Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 381/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti W., a. s., zastúpenej A., s. r. o., vo veci

namietaného porušenia , a 2, a

Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Trnava pod sp. zn. a Krajským

súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti W., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2013

doručená sťažnosť W., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 1

ods. 1, a 2, a (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. júna 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 27. februára 2012 bolo začaté konkurzné konanie voči sťažovateľke. Ďalším uznesením

okresného súdu rovnakej spisovej značky zo 7. mája 2012 bol ustanovený predbežný

správca s úlohou zistiť majetok sťažovateľky a vypracovať, resp. predložiť správy o stave

zisťovania jej majetku. Uznesením okresného súdu č. k. -185 z 2. júla 2012 bol

vyhlásený konkurz na majetok sťažovateľky a súčasne bol ustanovený správca. Uznesenie

okresného súdu o vyhlásení konkurzu bolo krajským súdom zrušené a vec bola vrátená

okresnému súdu na ďalšie konanie. Následným uznesením okresného súdu č. k.

-629 zo 16. januára 2013 bol vyhlásený znova konkurz na majetok

sťažovateľky a bol tiež ustanovený správca. Napokon uznesením krajského súdu č. k.

-693 z 26. marca 2013 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 16. apríla 2013, keďže 15. apríla 2013 bolo zverejnené

v Obchodnom vestníku.

Podľa názoru sťažovateľky nebola splnená zákonná podmienka vyhlásenia konkurzu,

ktorou je dostatok majetku dlžníka potrebný na vyhlásenie konkurzu. V skutočnosti totiž

sťažovateľka nemá žiaden majetok a neboli preukázané ani žiadne odporovateľné právne

úkony sťažovateľky pred vyhlásením konkurzu. Zo správy predbežného správcu vyplynulo,

že sťažovateľka nemá žiaden finančný majetok a nie je ani majiteľkou cenných papierov.

Je registrovaná ako záložca a je zapísaná ako vlastníčka dvoch pozemkov v obci K. Zistil

tiež, že sa vedú viaceré súdne spory o určenie neplatnosti záložných práv. Napokon

konštatoval, že nie je možné určiť, či sťažovateľka má dostatok majetku postačujúceho

na úhradu trov konkurzu. Krajský súd zaujal stanovisko, podľa ktorého sú vecne správne

zistenia okresného súdu o hodnote majetku sťažovateľky najmä s prihliadnutím na hodnoty,

o ktoré bol majetok sťažovateľky ukrátený právnymi úkonmi, pri ktorých možno

odôvodnene predpokladať ich odporovateľnosť. Sťažovateľka s týmto záverom polemizuje

a podrobne rozoberá skutkové a právne okolnosti jednotlivých sporných prípadov. Osobitne

zdôrazňuje, že záložné právo k nehnuteľnostiam bolo vykonané pred vyhlásením konkurzu,

a preto ani nehnuteľnosti sťažovateľka nevlastní. Podľa jej názoru zákon neustanovuje

predpoklad alebo hypotézu o existencii dostatočného majetku nevyhnutného na vyhlásenie

konkurzu, ale tento majetok musí byť preukázaný, čo sa však nestalo.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli uznesenia

okresného súdu zo 16. januára 2013 a krajského súdu z 26. marca 2013 zrušené a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov vo výške 275,94 €.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -693 z 26. marca 2013 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -629 zo 16. januára 2013.

Podľa názoru krajského súdu treba považovať za správny záver okresného súdu, podľa

ktorého je predpoklad, že sťažovateľka má majetok postačujúci aspoň na úhradu

pohľadávok proti podstate. Berie pritom do úvahy hodnotu majetku, o ktorú bol majetok

ukrátený v dôsledku právnych úkonov, pri ktorých možno odôvodnene predpokladať ich

odporovateľnosť. Nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky, podľa ktorého súd musí pri

posudzovaní majetnosti dlžníka vychádzať vždy iba zo stavu majetku ku dňu vyhlásenia

konkurzu, lebo by to odporovalo účelu a cieľu konkurzu, ako aj možnosti domáhať sa

odporovateľnými právnymi úkonmi vrátenia majetku do podstaty. Je správne, že na základe

tohto predpokladu s poukazom na prednesy účastníkov na pojednávaní 9. januára 2013,

doručených listín, účtovných súvah za obdobie predchádzajúce vyhláseniu konkurzu sa

ustálil záver, podľa ktorého je možné odôvodnene predpokladať dostatok majetku

sťažovateľky. Zároveň zodpovedá skutočnosti, že platnosť dražby majetku sťažovateľky nie

je možné skúmať v štádiu vyhlásenia konkurzu, lebo o tom na základe žalôb o neplatnosť

dražby rozhodujú všeobecné súdy v iných konaniach. V rámci posudzovania dostatku

majetku postačujúceho na úhradu nákladov konania je potrebné prihliadnuť na tvrdenia

o spornosti majetku nadobudnutého dobrovoľnou dražbou, a preto je potrebné vytvoriť

priestor pre možnosť prerokovania sporného majetku s prípadným výsledkom v prospech

konkurznej podstaty. V prípade, že by sa kedykoľvek v priebehu konania zistil nedostatok

majetku sťažovateľky, súd bude môcť aj bez návrhu rozhodnúť o zrušení konkurzu pre

nedostatok majetku. V danom štádiu však takýto záver urobiť nemožno.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. -629 zo 16. januára 2013 bolo

prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľky mal vo vzťahu k tomuto konaniu krajský súd v rámci

odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.

Treba dodať, že sťažovateľka právo podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu aj

využila.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že skutkové a právne závery

krajského súdu treba považovať za dostatočné, úplné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa

nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka s týmito

závermi nesúhlasí, sama osebe nemôže zakladať porušenie označených práv.

Jadrom sťažnosti je veľmi podrobná a zložitá skutková a právna argumentácia

sťažovateľky, ktorou sa snaží preukázať, že v skutočnosti v čase vyhlásenia konkurzu

žiaden majetok nemala a nie sú dôvodné ani očakávania, že v závislosti od prebiehajúcich

súdnych sporov bude nejaký majetok možné v budúcnosti do podstaty pojať.

Podľa názoru ústavného súdu je argumentácia krajského súdu logická, keď považuje

za potrebné vytvoriť priestor na to, aby sa zistilo, či dostatočne veľký majetok bude možné

ustáliť v priebehu prebiehajúcich iných súdnych konaní. Sťažovateľka tým nie je dotknutá

na svojich právach, pretože ak sa predpoklad existencie majetku nenaplní, bude možné

konkurz zrušiť pre nedostatok majetku.

Ústavný súd považuje za signifikantnú aj skutočnosť, že z pohľadu ochrany práv

sťažovateľky a vychádzajúc z jej tvrdení, vyhlásenie konkurzu nemôže viesť v konečnom

dôsledku k porušeniu jej práv, keďže podľa jej vlastného tvrdenia nijaký majetok nemá.

Vyhlásenie konkurzu sa preto vo svetle argumentácie sťažovateľky javí ako krok, ktorý

nemôže mať pre ňu relevantné negatívne následky. Osobitne markantné je to vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa .

Samozrejme, odlišná by bola situácia, keby sťažovateľka tvrdila, že chce vo svojom

podnikaní pokračovať, čomu však vyhlásenie konkurzu bráni. V skutočnosti sa

sťažovateľka vlastne uchádza o svoj zánik ako subjektu práva, pretože ňou presadzované

rozhodnutie súdu o zastavení konania pre nedostatok majetku by malo zároveň za následok

výmaz sťažovateľky z obchodného registra a jej zánik ako subjektu práva bez právneho

nástupcu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013