Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 228/2013
PDF · 258.92 KB
No categories available
III. ÚS 228/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. M. D., M., a maloletého A. D., M., zastúpených
advokátkou JUDr. J. Ch., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu
zdravia zaručeného čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť
účastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti a základného práva vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeným čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, namietaného porušenia čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného
porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, namietaného porušenia záväzku zohľadniť záujem
dieťaťa ako prvoradý pri akejkoľvek činnosti súdu zaručeného čl. 3 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa a namietaného porušenia záväzku zabezpečiť dieťaťu takú ochranu
a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, zaručeného čl. 3 ods. 2 Dohovoru
o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.
12 P 54/2010 (po spojení vecí vedenom pod sp. zn. 22 P 235/2009) a takto
rozhodol:
Sťažnosť MVDr. M. D. a maloletého A. D. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. marca 2013
doručené podanie MVDr. M. D., M. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a maloletého A. D.,
M. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“; spoločne ďalej aj „sťažovatelia“), pre namietané
porušenie základného práva na ochranu zdravia zaručeného čl. 40 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47 ods. 3
ústavy, základného práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti a základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 141
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), záväzku zohľadniť
záujem dieťaťa ako prvoradý pri akejkoľvek činnosti súdu zaručeného čl. 3 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa a porušenie záväzku zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a
starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, zaručeného čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach
dieťaťa postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 P 54/2010 (neskôr vedenom pod sp. zn. 22 P 235/2009).
V podaní sťažovatelia odkazujú na podanie sťažovateľa v 1. rade doručené
ústavnému súdu 5. septembra 2012, ktoré bolo vybavené 17. septembra 2012 odložením
doručeným sťažovateľovi v 1. rade 11. októbra 2012.
V nadväznosti na uvedené skoršie podanie sťažovatelia uvádzajú, že „rozsudkom
Okresného súdu Martin č. 20 P 358/2005 bol upravený styk sťažovateľa ako otca
s maloletým synom A. D. od 7. 1. 12006.
Nadväzne na bezdôvodné marenie výkonu tohto rozsudku ohľadne stretávania
sťažovateľa s mal. synom jeho matka A. B. sťažovateľ sa návrhom na nariadenie výkonu
rozhodnutia v konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod č. 20 E/1/2006 domáhal
ochrany svojich rodičovských práv.
Súd prvého stupňa zjavne neodôvodnene nevykonal navrhované dôkazy,
so sťažovateľom predloženými dôkazmi sa zákonným spôsobom nevysporiadal, v začatom
vykonávacom konaní súd prvého stupňa vo veci bez dôležitého dôvodu nekonal, nevydal
žiadne rozhodnutie pre zabezpečenie rešpektovania súdneho nariadenia, a to ani
po opakovaných oznámeniach sťažovateľa, že matka v marení výkonu súdneho rozhodnutia
ohľadne úpravy stretávania sťažovateľa s mal. synom, pokračuje.
Neskôr po bezdôvodnom nevydávaní mal. syna sťažovateľovi matka dôvodila svoje
konanie chorobou nášho mal. syna A. Sťažovateľ Okresnému súdu Martin predložil lekárske
správy, potvrdzujúce, že ochorenie dieťaťa spôsobila samotná matka nerešpektovaním
lekárskych doporučení. Súd opätovne nevykonal navrhované dôkazy bez akéhokoľvek
odôvodnenia. Súd nedokázal vyhodnotiť a neúplným dokazovaním dospel k nesprávnemu
skutkovému záveru, ktorému chýbala predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho
súdu...“.
Sťažovatelia ďalej dôvodia, že i v konaní pred okresným súdom vedeným
pod sp. zn. 20 P 172/2007, ktorého predmetom bolo zverenie sťažovateľa
v 2. rade do osobnej starostlivosti sťažovateľa v 1. rade, bolo znovu poukazované
„na predchádzajúce závažné pochybenia konajúceho súdu. Okresný súd až vtedy,
resp. v tomto konaní najskôr vyslovil za nevyhnutné vykonať dôkaz súdnoznaleckým
dokazovaním ohľadne zanedbávania starostlivosti o mal. A. zo strany matky...
Po protiústavnej zmene zákonného sudcu nový konajúci sudca v tejto vec i na podnet
matky..., bez vykonania znaleckého dokazovania, a teda nevykonaním navrhovaného dôkazu
bez zjavného odôvodnenia, bez predchádzajúcej racionálnej úvahy konajúceho súdu,
vychádzajúcej z priebehu dokazovania a stavu dokazovania v jeho rámci, zamietol návrh
otca... V príkrom rozpore s oprávnenými nárokmi mal. A. a proti jeho Ústavou
medzinárodnými dohovormi garantovanými základnými ľudskými právami dieťaťa súd teda
vydal rozsudok č. 20 P/172/2007 po troch rokoch dňa 5. 3. 2009.
