Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 322/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou

spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 20.

decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v

Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. decembra 2012 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“, resp. rozhodnutie „krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Dolný Kubín (ďalej len

„okresný súd“) doručila žalobu, ktorou sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody –

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení,

smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej

základných práv zo strany okresného súdu, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany

v zákonom predpokladanej kvalite. Konanie bolo vedené pod sp. zn. .

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

v úvode podanej žaloby „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu Dolný Kubín sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka

zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.

V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na to, že „Ak bol

sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom a štátom, tak je

vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor“, a ďalej na to,

že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in

propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania

o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že nevylúčil sudcov okresného

súdu z prejednávania a rozhodovania vecí, ktoré sú vedené na okresnom súde, a jedného

sudcu z konania vylúčil.

Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce

zásah do... základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného ... t. j. práva na súdnu ochranu a

osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva na prerokovanie veci

nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».

Sťažovateľka tiež uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský

súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných

veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd v napadnutých uzneseniach,

a poukázala aj na právne závery obsiahnuté v judikatúre všeobecných súdov, judikatúre

ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa rozhodovania

o nestrannosti zákonného sudcu a odvolávajúc sa na ne uviedla, že „trvá na tom,

že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná“.

Sťažovateľka tiež nesúhlasila s uznesením ústavného súdu sp. zn.

zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom

už odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prejednanie a rozhodnutie,

a podľa nej v daných veciach „je daná právomoc ústavného súdu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, zruší toto

rozhodnutie krajského súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu, ktorým rozhodol o jej námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský

súd napadnutým uznesením nevylúčil 12 sudcov okresného súdu z prejednávania

a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila

v podanej žalobe, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho

istého okresného súdu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až

) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. l je v (ďalej aj „OSP“) garantované

prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť

( až ). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa

subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní

vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov

podľa príslušných ustanovení .

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ods. l

nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade

sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi

označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho

obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade

návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje

rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie

základných práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým

osobám zaručuje” (), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov

môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup)

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a

neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov”

(). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy

pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho

poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a označeným

uznesením rozhodol zjavne neodôvodnene. Ústavný súd však pripomína, že po prerokovaní

a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy právo v rámci

riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov – odvolania a dovolania – namietať

aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie § 221 ods. 1 písm. g)

zakladá prípustnosť odvolania proti každému rozhodnutiu prvostupňového súdu

vo veci samej a zase prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu aj z dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Aj z ustálenej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred

všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú závažné procesné

pochybenia v konaní všeobecných súdov (vrátane porušenia základného práva

na zákonného sudcu podľa ) dôvodom i na podanie dovolania

(, ).

V predmetnom konaní teda v prípade využitia oprávnenia podať dovolanie priamo

proti rozhodnutiu krajského súdu v merite veci (nie však proti rozhodnutiu krajského súdu

o vznesených námietkach zaujatosti) opätovne existuje „iný súd“, a to Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), povolaný na poskytnutie ochrany

základných práv sťažovateľky. Neobstojí teda argumentácia sťažovateľky, že po vydaní

napadnutého uznesenia krajského súdu nemá žiadne právne prostriedky nápravy prípadného

porušenia označených práv.

ani nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa a . Preto

ústavný súd nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok

nezákonného sudcu, ktoré smerujú voči napadnutému uzneseniu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa v spojení s .

Navyše, ústavný súd k tomu poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu

konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť

o nestrannosti a nezaujatosti sudcov konajúcich v sťažovateľkinej veci, môže

sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným

súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti ( ), prípadne

prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221

ods. 1 písm. g) , resp. ], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho

súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného

rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle ustanovenia posúdiť túto otázku samostatne

a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci

rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. augusta 1997).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013