Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 551/2012
PDF · 192.55 KB
No categories available
I. ÚS 551/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka
prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti T. LTD., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B., B.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského
súdu v Bratislave č. k. 29 Cb 56/2002-530 z 2. júla 2012 a takto
rozhodol:
Základné právo spoločnosti T. LTD. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu
majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 29 Cb 56/2002-530 z 2. júla 2012 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 551/2012-19 zo 7. novembra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti T. LTD. (ďalej len
„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom
a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 29 Cb 56/2002-530
z 2. júla 2012.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 27. augusta 2002
domáhala zaplatenia zmenkovej sumy 400 000 000 Sk (13 277 567,55 €) s príslušenstvom.
Konanie je vedené na krajskom súde pod sp. zn. 29 Cb 56/2002 a jej účastníkmi
sú sťažovateľka na strane žalobcu a B., a. s., ako žalovaný v 1. rade, T., a. s., ako žalovaný
v 2. rade a Z., a. s., ako žalovaný v 3. rade. Podaním z 27. júna 2012 žalovaný v 3. rade
navrhol, aby krajský súd uložil sťažovateľke zložiť preddavok na trovy konania vo výške
5 % zo žalovanej sumy, pretože u sťažovateľky sú splnené predpoklady na postup v zmysle
§ 141a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). O tomto návrhu rozhodol krajský
súd uznesením č. k. 29 Cb 56/2002-530 z 2. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“),
ktorým uložil sťažovateľke povinnosť zložiť na účet krajského súdu preddavok na trovy
konania vo výške 663 878,38 €.
3. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd vydal napadnuté uznesenie
na základe abstraktnej hypotézy, ktorá však nemá žiaden reálny základ vyplývajúci
z vykonaného dokazovania. Krajský súd nezisťoval splnenie základných podmienok, ktoré
musia byť splnené na to, aby bolo možné rozhodnúť o povinnosti zložiť preddavok na trovy
konania podľa § 141a OSP, resp. neposudzoval existenciu prekážok, ktoré vylučujú takéto
rozhodnutie. Krajský súd vôbec nevyhodnotil aktuálny stav majetkových pomerov
sťažovateľky, pričom však konanie vedené pod sp. zn. 29 Cb 56/2002 (ďalej len „napadnuté
konanie“) bolo začaté v roku 2002, t. j. pred desiatimi rokmi. Pritom posúdenie tejto otázky
je jedným zo základných predpokladov pre rozhodnutie o povinnosti zložiť preddavok
na trovy konania podľa § 141a OSP. Krajský súd sa obmedzil iba na strohé konštatovanie,
že sťažovateľka v konaní nebola oslobodená od súdnych poplatkov.
Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje skutočnosť, že nie je tuzemskou právnickou
osobou, pretože má registrové sídlo v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného
Írska, kde je aj jej centrum hlavných záujmov v zmysle čl. 3 Nariadenia Rady (ES)
č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní (ďalej len „nariadenie rady
o konkurznom konaní“). Sťažovateľka nemá na území Slovenskej republiky žiaden podnik
v zmysle definície pojmov podľa čl. 2 písm. h) nariadenia rady o konkurznom konaní. Preto
podľa čl. 3 ods. 2 nariadenia rady o konkurznom konaní súdy Slovenskej republiky nemajú
právomoc začať proti sťažovateľke konkurzné konanie. Sťažovateľka preto nepatrí pod
konkurznú jurisdikciu súdov Slovenskej republiky a jej majetkové pomery nemožno
usporiadať podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze“). Krajský súd sa s touto
závažnou okolnosťou, ktorá spôsobuje, že v danom prípade sťažovateľke nemala byť
uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, kvalifikovane nezaoberal.