Krajský súd Žilina ako súd odvolací na základe odvolania sťažovateľa rozsudok...
potvrdil.“.
Sťažovatelia upozorňujú, že „od roku 2009 všetky návrhy matky vo veci starostlivosti
o mal. A. prejednával sudca Mgr. M. Okresný súd v Martine sa nijako nevysporiadal
s pribúdajúcimi dôkazmi o porušovaní práv dieťaťa, nekonal ani po predložení znaleckého
posudku súdneho znalca MUDr. J. G. k číslu konania č. 12 P/54/2010... Súdu boli
predložené ďalšie dôkazy, poukazujúce účelové marenie výkonu súdneho rozhodnutia
ohľadne stretávania sťažovateľa s mal. synom zo strany matky maloletého; Okresný súd
Martin, konanie o súdny výkon rozhodnutia uznesením z 27. 4. 2010 zastavil.
Nezákonný postup Okresného súdu Martin v neprospech sťažovateľov
sa zintenzívnilo po sťažnosti sťažovateľa v rade 1) predsedovi okresného súdu. Súd napriek
zrejmej psychickej záťaži maloletého, zistenej aj psychológom UPSVaR, nedoplnil
dokazovanie nielen o psychologické vyšetrenie maloletého, ale ani o ostatné navrhované
dôkazy. V konaniach o úprave styku s maloletým súd opätovne, už ako bolo uvedené
v samotnej sťažnosti otca, nevykonal navrhované dôkazy bez zjavného zákonného
zdôvodnenia...
V roku 2010 súd v konaní vedenom pod č. 12 P/54/210 o návrhu matky o obmedzení
styku sťažovateľa 1) s maloletým spojil toto konanie s návrhom starej matky mal. ohľadne
úpravy styku starej matky s vnukom, predtým vedené pod č. 22 P/235/2009. O spojení veci
bol sťažovateľ súdom upovedomený až po treťom pojednávaní, dňa 11. 7. 2011. Nezákonné
je, že súd v rozpore s Ústavou SR a jej garantovaným právom na súdnu ochranu
a v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom, v čase riadne preukázanej a odôvodnenej
práceneschopnosti sťažovateľa v rade 1) nariadil dva termíny pojednávania v dňoch
24. 6. 2011 a 28. 6. 2011, čím uprel sťažovateľovi právo na zachovanie lehoty na prípravu
pojednávania.“.
Sťažovatelia uvádzajú, že „proti nezákonnému procesnému postupu súdu prvého
stupňa podal sťažovateľ v rade 1) sťažnosť predsedovi súdu, nakoľko v aktuálnych veciach
nebolo do dnešného dňa rozhodnuté vo veci, i v dôsledku prieťahov v konaní, v konaniach,
ktoré neboli skončené právoplatne.“.
Podľa názoru sťažovateľov „protiprávnosť postupu súdu je daná predovšetkým
v tom, že súd nedostatočne, nie nestranne a predovšetkým neobjektívne... zisťuje skutkový
stav v tejto veci, a následne, keď na nedostatočne, len na základe tvrdení matky ustálený
skutkový stav, aplikoval a aplikuje zákon o rodine a občiansky súdny poriadok ohľadne
výkonu rozhodnutia. Súd nevykonával a nevykonáva navrhované dôkazy bez zjavného
odôvodnenia, v procesnom postupe súdu v rámci dokazovania absentuje racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci
a nevykonávaním dôkazov navrhovaných sťažovateľom 1) ako účastníkom konania bol
a je tento účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana
v konaní... Následkom nesprávneho procesného postupu konajúceho súdu bolo zasiahnuté
do ľudských práv a slobôd sťažovateľov.“.
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie
a meritórne nálezom o nej takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľov v rade 1) a v rade 2) na spravodlivé súdne konanie,
upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu v Martine bolo porušené.
2. Právo sťažovateľov v rade 1) a v rade 2) na rovnaké postavenie účastníkov
súdneho konania, upravené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu v Martine bolo porušené.
3. Právo sťažovateľov v rade 1) a v rade 2) na nestranný a nezávislý súd, upravené
v čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky, postupom a rozhodnutiami Okresného súdu
v Martine bolo porušené.
