Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 330/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Č. a. s., U., Česká republika, zastúpenej

advokátom Mgr. T. Č., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a základného práva na

rovnosť účastníkov zaručeného v uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Č. a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája

2013 doručená sťažnosť spoločnosti Č. a. s., U., Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“) a základného práva na rovnosť

účastníkov zaručeného v uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 S 141/2008-

111 z 19. januára 2012 bolo v plnom rozsahu vyhovené žalobe sťažovateľa proti a bolo

zrušené rozhodnutie žalovaného správneho orgánu o vymeraní colného dlhu a vec mu bola

vrátená na ďalšie konanie.

V tejto súvislosti si sťažovateľ uplatnil a vyčíslil nárok na náhradu trov konania tak,

že požadoval priznať náhradu trov konania celkovo za sedem úkonov právnej služby (§ 14

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov) v celkovej výške 1.358,03 €

s DPH, z toho

- vo vzťahu k štyrom úkonom vykonaným do 31. mája 2009 sťažovateľ ako základnú

sadzbu tarifnej odmeny požadoval priznať sumu 141,09 €, ktorú vypočítal podľa § 10 a 11

vyhlášky č. zo sumy colného dlhu vymeraného napadnutým rozhodnutím

správneho orgánu,

- vo vzťahu k trom úkonom vykonaným po 1. júni 2009 sťažovateľ ako základnú

sadzbu tarifnej odmeny požadoval priznať jednu šestinu výpočtového základu podľa nového

ustanovenia vyhlášky č. , ktoré nadobudlo účinnosť 1. júna 2009.

Krajský súd vo vyššie uvedenom rozsudku priznal sťažovateľovi len náhradu trov

konania v sume 948,43 € s DPH. Krajský súd pri výpočte náhrady síce uznal a nijako

nespochybnil spôsob určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za obdobie do 31. mája

2009, avšak neuznal za účelne vynaložené odmenu a náhradu výdavkov za dva úkony

právnej služby sťažovateľovho advokáta. Vo vzťahu k prevyšujúcej sume 409,60 € (1.358,03

-948,43) krajský súd nijako nerozhodol, teda návrh na náhradu trov v tejto časti ani

nezamietol. ...

Sťažovateľ podal proti výroku o trovách odvolanie, v ktorom požadoval, aby bol

výrok o trovách zmenený a bola mu priznaná aj náhrada odmeny a výdavkov advokáta za

tie dva úkony právnej služby, ktoré krajský súd neuznal ako účelne vynaložené. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 31. januára 2013 zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania

tak, že sťažovateľovi priznal náhradu trov konania spolu v sume 969,56 € s DPH (t. j. oproti

rozsudku krajského súdu ju zvýšil o 21,13 €). V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že sa

stotožnil s argumentami sťažovateľa a priznal mu aj náhradu odmeny a výdavkov advokáta

za dodatočné dva úkony právnej služby, ktoré krajský súd neuznal. Zároveň však ex offo

neuznal spôsob vyčíslenia základnej sadzby tarifnej odmeny za obdobie do 31. mája 2009

na základe výšky colného dlhu, ktorý bol predmetom konania, ale vyslovil názor, že aj za

toto obdobie treba základnú sadzbu určovať podľa ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky

č. (účinného do 31. mája 2009), ktoré určuje základnú sadzbu vo veciach,

ktorých tarifnú hodnotu nemožno určiť v peniazoch, na jednu trinástimi výpočtového

základu. To v prerokúvanej veci znamenalo, že za štyri úkony vykonané do 31. mája 2009

nemala byť sťažovateľovi priznaná základná sadzba po 141,09 €, ale len po 48,63 €. ...

Sťažovateľ touto sťažnosťou... namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu

podľa , ktorého sa dopustil najvyšší súd tým, že

jeho rozhodnutie je prekvapivé, ako aj porušenia rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3

, ktorého sa najvyšší súd dopustil tým, že svoje rozhodnutie

založil na dôvodoch, ktoré neboli v odvolaní uplatnené, čím poskytol žalovanému

bezdôvodné zvýhodnenie.»