Sťažovateľka v závere zhrnula svoje námietky proti napadnutému uzneseniu takto:
„Napadnuté rozhodnutie nespĺňa podmienku presvedčivosti tak, ako to ukladá
ust. §157 ods. 2, 167 ods. 2 O. s. p., keďže rozhodnutie je všeobecné, súd v odôvodnení
rozhodnutia neobjasnil a nevysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil, prečo nevykonal dokazovanie
na zistenie rozhodujúcich skutočností podstatné pre posúdenie splnenia zákonných
podmienok na strane našej spoločnosti. Napadnuté rozhodnutie považujeme za nesprávne,
nezákonné a nepreskúmateľné.“
Ústavnému súdu bolo 24. mája 2013 doručené oznámenie sťažovateľky, z ktorého
je zrejmé, že krajský súd uznesením č. k. 29 Cb 56/2002-567 z 10. októbra 2012 zamietol
návrh sťažovateľky na prerušenie napadnutého konania (z dôvodu konania na ústavnom
súde, pozn.) a zároveň zastavil konanie vo veci samej, pretože sťažovateľka preddavok
na trovy konania ku dňu vydania tohto uznesenia nezložila a odporcovia ho naopak
v určenej lehote zložili. Pri príprave podkladov pre rozhodnutie o sťažnosti ústavný súd
zistil, že sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu z 10. októbra 2012 odvolanie.
V čase rozhodovania krajského súdu sa spis nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pre účely rozhodovania o podanom odvolaní.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie – právo na spravodlivé,
nezávislé, nestranné prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141
ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, právo
na súdnu ochranu – právo na nezávislý a nestranný súd, právo na rovnosť účastníkov,
právo na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka, právo účastníka vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2,
čl. 141 ods. I, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej
republiky, právo na ochranu majetku – právo na pokojné užívanie majetku, právo na nebyť
pozbavený majetku, právo vlastniť a disponovať s majetkom podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb.
v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 20 ods. 1, čl. 20 ods. 4 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy
Slovenskej republiky, Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. júla 2012
č. k.: 29 Cb/56/2002-530 a Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4. júla 2012
č. k.: 29 Cb/56/2002 č. 1. 548, porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. júla 2012 č. k.: 29 Cb/56/2002-530
a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4. júla 2012 č. k.: 29 Cb/56/2002 č. 1. 548,
sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením práv
sťažovateľa.
Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré sú porušovatelia
povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu.“
5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril za krajský súd jeho
predseda listom zo 14. januára 2013 a právna zástupkyňa sťažovateľky po urgencii
oznámením z 20. mája 2013.
5.1 Predseda krajského súdu vo vyjadrení okrem iného k podstate argumentácie
sťažovateľky uviedol:
«Oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ak sú splnené predpoklady podľa
ustanovenia § 138 O. s. p., nie je a nemôže byť viazané na situáciu, keď na návrh jedného
z účastníkov, súd rozhoduje o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 138 stanovuje, že súd na návrh účastníka
môže priznať oslobodenie od súdnych poplatkov, ak sú splnené a preukázané zákonom
stanovené predpoklady. Predpokladom pre priznanie oslobodenia v žiadnom prípade však
nie je účelový návrh na oslobodenie vtedy, ak súd rozhoduje o povinnosti zložiť preddavok
na trovy konania. Povinnosťou súdu nie je ani „vykonanie výzvy“ na účastníka, či nechce
podať návrh na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, pretože bude rozhodovať
o uložení povinnosti podľa ustanovenia § 141a ods. 1 O. s. p.
Žalobca nebol oslobodený od platenia súdnych poplatkov a jeho majetkové pomery
možno usporiadať podľa osobitného zákona o konkurznom konaní, takže predpoklady
pre ukončenie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, boli splnené.»
Predseda krajského súdu sa preto stotožnil s vyjadrením zákonnej sudkyne, ktoré
mu bolo predložené 10. januára 2013. Predseda krajského súdu zároveň oznámil, že netrvá
na ústnom pojednávaní vo veci.
