Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 322/2013
PDF · 162.05 KB
No categories available
III. ÚS 322/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 NcC/100/2012 z 20.
decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v
Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 NcC/100/2012 z 20. decembra 2012 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“, resp. rozhodnutie „krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Dolný Kubín (ďalej len
„okresný súd“) doručila žalobu, ktorou sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody –
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení,
smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej
základných práv zo strany okresného súdu, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany
v zákonom predpokladanej kvalite. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 6 C/129/2012.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
v úvode podanej žaloby „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Dolný Kubín sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.
V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na to, že „Ak bol
sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom a štátom, tak je
vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor“, a ďalej na to,
že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in
propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania
o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že nevylúčil sudcov okresného
súdu z prejednávania a rozhodovania vecí, ktoré sú vedené na okresnom súde, a jedného
sudcu z konania vylúčil.
Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce
zásah do... základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy... t. j. práva na súdnu ochranu a
osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci
nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».
Sťažovateľka tiež uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský
súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných
veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd v napadnutých uzneseniach,
a poukázala aj na právne závery obsiahnuté v judikatúre všeobecných súdov, judikatúre
ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa rozhodovania
o nestrannosti zákonného sudcu a odvolávajúc sa na ne uviedla, že „trvá na tom,
že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná“.
Sťažovateľka tiež nesúhlasila s uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013
zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom
už odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prejednanie a rozhodnutie,
a podľa nej v daných veciach „je daná právomoc ústavného súdu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, zruší toto
rozhodnutie krajského súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu, ktorým rozhodol o jej námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky
K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský
súd napadnutým uznesením nevylúčil 12 sudcov okresného súdu z prejednávania
a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila
v podanej žalobe, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho
istého okresného súdu.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) garantované
prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť
(§ 14 až § 16 OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa
subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní
vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov
podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy
nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade
sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi
označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho
obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade
návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup)
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a
neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov”
(I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy
pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho
poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a označeným
uznesením rozhodol zjavne neodôvodnene. Ústavný súd však pripomína, že po prerokovaní
a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy právo v rámci
riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov – odvolania a dovolania – namietať
aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie § 221 ods. 1 písm. g)
OSP zakladá prípustnosť odvolania proti každému rozhodnutiu prvostupňového súdu
vo veci samej a § 237 písm. g) OSP zase prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu aj z dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Aj z ustálenej
judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred
všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú závažné procesné
pochybenia v konaní všeobecných súdov (vrátane porušenia základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podanie dovolania
(IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).
V predmetnom konaní teda v prípade využitia oprávnenia podať dovolanie priamo
proti rozhodnutiu krajského súdu v merite veci (nie však proti rozhodnutiu krajského súdu
o vznesených námietkach zaujatosti) opätovne existuje „iný súd“, a to Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), povolaný na poskytnutie ochrany
základných práv sťažovateľky. Neobstojí teda argumentácia sťažovateľky, že po vydaní
napadnutého uznesenia krajského súdu nemá žiadne právne prostriedky nápravy prípadného
porušenia označených práv.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Preto
ústavný súd nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok
nezákonného sudcu, ktoré smerujú voči napadnutému uzneseniu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Navyše, ústavný súd k tomu poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu
konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť
o nestrannosti a nezaujatosti sudcov konajúcich v sťažovateľkinej veci, môže
sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným
súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP), prípadne
prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho
súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného
rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p. posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2013