Ústavnoprávny výbor prerokoval predmetnú
petíciu 20. marca 2013 a prijal k nej uznesenie č. 199/2013, podľa ktorého petíciu vzal na
vedomie a uložil predsedovi výboru informovať o výsledku jej prerokovania predsedu
národnej rady.
Sťažovateľ uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že jeho petícia nebola vybavená
„v súlade s Ústavou SR a zákonom o petičnom práve“, podal predsedovi národnej rady
sťažnosť na spôsob jej vybavenia. V odpovedi z 23. apríla 2013 bolo sťažovateľovi
oznámené, že jeho petícia bola vybavená „v zmysle príslušných ustanovení platných
zákonov Slovenskej republiky“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní jeho sťažnosti túto prijal na ďalšie konanie a následne rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví:
„1. Petičné právo Ing. Š. Š. podľa čl. 27 odsek 1 ústavy Slovenskej republiky pri
vybavovaní petície č. 2/2013 Národnou radou SR porušené bolo.
2. Národná rada Slovenskej republiky je povinná vybaviť petíciu za zmenu zákona
č. 333/2004 Z. z o voľbách do Národnej rady SR (z 10. Februára 2013 podanú Ing. Š. Š.,
bytom Ž., v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a zákonom č. 85/1990 Zb. o petičnom
práve.
3. Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 2. 000 EUR.
4. Národná rada Slovenskej republiky je povinná nahradiť trovy právneho
zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie zástupcu z radov advokátov v súlade
s § 30 Občianskeho súdneho poriadku.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.
Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2
ods. 2 ústavy).
Sťažovateľ tvrdí, že postupom národnej rady pri vybavovaní jeho petície „za zmenu
zákona č. 333/2004 Z. z o voľbách do Národnej rady SR“ z 10. februára 2013 malo dôjsť
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy, pretože príslušný výbor ju
svojím uznesením len vzal na vedomie bez toho, aby zaujal stanovisko k jej obsahu.
Podľa čl. 27 ods. 1 ústavy petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo
s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány
a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.
Posúdenie otázky, či postup orgánu verejnej správy pri vybavovaní petície obstojí
z hľadiska čl. 27 ods. 1 ústavy, sa odvíja od obsahu a povahy jeho právomoci, k výkonu
ktorej sa vzťahuje obsah tejto petície. Výkon zákonodarnej právomoci národnej rady
významným spôsobom ovplyvňuje zásada slobodného výkonu poslaneckého mandátu, ktorá
je vyjadrená v čl. 73 ods. 2 ústavy. Podľa tohto ustanovenia vykonávajú poslanci svoj
mandát osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi. Táto
ústavná garancia sa premieta i do výkonu ich práva predkladať návrh zákona a hlasovať
o návrhu zákona. Každý poslanec sa môže slobodne rozhodnúť, či navrhne prijatie zákona
alebo zmenu určitého zákona, ako aj to, akým spôsobom bude o konkrétnom návrhu zákona
hlasovať. Svoj postoj pritom z ústavnoprávneho hľadiska nemusí nijako odôvodňovať, jeho
zodpovednosť má totiž politický charakter voči občanom rozhodujúcim vo voľbách
o zložení národnej rady (IV. ÚS 409/2010).
Takto vymedzená povaha zákonodarnej činnosti národnej rady je významná
i z hľadiska hodnotenia spôsobu vybavenia petície z jej strany. Ustanovenie čl. 27 ods. 1
ústavy zaručuje tiež právo obracať sa na národnú radu so žiadosťami, návrhmi
a sťažnosťami vo veciach jej zákonodarnej pôsobnosti. Účel tohto práva je potrebné vidieť
predovšetkým v možnosti občanov vyjadrovať svoj názor vo vzťahu k zákonodarnej
činnosti priamo národnej rade, pričom, ako už bolo uvedené, povinnosť zaoberať sa petíciou
slúži vytvoreniu podmienok, „aby v prípade opodstatnenosti požiadaviek uvedených
v petícii mohla národná rada prostredníctvom pléna alebo výborov prijať vo verejnom
záujme potrebné opatrenia legislatívneho alebo iného charakteru“ (III. ÚS 266/08).
Na druhej strane nemožno toto právo chápať ako obmedzenie právomoci a uváženia
národnej rady pri prijímaní zákonov. Obsah petície totiž nijakým spôsobom, pokiaľ ústava
alebo zákon neustanoví inak, neobmedzuje vlastný výkon právomoci orgánu verejnej moci,
pretože tomuto orgánu nevyplýva povinnosť petícii vyhovieť.
S ohľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že plénum národnej rady alebo
príslušný výbor je v zmysle § 133 zákona o rokovacom poriadku povinný prerokovať
petíciu a zaujať k nej stanovisko. Z tejto povinnosti však nevyplýva pre žiadneho poslanca
povinnosť vyjadriť sa k nej v rámci rokovania príslušného orgánu ani hlasovať za uznesenie
k nej, a to bez ohľadu na jeho obsah.
Ústavný súd s ohľadom na uvedené závery nemohol považovať námietku smerujúcu
k spôsobu vybavenia petície za dostatočnú na vyslovenie záveru, že došlo k namietanému
porušeniu základného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy. Uznesenie ústavnoprávneho výboru
národnej rady č. 199/2013 z 20. marca 2013, ktorým tento výbor vzal petíciu na vedomie,
možno hodnotiť ako vybavenie petície spôsobom zodpovedajúcim rozhodovacej činnosti
národnej rady. Keďže o tomto výsledku bol sťažovateľ informovaný listom riaditeľky
odboru komunikácie s médiami a verejnosťou sp. zn. PE-2/2013 z 25. marca 2013, nemožno
konštatovať ani porušenie povinnosti oznámiť výsledok vybavenia petície osobe určenej
na zastupovanie v styku s orgánom vybavujúcim petíciu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane posúdenia žiadosti o ustanovenie právneho
zástupcu z radov advokátov na konanie pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2013