Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 223/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. W., R., a I. L., P., zastúpených Advokátskou kanceláriou

JUDr. P. K., JUDr. A. S., s. r. o., Ž., v mene ktorej koná advokát JUDr. P. K., vo veci

namietaného porušenia a a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho rozsudkom z 26. júna 2012 v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. W. a I. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2012 doručená sťažnosť R. W., R. (ďalej len „sťažovateľ“), a I. L., P. (ďalej len

„sťažovateľka“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom z 26. júna 2012

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. novembra 2010

uznaní vinnými z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

, a a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a sťažovateľka tiež zo zločinu

marenia spravodlivosti podľa , a .

Proti prvostupňovému rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd namietaným rozsudkom, ktorým prvostupňové rozhodnutie podľa § 321 ods. 1

písm. b) a c) a ods. 3 v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) zrušil vo vzťahu k sťažovateľom vo výroku o vine

týkajúceho sa trestného činu podľa a súčasne vo výroku o treste

a uznal ich vinnými, sťažovateľa z trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d)

a ods. 4 písm. c) a sťažovateľku z trestného činu podľa

písm. a), d) a ods. 4 písm. c) .

Sťažovatelia v sťažnosti predostreli námietku porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a dohovoru postupom krajského súdu a jeho rozsudkom z 26. júna 2012

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorú opierali o túto argumentáciu:

„Dňa 29. 5. 2012 bola krajskému súdu doručená námietka zaujatosti voči senátu,

ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľov, v ktorej namietali, že obžalovaná L. dňa 23. 5.

2012, teda deň po verejnom zasadnutí o odvolaní v ich trestnej veci sa spojila s predsedom

senátu, kde sa vyjadril, že bol vydaný príkaz na ich zatknutie a z obsahu námietky bolo

zrejmé, že predseda senátu vyjadril svoj právny názor ako vo veci rozhodne.

O námietke zaujatosti rozhodoval senát Krajského súdu Banská Bystrica uznesením

zo dňa 30. 5. 2012, ktorým bolo rozhodnuté, že senát zložený z predsedu

senátu JUDr. J. D. a sudcov JUDr. P. C. a JUDr. J. B. nie je vylúčený z vykonávania

úkonov trestného konania.

Proti uzneseniu o nevylúčení senátu podali sťažovatelia opravný prostriedok,

o ktorom bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa

13. 6. 2012, ktorým uznesením podľa sťažnosti obž. R. W.

a I. L. boli zamietnuté.

Dôkaz: uznesenie KS Banská Bystrica č. zo dňa 30. 5. 2012 uznesenie

KS Banská Bystrica zo dňa 13. 6. 2012

Po tomto procesnom rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici podali

sťažovatelia ďalšie procesné podanie, ktorým namietali zaujatosť všetkých sudcov

Krajského súdu Banská Bystrica a žiadali vec delegovať na iných krajský súd. Písomné

podania sa nachádzajú na čl. 5161, resp. 5162.

Podľa ust.

ods. 1/ z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu

toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom

najbližšie spoločne nadriadený

ods. 3/ návrh strany na odňatie a prikázanie veci nebráni vykonaniu nariadeného úkonu

trestného konania, ak podľa súdu návrh neobsahuje dôležitý dôvod podľa odseku 1.

O návrhu strany, ktorý je založený na tých istých dôvodoch, pre ktorý už bolo rozhodnuté,

sa nekoná.

Z dikcie ustanovenia vyplýva, že senát nemohol vo veci

meritórne rozhodnúť, pretože spis mal byť predložený na rozhodnutie o odňatí a prikázaní

veci súdu vyššieho stupňa. Uznesenie vyhlásené na verejnom zasadnutí dňa 26. 6. 2012,

ktorým bolo rozhodnuté, že o žiadosti na delegáciu spisu sa nekoná na iný súd je

nezákonné. Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 30. 5. 2012 v

spojení s uznesením Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 13. 6. 2012, v

ktorých uzneseniach sa rozhodovalo o námietkach zaujatosti členov senátu a nie zaujatosti

všetkých sudcov Krajského súdu Banská Bystrica o návrhu na delegáciu spisu na iný

krajský súd.

Aj všeobecne vznesenie námietky voči všetkým sudcom súdu sa považuje za návrh

na delegáciu podľa , avšak sťažovatelia konkrétne navyše uviedli,

že žiadajú spis delegovať na iný súd, o čom v konaní nebolo zákonným spôsobom

rozhodnuté.

