Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 381/2013
PDF · 119.53 KB
No categories available
II. ÚS 381/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti W., a. s., zastúpenej A., s. r. o., vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 25 K 6/2012 a Krajským
súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 CoKR 4/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti W., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2013
doručená sťažnosť W., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 1
ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 25 K 6/2012 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod
sp. zn. 4 CoKR 4/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. júna 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 25 K 6/2012
z 27. februára 2012 bolo začaté konkurzné konanie voči sťažovateľke. Ďalším uznesením
okresného súdu rovnakej spisovej značky zo 7. mája 2012 bol ustanovený predbežný
správca s úlohou zistiť majetok sťažovateľky a vypracovať, resp. predložiť správy o stave
zisťovania jej majetku. Uznesením okresného súdu č. k. 25 K 6/2012-185 z 2. júla 2012 bol
vyhlásený konkurz na majetok sťažovateľky a súčasne bol ustanovený správca. Uznesenie
okresného súdu o vyhlásení konkurzu bolo krajským súdom zrušené a vec bola vrátená
okresnému súdu na ďalšie konanie. Následným uznesením okresného súdu č. k.
25 K 6/2012-629 zo 16. januára 2013 bol vyhlásený znova konkurz na majetok
sťažovateľky a bol tiež ustanovený správca. Napokon uznesením krajského súdu č. k.
4 CoKR 4/2013-693 z 26. marca 2013 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 16. apríla 2013, keďže 15. apríla 2013 bolo zverejnené
v Obchodnom vestníku.
Podľa názoru sťažovateľky nebola splnená zákonná podmienka vyhlásenia konkurzu,
ktorou je dostatok majetku dlžníka potrebný na vyhlásenie konkurzu. V skutočnosti totiž
sťažovateľka nemá žiaden majetok a neboli preukázané ani žiadne odporovateľné právne
úkony sťažovateľky pred vyhlásením konkurzu. Zo správy predbežného správcu vyplynulo,
že sťažovateľka nemá žiaden finančný majetok a nie je ani majiteľkou cenných papierov.
Je registrovaná ako záložca a je zapísaná ako vlastníčka dvoch pozemkov v obci K. Zistil
tiež, že sa vedú viaceré súdne spory o určenie neplatnosti záložných práv. Napokon
konštatoval, že nie je možné určiť, či sťažovateľka má dostatok majetku postačujúceho
na úhradu trov konkurzu. Krajský súd zaujal stanovisko, podľa ktorého sú vecne správne
zistenia okresného súdu o hodnote majetku sťažovateľky najmä s prihliadnutím na hodnoty,
o ktoré bol majetok sťažovateľky ukrátený právnymi úkonmi, pri ktorých možno
odôvodnene predpokladať ich odporovateľnosť. Sťažovateľka s týmto záverom polemizuje
a podrobne rozoberá skutkové a právne okolnosti jednotlivých sporných prípadov. Osobitne
zdôrazňuje, že záložné právo k nehnuteľnostiam bolo vykonané pred vyhlásením konkurzu,
a preto ani nehnuteľnosti sťažovateľka nevlastní. Podľa jej názoru zákon neustanovuje
predpoklad alebo hypotézu o existencii dostatočného majetku nevyhnutného na vyhlásenie
konkurzu, ale tento majetok musí byť preukázaný, čo sa však nestalo.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
25 K 6/2012 a krajským súdom pod sp. zn. 4 CoKR 4/2013 s tým, aby boli uznesenia
okresného súdu zo 16. januára 2013 a krajského súdu z 26. marca 2013 zrušené a vec bola
vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov vo výške 275,94 €.
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 CoKR 4/2013-693 z 26. marca 2013 vyplýva, že
ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 25 K 6/2012-629 zo 16. januára 2013.