Sťažovateľka ďalej poukazuje na skutočnosť, že podľa nej rozhodnutie najvyššieho

súdu nebolo riadne odôvodnené, odvolací súd mal použiť ustanovenie, ktoré v doterajšom

konaní nebolo použité, a bol povinný vyzvať účastníkov, aby sa k použitiu tohto

ustanovenia vyjadrili, a najvyšší súd sám ex offo a v rozpore s § 212 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku mal vzniesť do konania otázku správnosti výpočtu základnej sadzby

tarifnej odmeny, hoci ju nikto nenamietal, čím mal v konečnom dôsledku „pomôcť“

žalovanému správnemu orgánu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„I. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. januára 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a na rovnosť účastníkov podľa čL 47 ods. 3 .

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. januára 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

o sťažnosti.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a základného práva na rovnosť zaručeného

v uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2013,

ktorým zmenil rozsudok krajského súdu č. k. -111 z 19. januára 2012

vo výroku o trovách konania tak, že sťažovateľke priznal náhradu trov konania spolu

v sume 969,56 € (t. j. oproti rozsudku krajského súdu ju zvýšil o 21,13 €).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára

2013

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2013

vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 v spojení s veta prvá ) po prejednaní veci v rozsahu

napadnutom odvolaním bez nariadenia pojednávania ( ) dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu je dôvodné.

Vzhľadom na ustanovenie veta druhá , v zmysle ktorého opravný

prostriedok podľa piatej časti je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti,

a ustanovenie , ktoré osobitne upravuje náhradu trov konania v správnom

súdnictve, možnosť podať odvolanie zakotvená nie je, najvyšší súd sa v prvom rade zaoberal

prípustnosťou odvolania proti rozhodnutiu o náhrade trov konania.

Správne súdnictvo upravené v piatej časti v ustanovení a

za bodkočiarkou rieši otázku náhrady trov konania, avšak nerieši rozhodovanie o trovách

konania pri podanom odvolaní voči prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu. Na uvedenú

situáciu sa v zmysle veta prvá , preto možno primerane použiť

ustanovenia tretej časti a štvrtej časti . Keďže podľa je odvolanie zásadne

prípustné, s výnimkami v zákone presne stanovenými, medzi ktorými sa odvolanie voči

rozhodnutiu o trovách konania nenachádza a ustanovenie a upravuje

iba prípustnosť odvolania pri rozhodovaní vo veci samej, v predmetnom prípade odvolanie

voči rozhodnutiu o trovách konania prvostupňového súdneho rozhodnutia treba pripustiť

vzhľadom na ustanovenie , a .

Pokiaľ ide o námietky žalobcu vznesené v odvolaní je potrebné zdôrazniť, že súdne

konanie podľa tretej hlavy piatej časti nepredstavuje pokračovanie správneho konania

alebo jeho ďalšiu časť, ale ide o samostatné návrhové súdne konanie v rámci ktorého súd

preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu.

Preto s výnimkou ustanovenia , kedy správny súd rozhodujúci

v plnej jurisdikcii môže zmeniť rozhodnutie orgánu verejnej správy, súd v správnom

súdnictve zásadne rozhoduje iba o náhrade trov konania pred súdom.

Predmetom preskúmania v danej veci bolo rozhodnutie colných orgánov týkajúcich

sa colného dlhu podľa Colný zákon v znení neskorších predpisov

účinný do 30.06.2001 (ďalej len „Colný zákon“).

Podľa § 270 Colného zákona ak tento zákon neustanovuje inak, platia o colných

priestupkoch a o konaní pred colnými orgánmi osobitné predpisy o priestupkoch

a o správnom konaní.

Keďže Colný zákon nahliadanie do spisu neupravoval, mal účastník colného

konania, jeho zástupca či zúčastnená osoba právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy,

odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo

spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom podľa § 23 ods. 1 správneho

poriadku. Okrem toho podľa § 23 ods. 4 správneho poriadku správny orgán poskytuje kópie

spisov za úhradu materiálnych nákladov spojených so zhotovením kópií, zadovážením

technických nosičov a s ich odoslaním.

V preskúmavanej veci právny zástupca prevzal zastúpenie žalobcu dňa 28. 04. 2008,

žalobu podal dňa 21. 05. 2008 a nahliadnutie do spisu správneho orgánu uskutočnil dňa

06. 05. 2008.

