Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 172/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní

o sťažnosti obchodnej spoločnosti F. s. r. o., D., zastúpenej obchodnou spoločnosťou U., s.

r. o., Z., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. H., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti F. s. r. o. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Zvolen p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti F. s. r. o. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Okresný súd Zvolen j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti F. s. r. o.

trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jej

právneho zástupcu obchodnej spoločnosti U. s. r. o., Z., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti F. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Zvolen

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie

konanie podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k.

-9 zo 16. apríla 2013.

Napadnuté konanie bolo začaté na podklade návrhu obchodnej spoločnosti M., s. r. o.

(ďalej len „navrhovateľka“), ktorým sa proti sťažovateľke domáha určenia vlastníckeho

práva k trom silážnym (senážnym) vežiam vrátane ich technologického zariadenia.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne opisuje úkony, ktorými sa pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu domáhala, aby konanie vo veci bolo vedené bez zbytočných prieťahov,

poukazujúc predovšetkým na ňou podávané sťažnosti podľa a nasl.

Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Na základe

uvedeného ustanovenia podala sťažovateľka vo veci sťažnosť z 18. decembra 2009, 24.

januára 2011 a 13. novembra 2011. V odpovediach na uvedené sťažnosti predsedníčky

okresného súdu konštatovali aj vznik zbytočných prieťahov v napadnutom konaní. Podľa

názoru sťažovateľky v súdnom konaní dochádza naďalej k vytváraniu zbytočných prieťahov

a i napriek trom odôvodneným sťažnostiam podaným predsedovi okresného súdu do

podania sťažnosti ústavnému súdu k právoplatnému skončeniu konania nedošlo.

Sťažovateľka preto v petite svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí

vyslovil porušenie označených práv v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 12 Cb

82/06, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, sťažovateľke

priznal „finančné zadosťučinenie vo výške 300,- EUR“ a priznal jej úhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 331,13 €.

Okresný súd sa prostredníctvom svojej predsedníčky k doručenej sťažnosti vyjadril

9. mája 2013. Z vyjadrenia vyplýva, že dĺžka konania mala byť ovplyvnená dokazovaním

vo veci na účely zistenia skutkového stavu, pričom konštatovala, že prieťahy spôsobené

okresným súdom zistené neboli. Poukázala na skutočnosť, že medzi účastníkmi konania je

sporné, či predmet konania - silážne, resp. senážne veže - sú hnuteľnými vecami alebo

nehnuteľnými vecami, ako aj na obsah uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -252 z 25. augusta 2010, ktorým bol rozsudok

okresného súdu č. k. -234 z 10. februára 2010 vydaný vo veci zrušený

a podľa ktorého na zodpovedanie otázky, či v danom prípade ide o hnuteľné veci alebo

nehnuteľnosti, malo byť okresnému súdu uložené nariadiť dokazovanie znalcom z odboru

stavebníctva. Predsedníčka okresného súdu odvolávajúc sa na viazanosť okresného súdu

uvedeným uznesením krajského súdu ďalej uviedla, že uznesením č. k. -259

z 8. novembra 2010 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou z

odboru stavebníctva a následne nariadil znalecké dokazovanie aj znalcom z odboru

strojárstva. Keďže znalecká organizácia z odboru stavebníctva jednoznačne nevedela

stanoviť, či ide o nehnuteľnosť, poukazujúc na znenie o

znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o znalcoch“) okresný súd požiadal Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) ako kompetentný orgán, aby

rozhodol o tom, či bude predmetný znalecký posudok vypracovaný znalcom z odboru

stavebníctva alebo znalcom z odboru strojárstva. O uvedené mal okresný súd žiadať z

dôvodu, že znaleckými posudkami nebolo ustálené, či predmetom konania sú hnuteľné veci

alebo nehnuteľné veci. Predsedníčka okresného súdu tiež poukázala, že na uvedenom

návrhu sťažovateľka trvala na pojednávaní 18. januára 2012 a okresný súd tento návrh

akceptoval. Na dĺžku konania vplýva preto podľa jej názoru aj postup ministerstva, ktoré na

výzvy okresného súdu nereaguje. Pri rozhodovaní o prieťahoch v konaní napokon

predsedníčka okresného súdu žiadala zohľadniť skutočnosť, že okresný súd vykonával vo

veci úkony priebežne, dôkazy žiadané odporcom boli vykonávané, ako aj skutočnosť, že od

19. januára 2012 sa ministerstvo vo veci nevyjadrilo, čo bráni ďalšiemu postupu okresného

súdu v konaní.

Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu písomne nevyjadril,

iba podaním z 15. mája 2013 oznámil, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd preskúmal postup okresného súdu a úkony, ktoré vo veci vykonal,

preverením súdneho spisu, ktorý si na tento účel od okresného súdu zapožičal, pričom zistil,

že návrh na určenie vlastníckeho práva bol navrhovateľkou na okresnom súde podaný

2. novembra 2006 a následne okresný súd 29. novembra 2006 vyzval na zaplatenie súdneho

poplatku za návrh na začatie konania a tiež za návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Uznesením z 11. decembra 2006 zákonná sudkyňa nariadila predbežné opatrenie. Výzvou z

29. januára 2007 okresný súd vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie

konania v inej sume ako výzvou z 29. novembra 2006.

Sudkyňa okresného súdu 12. februára 2007 určila termín pojednávania na 14. marec

2007 a súčasne dala pokyn na doručenie návrhu odporcovi na vyjadrenie. Dňa 23. februára

2007 však právny zástupca navrhovateľky požiadal o odročenie termínu pojednávania z

dôvodu kolízie s iným pojednávaním, a rovnako právny zástupca sťažovateľky požiadal 13.

marca 2007 o odročenie pojednávania z dôvodu potreby prípravy právneho zástupcu na

pojednávanie. Pojednávanie nariadené na 14. marec 2007 bolo preto odročené na 30. marec

2007.

Pojednávanie konané 30. marca 2007 bolo odročené na neurčito pre účely

poskytnutia lehoty jedného mesiaca na uzavretie mimosúdnej dohody, o ktorú požiadal

právny zástupca navrhovateľky. Dňa 25. mája 2007 vyzvala zákonná sudkyňa právneho

zástupcu navrhovateľky na oznámenie výsledku rokovaní o uzavretie mimosúdnej dohody.

Dňa 28. júna 2007 navrhovateľka súdu oznámila, že na podanom návrhu trvá, pretože

k uzavretiu mimosúdnej dohody nedošlo. Zákonná sudkyňa preto 10. augusta 2007 určila

termín pojednávania na 30. november 2007. Dňa 29. novembra 2007 požiadal právny

zástupca navrhovateľky o odročenie pojednávania zo zdravotných a osobných dôvodov.

Pojednávanie nariadené na 30. november 2007 bolo odročené na neurčito.

Dňa 11. januára 2008 okresný súd určil termín pojednávania na 1. február 2008, keď

bolo vykonané pojednávanie odročené na neurčito. Následne bolo v období od 27. februára

2008 do 18. júna 2008 vykonaných viacero úkonov (vyžiadanie spisu po zomrelom JUDr. J.

K., vyžiadanie dokumentácie predchádzajúcej uzavretiu kúpnej zmluvy medzi správkyňou

konkurznej podstaty úpadcu P. ako predávajúcou a odporcom ako kupujúcim, vyžiadanie

vkladového spisu od Správy katastra D., vyžiadanie opatrenia Krajského súdu v Banskej

Bystrici).

Dňa 18. júna 2008 okresný súd určil termín pojednávania na 10. september 2008,

keď bolo pojednávanie vykonané a odročené na neurčito pre účely doplnenia dokazovania

(vyžiadania spisu Správy katastra D., vyžiadania vyjadrenia Stavebného úradu D.

k podkladom kolaudácie troch senážnych veží, ktoré sú predmetom konania). Dokumentácia

bola vyžiadaná prípismi z 24. septembra 2008.

Dňa 17. decembra 2008 okresný súd vydal pokyn na zaslanie výzvy právnym

zástupcom účastníkov, aby oznámili ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Dňa

23. januára 2009 právny zástupca odporcu oznámil, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie

dokazovania, a právny zástupca navrhovateľky 3. apríla 2009 (po predchádzajúcej urgencii

okresného súdu z 20. marca 2009) doručil okresnému súdu návrh na doplnenie dokazovania.

Okresný súd 16. apríla 2009 požiadal mesto D. a Obvodný úrad Z. o zaslanie

kolaudačného rozhodnutia č. 497/327/3-78 a Správu katastra D. o zapožičanie spisu

Z 847/97. Zo žiadaných správ bola posledná doručená 29. apríla 2009.