5.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky v oznámení z 20. mája 2013 reagovala
na vyjadrenie predsedu krajského súdu a zotrvala na svojom názore, že súd bol povinný
v napadnutom konaní zisťovať, či u sťažovateľky ako navrhovateľky v čase rozhodovania
o preddavku trovy konania podľa § 141a OSP boli alebo neboli splnené predpoklady
na oslobodenie od súdnych poplatkov. Zároveň právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila,
že súhlasí, aby ústavný súd v súvislosti s prerokovaním jej sťažnosti upustil od ústneho
pojednávania.
6. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
7. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie podaním doručeným ústavnému súdu
26. novembra 2012 Z., a. s., ktorá má v napadnutom konaní postavenie žalovaného v 3. rade
navrhla, aby ústavný súd pripustil jeho vstup do predmetného konania ako vedľajšieho
účastníka na strane krajského súdu. Obdobný návrh bol ústavnému súdu doručený 4. marca
2013, ktorým sa B., a. s., v napadnutom konaní žalovaný v 1. rade, domáhala vstupu
do konania pred ústavným súdom v pozícii vedľajšieho účastníka na strane krajského súdu.
Obaja navrhovatelia vstupu do konania uviedli, že majú právny záujem na výsledku konania
pred ústavným súdom, pretože sú účastníkmi napadnutého konania na krajskom súde.
Žalovaní boli napadnutým uznesením zaviazaní spoločne a nerozdielne zložiť sumu
preddavku 663 878,38 €, z ktorej na základe dohody žalovaných zložil žalovaný v 3. rade
pomernú časť 373 432 € a žalovaný v 1. rade sumu 190 866 €.
II.
8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
napadnutým uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom. Podstata
námietok sťažovateľky sa týka právnych záverov krajského súdu pri posudzovaní
podmienok pre uloženie preddavku na trovy konania podľa § 141a OSP či vyhodnotenia
okolností, ktoré v prípade sťažovateľky bránili uloženiu tejto povinnosti.
10. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom
uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú
povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05)]. Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
11. Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, ako aj skutkovým stavom veci dospel
ústavný súd k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu a ani jemu
predchádzajúcim konaním nemohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do označených
práv sťažovateľky. Sťažovateľka napadnutým uznesením určený preddavok na trovy
konania nezložila, no žalovaní ho v určenej lehote zložili. Krajský súd preto uznesením
č. k. 29 Cb 56/2002-567 z 10. októbra 2012 konanie vo veci samej zastavil (okrem ďalších
výrokov, pozn.). Ústavný súd vlastným dopytom na krajskom súde zistil, že sťažovateľka
podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. V prebiehajúcom odvolacom konaní
pred všeobecnými súdmi má sťažovateľka možnosť uplatňovať všetky svoje argumenty
proti napadnutému uzneseniu, ktoré tvoria nosné dôvody podanej sťažnosti. Konanie bude
prebiehať na najvyššom súde, ktorý bude rozhodovať o odvolaní sťažovateľky. Až po jeho
ukončení a vydaní právoplatného rozhodnutia (ako aj po prípadnom využití možnosti podať
mimoriadne opravné prostriedky) bude mať sťažovateľka možnosť uplatniť ochranu svojich
práv podaním sťažnosti ústavnému súdu (m. m. I. ÚS 440/2012, I. ÚS 520/2012).
Z uvedeného vyplýva, že v danom štádiu konania vo veci je plne v právomoci všeobecných
súdov zabezpečiť kvalifikovanú ochranu práv sťažovateľky, ktorá je v súčasnosti
sťažovateľke aj poskytovaná v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní proti uzneseniu
krajského súdu z 10. októbra 2012.
12. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, že napadnutým
uznesením krajského súdu a ani jeho postupom nedošlo k porušeniu označených základných
práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ktorých ochrany
sa sťažovateľka domáhala (vo veci koná Najvyšší súd Slovenskej republiky).
13. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013