Z uvedeného časového sleduje zrejmé, že úkon právnej služby - nahliadnutie do spisu

správneho orgánu bol nevyhnutným úkonom na napísanie riadne odôvodnenej žaloby,

keďže v konaní pred colnými orgánmi žalobca právne zastúpený nebol a možnosti

nahliadania do spisu dané mu správnym poriadkom, jeho by jeho zástupca i tak nemohol

využiť na efektívne uplatnenie svojho práva na súdnu ochranu. Treba uviesť, že v danom

prípade nahliadnutie do spisu colného orgánu nebolo úkonom vykonaným v správnom

konaní, ale úkonom uskutočneným v súvislosti s podaním správnej žaloby na súd.

Dôvodné bolo aj uplatnenie náhrady za úkon právnej služby - návrh na určenie

miestnej príslušnosti, nakoľko o tomto návrhu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením z 30. 10. 2008 sp. zn. tak, že určil, že vec prejedná a rozhodne

Krajský súd v Trnave.

So zreteľom na dôvody vyššie uvedené sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

nestotožnil s právnymi závermi krajského súdu a jeho rozhodnutie ako podľa § 250ja ods. 3

veta druhá a zmenil tak, že žalobcovi priznal náhradu trov prvostupňového

konania v sume 132,39 eura za zaplatené súdne poplatky na žalobu (2.000 Sk = 66,36 eura)

a za trovy spojené správnym zastupovaním v sume 837,17 eura, a to titulom trov právneho

zastúpenia za 4 úkony právnej služby vykonané v roku 2008 - 1. príprava a prevzatie

zastúpenia 28. 04. 2008, 2. nahliadnutie do spisu správneho orgánu 06. 05. 2008,

3. podanie žaloby 21. 05. 2008 - jeden úkon á 48,63 eura (§ 11 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. a/

a c/ vyhlášky č. v znení platnom do 31. 05. 2009) a podanie návrhu na

určenie miestnej príslušnosti á 24,32 eura (§ 11 ods. 1 a § 14 ods. 2 písm. a/ a ods. 5

vyhlášky č. v znení platnom do 31. 05. 2009) + 4 x režijný paušál á 6,31 eura

( vyhlášky č. v znení platnom od 01. 07. 2006); za jeden úkon

právnej služby vykonanej v roku 2009 - účasť na pojednávaní dňa 19. 11. 2009 á 115,90

eura ( a vyhlášky č. v znení platnom do 31.

05. 2010) + režijný paušál 6,95 eura ( vyhlášky č. v znení platnom

od 01. 07. 2006); za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 - odvolanie proti

rozsudku 20. 01. 2010 á 120,23 eura (§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky

č. v znení platnom do 31. 05. 2010) + režijný paušál 7,21 eura (

vyhlášky č. v znení platnom od 01. 07. 2006) a za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2012 - účasť na pojednávaní dňa 09. 01. 2012 á 127,25 eura (§ 11 ods. 4

a vyhlášky č. v znení platnom od 01. 06. 2010) + režijný

paušál 7,64 eura ( vyhlášky č. v znení platnom od 01. 07. 2006),

spolu 580,63 eura.

Ďalej žalobcovi patrí náhrada cestovných výdavkov za cestu z Bratislavy do

Brodského a späť 142 km x 0,21 eura = 29,82 eura + spotreba benzínu 16,81 eura (§ 16

ods. 4 vyhlášky č. a a o cestovných

náhradách v znení neskorších predpisov a § 1 písm. b/ opatrenia Ministerstva práce,

sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky o sumách základnej náhrady za používanie

cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách), náhrada hotových výdavkov za kolky

28,21 eura (16 ods. 1 vyhlášky č. ) a náhrada za stratu času za 4 polhodiny

42,17 eura ( vyhlášky č. ) spolu 117,01 eura.