IV.

Podľa konanie v I. stupni vykonáva okresný súd, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa okresný súd v sídle krajského súdu

vykonáva v I. stupni konanie o obzvlášť závažných zločinoch, za ktoré zákon ustanovuje

trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej 12 rokov.

Podľa

ods. 1/ konanie vykonáva súd, v ktorého obvode bol trestný čin spáchaný,

ods. 2/ obvodom okresného súdu v sídle krajského súdu pre konanie o trestných činoch

uvedených v § 16 ods. 1 je obvod tohto súdu

Skutok, za ktorý bol R. W. a I. L. uznaní za vinných rozsudkom Krajského súdu

Banská Bystrica č. zo dňa 26. 6. 2012 právne kvalifikovaný ako obzvlášť

závažný zločin sa stal v obci V. nachádzajúca sa v okrese R. a podľa ustanovenia § 16

ods. 1 písm. a , bol príslušným súdom na konanie

v I. stupni príslušný Okresný súd Košice a ako odvolací súd II. stupňa Krajský súd Košice.

Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súdu Banská Bystrica neboli miestne príslušné

na konanie proti sťažovateľom a ich postupom bolo porušené právo sťažovateľa R. W.

a I. L. na zákonného sudcu garantované v SR.

V.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami sťažovateľov, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného

rozhodnutia, pričom musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce

závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich

súvislostiach. Povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva

z potreby transparentnosti, spravodlivosti, ktorá je podstatou náležitosti každého

rozhodnutia súdu. Citovanú potrebu je treba chápať aj z hľadiska práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj Dohovoru, ktorého súčasťou je aj právo

na spravodlivé súdne konanie a vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva. Rozsah povinnosti súdu riadneho odôvodnenia

rozhodnutia sa posudzuje podľa okolnosti každej veci. Krajský súd v Banskej Bystrici

nepostupoval pri odôvodnení rozhodnutia v súlade s SR,

Dohovoru, pretože z odôvodnenia rozsudku nevyplývajú skutočnosti, z ktorých by bolo

jednoznačne a bezpečne preukázané konanie obžalovaných.“

Na základe uvedených argumentov sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd prijal nález,

ktorým by vyslovil porušenie a a dohovoru

postupom krajského súdu a jeho rozsudkom z 26. júna 2012 v konaní vedenom pod

sp. zn. , uvedený rozsudok zrušil, prepustil sťažovateľov na slobodu a priznal

im tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A. Sťažovatelia prezentovali námietku porušenia a ,

ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a rozsudkom krajského súdu a túto

argumentačne podporili tvrdením o nezákonnom postupe krajského súdu, ktorý podľa ich

vyjadrenia posúdil nimi podaný návrh na delegáciu veci nesprávne, a to ako námietku

zaujatosti.

Ústavný súd po preskúmaní relevantných častí súvisiaceho spisového materiálu zistil

tieto pre rozhodovanie relevantné skutočnosti:

Sťažovatelia boli rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 10. novembra

2010 uznaní vinnými z trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 4 písm. c)

a sťažovateľka tiež z trestného činu podľa ,

a ods. 2 písm. c) a bol im uložený trest odňatia slobody vo výmere

21 rokov.

Sťažovatelia podali proti prvostupňovému rozsudku odvolanie. Dňa 29. mája 2012

adresovali odvolaciemu súdu námietku zaujatosti voči senátu rozhodujúcemu

o podanom odvolaní. O podanej námietke bolo rozhodnuté uznesením krajského súdu

sp. zn. z 30. mája 2012, ktorým tento rozhodol, že sťažovateľmi namietaný

senát nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Proti

predmetnému uzneseniu podali sťažovatelia sťažnosť, ktorá bola uznesením krajského súdu

sp. zn. z 13. júna 2012 podľa

zamietnutá.

Dňa 25. júna 2012 adresovali sťažovatelia krajskému súdu podania označené ako

„Námietka zaujatosti krajských sudcov v Banskej Bystrici“.

