Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 172/2013
PDF · 220.97 KB
No categories available
III. ÚS 172/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní
o sťažnosti obchodnej spoločnosti F. s. r. o., D., zastúpenej obchodnou spoločnosťou U., s.
r. o., Z., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. H., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 82/06, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti F. s. r. o. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 Cb 82/06 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Zvolen p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
12 Cb 82/06 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti F. s. r. o. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Okresný súd Zvolen j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti F. s. r. o.
trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jej
právneho zástupcu obchodnej spoločnosti U. s. r. o., Z., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti F. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Zvolen
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 Cb 82/06. Ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie
konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k.
III. ÚS 172/2013-9 zo 16. apríla 2013.
Napadnuté konanie bolo začaté na podklade návrhu obchodnej spoločnosti M., s. r. o.
(ďalej len „navrhovateľka“), ktorým sa proti sťažovateľke domáha určenia vlastníckeho
práva k trom silážnym (senážnym) vežiam vrátane ich technologického zariadenia.
Sťažovateľka v sťažnosti podrobne opisuje úkony, ktorými sa pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu domáhala, aby konanie vo veci bolo vedené bez zbytočných prieťahov,
poukazujúc predovšetkým na ňou podávané sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Na základe
uvedeného ustanovenia podala sťažovateľka vo veci sťažnosť z 18. decembra 2009, 24.
januára 2011 a 13. novembra 2011. V odpovediach na uvedené sťažnosti predsedníčky
okresného súdu konštatovali aj vznik zbytočných prieťahov v napadnutom konaní. Podľa
názoru sťažovateľky v súdnom konaní dochádza naďalej k vytváraniu zbytočných prieťahov
a i napriek trom odôvodneným sťažnostiam podaným predsedovi okresného súdu do
podania sťažnosti ústavnému súdu k právoplatnému skončeniu konania nedošlo.
Sťažovateľka preto v petite svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí
vyslovil porušenie označených práv v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 12 Cb
82/06, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, sťažovateľke
priznal „finančné zadosťučinenie vo výške 300,- EUR“ a priznal jej úhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 331,13 €.
Okresný súd sa prostredníctvom svojej predsedníčky k doručenej sťažnosti vyjadril
9. mája 2013. Z vyjadrenia vyplýva, že dĺžka konania mala byť ovplyvnená dokazovaním
vo veci na účely zistenia skutkového stavu, pričom konštatovala, že prieťahy spôsobené
okresným súdom zistené neboli. Poukázala na skutočnosť, že medzi účastníkmi konania je
sporné, či predmet konania - silážne, resp. senážne veže - sú hnuteľnými vecami alebo
nehnuteľnými vecami, ako aj na obsah uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 43 Cob 149/10-252 z 25. augusta 2010, ktorým bol rozsudok
okresného súdu č. k. 12 Cb 82/2006-234 z 10. februára 2010 vydaný vo veci zrušený
a podľa ktorého na zodpovedanie otázky, či v danom prípade ide o hnuteľné veci alebo
nehnuteľnosti, malo byť okresnému súdu uložené nariadiť dokazovanie znalcom z odboru
stavebníctva. Predsedníčka okresného súdu odvolávajúc sa na viazanosť okresného súdu
uvedeným uznesením krajského súdu ďalej uviedla, že uznesením č. k. 12 Cb 82/2006-259
z 8. novembra 2010 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou z
odboru stavebníctva a následne nariadil znalecké dokazovanie aj znalcom z odboru
strojárstva. Keďže znalecká organizácia z odboru stavebníctva jednoznačne nevedela
stanoviť, či ide o nehnuteľnosť, poukazujúc na znenie § 11 zákona č. 382/2004 Z. z. o
znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o znalcoch“) okresný súd požiadal Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) ako kompetentný orgán, aby
rozhodol o tom, či bude predmetný znalecký posudok vypracovaný znalcom z odboru
stavebníctva alebo znalcom z odboru strojárstva. O uvedené mal okresný súd žiadať z
dôvodu, že znaleckými posudkami nebolo ustálené, či predmetom konania sú hnuteľné veci
alebo nehnuteľné veci. Predsedníčka okresného súdu tiež poukázala, že na uvedenom
návrhu sťažovateľka trvala na pojednávaní 18. januára 2012 a okresný súd tento návrh
akceptoval. Na dĺžku konania vplýva preto podľa jej názoru aj postup ministerstva, ktoré na
výzvy okresného súdu nereaguje. Pri rozhodovaní o prieťahoch v konaní napokon
predsedníčka okresného súdu žiadala zohľadniť skutočnosť, že okresný súd vykonával vo
veci úkony priebežne, dôkazy žiadané odporcom boli vykonávané, ako aj skutočnosť, že od
19. januára 2012 sa ministerstvo vo veci nevyjadrilo, čo bráni ďalšiemu postupu okresného
súdu v konaní.
Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu písomne nevyjadril,
iba podaním z 15. mája 2013 oznámil, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd preskúmal postup okresného súdu a úkony, ktoré vo veci vykonal,
preverením súdneho spisu, ktorý si na tento účel od okresného súdu zapožičal, pričom zistil,
že návrh na určenie vlastníckeho práva bol navrhovateľkou na okresnom súde podaný
2. novembra 2006 a následne okresný súd 29. novembra 2006 vyzval na zaplatenie súdneho
poplatku za návrh na začatie konania a tiež za návrh na nariadenie predbežného opatrenia.
Uznesením z 11. decembra 2006 zákonná sudkyňa nariadila predbežné opatrenie. Výzvou z
29. januára 2007 okresný súd vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie
konania v inej sume ako výzvou z 29. novembra 2006.
Sudkyňa okresného súdu 12. februára 2007 určila termín pojednávania na 14. marec
2007 a súčasne dala pokyn na doručenie návrhu odporcovi na vyjadrenie. Dňa 23. februára
2007 však právny zástupca navrhovateľky požiadal o odročenie termínu pojednávania z
dôvodu kolízie s iným pojednávaním, a rovnako právny zástupca sťažovateľky požiadal 13.
marca 2007 o odročenie pojednávania z dôvodu potreby prípravy právneho zástupcu na
pojednávanie. Pojednávanie nariadené na 14. marec 2007 bolo preto odročené na 30. marec
2007.
Pojednávanie konané 30. marca 2007 bolo odročené na neurčito pre účely
poskytnutia lehoty jedného mesiaca na uzavretie mimosúdnej dohody, o ktorú požiadal
právny zástupca navrhovateľky. Dňa 25. mája 2007 vyzvala zákonná sudkyňa právneho
zástupcu navrhovateľky na oznámenie výsledku rokovaní o uzavretie mimosúdnej dohody.
Dňa 28. júna 2007 navrhovateľka súdu oznámila, že na podanom návrhu trvá, pretože
k uzavretiu mimosúdnej dohody nedošlo. Zákonná sudkyňa preto 10. augusta 2007 určila
termín pojednávania na 30. november 2007. Dňa 29. novembra 2007 požiadal právny
zástupca navrhovateľky o odročenie pojednávania zo zdravotných a osobných dôvodov.
Pojednávanie nariadené na 30. november 2007 bolo odročené na neurčito.
Dňa 11. januára 2008 okresný súd určil termín pojednávania na 1. február 2008, keď
bolo vykonané pojednávanie odročené na neurčito. Následne bolo v období od 27. februára
2008 do 18. júna 2008 vykonaných viacero úkonov (vyžiadanie spisu po zomrelom JUDr. J.
K., vyžiadanie dokumentácie predchádzajúcej uzavretiu kúpnej zmluvy medzi správkyňou
konkurznej podstaty úpadcu P. ako predávajúcou a odporcom ako kupujúcim, vyžiadanie
vkladového spisu od Správy katastra D., vyžiadanie opatrenia Krajského súdu v Banskej
Bystrici).
Dňa 18. júna 2008 okresný súd určil termín pojednávania na 10. september 2008,
keď bolo pojednávanie vykonané a odročené na neurčito pre účely doplnenia dokazovania
(vyžiadania spisu Správy katastra D., vyžiadania vyjadrenia Stavebného úradu D.
k podkladom kolaudácie troch senážnych veží, ktoré sú predmetom konania). Dokumentácia
bola vyžiadaná prípismi z 24. septembra 2008.
Dňa 17. decembra 2008 okresný súd vydal pokyn na zaslanie výzvy právnym
zástupcom účastníkov, aby oznámili ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Dňa
23. januára 2009 právny zástupca odporcu oznámil, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania, a právny zástupca navrhovateľky 3. apríla 2009 (po predchádzajúcej urgencii
okresného súdu z 20. marca 2009) doručil okresnému súdu návrh na doplnenie dokazovania.
Okresný súd 16. apríla 2009 požiadal mesto D. a Obvodný úrad Z. o zaslanie
kolaudačného rozhodnutia č. 497/327/3-78 a Správu katastra D. o zapožičanie spisu
Z 847/97. Zo žiadaných správ bola posledná doručená 29. apríla 2009.