Spolu odmena za úkony právnej služby, režijný paušál a náhrada činí 697,64eura +

žalobcovi patrí náhrada DPH 20 %, t. j. 139,53 eura (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004

Z. z.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky k uplatnenej výške trov právneho zastúpenia dáva

do pozornosti, že pri výpočte základnej sadzby za jeden úkon právnej pomoci vykonaný

advokátom v správnom súdnictve sa v rozhodovacej praxi správnych súdov ustálil názor, že

úkony právnej pomoci vykonané advokátom v správnom súdnictve treba posudzovať ako

hodnotu veci alebo práva, ktoré nie je možné vyjadriť v peniazoch, nakoľko správne

súdnictvo nie je založené na nachádzaní subjektívnych práv jednotlivca vrátane určovania

ich spornej výšky pri peňažnom plnení, ale na prieskume rozhodnutí správnych orgánov,

ktoré priznávajú najrôznejšie verejné práva alebo ukladajú verejno-právne povinnosti,

pričom základným kritériom, ktorý súd uplatňuje v tomto, prieskume, je posúdenie, či

postup a samotné napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je zákonné alebo nie je; ide

teda zásadne o veci, ktoré nie je možné objektívne oceniť v peniazoch.

Tento právny názor sa napokon premietol aj do legislatívnej zmeny, keď s

účinnosťou od 01. 06. 2009 vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov, bolo odsekom 3 (od 01.06.2010 odsek 4) doplnené

ustanovenie §11, podľa ktorého „základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach podľa

piatej časti a v dávkových veciach sociálneho poistenia,

vo veciach sociálnych služieb a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí

odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu.“.

Preto pri priznaní výšky tarifnej odmeny za úkony do 31. 05. 2009 treba postupovať

podľa vyhlášky č. v znení do 31. 05. 2009 ( cit. vyhlášky)

tzn., že za jeden úkon právnej služby patrí 1/13 z výpočtového základu.

Pokiaľ ide o úkon právnej služby označený ako „návrh na určenie miestnej

príslušnosti“, za tento patrí odmena v jednej polovine základnej sadzby, pretože nejde

o podanie vo veci samej.

Náhradu trov odvolacieho konania priznal Najvyšší súd Slovenskej republiky

v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi podľa v spojení s

veta prvá a v sume 85,45 eura, a to za jeden úkon právnej služby

-odvolanie proti rozsudku krajského súdu v časti náhrady trov konania 13. 03. 2012

á 63,58 eura (1/2 zo sumy 127,16 eura) + 1 x režijný paušál á 7,63 eura (§ 11 ods. 4 a § 14

ods. 2 písm. b/ vyhlášky č. ), spolu 71,21 eura + DPH 14,24 eura (

vyhlášky č. ).»

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti

právneho záveru najvyššieho súdu. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za

arbitrárny či zjavne neodôvodnený. O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Z namietaného uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by

zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd

pritom v nadväznosti na skutkový stav svoj právny záver ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnil, a preto ho nemožno považovať za svojvoľný.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým

uznesením najvyššieho súdu ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu

ochranu podľa , ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto

základného práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva

sťažovateľky zaručeného v uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2013 nedošlo, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej

predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25

ods. 2 .

Nad rámec ústavný súd uvádza, že podľa každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Možno konštatovať, že ustanovenie má povahu lex specialis

vo vzťahu k ustanoveniu , ktoré treba považovať za lex generalis.

Poskytnúť ochranu základnému právu na súdnu ochranu vo vzťahu voči rozhodnutiam

orgánov verejnej správa môžu všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva postupom

podľa piatej časti . Takéto súdne konanie je ratione materiae

súčasťou , nie , ako sa mylne domnieva sťažovateľka.

Vyplýva to zo zásady, podľa ktorej prednosť má osobitná úprava (lex specialis) pred

všeobecnou úpravou (lex generalis).

V danom prípade išlo o preskúmanie právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej

správy všeobecným súdom v rámci správneho súdnictva, pričom sťažnostná námietka sa

netýka orgánu verejnej správy, ale rozhodovania najvyššieho súdu v súvislosti s náhradou

trov konania. Z uvedeného vyplýva, že namietaným uznesením najvyššieho súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v .

2. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania

zaručeného v uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2013

Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

konania podľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2013.

Ústavný súd konštatuje, že keďže nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti

alebo arbitrárnosti namietaného uznesenia krajského súdu v súvislosti s označeným čl. 46

ods. 1 , nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani v súvislosti

s namietaným porušením .

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

označeného rozhodnutia najvyššieho súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd o tej časti sťažnosti,

ktorou sa sťažovateľka domáhala zrušenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013