Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 551/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka

prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti T. LTD., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B., B.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

ods. 3 , základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a základného

práva vlastniť majetok podľa , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského

súdu v Bratislave č. k. -530 z 2. júla 2012 a takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti T. LTD. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa a základné právo vlastniť majetok

podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu

majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -530 z 2. júla 2012 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -19 zo 7. novembra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti T. LTD. (ďalej len

„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“), základného

práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa , základného práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a základného práva

vlastniť majetok podľa , práva na spravodlivý súdny proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom

a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -530

z 2. júla 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 27. augusta 2002

domáhala zaplatenia zmenkovej sumy 400 000 000 Sk (13 277 567,55 €) s príslušenstvom.

Konanie je vedené na krajskom súde pod sp. zn. a jej účastníkmi

sú sťažovateľka na strane žalobcu a B., a. s., ako žalovaný v 1. rade, T., a. s., ako žalovaný

v 2. rade a Z., a. s., ako žalovaný v 3. rade. Podaním z 27. júna 2012 žalovaný v 3. rade

navrhol, aby krajský súd uložil sťažovateľke zložiť preddavok na trovy konania vo výške

5 % zo žalovanej sumy, pretože u sťažovateľky sú splnené predpoklady na postup v zmysle

(ďalej len „OSP“). O tomto návrhu rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -530 z 2. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“),

ktorým uložil sťažovateľke povinnosť zložiť na účet krajského súdu preddavok na trovy

konania vo výške 663 878,38 €.

3. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd vydal napadnuté uznesenie

na základe abstraktnej hypotézy, ktorá však nemá žiaden reálny základ vyplývajúci

z vykonaného dokazovania. Krajský súd nezisťoval splnenie základných podmienok, ktoré

musia byť splnené na to, aby bolo možné rozhodnúť o povinnosti zložiť preddavok na trovy

konania podľa , resp. neposudzoval existenciu prekážok, ktoré vylučujú takéto

rozhodnutie. Krajský súd vôbec nevyhodnotil aktuálny stav majetkových pomerov

sťažovateľky, pričom však konanie vedené pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“) bolo začaté v roku 2002, t. j. pred desiatimi rokmi. Pritom posúdenie tejto otázky

je jedným zo základných predpokladov pre rozhodnutie o povinnosti zložiť preddavok

na trovy konania podľa . Krajský súd sa obmedzil iba na strohé konštatovanie,

že sťažovateľka v konaní nebola oslobodená od súdnych poplatkov.

Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje skutočnosť, že nie je tuzemskou právnickou

osobou, pretože má registrové sídlo v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného

Írska, kde je aj jej centrum hlavných záujmov v zmysle čl. 3 Nariadenia Rady (ES)

č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní (ďalej len „nariadenie rady

o konkurznom konaní“). Sťažovateľka nemá na území Slovenskej republiky žiaden podnik

v zmysle definície pojmov podľa čl. 2 písm. h) nariadenia rady o konkurznom konaní. Preto

podľa čl. 3 ods. 2 nariadenia rady o konkurznom konaní súdy Slovenskej republiky nemajú

právomoc začať proti sťažovateľke konkurzné konanie. Sťažovateľka preto nepatrí pod

konkurznú jurisdikciu súdov Slovenskej republiky a jej majetkové pomery nemožno

usporiadať podľa o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze“). Krajský súd sa s touto

závažnou okolnosťou, ktorá spôsobuje, že v danom prípade sťažovateľke nemala byť

uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, kvalifikovane nezaoberal.

Sťažovateľka v závere zhrnula svoje námietky proti napadnutému uzneseniu takto:

„Napadnuté rozhodnutie nespĺňa podmienku presvedčivosti tak, ako to ukladá

ust. , ods. 2 , keďže rozhodnutie je všeobecné, súd v odôvodnení

rozhodnutia neobjasnil a nevysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil, prečo nevykonal dokazovanie

na zistenie rozhodujúcich skutočností podstatné pre posúdenie splnenia zákonných

podmienok na strane našej spoločnosti. Napadnuté rozhodnutie považujeme za nesprávne,

nezákonné a nepreskúmateľné.“

Ústavnému súdu bolo 24. mája 2013 doručené oznámenie sťažovateľky, z ktorého

je zrejmé, že krajský súd uznesením č. k. -567 z 10. októbra 2012 zamietol

návrh sťažovateľky na prerušenie napadnutého konania (z dôvodu konania na ústavnom

súde, pozn.) a zároveň zastavil konanie vo veci samej, pretože sťažovateľka preddavok

na trovy konania ku dňu vydania tohto uznesenia nezložila a odporcovia ho naopak

v určenej lehote zložili. Pri príprave podkladov pre rozhodnutie o sťažnosti ústavný súd

zistil, že sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu z 10. októbra 2012 odvolanie.

V čase rozhodovania krajského súdu sa spis nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pre účely rozhodovania o podanom odvolaní.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie – právo na spravodlivé,

nezávislé, nestranné prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd č. v spojení s , , ,

ods. 1, , , právo

na súdnu ochranu – právo na nezávislý a nestranný súd, právo na rovnosť účastníkov,

právo na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka, právo účastníka vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd č. v spojení s , , ,

ods. I, , Slovenskej

republiky, právo na ochranu majetku – právo na pokojné užívanie majetku, právo na nebyť

pozbavený majetku, právo vlastniť a disponovať s majetkom podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č.

v spojení s , , ,

Slovenskej republiky, Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. júla 2012

č. k.: -530 a Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4. júla 2012

č. k.: č. 1. 548, porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. júla 2012 č. k.: -530

a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4. júla 2012 č. k.: č. 1. 548,

sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením práv

sťažovateľa.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré sú porušovatelia

povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.“

5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril za krajský súd jeho

predseda listom zo 14. januára 2013 a právna zástupkyňa sťažovateľky po urgencii

oznámením z 20. mája 2013.

