Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 264/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť A. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., Advokátska

kancelária, B., v ktorej namieta, že boli porušené jeho „základné a ľudské práva“ bližšie

neurčenými zásahmi orgánov verejnej moci, a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. S. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013

doručená sťažnosť A. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta, že boli porušené

„základné a ľudské práva A. S.“ bližšie neurčenými zásahmi orgánov verejnej moci.

Ako z príloh sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa v konaní vedenom pred Okresným

súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. domáhal náhrady škody

proti A. K., K., a proti J. G., K. (ďalej len „odporcovia“). Podľa názoru sťažovateľa totiž

„odporcovia pri ťažbe dreva na parcele č. 745/199 si svojvoľne vytýčili svoju parcelu

na polohe jeho parcely č. 745/198 a ťažbou dreva mu spôsobili škodu... Následne po jeho

ťažbe si privlastnili palivové drevo...“.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní na pojednávaní 3. mája 2012 uznesením

zamietol ďalšie návrhy sťažovateľa na doplnenie dokazovania a rozsudkom

č. k. -186 návrh sťažovateľa vo veci zamietol a odporcom nepriznal náhradu trov

konania. Na podklade námietky odporcov zistil, že uplatnený nárok sťažovateľa je

premlčaný, pretože „k vyťaženiu drevnej hmoty došlo v mesiacoch február a marec 2003“

a „škoda... nebola spôsobená úmyselným konaním, preto v danom prípade je objektívna

premlčacia doba trojročná. Táto... začala plynúť odo dňa škodnej udalosti, t. j. od 1. 3.

2003 a uplynula dňa 1.3.2006. Pokiaľ ide o plynutie subjektívnej premlčacej doby, táto

uplynula ešte pred uplynutím premlčacej doby objektívnej, keďže z výpovede navrhovateľa

vyplýva, že o škode a tom, kto za ňu zodpovedá sa dozvedel v roku 2003.“.

Odmietnutie ďalších dôkazných návrhov okresný súd odôvodnil poukazom na

zistené premlčanie sťažovateľom uplatneného nároku, čo znamenalo, že sťažovateľom

navrhnuté „doplnenie dokazovania týkajúce sa otázky vlastníckeho práva k predmetným

parcelám považoval súd pre posúdenie tohto nároku za nerozhodné...“.

Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal,

že okresný súd „odmietol šetriť úmysel žalovaných a o úmysle poškodiť ho žalovanými sa

v rozsudku ani nezmienil... Podľa neho mal súd prvého stupňa vychádzať nie z trojročnej

objektívnej a dvojročnej subjektívnej lehoty na uplatnenie práva, ale z lehoty desaťročnej

podľa ods. a , pretože podľa neho je zrejmý

úmysel žalovaných ho poškodiť a lehota na náhradu škody uplynie 1.3.2013. Najprv sa však

musí rozhodnúť o tom, podľa ktorého registra, či registra E alebo registra C je právny stav

sporných parciel. Namietal nedostatočne zistený stav súdom prvého stupňa, čo podľa neho

malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci...“. Zotrval na požiadavke doplnenia

dokazovania, ktoré okresný súd nevykonal.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -209

zo 16. januára 2013 napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o veci samej potvrdil.

Dospel k záveru, že sťažovateľova námietka o potrebe aplikácie desaťročnej premlčacej

doby na posudzovaný prípad „neobstojí z dôvodu, že nebolo preukázané úmyselné konanie

žalovaných poškodiť žalobcu predmetným výrubom. Z obsahu spisu vyplýva,

a nespochybňuje to ani žalobca, že hranica medzi lesným pozemkom žalobcu... a lesným

pozemkom žalovaných... je sporná a vedie sa konanie o určenie vlastníckeho práva k týmto

parcelám vo veci na Okresnom súde v Bardejove. Pre úmyselné konanie sa

vyžaduje jednoznačná vedomosť žalovaných, ako prebieha hranica medzi spornými

pozemkami a iba v prípade, žeby táto hranica bola v prírode zrejmá, mohlo by to mať vplyv

na posúdenie konania žalovaných ako úmyselného. Túto vedomosť žalovaní ani žalobca

nemajú, preto sa vedie spor o určenie vlastníckeho práva k sporným parcelám a o určenie

hranice medzi nimi.“. Podľa názoru krajského súdu navrhované doplnenie dokazovania

„by bolo nadbytočné a nič by nezmenilo na premlčaní práva“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ veľmi stručne rekapituluje priebeh

konania pred okresným súdom i pred krajským súdom, skutkové pozadie sporu o náhradu

škody a opätovne argumentuje v prospech záveru o úmyselnom škodovom správaní

odporcov. Namieta, že „samosudkyňa nešetrila dokazovaním úmysel konania žalovaných

a rozhodla podľa ust. a ods. 1 pričom mala podľa súdnej praxe

rozhodnúť podľa ust. kde je premlčacia doba 10 rokov“. V nadväznosti

na to uvádza, že „samotným konaním OS Bardejova a následne odvolacieho súdu- KS

Prešov bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu a to podľa prameňa základného

práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v danom

prípade ako súd I. stupňa, tak súd II. stupňa ako odvolací súd založili svoje právne závery

na skutkovom základe a stave, ktorý nevyplýva z vykonaných dôkazov. Súdy nevykonali

navrhnuté dôkazy, alebo sa nimi zaoberali len čiastočne.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom o jeho sťažnosti takto:

„1) Vyslovuje, že základné a ľudské práva A. S. bytom K., okr. B. porušené bolo.

