Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 264/2013
PDF · 189.42 KB
No categories available
III. ÚS 264/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť A. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., Advokátska
kancelária, B., v ktorej namieta, že boli porušené jeho „základné a ľudské práva“ bližšie
neurčenými zásahmi orgánov verejnej moci, a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. S. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013
doručená sťažnosť A. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta, že boli porušené
„základné a ľudské práva A. S.“ bližšie neurčenými zásahmi orgánov verejnej moci.
Ako z príloh sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa v konaní vedenom pred Okresným
súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 C 2/2009 domáhal náhrady škody
proti A. K., K., a proti J. G., K. (ďalej len „odporcovia“). Podľa názoru sťažovateľa totiž
„odporcovia pri ťažbe dreva na parcele č. 745/199 si svojvoľne vytýčili svoju parcelu
na polohe jeho parcely č. 745/198 a ťažbou dreva mu spôsobili škodu... Následne po jeho
ťažbe si privlastnili palivové drevo...“.
Okresný súd po vykonanom dokazovaní na pojednávaní 3. mája 2012 uznesením
zamietol ďalšie návrhy sťažovateľa na doplnenie dokazovania a rozsudkom
č. k. 1 C 2/2009-186 návrh sťažovateľa vo veci zamietol a odporcom nepriznal náhradu trov
konania. Na podklade námietky odporcov zistil, že uplatnený nárok sťažovateľa je
premlčaný, pretože „k vyťaženiu drevnej hmoty došlo v mesiacoch február a marec 2003“
a „škoda... nebola spôsobená úmyselným konaním, preto v danom prípade je objektívna
premlčacia doba trojročná. Táto... začala plynúť odo dňa škodnej udalosti, t. j. od 1. 3.
2003 a uplynula dňa 1.3.2006. Pokiaľ ide o plynutie subjektívnej premlčacej doby, táto
uplynula ešte pred uplynutím premlčacej doby objektívnej, keďže z výpovede navrhovateľa
vyplýva, že o škode a tom, kto za ňu zodpovedá sa dozvedel v roku 2003.“.
Odmietnutie ďalších dôkazných návrhov okresný súd odôvodnil poukazom na
zistené premlčanie sťažovateľom uplatneného nároku, čo znamenalo, že sťažovateľom
navrhnuté „doplnenie dokazovania týkajúce sa otázky vlastníckeho práva k predmetným
parcelám považoval súd pre posúdenie tohto nároku za nerozhodné...“.
Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal,
že okresný súd „odmietol šetriť úmysel žalovaných a o úmysle poškodiť ho žalovanými sa
v rozsudku ani nezmienil... Podľa neho mal súd prvého stupňa vychádzať nie z trojročnej
objektívnej a dvojročnej subjektívnej lehoty na uplatnenie práva, ale z lehoty desaťročnej
podľa § 106 ods. a § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože podľa neho je zrejmý
úmysel žalovaných ho poškodiť a lehota na náhradu škody uplynie 1.3.2013. Najprv sa však
musí rozhodnúť o tom, podľa ktorého registra, či registra E alebo registra C je právny stav
sporných parciel. Namietal nedostatočne zistený stav súdom prvého stupňa, čo podľa neho
malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci...“. Zotrval na požiadavke doplnenia
dokazovania, ktoré okresný súd nevykonal.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 18 Co 85/2012-209
zo 16. januára 2013 napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o veci samej potvrdil.