Podľa názoru krajského súdu treba považovať za správny záver okresného súdu, podľa
ktorého je predpoklad, že sťažovateľka má majetok postačujúci aspoň na úhradu
pohľadávok proti podstate. Berie pritom do úvahy hodnotu majetku, o ktorú bol majetok
ukrátený v dôsledku právnych úkonov, pri ktorých možno odôvodnene predpokladať ich
odporovateľnosť. Nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky, podľa ktorého súd musí pri
posudzovaní majetnosti dlžníka vychádzať vždy iba zo stavu majetku ku dňu vyhlásenia
konkurzu, lebo by to odporovalo účelu a cieľu konkurzu, ako aj možnosti domáhať sa
odporovateľnými právnymi úkonmi vrátenia majetku do podstaty. Je správne, že na základe
tohto predpokladu s poukazom na prednesy účastníkov na pojednávaní 9. januára 2013,
doručených listín, účtovných súvah za obdobie predchádzajúce vyhláseniu konkurzu sa
ustálil záver, podľa ktorého je možné odôvodnene predpokladať dostatok majetku
sťažovateľky. Zároveň zodpovedá skutočnosti, že platnosť dražby majetku sťažovateľky nie
je možné skúmať v štádiu vyhlásenia konkurzu, lebo o tom na základe žalôb o neplatnosť
dražby rozhodujú všeobecné súdy v iných konaniach. V rámci posudzovania dostatku
majetku postačujúceho na úhradu nákladov konania je potrebné prihliadnuť na tvrdenia
o spornosti majetku nadobudnutého dobrovoľnou dražbou, a preto je potrebné vytvoriť
priestor pre možnosť prerokovania sporného majetku s prípadným výsledkom v prospech
konkurznej podstaty. V prípade, že by sa kedykoľvek v priebehu konania zistil nedostatok
majetku sťažovateľky, súd bude môcť aj bez návrhu rozhodnúť o zrušení konkurzu pre
nedostatok majetku. V danom štádiu však takýto záver urobiť nemožno.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 25 K 6/2012, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 25 K 6/2012-629 zo 16. januára 2013 bolo
prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľky mal vo vzťahu k tomuto konaniu krajský súd v rámci
odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.
Treba dodať, že sťažovateľka právo podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu aj
využila.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému krajským súdom pod sp. zn. 4 CoKR 4/2013. Túto časť sťažnosti treba
považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že skutkové a právne závery
krajského súdu treba považovať za dostatočné, úplné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa
nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka s týmito
závermi nesúhlasí, sama osebe nemôže zakladať porušenie označených práv.
Jadrom sťažnosti je veľmi podrobná a zložitá skutková a právna argumentácia
sťažovateľky, ktorou sa snaží preukázať, že v skutočnosti v čase vyhlásenia konkurzu
žiaden majetok nemala a nie sú dôvodné ani očakávania, že v závislosti od prebiehajúcich
súdnych sporov bude nejaký majetok možné v budúcnosti do podstaty pojať.
Podľa názoru ústavného súdu je argumentácia krajského súdu logická, keď považuje
za potrebné vytvoriť priestor na to, aby sa zistilo, či dostatočne veľký majetok bude možné
ustáliť v priebehu prebiehajúcich iných súdnych konaní. Sťažovateľka tým nie je dotknutá
na svojich právach, pretože ak sa predpoklad existencie majetku nenaplní, bude možné
konkurz zrušiť pre nedostatok majetku.
Ústavný súd považuje za signifikantnú aj skutočnosť, že z pohľadu ochrany práv
sťažovateľky a vychádzajúc z jej tvrdení, vyhlásenie konkurzu nemôže viesť v konečnom
dôsledku k porušeniu jej práv, keďže podľa jej vlastného tvrdenia nijaký majetok nemá.
Vyhlásenie konkurzu sa preto vo svetle argumentácie sťažovateľky javí ako krok, ktorý
nemôže mať pre ňu relevantné negatívne následky. Osobitne markantné je to vo vzťahu
k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Samozrejme, odlišná by bola situácia, keby sťažovateľka tvrdila, že chce vo svojom
podnikaní pokračovať, čomu však vyhlásenie konkurzu bráni. V skutočnosti sa
sťažovateľka vlastne uchádza o svoj zánik ako subjektu práva, pretože ňou presadzované
rozhodnutie súdu o zastavení konania pre nedostatok majetku by malo zároveň za následok
výmaz sťažovateľky z obchodného registra a jej zánik ako subjektu práva bez právneho
nástupcu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2013