Dňa 18. mája 2009 okresný súd vydal úpravu - žiadať mesto D. o oznámenie, kde sú
evidované kolaudačné rozhodnutia spred roku 1998, pričom správa bola okresnému súdu
doručená až po urgencii 12. augusta 2009.
Dňa 21. augusta 2009 okresný súd určil termín pojednávania na 7. október 2009.
Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito pre účely doplnenia dokazovania, a to
vyžiadania dokladov, projektov a celej dokumentácie, týkajúcej sa silážnych veží -
označenie stavby Š., a to od Obvodného úradu Z. a od Štátneho okresného archívu Z., a
vyžiadania stanoviska k silážnym vežiam od D. Správy boli vyžiadané 3. novembra 2009.
Dňa 5. januára 2010 okresný súd určil termín pojednávania na 29. január 2010, avšak
28. januára 2009 právny zástupca navrhovateľky žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu
náhlych zdravotných dôvodov právneho zástupcu. Toto pojednávanie bolo odročené na 10.
február 2010. Na pojednávaní 10. februára 2010 bol vyhlásený rozsudok vo veci samej pod
č. k. 12 Cb/82/2006-234.
Proti tomuto rozsudku podal 7. apríla 2010 právny zástupca navrhovateľky
odvolanie, preto okresný súd uznesením č. k. 12 Cb/82/2006-244 z 9. apríla 2010 uložil
navrhovateľke zaplatiť súdny poplatok za odvolanie a sťažovateľku vyzval na vyjadrenie sa
k odvolaniu.
Spis bol krajskému súdu predložený 18. mája 2010, ktorý však uznesením č. k.
43 Cob/149/10-252 z 25. augusta 2010 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie. Okresnému súdu bol spis vrátený 22. septembra 2010.
Uznesením z 8. novembra 2010 okresný súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie,
ku ktorému podal právny zástupca navrhovateľky 22. novembra 2010 námietky. Výzvami
zo 7. decembra 2010 okresný súd požiadal účastníkov konania aj o ich návrhy
na vymedzenie znaleckej úlohy znalcovi z odboru strojárstva. Na návrh právneho zástupcu
navrhovateľky potom okresný súd uznesením č. k. 12 Cb/82/2006-179 z 20. januára 2011
nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru strojárstva.
Spis okresného súdu bol zástupcom znaleckej organizácie – Z. s. r. o. prevzatý 22.
marca 2011 a uvedená znalecká organizácia spis vrátila 9. mája 2011 bez vyhotovenia
znaleckého posudku spolu s oznámením, že nevedela jednoznačne stanoviť, či v
posudzovanej veci ide o nehnuteľnosť (znaleckej organizácii to podľa jej názoru
neprináleží) a poukazujúc na obsah § 11 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a
predkladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
uviedla, že o tom, či úkon patrí do odboru alebo odvetvia, v ktorom je znalec, tlmočník
alebo predkladateľ zapísaný do zoznamu, rozhoduje ministerstvo.
Následne 11. mája 2011 okresný súd určil termín pojednávania na 27. máj 2011, 23.
mája 2011 však právny zástupca navrhovateľky požiadal o odročenie pojednávania z
dôvodu kolízie s iným pojednávaním. Pojednávanie bolo preto odročené na 22. jún 2011.
Dňa 17. júna 2011 právny zástupca navrhovateľky opäť požiadal o odročenie pojednávania
z dôvodu kolízie s iným pojednávaním. Pojednávanie nariadené na 22. jún 2011 bolo preto
odročené na neurčito. Dňa 27. júna 2011 bol spis zaslaný Okresnému súdu Banská Bystrica
s dožiadaním o doručenie spisu znalcovi Ing. Ľ. D. Znalec doručil dožiadanému súdu spis s
vypracovaným znaleckým posudkom 5. septembra 2011.
Dňa 16. novembra 2011 okresný súd určil termín pojednávania na 7. december 2011,
avšak z dôvodu kolízie s iným pojednávaním na žiadosť právneho zástupcu navrhovateľky z
23. novembra 2011 bol termín pojednávania zmenený na 21. december 2011. Toto
pojednávanie však bolo odročené na neurčito z dôvodu náhlych zdravotných ťažkostí
sudkyne.