Sťažovateľka v predmetnom podaní z 25. júna 2012 uviedla:

„Namietam zaujatosť všetkých krajských sudcov v Banskej Bystrici a žiadam, aby

moja trestná vec vedená pod spisovou značkou bola delegovaná Krajskému súdu

v Košiciach, respektíve inému krajskému súdu. Z dôvodov, ktoré boli uvedené v námietke

zaslanej dňa 30.5.2012 krajskému súdu. Doposiaľ sa nerozhodlo o zákonitosti mojej

väzby.“

Sťažovateľ v podaní z 25. júna 2012 uviedol:

„Obžalovaný R. W., týmto namietam zaujatosť všetkých sudcov krajského

súdu Banská Bystrica. Nakoľko mám pochybnosti o objektívnosti a nezaujatosti

pri rozhodovaní o mojej väzbe a jej zákonnosti, ako aj o sťažnosti sp.zn. zo dňa

30.05.2012. Žiadam, aby bol spis na rozhodnutie delegovaný Krajskému súdu Košice, kde

sa zločin stal.“

Na verejnom zasadnutí konanom 26. júna 2012 krajský súd uznesením podľa § 32

ods. 6 s poukazom na rozhodol, že o námietke sťažovateľov

sa nekoná.

Rozsudkom sp. zn. z 26. júna 2012 krajský súd podľa § 321 ods. 1

písm. b) a c) a ods. 3 zrušil napadnutý prvostupňový rozsudok

vo vzťahu k sťažovateľom vo výroku o vine v časti týkajúcej sa trestného činu podľa § 172

ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 4 písm. c) a uznal sťažovateľov vinných,

sťažovateľa z trestného činu podľa a § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 4 písm. c)

a sťažovateľku z trestného činu podľa , a

písm. c) .

Rámec povinností štátnych orgánov, proti ktorým smeruje právo na súdnu a inú

právnu ochranu, upravuje , podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každé

konanie štátneho orgánu, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak štátny orgán nekoná

v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, protirečí príkazu ústavnej normy.

Postup všeobecného súdu, keď tento nekoná v súlade s procesnoprávnymi predpismi

konania, treba považovať za porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis ).

Ústavný súd v intenciách uvedeného preto posúdil, či v prípade sťažovateľov bola

na zistený stav aplikovaná relevantná právna úprava a či teda krajský súd konal v súlade

s trestnoprocesným kódexom a aplikoval na zistený skutkový stav zodpovedajúcu právnu

normu.

Z oboch obsahovo stručných podaní sťažovateľov (ktoré koncipovali bez participácie

právneho zástupcu) adresovaných krajskému súdu 25. júna 2012 zjavne a nespochybniteľne

vyplýva, a to tak z označenia podaní, ako aj z obsahu ich odôvodnenia, i napriek tomu, že

sťažovatelia použili v texte, avšak zjavne mimo kontext termín „delegácia“, že adresovali

krajskému súdu námietku zaujatosti.

Vychádzajúc z tohto záveru ústavný súd konštatuje, že krajský súd postupoval

v posudzovanom prípade sťažovateľov v medziach zákona, aplikoval právnu úpravu plne

korešpondujúcu zistenému skutkovému stavu a jeho postup tak ústavný súd hodnotí ako

plne konformný s limitmi všetkých sťažovateľmi označených článkov a dohovoru,

ktorých porušenie namietajú.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného označenú námietku sťažovateľov posúdil ako

zjavne neopodstatnenú a v danej časti sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2

.

B. Sťažovatelia v ďalšom bode opreli formulovanú námietku porušenia čl. 46 ods. 1

a dohovoru o tvrdenie nedostatočného odôvodnenia namietaného

rozsudku krajského súdu, kde bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia uviedli, že „Krajský

súd v Banskej Bystrici nepostupoval pri odôvodnení rozhodnutia v súlade s čl. 46 ods. 1

SR, Dohovoru, pretože z odôvodnenia rozsudku nevyplývajú skutočnosti,

z ktorých by bolo jednoznačne a bezpečne preukázané konanie obžalovaných“.

V danej časti sťažnosť sťažovateľov nespĺňa jednu z náležitostí požadovaných

ustanoveniami , a to odôvodnenie návrhu, ktoré by

poskytlo nevyhnutný východiskový rámec preskúmania namietaného rozsudku krajského

súdu z pozície sťažovateľmi prezentovaného porušenia označených

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Túto úlohu plní práve inštitút

povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,

z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania ().

Ústavný súd v tomto smere poukazuje na ustanovenie § 18 ods. 2 zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, podľa

ktorého je advokát povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta

vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať

advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom ().

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013