Dňa 18. mája 2009 okresný súd vydal úpravu - žiadať mesto D. o oznámenie, kde sú

evidované kolaudačné rozhodnutia spred roku 1998, pričom správa bola okresnému súdu

doručená až po urgencii 12. augusta 2009.

Dňa 21. augusta 2009 okresný súd určil termín pojednávania na 7. október 2009.

Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito pre účely doplnenia dokazovania, a to

vyžiadania dokladov, projektov a celej dokumentácie, týkajúcej sa silážnych veží -

označenie stavby Š., a to od Obvodného úradu Z. a od Štátneho okresného archívu Z., a

vyžiadania stanoviska k silážnym vežiam od D. Správy boli vyžiadané 3. novembra 2009.

Dňa 5. januára 2010 okresný súd určil termín pojednávania na 29. január 2010, avšak

28. januára 2009 právny zástupca navrhovateľky žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu

náhlych zdravotných dôvodov právneho zástupcu. Toto pojednávanie bolo odročené na 10.

február 2010. Na pojednávaní 10. februára 2010 bol vyhlásený rozsudok vo veci samej pod

č. k. -234.

Proti tomuto rozsudku podal 7. apríla 2010 právny zástupca navrhovateľky

odvolanie, preto okresný súd uznesením č. k. -244 z 9. apríla 2010 uložil

navrhovateľke zaplatiť súdny poplatok za odvolanie a sťažovateľku vyzval na vyjadrenie sa

k odvolaniu.

Spis bol krajskému súdu predložený 18. mája 2010, ktorý však uznesením č. k.

-252 z 25. augusta 2010 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie. Okresnému súdu bol spis vrátený 22. septembra 2010.

Uznesením z 8. novembra 2010 okresný súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie,

ku ktorému podal právny zástupca navrhovateľky 22. novembra 2010 námietky. Výzvami

zo 7. decembra 2010 okresný súd požiadal účastníkov konania aj o ich návrhy

na vymedzenie znaleckej úlohy znalcovi z odboru strojárstva. Na návrh právneho zástupcu

navrhovateľky potom okresný súd uznesením č. k. -179 z 20. januára 2011

nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru strojárstva.

Spis okresného súdu bol zástupcom znaleckej organizácie – Z. s. r. o. prevzatý 22.

marca 2011 a uvedená znalecká organizácia spis vrátila 9. mája 2011 bez vyhotovenia

znaleckého posudku spolu s oznámením, že nevedela jednoznačne stanoviť, či v

posudzovanej veci ide o nehnuteľnosť (znaleckej organizácii to podľa jej názoru

neprináleží) a poukazujúc na obsah o znalcoch, tlmočníkoch a

predkladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

uviedla, že o tom, či úkon patrí do odboru alebo odvetvia, v ktorom je znalec, tlmočník

alebo predkladateľ zapísaný do zoznamu, rozhoduje ministerstvo.

Následne 11. mája 2011 okresný súd určil termín pojednávania na 27. máj 2011, 23.

mája 2011 však právny zástupca navrhovateľky požiadal o odročenie pojednávania z

dôvodu kolízie s iným pojednávaním. Pojednávanie bolo preto odročené na 22. jún 2011.

Dňa 17. júna 2011 právny zástupca navrhovateľky opäť požiadal o odročenie pojednávania

z dôvodu kolízie s iným pojednávaním. Pojednávanie nariadené na 22. jún 2011 bolo preto

odročené na neurčito. Dňa 27. júna 2011 bol spis zaslaný Okresnému súdu Banská Bystrica

s dožiadaním o doručenie spisu znalcovi Ing. Ľ. D. Znalec doručil dožiadanému súdu spis s

vypracovaným znaleckým posudkom 5. septembra 2011.

Dňa 16. novembra 2011 okresný súd určil termín pojednávania na 7. december 2011,

avšak z dôvodu kolízie s iným pojednávaním na žiadosť právneho zástupcu navrhovateľky z

23. novembra 2011 bol termín pojednávania zmenený na 21. december 2011. Toto

pojednávanie však bolo odročené na neurčito z dôvodu náhlych zdravotných ťažkostí

sudkyne.