2) Ukladá OS Bardejov uhradiť A. S. trovy konania vo výške 3 00,- Eur

za vypracovanie sťažnosti a právne zastupovanie, ktoré je mu OS Bardejov povinný vyplatiť

v hotovosti alebo šekovou poukážkou do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Zároveň sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, „aby odložil vykonateľnosť

rozhodnutia OS v Bardejove č. k. , ktorý bol potvrdený rozhodnutím v odvolacom

konaní č. k. z dôvodu, že bolo porušené právo a v zmysle čl. 127 ods. 2

SR zrušil citované rozhodnutia a vec vrátil na ďalšie konanie“. Podľa názoru

sťažovateľa „odvolací súd neodstránil porušenie ústavných práv žalovaného v danom

prípade prvostupňovým súdom podľa a 48 ods. 2 SR, ako aj postupom

KS v Prešove nedošlo k náprave ústavných práv žalovaného..., závery súdov nemajú oporu

vo vykonaných dôkazoch“ a „sťažovateľ namieta nedodržanie základného práva

na spravodlivé konanie“.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd má v ústave a v presne definované právomoci,

uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí

návrhu na začatie konania ( , a a nasledujúcich zákona

o ústavnom súde). Inak povedané, každý návrh bez výnimky musí spĺňať všeobecné

náležitosti. Všeobecné náležitosti sa týkajú formy a obsahu návrhu. Až na výnimky,

ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie

konania ( ).

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa

svojich práv (m. m. , ).

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich

základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

V petite predloženej sťažnosti sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom neuviedol žiadne konkrétne základné právo alebo slobodu garantovanú

či kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, ktorých porušenie navrhuje ústavnému súdu

vysloviť, neuviedol ani jednu spisovú značku konania pred orgánom verejnej moci,

v ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho práv, a ani jedno konkrétne rozhodnutie, ktorým malo

dôjsť k porušeniu jeho práv. Sťažovateľ sa uspokojil s uvedením toho, že postupom

a konaním „základné a ľudské práva A. S... porušené bolo“. Takto formulovaný petit

sťažnosti ústavný súd považuje za neurčitý a nekonkrétny, neumožňujúci jednoznačne

stanoviť predmet tohto konania. Nespĺňa totiž náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1,

ale predovšetkým v .

Navyše, sťažnosť obsahuje návrh na dočasné opatrenie podľa § 52 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, pričom v časti sťažnosti, ktorá sa podľa jej označenia systematicky venuje

dočasnému opatreniu, sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby „v zmysle čl. 127 ods. 2

SR zrušil citované rozhodnutia a vec vrátil na ďalšie konanie“.

Rovnako odôvodnenie predloženej sťažnosti neobsahuje čo i len jedinú dostatočne

konkrétnu námietku ústavnoprávnej relevancie, ktorá by mala svedčať v prospech záveru

o porušení niektorého zo základných práv alebo slobôd, na ktorých ochranu je ústavný súd

podľa povolaný. Sťažovateľ iba namietal, že v jeho veci konajúce

všeobecné súdy „založili svoje právne závery na skutkovom základe a stave,

ktorý nevyplýva z vykonaných dôkazov. Súdy nevykonali navrhnuté dôkazy, alebo sa nimi

zaoberali len čiastočne“, že „odvolací súd neodstránil porušenie ústavných práv

žalovaného...“ a že „závery súdov nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch“. Citované

námietky sú celkom nekonkrétne, nie sú v príčinnej súvislosti s namietaným porušovaním

práv a bez ďalšieho neumožňujú urobiť si relevantný úsudok o ich ústavnoprávnej podstate,

ktorá by následne mohla byť predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu. Takto

sťažnosť nespĺňa ani náležitosť vyžadovanú , podľa

ktorého návrh na začatie konania (sťažnosť) musí okrem iného obsahovať aj odôvodnenie.

Aj v perspektíve komplexného hodnotenia predloženej sťažnosti ústavný súd

konštatuje, že sa vyznačuje mimoriadne nekonzistentnou argumentáciou i formálnou

úpravou. Charakter zistených nedostatkov vyvoláva vážne otázniky o odbornosti právneho

zástupcu, ktorého si sťažovateľ zvolil, ba dokonca vytvára priestor pre úvahy o tom,

že sťažnosť vypracoval samotný sťažovateľ (ako osoba bez právnického vzdelania)

a následne ju na účel formálneho preukázania právneho zastúpenia zvolený právny zástupca

iba podpísal, čo by zase nasvedčovalo jeho minimálne neetickému konaniu.

Ústavný súd, pravdaže, neopomenul, že zo spojenia odôvodnenia sťažnosti s jej

nedostatočným petitom by bolo možné vyvodiť, aké základné práva a slobody

a ktorými rozhodnutiami všeobecných súdov boli podľa názoru sťažovateľa porušené.

Ústavný súd však v konaní podľa vyznačujúcom sa pri jeho začatí

bezvýnimočným uplatňovaním dispozičnej zásady nie je oprávnený „dopĺňať“ vlastným

hodnotením sťažnosti ako celku taký sťažnostný návrh, ktorý nespĺňa požiadavky kladené

na jeho kvalitu .

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov,

ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. , ,

).

Popísaný rozsah nedostatkov sťažnosti má v okolnostiach posudzovaného prípadu

za následok záver, že ani prípadná výzva adresovaná sťažovateľovi na účel doplnenia

predloženého podania nemohla viesť ku zhojeniu jeho vád. Doplnenie sťažnosti by totiž

s ohľadom na uvedené malo za následok de facto podanie novej sťažnosti.

Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti,

ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a ,

a síce jednoznačnú špecifikáciu základných práv a slobôd, ktorých sťažovateľ žiada

od ústavného súdu vysloviť, nezameniteľné určenie zásahu, resp. zásahov, ktorými mali byť

v prípade sťažovateľa porušené jeho základné práva a slobody, ako ani relevantné

odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom

na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2013