Dňa 22. decembra 2011 okresný súd určil nový termín pojednávania na 18. január
2012. Toto pojednávanie bolo vykonané a následne odročené na neurčito z dôvodu, že
okresný súd vyzval ministerstvo, aby rozhodlo o tom, či bude znalecký posudok
vypracovaný znalcom z odboru stavebníctva alebo znalcom z odboru strojárstva; žiadosť
bola vypracovaná 9. februára 2012. Listom z 8. júna 2012 ministerstvo súdu oznámilo, že
Ústav súdneho inžinierstva... (ďalej len „ústav“) ako metodické centrum pre znaleckú
činnosť bolo ministerstvom požiadané o odborné stanovisko k danej veci, no ústav
stanovisko nepredložil. Dňa 2. júla 2012 okresný súd opätovne žiadal o zaslanie
rozhodnutia, či úkon patrí do odboru, v ktorom je znalec zapísaný. Dňa 18. júla 2012 bolo
okresnému súdu doručené oznámenie ministerstva o tom, že ani po urgencii ústav nedoručil
stanovisko, bez ktorého nie je v zásade možné na súdom uloženú otázku odpovedať. Dňa
26. októbra 2012 okresný súd opätovne požiadal ministerstvo o zaslanie uvedeného
rozhodnutia; odpoveď do dnešného dňa nebola súdu doručená. Zaslanie rozhodnutia
ministerstva okresný súd urgoval aj prípismi z 21. januára 2013, 21. februára 2013, 15.
marca 2013 a 18. apríla 2013.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čo je v zásade to isté právo, ktoré
pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo
svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd
(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu
veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba
v občianskoprávnej veci o určenie vlastníckeho práva. Rozhodovanie všeobecných súdov
o návrhu na určenie vlastníckeho práva patrí do bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov. Z obsahu súdneho spisu vedeného okresným súdom, z obsahu sťažnosti, ako aj
z vyjadrenia samotného okresného súdu k sťažnosti však ústavný súd zistil, že rozhodnutie
vo veci závisí od právneho posúdenia, či senážne, resp. silážne veže, ktoré sú predmetom
konania, sú hnuteľnými alebo nehnuteľnými vecami. Vyriešenie tejto otázky sa však javí
byť závislým od výsledkov znaleckého dokazovania, ktoré okresný súd riadiac sa obsahom
uznesenia krajského súdu č. k. 43 Cob/149/10-252 z 25. augusta 2010 aj nariadil. Preto, aj
keď daný prípad patrí do bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v konkrétnych
okolnostiach možno konštatovať zložitosť veci majúcu vplyv na dĺžku posudzovaného
súdneho konania.
2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom
pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný
súd nezistil, že by správanie sťažovateľky negatívne ovplyvnilo priebeh súdneho konania
tak, aby ho bolo možné považovať za príčinu jeho doterajšej dĺžky.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
bol postup samotného okresného súdu.
Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo
k neodôvodneným prieťahom v konaní, ústavný súd nezistil existenciu dlhších období
nečinnosti v postupe okresného súdu. Po podaní žaloby boli bez zbytočných odkladov
vykonané všetky prípravné úkony predchádzajúce prerokovaniu veci a postupne boli
zákonnou sudkyňou nariaďované viaceré termíny pojednávania, na ktorých však okresný
súd nemohol vykonať dokazovanie z objektívnych dôvodov (kolízia termínov právneho
zástupcu navrhovateľa v súvislosti s pojednávaním nariadeným na 14. marec 2007, návrh
na poskytnutie lehoty pre účely mimosúdneho urovnania sporu na pojednávaní nariadenom
na 30. marec 2007, zdravotné dôvody na strane právneho zástupcu navrhovateľa
na pojednávaní nariadenom na 30. november 2007 a pod.). Okresnému súdu však možno
vytknúť neefektívny postup spočívajúci v tom, že na pojednávaní nariadenom na 30. marec
2007 nenariadil súčasne ďalší termín pojednávania na obdobie po uplynutí žiadanej lehoty
jedného mesiaca, ale vyčkával na správu účastníkov konania o výsledku mimosúdnych
rokovaní, čo viedlo k tomu, že nasledujúce pojednávanie bolo nariadené až na 30. november
2007 (s odstupom 8 mesiacov).
Aj vydanie meritórneho rozsudku okresného súdu 10. februára 2010 sa vo svetle
dôvodov zrušujúceho uznesenia krajského súdu č. k. 43 Cob/149/10-252 z 25. augusta 2010
javí ako predčasné, a tým neefektívne, keďže v konečnom dôsledku predlžuje stav právnej
neistoty sťažovateľky.