Dňa 22. decembra 2011 okresný súd určil nový termín pojednávania na 18. január

2012. Toto pojednávanie bolo vykonané a následne odročené na neurčito z dôvodu, že

okresný súd vyzval ministerstvo, aby rozhodlo o tom, či bude znalecký posudok

vypracovaný znalcom z odboru stavebníctva alebo znalcom z odboru strojárstva; žiadosť

bola vypracovaná 9. februára 2012. Listom z 8. júna 2012 ministerstvo súdu oznámilo, že

Ústav súdneho inžinierstva... (ďalej len „ústav“) ako metodické centrum pre znaleckú

činnosť bolo ministerstvom požiadané o odborné stanovisko k danej veci, no ústav

stanovisko nepredložil. Dňa 2. júla 2012 okresný súd opätovne žiadal o zaslanie

rozhodnutia, či úkon patrí do odboru, v ktorom je znalec zapísaný. Dňa 18. júla 2012 bolo

okresnému súdu doručené oznámenie ministerstva o tom, že ani po urgencii ústav nedoručil

stanovisko, bez ktorého nie je v zásade možné na súdom uloženú otázku odpovedať. Dňa

26. októbra 2012 okresný súd opätovne požiadal ministerstvo o zaslanie uvedeného

rozhodnutia; odpoveď do dnešného dňa nebola súdu doručená. Zaslanie rozhodnutia

ministerstva okresný súd urgoval aj prípismi z 21. januára 2013, 21. februára 2013, 15.

marca 2013 a 18. apríla 2013.

III.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čo je v zásade to isté právo, ktoré

pre účastníka konania zaručuje .

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza zo

svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (obdobne , ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej aj

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd

(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu

veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba

v občianskoprávnej veci o určenie vlastníckeho práva. Rozhodovanie všeobecných súdov

o návrhu na určenie vlastníckeho práva patrí do bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov. Z obsahu súdneho spisu vedeného okresným súdom, z obsahu sťažnosti, ako aj

z vyjadrenia samotného okresného súdu k sťažnosti však ústavný súd zistil, že rozhodnutie

vo veci závisí od právneho posúdenia, či senážne, resp. silážne veže, ktoré sú predmetom

konania, sú hnuteľnými alebo nehnuteľnými vecami. Vyriešenie tejto otázky sa však javí

byť závislým od výsledkov znaleckého dokazovania, ktoré okresný súd riadiac sa obsahom

uznesenia krajského súdu č. k. -252 z 25. augusta 2010 aj nariadil. Preto, aj

keď daný prípad patrí do bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v konkrétnych

okolnostiach možno konštatovať zložitosť veci majúcu vplyv na dĺžku posudzovaného

súdneho konania.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom

pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný

súd nezistil, že by správanie sťažovateľky negatívne ovplyvnilo priebeh súdneho konania

tak, aby ho bolo možné považovať za príčinu jeho doterajšej dĺžky.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru,

bol postup samotného okresného súdu.

Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo

k neodôvodneným prieťahom v konaní, ústavný súd nezistil existenciu dlhších období

nečinnosti v postupe okresného súdu. Po podaní žaloby boli bez zbytočných odkladov

vykonané všetky prípravné úkony predchádzajúce prerokovaniu veci a postupne boli

zákonnou sudkyňou nariaďované viaceré termíny pojednávania, na ktorých však okresný

súd nemohol vykonať dokazovanie z objektívnych dôvodov (kolízia termínov právneho

zástupcu navrhovateľa v súvislosti s pojednávaním nariadeným na 14. marec 2007, návrh

na poskytnutie lehoty pre účely mimosúdneho urovnania sporu na pojednávaní nariadenom

na 30. marec 2007, zdravotné dôvody na strane právneho zástupcu navrhovateľa

na pojednávaní nariadenom na 30. november 2007 a pod.). Okresnému súdu však možno

vytknúť neefektívny postup spočívajúci v tom, že na pojednávaní nariadenom na 30. marec

2007 nenariadil súčasne ďalší termín pojednávania na obdobie po uplynutí žiadanej lehoty

jedného mesiaca, ale vyčkával na správu účastníkov konania o výsledku mimosúdnych

rokovaní, čo viedlo k tomu, že nasledujúce pojednávanie bolo nariadené až na 30. november

2007 (s odstupom 8 mesiacov).

Aj vydanie meritórneho rozsudku okresného súdu 10. februára 2010 sa vo svetle

dôvodov zrušujúceho uznesenia krajského súdu č. k. -252 z 25. augusta 2010

javí ako predčasné, a tým neefektívne, keďže v konečnom dôsledku predlžuje stav právnej

neistoty sťažovateľky.

