Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 322/2013
PDF · 180.36 KB
No categories available
II. ÚS 322/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr.
B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 17 Er 4189/2012 z 22. októbra 2012, uznesením
sp. zn. 17 Er 3971/2012 z 22. októbra 2012 a uznesením sp. zn. 17 Er 3969/2012
z 19. októbra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 8744/2013,
sp. zn. Rvp 8745/2013 a sp. zn. Rvp 8746/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 8744/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. januára
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom
Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 17 Er 4189/2012
z 22. októbra 2012, uznesením sp. zn. 17 Er 3971/2012 z 22. októbra 2012 a uznesením
sp. zn. 17 Er 3969/2012 z 19. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“) vydanými
vyšším súdnym úradníkom.
Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil vo veci konajúceho súdneho
exekútora JUDr. R. K. (ďalej len ,,súdny exekútor“) z vykonávania exekúcií v označených
konaniach okresného súdu z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho
exekútora zamestnancom sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania (v danom
prípade oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza:
«Sťažovateľ je právnická osoba - obchodná spoločnosť - so sídlom B., Slovenská
republika... Sťažovateľ pôsobí pri výkone svojej prevažujúcej podnikateľskej činnosti na
trhu krátkodobých úverov do 3.500 EUR s dobou splatnosti 1 mesiac až 12 mesiacov.
Sťažovateľ poskytuje úvery fyzickým osobám a živnostníkom vo všetkých regiónoch
Slovenska prostredníctvom zmluvnej siete pracovníkov obchodnej služby a siete kontaktných
miest. Keďže jedným z legálne uznaných predmetov podnikania spoločnosti P., s. r. o. je
poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, nie je prekvapujúce, že sa často krát pri neplnení
zmluvných záväzkov svojich klientov (príjemcov pôžičiek) dostáva do pozície veriteľa, ktorý
je nútený domáhať sa úhrady pohľadávok prostredníctvom súdneho konania a následne pri
nerešpektovaní súdnych rozhodnutí dlžníkmi, prostredníctvom exekučného konania. ...
Sťažovateľ v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá
vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej
pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s... (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení
Okresného súdu... ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv
sťažovateľa, pričom tento rozsudok je sťažovateľ pripravený predložiť súdu ak to bude
podľa súdu potrebné) podala formou zápisnice súdnemu exekútorovi JUDr. R. K., so sídlom
B., podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie (návrh bol
nepochybne podaný, ako to vyplýva z napadnutého uznesenia okresného súdu).
Podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu a požiada ho
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor viazaný návrhom na vykonanie
exekúcie... požiadal Okresný súd..., ktorý je vo veci podľa ust. § 45 Exekučného poriadku
miestne a vecne príslušným exekučným súdom, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd... poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie...
Okresný súd... uznesením... (ďalej aj „Uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“)
ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie
a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska
porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv. ...
Sťažovateľ tvrdí, že Okresný súd... svojím postupom v konaní... a rozhodnutím –
Uznesením..., ktoré bolo logickým následkom tohto konania, porušil jeho základné práva,
konkrétne:
A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...
Sťažovateľ je právnickou osobou, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, ako aj
iným zásahom sa porušili jej základné práva, pričom o ochrane týchto základných práv
rozhoduje ústavný súd a to pri dodržaní zásady subsidiarity, pretože sťažovateľ nemá
k dispozícii iné opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré by mu zákon na
ochranu jeho základných práv účinne poskytoval.
Sťažovateľ tvrdí, že právoplatným uznesením Okresného súdu... ako aj jeho
postupom v exekučnom konaní sa porušili jeho základné práva, pričom právny poriadok
Slovenskej republiky neponúka sťažovateľovi žiadne ďalšie účinné nástroje ochrany, ktoré
by vyvolali reparačné, reštitučné alebo satisfakčné účinky.»
V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcie v označenom exekučnom
konaní sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „Napadnuté uznesenie Okresného súdu...
veľmi významnou mierou ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa a to najmä
v spojitosti s výkonom exekúcie... Tvrdíme, že postup všeobecného súdu v konaní... ako aj
samotné rozhodnutie tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa,
najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý
súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte
neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a
legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny
priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom
exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K.“.
Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že
,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal
v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval
o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie
výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.
Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli
objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie
so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),
pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod
zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
Sťažovateľka v sťažnostiach ďalej uvádza, že „vzhľadom k skutočnosti, že Exekučný
poriadok nepripúšťa, aby sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu Okresného súdu...
odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená
ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V petite sťažností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie ňou
označených práv, napadnuté uznesenia zrušil a vrátil veci okresnému súdu na ďalšie
konanie a priznal jej finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Sťažovateľka napriek uvedeným tvrdeniam a v súlade s poučením v napadnutých
uzneseniach o možnosti podať opravný prostriedok podala proti ním odvolania, o ktorých
v čase predbežného prerokovania sťažností nebolo podľa zistenia ústavného súdu
rozhodnuté.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 8744/2013 až Rvp 8746/2013 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj
na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností na
spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2
ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu postupmi
a rozhodnutiami okresného súdu, ktorými vylúčil súdneho exekútora z vykonávania
exekúcií.
Ústavný súd konštatuje, že nie je v jeho právomoci o merite podaných sťažností
konať a rozhodnúť.
Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného
súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného
čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal
súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého
rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie,
predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote
oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,
proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 OSP), rozhodnutie sa podaním odvolania
zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
S poukazom na to ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala v systéme
všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv,
ktoré mali byť napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupmi predchádzajúcimi ich
vydaniu podľa jej názoru porušené, pričom tento opravný prostriedok v danej veci
v zákonnej lehote využila. Oprávnenie sudcu v odvolacom konaní rozhodnúť o namietaných
postupoch a napadnutých uzneseniach okresného súdu vylučuje v tejto veci právomoc
ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľka nemala inú
ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťami sťažovateľky pred rozhodnutím
sudcu o podaných odvolaniach, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania
všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie o odvolaniach
sťažovateľky proti napadnutým uzneseniam, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania
a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolila
v okolnostiach daného prípadu sťažovateľka, t. j. na paralelné podávanie sťažností
ústavnému súdu zároveň s podaním riadneho opravného prostriedku, čo vzhľadom
na čl. 142 ods. 2 poslednú vetu ústavy a s ním súvisiacu konštantnú judikatúru ústavného
súdu, ako aj vzhľadom na dikciu § 374 ods. 4 OSP nie je opodstatnené.
K uvedenému je potrebné dodať, že v prípade rozhodovania o vylúčení súdneho
exekútora z exekúcie ide o rozhodnutie, proti ktorému by odvolanie nebolo prípustné, ak by
ho vydal sudca, t. j. v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4 OSP dochádza bez potreby
akéhokoľvek rozhodnutia k zrušeniu rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Z tohto
pohľadu by bolo možné sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti pre
napadnutie zrušeného (právne neexistujúceho) rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2013