5.1 Predseda krajského súdu vo vyjadrení okrem iného k podstate argumentácie

sťažovateľky uviedol:

«Oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ak sú splnené predpoklady podľa

ustanovenia , nie je a nemôže byť viazané na situáciu, keď na návrh jedného

z účastníkov, súd rozhoduje o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania.

v ustanovení stanovuje, že súd na návrh účastníka

môže priznať oslobodenie od súdnych poplatkov, ak sú splnené a preukázané zákonom

stanovené predpoklady. Predpokladom pre priznanie oslobodenia v žiadnom prípade však

nie je účelový návrh na oslobodenie vtedy, ak súd rozhoduje o povinnosti zložiť preddavok

na trovy konania. Povinnosťou súdu nie je ani „vykonanie výzvy“ na účastníka, či nechce

podať návrh na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, pretože bude rozhodovať

o uložení povinnosti podľa ustanovenia

Žalobca nebol oslobodený od platenia súdnych poplatkov a jeho majetkové pomery

možno usporiadať podľa osobitného zákona o konkurznom konaní, takže predpoklady

pre ukončenie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, boli splnené.»

Predseda krajského súdu sa preto stotožnil s vyjadrením zákonnej sudkyne, ktoré

mu bolo predložené 10. januára 2013. Predseda krajského súdu zároveň oznámil, že netrvá

na ústnom pojednávaní vo veci.

5.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky v oznámení z 20. mája 2013 reagovala

na vyjadrenie predsedu krajského súdu a zotrvala na svojom názore, že súd bol povinný

v napadnutom konaní zisťovať, či u sťažovateľky ako navrhovateľky v čase rozhodovania

o preddavku trovy konania podľa boli alebo neboli splnené predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov. Zároveň právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila,

že súhlasí, aby ústavný súd v súvislosti s prerokovaním jej sťažnosti upustil od ústneho

pojednávania.

6. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

7. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie podaním doručeným ústavnému súdu

26. novembra 2012 Z., a. s., ktorá má v napadnutom konaní postavenie žalovaného v 3. rade

navrhla, aby ústavný súd pripustil jeho vstup do predmetného konania ako vedľajšieho

účastníka na strane krajského súdu. Obdobný návrh bol ústavnému súdu doručený 4. marca

2013, ktorým sa B., a. s., v napadnutom konaní žalovaný v 1. rade, domáhala vstupu

do konania pred ústavným súdom v pozícii vedľajšieho účastníka na strane krajského súdu.

Obaja navrhovatelia vstupu do konania uviedli, že majú právny záujem na výsledku konania

pred ústavným súdom, pretože sú účastníkmi napadnutého konania na krajskom súde.

Žalovaní boli napadnutým uznesením zaviazaní spoločne a nerozdielne zložiť sumu

preddavku 663 878,38 €, z ktorej na základe dohody žalovaných zložil žalovaný v 3. rade

pomernú časť 373 432 € a žalovaný v 1. rade sumu 190 866 €.

II.

8. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základných práv podľa a a základného práva

vlastniť majetok podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu

napadnutým uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom. Podstata

námietok sťažovateľky sa týka právnych záverov krajského súdu pri posudzovaní

podmienok pre uloženie preddavku na trovy konania podľa či vyhodnotenia

okolností, ktoré v prípade sťažovateľky bránili uloženiu tejto povinnosti.

10. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom

uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci

nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci

v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú

povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie

tých práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, )]. Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

11. Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, ako aj skutkovým stavom veci dospel

ústavný súd k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu a ani jemu

predchádzajúcim konaním nemohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do označených

práv sťažovateľky. Sťažovateľka napadnutým uznesením určený preddavok na trovy

konania nezložila, no žalovaní ho v určenej lehote zložili. Krajský súd preto uznesením

č. k. -567 z 10. októbra 2012 konanie vo veci samej zastavil (okrem ďalších

výrokov, pozn.). Ústavný súd vlastným dopytom na krajskom súde zistil, že sťažovateľka

podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. V prebiehajúcom odvolacom konaní

pred všeobecnými súdmi má sťažovateľka možnosť uplatňovať všetky svoje argumenty

proti napadnutému uzneseniu, ktoré tvoria nosné dôvody podanej sťažnosti. Konanie bude

prebiehať na najvyššom súde, ktorý bude rozhodovať o odvolaní sťažovateľky. Až po jeho

ukončení a vydaní právoplatného rozhodnutia (ako aj po prípadnom využití možnosti podať

mimoriadne opravné prostriedky) bude mať sťažovateľka možnosť uplatniť ochranu svojich

práv podaním sťažnosti ústavnému súdu (m. m. , ).

Z uvedeného vyplýva, že v danom štádiu konania vo veci je plne v právomoci všeobecných

súdov zabezpečiť kvalifikovanú ochranu práv sťažovateľky, ktorá je v súčasnosti

sťažovateľke aj poskytovaná v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní proti uzneseniu

krajského súdu z 10. októbra 2012.

12. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, že napadnutým

uznesením krajského súdu a ani jeho postupom nedošlo k porušeniu označených základných

práv podľa a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ktorých ochrany

sa sťažovateľka domáhala (vo veci koná Najvyšší súd Slovenskej republiky).

13. Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013