4. Právo sťažovateľa v rade 2) na ochranu zdravia v zmysle čl. 40 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3
ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a rozhodnutiami Okresného súdu v Martine
bolo porušené.
5. Právo sťažovateľov na prerokovanie veci v ich prítomnosti, aby sa mohli vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom, vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu v Martine bolo porušené.
6. Právo sťažovateľa v rade 2) na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu
podľa čl. 3 ods. 1 a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa
podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, postupom Okresného súdu v Martine bolo
porušené.
7. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Martine začať
konanie o úprave rodičovských práv k maloletému A. D. z úradnej moci.
8. Okresný súd v Martine je povinný uhradiť sťažovateľovi v rade 1) náhradu trov
konania vo výške 269,58 Eur za dva právne úkony a režijný paušál (jeden právny úkon =
127,16 Eur + 7,63 Eur režijný paušál = 134,79 Eur x 2 úkony = 269,58 Eur), na účet
právneho zástupcu č. 261 883 69 76/1100, všetko v lehote do 15 dní odo dňa vydania
nálezu, nadväzne na § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Ústavný súd v prvom rade musel vyhodnotiť charakter podania sťažovateľov
na účely skúmania svojej právomoci prerokovať ho a rozhodnúť o ňom. Sťažovatelia totiž
svoje podanie označili ako „Doplnenie Sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky na porušenie základného ľudského práva upraveného Ústavou Slovenskej
republiky“, pričom na prvej strane výslovne uvádzajú, že predmetné podanie je uskutočnené
k veci vedenej pred ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 11275/2012. V uvedenej veci však
sudca spravodajca skoršie podanie sťažovateľa v 1. rade 17. septembra 2012 odložil,
keďže dospel k záveru o nejasnosti a nezrozumiteľnosti pôvodného podania, ako aj o jeho
závažných procesných nedostatkoch (absencia povinného právneho zastúpenia). Ústavný
súd sťažovateľovi v 1. rade odloženie jeho podania doručil 11. októbra 2012, teda
ešte pred realizáciou tu predbežne prerokúvaného podania.
Na poklade uvedených skutkových okolností a ich časových súvislostí ústavný súd
vyhodnotil podanie sťažovateľov doručené mu 26. marca 2013 ako samostatné podanie.
Dôvodom uvedeného hodnotenia bol fakt procesného vybavenia podania doručeného
ústavnému súdu 5. septembra 2012. Súčasne však ústavný súd vzal do úvahy skutočnosť,
že skoršie podanie sťažovateľa v 1. rade bolo vybavené odložením, čo nemožno považovať
za rozhodnutie o tomto podaní. Nevznikla tak prekážka veci rozhodnutej, ktorou by sa bolo
potrebné pri posudzovaní súčasného podania zaoberať so zreteľom na § 24 písm. a) zákona
o ústavnom súde.
Z uvedených dôvodov ústavný súd vyhodnotil podanie sťažovateľov ako samostatné
podanie, a nie ako doplnenie skoršieho odloženého podania sťažovateľa v 1. rade.
Vzhľadom na to sa následne zaoberal obsahovou stránkou podania sťažovateľov [§ 41
ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“) v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde], ktorá jednoznačne umožňuje
uzavrieť, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
2. Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované
právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49 a nasledujúcich
zákona o ústavnom súde). Inak povedané, každý návrh bez výnimky musí spĺňať všeobecné
náležitosti. Všeobecné náležitosti sa týkajú formy a obsahu návrhu. Až na výnimky,
ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie
konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa
svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich
základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade je obsah sťažnosti
nekonzistentný, nepresný a neúplný.
V petite predloženej sťažnosti sťažovatelia, zastúpení kvalifikovanou právnou
zástupkyňou, uviedli viacero konkrétnych základných práv garantovaných ústavou a práv
zaručených medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná,
tak procesnej, ako aj hmotnoprávnej povahy, ale opomenul v ňom označiť konanie (spisovú
značku), resp. rozhodnutie, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho uvedených práv alebo práv
druhého účastníka, ktorého je zákonným zástupcom. Takto formulovaný petit sťažnosti
ústavný súd považuje za neurčitý a nekonkrétny, neumožňujúci jednoznačne stanoviť
predmet tohto konania, ale predovšetkým ide o petit, ktorý je z uvedených dôvodov
nevykonateľný. Za taký rozhodne nemožno považovať tiež návrh v bode 3 petitu, ktorým
sťažovatelia navrhujú vysloviť porušenie ich práva „na nestranný a nezávislý súd, upravené
v čl. 141 Ústavy“, pretože tento článok ústavy upravuje výkon súdnictva, a nie základné
právo. Rovnako je nevykonateľný petit v bode 7, v ktorom sťažovatelia navrhujú ústavnému
súdu zjavne nad rámec jeho právomoci prikázať okresnému súdu začať konanie o úprave
rodičovských práv k maloletému A. D. z úradnej moci. Nespĺňa totiž náležitosti ustanovené
v § 20 ods. 1, ale predovšetkým v § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Rovnako odôvodnenie predloženej sťažnosti neobsahuje čo i len jedinú dostatočne
konkrétnu ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech záveru
o porušení niektorého z označených základných práv alebo slobôd podľa ústavy a práv
podľa dohovoru a na ktorých ochranu je ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy povolaný.