Dospel k záveru, že sťažovateľova námietka o potrebe aplikácie desaťročnej premlčacej
doby na posudzovaný prípad „neobstojí z dôvodu, že nebolo preukázané úmyselné konanie
žalovaných poškodiť žalobcu predmetným výrubom. Z obsahu spisu vyplýva,
a nespochybňuje to ani žalobca, že hranica medzi lesným pozemkom žalobcu... a lesným
pozemkom žalovaných... je sporná a vedie sa konanie o určenie vlastníckeho práva k týmto
parcelám vo veci 3C 60/2010 na Okresnom súde v Bardejove. Pre úmyselné konanie sa
vyžaduje jednoznačná vedomosť žalovaných, ako prebieha hranica medzi spornými
pozemkami a iba v prípade, žeby táto hranica bola v prírode zrejmá, mohlo by to mať vplyv
na posúdenie konania žalovaných ako úmyselného. Túto vedomosť žalovaní ani žalobca
nemajú, preto sa vedie spor o určenie vlastníckeho práva k sporným parcelám a o určenie
hranice medzi nimi.“. Podľa názoru krajského súdu navrhované doplnenie dokazovania
„by bolo nadbytočné a nič by nezmenilo na premlčaní práva“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ veľmi stručne rekapituluje priebeh
konania pred okresným súdom i pred krajským súdom, skutkové pozadie sporu o náhradu
škody a opätovne argumentuje v prospech záveru o úmyselnom škodovom správaní
odporcov. Namieta, že „samosudkyňa nešetrila dokazovaním úmysel konania žalovaných
a rozhodla podľa ust. §106 ods. 1 a 107 ods. 1 OZ pričom mala podľa súdnej praxe
rozhodnúť podľa ust. § 107 ods. 2 OZ kde je premlčacia doba 10 rokov“. V nadväznosti
na to uvádza, že „samotným konaním OS Bardejova a následne odvolacieho súdu- KS
Prešov bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu a to podľa prameňa základného
práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v danom
prípade ako súd I. stupňa, tak súd II. stupňa ako odvolací súd založili svoje právne závery
na skutkovom základe a stave, ktorý nevyplýva z vykonaných dôkazov. Súdy nevykonali
navrhnuté dôkazy, alebo sa nimi zaoberali len čiastočne.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom o jeho sťažnosti takto:
„1) Vyslovuje, že základné a ľudské práva A. S. bytom K., okr. B. porušené bolo.
2) Ukladá OS Bardejov uhradiť A. S. trovy konania vo výške 3 00,- Eur
za vypracovanie sťažnosti a právne zastupovanie, ktoré je mu OS Bardejov povinný vyplatiť
v hotovosti alebo šekovou poukážkou do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Zároveň sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, „aby odložil vykonateľnosť
rozhodnutia OS v Bardejove č. k. 1C 2/2009, ktorý bol potvrdený rozhodnutím v odvolacom
konaní č. k. 18Co 85/2012-2009- z dôvodu, že bolo porušené právo a v zmysle čl. 127 ods. 2
Ústavy SR zrušil citované rozhodnutia a vec vrátil na ďalšie konanie“. Podľa názoru
sťažovateľa „odvolací súd neodstránil porušenie ústavných práv žalovaného v danom
prípade prvostupňovým súdom podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj postupom
KS v Prešove nedošlo k náprave ústavných práv žalovaného..., závery súdov nemajú oporu
vo vykonaných dôkazoch“ a „sťažovateľ namieta nedodržanie základného práva
na spravodlivé konanie“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci,
uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí
návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49 a nasledujúcich zákona
o ústavnom súde). Inak povedané, každý návrh bez výnimky musí spĺňať všeobecné
náležitosti. Všeobecné náležitosti sa týkajú formy a obsahu návrhu. Až na výnimky,
ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie
konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa
svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich
základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.
V petite predloženej sťažnosti sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom neuviedol žiadne konkrétne základné právo alebo slobodu garantovanú ústavou
či kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, ktorých porušenie navrhuje ústavnému súdu
vysloviť, neuviedol ani jednu spisovú značku konania pred orgánom verejnej moci,
v ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho práv, a ani jedno konkrétne rozhodnutie, ktorým malo
dôjsť k porušeniu jeho práv. Sťažovateľ sa uspokojil s uvedením toho, že postupom
a konaním „základné a ľudské práva A. S... porušené bolo“. Takto formulovaný petit
sťažnosti ústavný súd považuje za neurčitý a nekonkrétny, neumožňujúci jednoznačne
stanoviť predmet tohto konania. Nespĺňa totiž náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1,
ale predovšetkým v § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Navyše, sťažnosť obsahuje návrh na dočasné opatrenie podľa § 52 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, pričom v časti sťažnosti, ktorá sa podľa jej označenia systematicky venuje
dočasnému opatreniu, sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby „v zmysle čl. 127 ods. 2
Ústavy SR zrušil citované rozhodnutia a vec vrátil na ďalšie konanie“.
