Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 403/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , a a práv

podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj porušenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo

6. februára 2007, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. apríla 2008 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a a jeho

uznesením z 10. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2013

doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 14 dohovoru

postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. februára 2007 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. apríla 2008 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a a jeho uznesením z 10. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

K dôvodom svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol:

«Po prijatí transformačného zákona parlamentom koncom r. 1991, som si začiatkom

nasl. roku 1992 podal žiadosť /písomnú/ o bezplatný prevod družstevného bytu

do vlastníctva fyzickej osoby a mojej rodiny, splniac na to všetky zákonné predpoklady. Náš

byt, ktorý ako iba nájomcovia obývame dodnes, mali sme právo získať podľa tohto zákona

najneskôr do konca r. 1992, ale dodnes a takto nie našou vinou nestalo, takže, pokiaľ sa

takto nestalo u nikoho, bolo OSBD povinné priamo zo zákona vstúpiť do likvidácie, ale ani

to sa neuskutočnilo. Takže ono nezákonne prežilo a nás nezákonne s pomocou našej justície

„potopilo, či okradlo“ len o nám aj deiure patriaci majetok! OSBD B. si dalo náš byt

na seba napísať na základe pofidérnej listiny až v r. 1995, a to na základe rozhodnutia

Mesta B. o pridelení mu čísla domu! Ako sme sa dozvedeli, náš byt mal byť predmetom

kšeftárenia a moja 5-čl. rodina mala byť z neho deložovaná! Malo sa takto stať napriek

tomu, že v r. 1993 a 1994 ani ono nebolo vl. právom zapísané v katastri nehnuteľností. To

ma viedlo k tomu, aby som sa zbavil tohto vazalstva a začlenil sa do nového bytového

spoločenstva, čo sa nepodarilo! Ďalšej hrozbe vysankovania nás z nášho 2 a ½ izb. bytu

som zabránil tým, že som na ňom urobil za vlastné peniaze GO! Od r. 1996 až doposiaľ

prebiehali v tejto veci početné súdne spory a až v jedno z nich – tých posledných –

vlastníctvo k tomuto bytu, takže dobrá vôľa u neho v tomto smere bola, ale v tomto smere

nebola dobrá vôľa a najmä nálada u samosudcu, ktorý moju žalobu vedno s prešovským

senátom odvolacieho súdu zmietli zo stola a moje zo zákona patriace mi právo odmietli mi

priznať, čím pošliapali náš tzv. a demokratický a právny štát aj s jeho §-om 153a !»

Vo vzťahu k lehote na podanie sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že

„je... zachovaná a túto priznáva aj sám Ústavný súd SR (viď jeho písomné oznámenie pod

z 10. IV. 2013, ktoré som obdržal dňa 18. 4. 13“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho

v sťažnosti označené „základné a ľudské práva... neposkytnutím faktickej právnej ochrany

mu Najvyšším súdom SR jeho konečným uzn. a 91/2012 z 10. X. 2012

a v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. porušené

boli“.

Sťažovateľ sa taktiež domáha, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné

zadosťučinenie v sume 100 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti napokon žiada, aby mu ústavný súd ustanovil

zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti [ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) viazaný] výslovne neuviedol (možno to

však z neho vyvodiť), že namieta porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv

podľa , práv a článku podľa dohovoru aj napadnutým postupom a rozsudkom

krajského súdu. Keďže sťažovateľ pri podaní sťažnosti nebol zastúpený advokátom, ústavný

súd ustálil petit jeho sťažnosti tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo

len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom a výsledkom súdnych konaní

vedených okresným súdom pod sp. zn. , krajským súdom pod sp. zn.

a najvyšším súdom pod sp. zn. a .

Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že uznesením sp. zn.

z 9. augusta 2008 (ďalej len „uznesenie ústavného súdu z 9. augusta 2008“)

bola sťažnosť sťažovateľa vedená pod touto spisovou značkou v časti, v ktorej namietal

porušenie:

- svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného

práva vlastniť majetok podľa , práva na majetok podľa

Dodatkového protokolu k dohovoru a porušenie čl. 14 dohovoru, ktorá smerovala proti

rozsudku okresného súdu č. k. -104 zo 6. februára 2007, odmietnutá pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prorokovanie (pretože sťažovateľ využil

opravný prostriedok, o ktorom rozhodol krajský súd),

- svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ako

aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , odmietnutá ako

zjavne neopodstatnená (pretože v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo

dochádzať k prieťahom),

- svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa a podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. apríla 2008, odmietnutá

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Zo zistenia ústavného súdu taktiež vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

a z 10. októbra 2012 bolo dovolanie sťažovateľa podané

okrem iného aj proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. apríla 2008,

(ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 6. februára 2007),

odmietnuté podľa (ďalej len „OSP“),

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému

dovolanie nie je prípustné.