Obdobie po zrušení prvého meritórneho rozhodnutia okresného súdu (t. j. od vrátenia
spisu krajským súdom 22. septembra 2010) sa síce vyznačuje úsilím okresného súdu
pomocou znaleckého dokazovania vyriešiť spornú otázku, či silážne, resp. senážne veže,
ktoré sú predmetom konania o určenie vlastníckeho práva, sú vecami hnuteľnými alebo
nehnuteľnými, avšak bez reálnych výsledkov, ktoré by okresný súd mohol premietnuť
do meritórneho rozhodnutia vo veci, ktorého vydanie a následné nadobudnutie
právoplatnosti by ukončilo stav právnej neistoty sťažovateľky. Ústavný súd však v tejto
súvislosti pripomína, že aj keď sa rozhodnutie súdu javí byť závislým od posúdenia
skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti, je povinnosťou konajúceho okresného
súdu, aby s konečnou platnosťou právne posúdil, či v danom prípade predmetom konania sú
veci hnuteľné alebo nehnuteľné.
Napokon k obdobiu od vypracovania žiadosti ministerstvu na vydanie rozhodnutia
o tom, či znalecký posudok má byť vypracovaný z odboru stavebníctva alebo z odboru
strojárstva (t. j. od 9. februára 2012), do rozhodnutia o tejto sťažnosti, v ktorom okresný súd
považuje nevydanie takéhoto rozhodnutia ministerstvom za prekážku jeho ďalšieho postupu
(uvedené sa prejavuje tým, že okresný súd v danej veci prakticky nevykonáva iné úkony
okrem urgencií ministerstva, aby o jeho žiadosti rozhodlo), ústavný súd poznamenáva,
že systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu
účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov,
prípadne iné „objektívne dôvody“ (ako to vyplýva z vyjadrenia predsedníčky okresného
súdu). Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby
prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti
bez zbytočných prieťahov, aj keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych
okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu (pozri
napr. I. ÚS 119/03, I. ÚS 150/06).
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku súdneho konania, ako aj na uvedené obdobia
neefektívnej činnosti okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci bolo
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/82/06 porušené základné
právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, čo vyplýva z 1. bodu výroku tohto nálezu.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto
v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľky v zmysle § 56
ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, ktorý v čase
rozhodovania ústavného súdu vo veci koná, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov
(2. bod výroku tohto nálezu). Ústavným súdom vyslovený príkaz konať vo veci bez
zbytočných prieťahov je povinný rešpektovať okresný súd, aj pokiaľ tento bude v zmysle
rozhodnutia odvolacieho súdu povinný v budúcnosti vykonať ďalšie úkony vo veci,
prípadne aj len pri doručovaní rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľka žiada priznať od okresného súdu finančné zadosťučinenie v sume
po 300 € (tristo eur), avšak svoju žiadosť v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
bližšie neodôvodnila.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po
splnení zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m.
Keďže sťažovateľka žiadnym spôsobom nezdôvodnila svoj návrh na priznanie
finančného zadosťučinenia a ústavný súd ani nenachádza dostatočné dôvody svedčiace
o vzniku konkrétnej ujmy, za ktorú by bolo spravodlivé sťažovateľke priznať konkrétne
finančné zadosťučinenie (o týchto dôvodoch by mohol ústavný súd len špekulovať), ústavný
súd sťažovateľkou žiadané finančné zadosťučinenie nepriznal, ako to vyplýva z 3. bodu
výrokovej časti nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli
z dôvodu právneho zastúpenia sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom obchodnou
spoločnosťou U., s. r. o. Sťažovateľka si v rámci svojej sťažnosti uplatnila trovy právneho
zastúpenia v sume 331,13 € za dva úkony právnej služby spolu s daňou z pridanej hodnoty.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
bola 781,00 €. Úhradu priznal ústavný súd ako za dva úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia a podanie sťažností) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1
písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 € a základná sadzba
paušálnej náhrady výdavkov (tzv. režijný paušál) sumu 7,81 €, teda v danom prípade
odmena a režijný paušál za 2 úkony právnej služby predstavuje sumu 275,94 €. Ústavným
súdom priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov bolo potrebné podľa § 18 ods. 3
vyhlášky zvýšiť o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %, t. j. o sumu 55,19 €. Z uvedených
dôvodov ústavný súd zaviazal zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľky ako úhradu trov
konania sumu 331,13 €. Úhradu trov konania je okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2013