Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 525/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť T. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B.,

ktorou namietal porušenie a základných práv podľa

, 2 a 5 a , ako aj práva podľa

ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko B. sp. zn. z̶ 13. februára 2013

a jemu predchádzajúcim postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. a sp. zn. z 27. februára 2013 a im predchádzajúcim

postupom, a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla

2013 doručená sťažnosť T. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 141

(ďalej len „“) a základných práv podľa , 2

a 5 a , ako aj práva podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko B. (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn.

BB-3 T 4/2013 z 13. februára 2013 a jemu predchádzajúcim postupom a uzneseniami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

a sp. zn. z 27. februára 2013 a im predchádzajúcim postupom.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je spolu s ďalšími jedenástimi

obvinenými trestne stíhaný na základe obžaloby podanej prokurátorom Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna

prokuratúra“), pretože je dôvodne podozrivý zo spáchania zločinu založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a z účastníctva na zločine

neodvedenia dane a poistného podľa a , a to na tom

skutkovom základe, ako je uvedené v obžalobe. Obžaloba bola podaná špecializovanému

súdu 28. januára 2013. Sťažovateľ sa v tom čase nachádzal vo väzbe. Pre účely rozhodnutia

o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa a obvineného Ing. R. G. nariadil predseda senátu

špecializovaného súdu na 13. február 2013 neverejné zasadnutie. Sťažovateľ v úvode svojho

výsluchu na tomto neverejnom zasadnutí vzniesol námietku zaujatosti proti predsedovi

senátu špecializovaného súdu konajúceho vo veci sťažovateľa JUDr. J. H. Neverejné

zasadnutie bolo preto prerušené pre účely rozhodnutia o vznesenej námietke zaujatosti

predsedu senátu. Senát špecializovaného súdu rozhodol o námietke zaujatosti uznesením

sp. zn. z 13. februára 2013 (ďalej len „uznesenie z 13. februára 2013“) tak,

že predseda senátu JUDr. J. H. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania v trestnej veci proti sťažovateľovi vedenej na špecializovanom súde

pod sp. zn. . Uznesenie bolo vyhlásené na verejnom zasadnutí v prítomnosti

sťažovateľa, ktorý proti nemu hneď po vyhlásení podal sťažnosť. Po vyhlásení

tohto uznesenia špecializovaný súd pokračoval vo verejnom zasadnutí a uznesením

sp. zn. -565 z 13. februára 2013 rozhodol o ponechaní sťažovateľa

(a aj obvineného Ing. R. G., pozn.) vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b)

a c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Sťažovateľ podal sťažnosť aj proti tomuto uzneseniu špecializovaného

súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jeho ponechaní vo väzbe. O sťažnostiach podaných

sťažovateľom rozhodol najvyšší súd samostatnými uzneseniami. Najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 27. februára 2013 zamietol sťažnosť proti uzneseniu

špecializovaného súdu z 13. februára 2013, ktorým bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti

podanej sťažovateľom. Uznesením sp. zn. z 27. februára 2013 bola

zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. -565

z 13. februára 2013, ktorým bolo rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.

3. Sťažovateľ sa v sťažnosti zameriava predovšetkým na vyjadrenie nesúhlasu

so záverom špecializovaného súdu, ktorý bol následne potvrdený aj najvyšším súdom,

o nezaujatosti sudcu JUDr. J. H. vo veci sťažovateľa. Sťažovateľ námietku zaujatosti proti

zákonnému sudcovi odôvodnil žalobou o ochranu osobnosti, ktorý podal proti JUDr. J. H.

21. januára 2013 na Okresnom súde Banská Bystrica. Žaloba bola podaná v čase, keď bol

JUDr. J. H. sudcom pre prípravné konanie a rozhodoval o väzbe sťažovateľa či o použití

informačno-technických prostriedkov. Následne 28. januára 2013 bola na sťažovateľa

a ostatných obvinených podaná prokurátorom špeciálnej prokuratúry obžaloba a vec bola

pridelená do senátu špecializovaného súdu 3 T, v ktorom je predsedom JUDr. J. H.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že takýto ďalší postup nemohol predpokladať, a preto jeho námietku

zaujatosti nemožno hodnotiť ako zámer paralyzovať špecializovaný súd a zabrániť

rozhodnutiu v jeho trestnej veci. Podľa sťažovateľa sudca, ktorý má rozhodovať o vine

a trestne, nemôže byť nezávislý vo vzťahu k tomu obžalovanému, s ktorým

je v občianskoprávnom spore. Sťažovateľ tiež poukázal na rozhodnutie zákonného sudcu

premiestniť ho do Ústavu na výkon väzby B., z čoho odvodzuje sťažovateľ primárne

rozhodnutie sudcu naďalej ho vo väzbe ponechať, ako aj na jeho predchádzajúcu

rozhodovaciu činnosť v prípravnom konaní. Sťažovateľ namieta vo vzťahu k uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2013 z 13. februára 2013 nedostatočné

odôvodnenie, pretože podľa neho najvyšší súd nezaujal jasné stanovisko k uplatneným

argumentom proti postupu zákonného sudcu.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné právo T. B. na prerokovanie veci zákonným sudcom podľa čl. 5 ods. 4

v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a uzneseniami Špecializovaného trestného súdu v P., pracovisko B. sp. zn.

z 13.2.2013 a postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu SR z 27. 2. 2013

a z 27. 2. 2013 porušené bolo.