Napokon ústavný súd zistil, že prípisom ústavného súdu sp. zn.

z 10. apríla 2013 (ďalej len „prípis ústavného súdu z 10. apríla 2013“) bolo podanie

sťažovateľa doručené ústavnému súdu 24. januára 2013 a označené ako „VEC: Ďalšia

ústavná sťažnosť, resp. na pokračovanie s tými predošlými v dôležitej kauze na Okresnom

súde v Bardejove pod č. k. , ktorá nie je komplexne uzavretá pred Ústavným

súdom SR pre jeho subsidiaritu, keďže nebola vopred posúdená všeobecným dovolacím

súdom – NS-SR“, a v ktorom uviedol, že „už existuje právoplatné rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR, ktorým je jeho uznesenie /konečné/ sp. zn. a z 10. X. 12

/došlo 20. 12. 12/, takže Ústavný súd SR má už teraz voľné ruky a možnosť celý prípad

spravodlivo prehodnotiť a vo veci samej aj rozhodnúť, a to pre jeho doterajšiu

neudržateľnosť a neakceptovateľnosť!“, odložené bez ďalšieho procesného postupu podľa

, pretože ústavný súd dospel k záveru, že nejde o návrh

na začatie konania o sťažnosti, o ktorom by mohol a mal konať a rozhodovať podľa čl. 127

ods. 1 v spojení s a a nasl. . Sťažovateľ bol

zároveň poučený, že odloženie jeho podania neznamená, že sa na ústavný súd nemôže

opätovne obrátiť v tej istej veci s novým podaním, ktoré, ak by však malo byť prijaté

na ďalšie konanie, musí spĺňať náležitosti sťažnosti podľa a ďalšie

náležitosti ustanovené najmä v a a nasl. a zároveň musí

smerovať k uplatneniu niektorej z taxatívne vymedzených právomocí ústavného

súdu.

1. K napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 6. februára 2007

1.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práv podľa a dohovoru

Ako vyplýva z už uvedených zistení ústavného súdu, sťažnosť sťažovateľa v časti,

v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

(ekvivalent k dohovoru) a , ako aj práva podľa

dohovoru a porušenie čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. februára 2007, je neprípustná, pretože ústavný

súd už o námietkach sťažovateľa uplatnených v tejto časti sťažnosti rozhodol uznesením

z 9. augusta 2008 tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

Ústavný súd na základe uvedeného sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

v súlade s ako neprípustnú.

1.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 8 a čl. 13 dohovoru

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 8 a čl. 13 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 6. februára 2007 ústavný súd poukazuje na to, že z vyplýva,

že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne

(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu

len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , , ,

, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

V okolnostiach daného prípadu mohol sťažovateľ využiť opravný prostriedok, ktorý

pripúšťa , t. j. odvolanie, čo aj urobil. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu

sp. zn. zo 6. februára 2007 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. apríla 2008. Právomoc krajského súdu na preskúmanie rozsudku

okresného súdu teda vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok svojej právomoci.

2. K napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu

2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a

Z už dosiaľ uvedeného vyplýva, že uznesením ústavného súdu z 9. septembra 2008

bola sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva

na ochranu vlastníctva podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

(ekvivalent k dohovoru), ako aj základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa napadnutým

postupom a rozsudkom krajského súdu, odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené v súlade s

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol ako neprípustnú.

2.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 8 dohovoru a k porušeniu čl. 14

dohovoru

Ako už bolo uvedené, ústavnému súdu bolo 24. januára 2013 doručené podanie

sťažovateľa (vedené ústavným súdom pod sp. zn. ), z ktorého vyplývalo, že

sa týka aj napadnutého konania a rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ v ňom poukázal

na to, že už existuje právoplatné rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré mu bolo doručené

20. decembra 2012 (z vyznačenej doložky právoplatnosti však vyplýva, že toto uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 25. októbra 2012, pozn.). Toto podanie sťažovateľa však bolo

prípisom ústavného súdu z 10. apríla 2013 odložené bez ďalšieho procesného postupu,

pretože ústavný súd dospel k záveru, že nejde o kvalifikovaný návrh na začatie konania

o sťažnosti.

Sťažovateľ tvrdí, že lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu v danej veci je

zachovaná. Uvedený názor zrejme vyvodzuje z poučenia obsiahnutého v prípise ústavného

súdu z 10. apríla 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza, že sa môže na ústavný súd

opätovne obrátiť v tej istej veci s novým podaním, ktoré, ak by malo byť prijaté na ďalšie

konanie, musí spĺňať náležitosti sťažnosti podľa a ďalšie náležitosti

ustanovené najmä v a a nasl. a zároveň musí smerovať

k uplatneniu niektorej z taxatívne vymedzených právomocí ústavného súdu.

