Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 374/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok zaručeného v , základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia zákazu diskriminácie upraveného v

a v Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2 Er

43/2008 z 25. marca 2011 (sp. zn. ) a sp. zn. z 31. mája 2012

(sp. zn. ), ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok zaručeného v , základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 31. augusta 2012 (sp. zn. ) a

sp. zn. z 5. decembra 2012 (sp. zn. ) a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod

sp. zn. .

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. decembra

2012 a 8. marca 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného v (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v , práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

a porušenie zákazu diskriminácie upraveného v a v dohovoru

postupom a uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 25. marca 2011 (sp. zn. ) a sp. zn.5 Er 159/2009 z 31. mája

2012 (sp. zn. ), ako aj porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného v , základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru

a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu postupom

a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE

373/2012 z 31. augusta 2012 (sp. zn. ) a sp. zn. z 5.

decembra 2012 (sp. zn. ).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť

podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov boli

priamo v úverových zmluvách dojednané rozhodcovské doložky, ktorými bola v prípade

sporov medzi zmluvnými stranami úverových zmlúv založená právomoc Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv

dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka na podklade rozhodcovských doložiek začala rozhodcovské konania pred

zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa

tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala začatie

exekučných konaní.

Potom, čo v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkou

zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napádanými uzneseniami

sp. zn. z 25. marca 2011 a sp. zn.5 Er 159/2009 z 31. mája 2012, tieto

exekučné konania zastavil.

Krajský súd v dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označeným rozhodnutiam

okresného súdu, tieto svojimi uzneseniami sp. zn. z 31. augusta 2012 a

sp. zn. z 5. decembra 2012 ako vecne správne potvrdil.

V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii

namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou

označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole,

pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých

a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už raz udelil

súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu

exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie

exekučných titulov. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,

keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať

pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že tieto

rozhodnutia v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnili jej právne postavenie,

pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to

rozhodcovský rozsudok, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného

súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný

súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im

to ukladalo ustanovenie

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta

2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej

právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej

len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali

s tým, prečo dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve považovali za

neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej

návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná

podmienka“ v kontexte daných vecí.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom

konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo

k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave,

dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil okresnému súdu

na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom prípade finančné

zadosťučinenie a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj

dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Aj keď nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak

odvolávajúc sa na ustanovenie , možno aj v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované

ustanovenie .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj okresného súdu

a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc

citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania,

tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom postupom a uzneseniami

okresného sp. zn. z 25. marca 2011 a sp. zn.5 Er 159/2009 z 31. mája 2012

ako aj postupom a uzneseniami krajského súdu sp. zn. z 31. augusta 2012

a sp. zn. z 5. decembra 2012.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami

okresného súdu

V súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupom okresného súdu ústavný súd

v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaných uznesení okresného súdu sp. zn. z 25. marca 2011 a sp. zn.

z 31. mája 2012,, a to podaním riadnych opravných prostriedkov (odvolaní),

ktoré napokon, tak ako to vyplýva zo samotných sťažností, sťažovateľka aj využila. Na

základe sťažovateľkou podaných odvolaní sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacích

konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. musel

v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiam okresného súdu, aké

sťažovateľka proti týmto rozhodnutiam uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto

ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v týchto častiach už po ich predbežnom prerokovaní

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami

krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti

s rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch

základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd

nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad

rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly potom, čo už raz tieto

exekučné tituly preskúmal pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií.

Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd nenapravil ani pochybenie

okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovských

rozsudkov) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva,

okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.3) krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci

mali, neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady

a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú

jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností

zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej

doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“. Napokon sťažovateľka tiež namieta (2.4),

že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie

tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať

právo konať pred súdom.

V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní

predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá

argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,

ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom

období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v týchto častiach ako

zjavne neopodstatnených odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, na svoje rozhodnutie č. k.

-16 zo 7. februára 2013.

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej

právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov

všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú

známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor

ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento

medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ

by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických

prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu

má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia

so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre

sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj

takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu

vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich

vybavenia v predošlom období, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového

a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,

dokonca i jeho zásah (napr. ).

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013