Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 528/2013
PDF · 164.65 KB
No categories available
I. ÚS 528/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Š. D., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., PhD., P.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 S 106/2011
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžd 27/2012
z 15. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2013
doručená sťažnosť Š. D. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 1 S 106/2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžd 27/2012 z 15. marca 2013, ktorým
najvyšší súd potvrdil uznesenie krajského súdu o zastavení konania.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Okresného dopravného
inšpektorátu v P. (ďalej aj „správny orgán“) sp. zn. ORP-73/DI-2-SK-2010 z 29. apríla
2010 (ďalej aj „rozhodnutie správneho orgánu“) bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania
priestupku vedenia motorového vozidla bez vodičského oprávnenia. Z uvedeného dôvodu
mu bol uložený trest zákazu činnosti vedenia motorového vozidla v trvaní 24 mesiacov
a pokuta v sume 500 €.
3. Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľ nepodal proti rozhodnutiu
správneho orgánu v zákonom ustanovenej lehote odvolanie. S odstupom času sťažovateľ
podal podnet na preskúmanie mimoodvolacieho konania, ktorému Krajské riaditeľstvo
Policajného zboru v P. upovedomením z 2. augusta 2011 nevyhovelo. Proti nevyhoveniu
podnetu na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu v mimoodvolacom konaní podal
sťažovateľ 5. augusta 2011 na krajskom súde žalobu o preskúmanie zákonnosti
a postupu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v P. v konaní vedenom pod sp. zn.
KRP-P-94/KDI-BCP-2011 v spojení s rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu
v P. sp. zn. ORP-73/DI-2-SK-2010 z 29. apríla 2010, ktorú takto odôvodnil: „Správny
orgán uvedeného dňa 29. apríla 2010 prejednal priestupok v neprítomnosti sťažovateľa,
ako aj jeho splnomocneného zástupcu, pričom uznal sťažovateľa vinným a vyhotovil
rozhodnutie. Deň pred vydaním predmetného rozhodnutia dňa 28. apríla 2010
splnomocnený zástupca sťažovateľa ospravedlnil svoju neúčasť na procesnom úkone
termínovanom na 29. apríl 2010, pričom k tomuto ospravedlneniu priložil plnú moc
na zastupovanie sťažovateľa v uvedenom konaní. ... Údaj o čase doručenia správnemu
orgánu sa v správnom spise nenachádza, keďže táto časť poštovej obálky je z nej
vystrihnutá. V odôvodnení rozhodnutia sa správny orgán vyporiadal iba s neúčasťou
sťažovateľa, s neúčasťou splnomocneného zástupcu sa nevysporiadal, pričom súčasne
konštatoval, že do konania nebola priložená ani plná moc. Napriek tvrdeniu o neexistencii
plnej moci správny orgán doručoval rozhodnutie splnomocnenému zástupcovi, ktoré mal
podľa kópie doručenky nachádzajúcej sa v správnom spise doručiť dňa 3. 6. 2010.
Aj napriek tomu, však správny orgán vyznačil právoplatnosť rozhodnutia až dňom 17. 2.
2011, po údajnom odmietnutí prevzatia sťažovateľom.“
4. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 S 106/2011 z 8. marca 2012 súdne konanie
zastavil. Najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa uznesením sp. zn. 10 Sžd 27/2012
z 15. marca 2013 uznesenie krajského súdu potvrdil s odôvodnením, že žaloba smerovala
proti upovedomeniu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom.
5. Sťažovateľ porušenie svojho práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vidí
najmä v tom, že „... bez ohľadu na to, či bol zákonný postup nadriadeného správneho
orgánu, ktorým bez odôvodnenia prípisom oznámil, že dôvody na preskúmanie rozhodnutia
nie sú dané, mali súdy o žalobe rozhodnúť rozsudkom, v ktorom by zdôvodnili zákonnosť
alebo nezákonnosť tohto postupu. Zastavením konania súdy odňali sťažovateľovi právo
na prieskum rozhodnutia. Zastavenie konania nie je preskúmaním zákonnosti postupu
správneho orgánu. Preskúmaním postupu by bolo iba vydanie rozsudku, v ktorom by súdy
žalobu zamietli alebo jej vyhoveli.“.
6. Z už uvedených dôvodov sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa 8. 3. 2012, sp. zn. 1 S/106/2011,
právoplatným dňa 3. 4. 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
15. 3. 2013, sp. zn. 10 Sžd/27/2013 (správne má byť 2012, pozn.), právoplatným dňa
3. 4. 2013 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1 a ods. 2
Ústavy SR .
Ústavný súd predmetné rozhodnutia zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Prešov,
aby vo veci znovu konal a rozhodol.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“
II.
7. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
9. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu ide o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
10. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok)
v znení neskorších predpisov rozhodnutie, ktoré je právoplatné, môže z vlastného alebo
iného podnetu preskúmať správny orgán najbližšie vyššieho stupňa nadriadený správnemu
orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal (§ 58), ak ide o rozhodnutie ústredného orgánu štátnej
správy, jeho vedúci na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie (§ 61 ods. 2).
11. Podľa § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
upravujúceho rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
12. Podľa § 250b ods. 1 OSP žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia
rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje
inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.
13. Podľa § 250d ods. 3 OSP súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala
oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže
byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých
odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je
zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti
uzneseniu je prípustné.
14. Ústavný súd po posúdení námietok sťažovateľa dospel k záveru, že uznesenie
najvyššieho súdu z 15. marca 2013 v nadväznosti na uznesenie krajského súdu z 8. marca
2012 nevykazuje nedostatky namietané sťažovateľom.
15. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na právnu úpravu § 65 a nasl. Správneho
poriadku upravujúcu proces preskúmania rozhodnutia mimoodvolacieho konania. Z právnej
úpravy je zrejmé, že konanie o preskúmanie rozhodnutia mimoodvolacieho konania
je mimoriadnym opravným prostriedkom a začína sa buď ex offo, alebo na základe podnetu
tretej osoby a je začaté dňom, keď správny orgán urobil voči účastníkovi prvý úkon
(§ 18 ods. 2 Správneho poriadku). V prípade, ak správny orgán po podaní podnetu tretej
osoby nezistí dôvod na preskúmanie rozhodnutia mimoodvolacieho konania, oznámi
to osobe, ktorá podnet podala, len úradným listom, nevydáva o tom rozhodnutie.
Písomnosť Krajského riaditeľstva Policajného zboru v P. „Odvolanie voči právoplatnému
rozhodnutiu o priestupku – upovedomenie“ z 2. augusta 2011 nemá náležitosti rozhodnutia
predpokladané § 47 Správneho poriadku; uvedenú skutočnosť predpokladá samotný
Správny poriadok, a preto nemôže byť ako taká predmetom postupu podľa § 247 a nasl.
OSP.
16. Ústavný súd dospel k názoru, že najvyšší súd a krajský súd postupovali správne,
keď zastavili konanie sťažovateľa s poukazom na to, že písomnosť Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v P. „Odvolanie voči právoplatnému rozhodnutiu o priestupku –
upovedomenie“ z 2. augusta 2011, ktorá mala byť predmetom preskúmania súdom,
nespĺňala požiadavky právoplatného a vykonateľného rozhodnutia podľa § 250d ods. 3
OSP. V tomto smere nie je možné akceptovať námietku sťažovateľa, že súdy sa
„... odmietli zaoberať prieskumom zákonnosti postupu správneho orgánu a konanie
zastavili, hoci: mali vo veci rozhodnúť rozsudkom, mali žalobe vyhovieť pre nezákonnosť
postupu správnych orgánov a mali žalobe vyhovieť z dôvodu nepredloženia úplného
a originálneho správneho spisu“. Všeobecné súdy pri podaní každého návrhu a žaloby sú
povinné skúmať, či predmetné podanie spĺňa zákonom predpísané náležitosti pre daný druh
podania ako podmienky konania. Procesné posúdenie písomnosti z pohľadu splnenia
zákonných predpokladov pri žalobách v správnom súdnictve je conditio sine qua non preto,
aby všeobecný súd mohol vo veci konať. V tejto súvislosti si dovoľujeme dať sťažovateľovi
do pozornosti najmä možnosť postupu podľa piatej hlavy piatej časti OSP.
17. Skutočnosť, že sťažovateľ, zastúpený právnym zástupcom, nezvolil v procese
realizácie svojich práv pred orgánmi štátnej moci vhodné prostriedky ochrany, ktoré logicky
a zákonne viedli k zastaveniu konania sťažovateľa všeobecnými súdmi, nie je možné
preklenúť podaním predmetnej ústavnej sťažnosti, a to napriek tomu, že sťažovateľ sa cíti
byť na svojich právach dotknutý postupom správneho orgánu.
18. Ústavný súd na základe už uvedených súvislostí konštatuje, že názor sťažovateľa,
že zastavením konania mu súdy „... odňali právo na prieskum rozhodnutia“, nie je správny
z dôvodu, že postup všeobecných súdov v predmetnej právnej veci je zákonným vyústením
konania sťažovateľa a postupom Občianskym súdnym poriadkom právne upraveným
a predvídaným (§ 250d ods. 1 OSP).
19. Ústavný súd v načrtnutých súvislostiach konštatuje, že napadnuté rozhodnutia
všeobecných súdov z pohľadu oprávnení preskúmavať predmetné rozhodnutia zverených
ústavnému súdu neporušili práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces garantované
20. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľa v sťažnosti (priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2013