Rovnako odôvodnenie predloženej sťažnosti neobsahuje čo i len jedinú dostatočne
konkrétnu námietku ústavnoprávnej relevancie, ktorá by mala svedčať v prospech záveru
o porušení niektorého zo základných práv alebo slobôd, na ktorých ochranu je ústavný súd
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy povolaný. Sťažovateľ iba namietal, že v jeho veci konajúce
všeobecné súdy „založili svoje právne závery na skutkovom základe a stave,
ktorý nevyplýva z vykonaných dôkazov. Súdy nevykonali navrhnuté dôkazy, alebo sa nimi
zaoberali len čiastočne“, že „odvolací súd neodstránil porušenie ústavných práv
žalovaného...“ a že „závery súdov nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch“. Citované
námietky sú celkom nekonkrétne, nie sú v príčinnej súvislosti s namietaným porušovaním
práv a bez ďalšieho neumožňujú urobiť si relevantný úsudok o ich ústavnoprávnej podstate,
ktorá by následne mohla byť predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu. Takto
sťažnosť nespĺňa ani náležitosť vyžadovanú § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa
ktorého návrh na začatie konania (sťažnosť) musí okrem iného obsahovať aj odôvodnenie.
Aj v perspektíve komplexného hodnotenia predloženej sťažnosti ústavný súd
konštatuje, že sa vyznačuje mimoriadne nekonzistentnou argumentáciou i formálnou
úpravou. Charakter zistených nedostatkov vyvoláva vážne otázniky o odbornosti právneho
zástupcu, ktorého si sťažovateľ zvolil, ba dokonca vytvára priestor pre úvahy o tom,
že sťažnosť vypracoval samotný sťažovateľ (ako osoba bez právnického vzdelania)
a následne ju na účel formálneho preukázania právneho zastúpenia zvolený právny zástupca
iba podpísal, čo by zase nasvedčovalo jeho minimálne neetickému konaniu.
Ústavný súd, pravdaže, neopomenul, že zo spojenia odôvodnenia sťažnosti s jej
nedostatočným petitom by bolo možné vyvodiť, aké základné práva a slobody
a ktorými rozhodnutiami všeobecných súdov boli podľa názoru sťažovateľa porušené.
Ústavný súd však v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyznačujúcom sa pri jeho začatí
bezvýnimočným uplatňovaním dispozičnej zásady nie je oprávnený „dopĺňať“ vlastným
hodnotením sťažnosti ako celku taký sťažnostný návrh, ktorý nespĺňa požiadavky kladené
na jeho kvalitu zákonom o ústavnom súde.
Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov,
ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07,
Popísaný rozsah nedostatkov sťažnosti má v okolnostiach posudzovaného prípadu
za následok záver, že ani prípadná výzva adresovaná sťažovateľovi na účel doplnenia
predloženého podania nemohla viesť ku zhojeniu jeho vád. Doplnenie sťažnosti by totiž
s ohľadom na uvedené malo za následok de facto podanie novej sťažnosti.
Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti,
ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde,
a síce jednoznačnú špecifikáciu základných práv a slobôd, ktorých sťažovateľ žiada
od ústavného súdu vysloviť, nezameniteľné určenie zásahu, resp. zásahov, ktorými mali byť
v prípade sťažovateľa porušené jeho základné práva a slobody, ako ani relevantné
odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom
na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júna 2013