Sťažovatelia iba všeobecne namietajú, že v ich veci konajúci okresný súd „nedostatočne,
nie nestranne a predovšetkým neobjektívne“ zisťuje skutkový stav, nevykonáva navrhnuté
dôkazy a že „v procesnom postupe súdu v rámci dokazovania absentuje racionálna úvaha
konajúceho súdy vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci...“,
čím mal byť sťažovateľ v 1. rade „postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá
strana v konaní“. Citované námietky sú celkom nekonkrétne a bez ďalšieho neumožňujú
urobiť si relevantný úsudok o ich ústavnoprávnej podstate, ktorá by následne mohla byť
predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu. Takto sťažnosť nespĺňa ani náležitosť
vyžadovanú § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh na začatie konania
(sťažnosť) musí okrem iného obsahovať aj odôvodnenie.
Ústavný súd, pravdaže, neopomenul, že vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti
a jej príloh by bolo možné vyvodiť, aké základné práva a slobody a ktorými rozhodnutiami
všeobecných súdov boli podľa názoru sťažovateľov porušené. Ústavný súd však v konaní
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyznačujúcom sa pri jeho začatí bezvýnimočným uplatňovaním
dispozičnej zásady nie je oprávnený „dopĺňať“ vlastným hodnotením sťažnosti ako celku
taký sťažnostný návrh, ktorý nespĺňa požiadavky kladené na jeho kvalitu zákonom
o ústavnom súde.
Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)
v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,
ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07,
Popísaný rozsah nedostatkov sťažnosti má v okolnostiach posudzovaného prípadu
za následok záver, že ani prípadná výzva adresovaná sťažovateľom na účel doplnenia
predloženého podania by nemohla viesť ku zhojeniu jeho vád. Doplnenie sťažnosti by totiž
s ohľadom na uvedené malo za následok de facto podanie novej sťažnosti.
Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti,
ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde,
a síce jednoznačnú špecifikáciu základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovatelia
žiadajú od ústavného súdu vysloviť, nezameniteľné určenie zásahu, resp. zásahov, ktorými
mali byť v prípade sťažovateľov porušené ich základné práva a slobody, ako ani relevantné
odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom
na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
3. Nad rámec uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že ani splnenie zákonom
vyžadovaných náležitostí by neviedlo v danom prípade k priaznivejšiemu posúdeniu
sťažnosti. Zo zistených skutkových okolností totiž vyplýva, že sťažovateľmi kritizovaný
postup a rozhodnutia okresného súdu vo veci, ktoré tvorili predmet konania vedeného
pod sp. zn. 12 P 54/2010, sa v dôsledku spojenia vecí na spoločné konanie
transformovali do procesného priebehu a obsahu konania vedeného pred okresným súdom
pod sp. zn. 22 P 235/2009. O predmete konania vedeného pôvodne pod sp. zn. 12 P 54/2010
rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 22 P 235/2009-173 zo 14. decembra 2011 tak,
že konanie o návrhu matky na zmenu úpravy styku sťažovateľa v 1. rade so sťažovateľom
v 2. rade zastavil.
Sťažovatelia boli oprávnení podať proti zastavujúcemu výroku prvostupňového
rozsudku okresného súdu odvolanie (§ 201 OSP) a následne by ochranu ich základným
právam a slobodám podľa čl. 127 ods. 1 ústavy poskytoval „iný súd“, teda v posudzovanom
prípade príslušný krajský súd ako súd odvolací, čo vylučuje v zmysle princípu subsidiarity
právomoc ústavného súdu poskytovať v tomto rozsahu ochranu základným právam
a slobodám sťažovateľov.
4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov formulovanými v sťažnostnom petite
(návrh na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2013