Posudzovanú sťažnosť sťažovateľa, ktorá je predmetom tohto predbežného

prerokovania ústavným súdom, však ústavný súd kvalifikoval ako nové podanie, keďže

predošlé podanie sťažovateľa z 21. januára 20123 bolo vybavené v súlade s § 23a zákona

o ústavnom súde, t. j. skončené vyrozumením o jeho odložení, doručeným sťažovateľovi

18. apríla 2013.

V súlade s mu preto najneskôr 20. decembra

2012 (kedy sťažovateľ tvrdí, že mu bolo doručené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu)

začala plynúť dvojmesačná zákonná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa

vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práva podľa dohovoru a

dohovoru napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu. Lehota na podanie sťažnosti

by ostala zachovaná aj vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu len

za predpokladu, ak by sťažnosť, ktorá je predmetom tohto predbežného prerokovania, bola

ústavnému súdu doručená do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu.

Sťažovateľ sa však na ústavný súd obrátil sťažnosťou odovzdanou na poštovú

prepravu 22. apríla 2013 (doručenou 24. apríla 2013), teda zjavne po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty dvoch mesiacov ( ). Pokiaľ

sťažovateľ odvíja zachovanie lehoty z poučenia v prípise ústavného súdu z 10. apríla 2013,

je k tomu nutné dodať, že z tohto poučenia vyplýva, že sťažnosť, ak by mala byť prijatá

na ďalšie konanie, musela by spĺňať okrem iného aj ďalšie náležitosti ustanovené najmä

v a a nasl. , teda aj podmienku ustanovenú v

(t. j. dodržanie zákonom ustanovenej lehoty na jej podanie). Keďže predchádzajúce podanie

sťažovateľa (na ktoré sa odvoláva) vedené ústavným súdom pod sp. zn.

bolo odložené z dôvodu, že nešlo o návrh na začatie konania o sťažnosti, o ktorom by

ústavný súd mohol a mal konať a rozhodovať podľa , nemohlo na jeho

základe dôjsť ani k spočívaniu, resp. neplynutiu prekluzívnej dvojmesačnej lehoty

na podanie novej sťažnosti v tejto veci.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie práva

podľa čl. 8 dohovoru a porušeniu čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a rozsudkom

krajského súdu, odmietol v súlade s ako oneskorene

podanú.

3. K napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu

V už spomínanom podaní sťažovateľa vedenom ústavným súdom pod sp. zn.

sťažovateľ uviedol, že sa týka „ dôležitej“ kauzy vedenej okresným súdom

pod sp. zn. , „ktorá nie je komplexne uzavretá pred Ústavným súdom SR pre

jeho subsidiaritu, keďže nebola vopred posúdená všeobecným dovolacím súdom – NS-SR“,

a zároveň poznamenal, že už existuje právoplatné rozhodnutie dovolacieho súdu, a to

„konečné uznesenie a “, ktoré mu bolo doručené 20. decembra

2012, a preto „ústavný súd má už teraz voľné ruky a možnosť celý prípad spravodlivo

prehodnotiť a vo veci samej aj rozhodnúť pre jeho neudržateľnosť a neakceptovateľnosť...“.

Keďže ústavný súd predmetné podanie sťažovateľa odložil, musel kvalifikovať jeho

posudzovanú sťažnosť, ktorá je predmetom tohto predbežného prerokovania, aj v tejto časti

ako novú sťažnosť. Vzhľadom na to, že táto nová sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 22. apríla 2013, je zrejmé, že sťažovateľ sa, aj pokiaľ ide o namietaný postup

a uznesenie najvyššieho súdu, obrátil na ústavný súd po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty podľa .

Na základe uvedeného bolo potrebné sťažnosť aj v časti, v ktorej sťažovateľ namieta

porušenie svojich označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru

postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní a jeho uznesením sp. zn.

a z 10. októbra 2012 odmietnuť ako podanú oneskorene.

Ústavný súd napokon dodáva, že pokiaľ sťažovateľ vo svojom podaní vedenom

ústavným súdom pod sp. zn. tvrdí, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

mu bolo doručené 20. decembra 2012, tak z vyznačenej doložky právoplatnosti na tomto

rozhodnutí vyplýva, že nadobudlo právoplatnosť už 25. októbra 2012, preto od tohto

dátumu bolo potrebné odvíjať počítanie lehoty (podľa )

na podanie sťažnosti. Z toho je zrejmé, že aj keby predošlé podanie sťažovateľa vedené

pod sp. zn. inak spĺňalo zákonom ustanovené náležitosti, musel by ho

ústavný súd odmietnuť ako podané oneskorene, keďže bolo podané na poštovú prepravu

až 21. januára 2013, teda po viac ako dvoch mesiacoch od nadobudnutia jeho

právoplatnosti.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013