Obdobie po zrušení prvého meritórneho rozhodnutia okresného súdu (t. j. od vrátenia

spisu krajským súdom 22. septembra 2010) sa síce vyznačuje úsilím okresného súdu

pomocou znaleckého dokazovania vyriešiť spornú otázku, či silážne, resp. senážne veže,

ktoré sú predmetom konania o určenie vlastníckeho práva, sú vecami hnuteľnými alebo

nehnuteľnými, avšak bez reálnych výsledkov, ktoré by okresný súd mohol premietnuť

do meritórneho rozhodnutia vo veci, ktorého vydanie a následné nadobudnutie

právoplatnosti by ukončilo stav právnej neistoty sťažovateľky. Ústavný súd však v tejto

súvislosti pripomína, že aj keď sa rozhodnutie súdu javí byť závislým od posúdenia

skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti, je povinnosťou konajúceho okresného

súdu, aby s konečnou platnosťou právne posúdil, či v danom prípade predmetom konania sú

veci hnuteľné alebo nehnuteľné.

Napokon k obdobiu od vypracovania žiadosti ministerstvu na vydanie rozhodnutia

o tom, či znalecký posudok má byť vypracovaný z odboru stavebníctva alebo z odboru

strojárstva (t. j. od 9. februára 2012), do rozhodnutia o tejto sťažnosti, v ktorom okresný súd

považuje nevydanie takéhoto rozhodnutia ministerstvom za prekážku jeho ďalšieho postupu

(uvedené sa prejavuje tým, že okresný súd v danej veci prakticky nevykonáva iné úkony

okrem urgencií ministerstva, aby o jeho žiadosti rozhodlo), ústavný súd poznamenáva,

že systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu

účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48

ods. 2 oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov,

prípadne iné „objektívne dôvody“ (ako to vyplýva z vyjadrenia predsedníčky okresného

súdu). v zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby

prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti

bez zbytočných prieťahov, aj keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych

okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu (pozri

napr. , ).

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku súdneho konania, ako aj na uvedené obdobia

neefektívnej činnosti okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci bolo

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. porušené základné

právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, čo vyplýva z 1. bodu výroku tohto nálezu.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto

v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľky v zmysle § 56

ods. 3 písm. a) prikázal okresnému súdu, ktorý v čase

rozhodovania ústavného súdu vo veci koná, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov

(2. bod výroku tohto nálezu). Ústavným súdom vyslovený príkaz konať vo veci bez

zbytočných prieťahov je povinný rešpektovať okresný súd, aj pokiaľ tento bude v zmysle

rozhodnutia odvolacieho súdu povinný v budúcnosti vykonať ďalšie úkony vo veci,

prípadne aj len pri doručovaní rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiada priznať od okresného súdu finančné zadosťučinenie v sume

po 300 € (tristo eur), avšak svoju žiadosť v zmysle

bližšie neodôvodnila.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po

splnení zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m.

).

Keďže sťažovateľka žiadnym spôsobom nezdôvodnila svoj návrh na priznanie

finančného zadosťučinenia a ústavný súd ani nenachádza dostatočné dôvody svedčiace

o vzniku konkrétnej ujmy, za ktorú by bolo spravodlivé sťažovateľke priznať konkrétne

finančné zadosťučinenie (o týchto dôvodoch by mohol ústavný súd len špekulovať), ústavný

súd sťažovateľkou žiadané finančné zadosťučinenie nepriznal, ako to vyplýva z 3. bodu

výrokovej časti nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli

z dôvodu právneho zastúpenia sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom obchodnou

spoločnosťou U., s. r. o. Sťažovateľka si v rámci svojej sťažnosti uplatnila trovy právneho

zastúpenia v sume 331,13 € za dva úkony právnej služby spolu s daňou z pridanej hodnoty.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781,00 €. Úhradu priznal ústavný súd ako za dva úkony právnej služby (prevzatie

a prípravu zastúpenia a podanie sťažností) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1

písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 € a základná sadzba

paušálnej náhrady výdavkov (tzv. režijný paušál) sumu 7,81 €, teda v danom prípade

odmena a režijný paušál za 2 úkony právnej služby predstavuje sumu 275,94 €. Ústavným

súdom priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov bolo potrebné podľa § 18 ods. 3

vyhlášky zvýšiť o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %, t. j. o sumu 55,19 €. Z uvedených

dôvodov ústavný súd zaviazal zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľky ako úhradu trov

konania sumu 331,13 €. Úhradu trov konania je okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013