2. Základné právo T. B., že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa Slovenskej

republiky postupom a uzneseniami Špecializovaného trestného súdu v P., pracovisko B.

sp. zn. z 13. 2. 2013 a postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu SR

z 27. 2. 2013 a z 27. 2. 2013 porušené bolo.

3. Základné právo T. B. na dodržaní základných princípov nezávislosti súdnictva

podľa , postupom a uzneseniami Špecializovaného

trestného súdu v P., pracovisko B. sp. zn. z 13. 2. 2013 a postupom

a uzneseniami Najvyššieho súdu SR z 27.2.2013 a z 27. 2. 2013

porušené bolo.

4. Základné právo T. B. na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Čl. 46 ods. 1 v spojení

s , 2 a 5 postupom a uznesením Najvyššieho súdu

SR z 27. 2. 2013 porušené bolo.

5. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR - zo dňa 27. 2. 2013

a uznesenie Najvyššieho súdu SR - zo dňa 27. 2. 2013 a vec sa vracia

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

6. Špecializovaný trestný súd v P., pracovisko B. a/alebo Najvyšší súd SR je povinný

uhradiť T. B. trovy konania v sume 331,15 € (za dva úkony právnej pomoci a paušál

vrátane DPH) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. J. S., Advokátska kancelária, B.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

7. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnosti sťažovateľa vymedzil tak, že

je ním namietané porušenie základného práva zaručeného v

a ustanovenia , práv zaručených v a dohovoru

uznesením špecializovaného súdu z 13. februára 2013 a jemu predchádzajúcim postupom,

ako aj uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. a sp. zn.

z 27. februára 2013 a im predchádzajúcim postupom. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. februára 2013 sťažovateľ navyše namieta porušenie práva

podľa , 2 a 5 v zmysle riadneho odôvodnenia rozhodnutia.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením špecializovaného súdu

z 13. februára 2013

8. Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie špecializovaného súdu z 13. februára 2013,

ústavný súd preto vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto

rozhodnutiu mal sťažovateľ možnosť podať na najvyššom súde sťažnosť ako riadny

opravný prostriedok podľa príslušných ustanovení procesného kódexu (),

v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné skutkové a právne okolnosti danej veci, ako aj

prípadné pochybenie špeciálneho súdu. Túto možnosť sťažovateľ reálne využil a sťažnosť

podal, ktorú zároveň riadne odôvodnil. Sťažovateľ realizáciou svojich práv v priebehu

trestného konania teda mal možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv

v sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto

časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a , ustanovenia , ako aj práv podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára

2013

9. Rozhodujúca časť argumentácie sťažovateľa sa týka uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. februára 2013. Týmto uznesením bola zamietnutá sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu z 13. februára 2013 o námietke

zaujatosti vznesenej sťažovateľom proti predsedovi senátu. Podľa sťažovateľa sa najvyšší

súd nevyjadril ku konkrétnym okolnostiam, ktorými sťažovateľ odôvodňoval vznesenú

námietku zaujatosti. Predovšetkým sa sťažovateľ nestotožňuje so záverom o nestrannosti

predsedu senátu, pretože proti nemu podal žalobu o ochranu osobnosti, čo prirodzene musí

mať vplyv na postoj sudcu voči nemu. Tým, že sudca JUDr. J. H. nebol vylúčený

z vykonávania úkonov v trestnom konaní proti sťažovateľovi, boli porušené jeho označené

práva podľa a dohovoru v zmysle práva na nezávislý a nestranný súd.

10. Základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

a v jeho rámci právo na prejednávanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru, je v trestnom konaní garantované prostredníctvom

inštitútu vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov trestného konania pre zaujatosť v zmysle

ustanovení a . Obsahom základného práva na prerokovanie

veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb

a vylúčiť nimi namietaného sudcu z ďalšieho vykonávania úkonov trestného konania

pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie nestranným súdom je len

povinnosť prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z vykonávania

úkonov trestného konania pre zaujatosť. Rozhodnutie musí byť odôvodnené tak, aby

poskytovalo odpoveď na tie podstatné otázky, ktoré majú vplyv na naplnenie hypotézy

uvedenej v .

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal

konkrétnymi dôvodmi, ktorými sťažovateľ odôvodnil námietku zaujatosti sudcu JUDr. J. H.

V úvode najvyšší súd poukázal na znenie ustanovenia a jeho

reálne uplatnenie pri zabezpečovaní nestrannosti trestného konania. V odôvodnení najvyšší

súd zrozumiteľne objasnil, za akých okolností by bolo možné mať pochybnosti

o nezaujatosti sudcu pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo osobám uvedeným v § 31

ods. 1 . Po zhodnotení týchto kritérií najvyšší súd posúdil samotnú

žalobu podanú sťažovateľom proti konajúcemu sudcovi, ktorou sťažovateľ odôvodňoval

námietku zaujatosti. Podľa najvyššieho súdu takáto žaloba obvineného (sťažovateľa, pozn.)

proti sudcovi nie je sama osebe takým pomerom k obvinenému resp. k prejednávanej veci,

ktorá by ovplyvňovala nezaujatosť sudcu pri rozhodovaní v trestnej veci sťažovateľa.

Najvyšší súd zaujal stanovisko aj k ďalšej námietke sťažovateľa, týkajúcej sa postupu sudcu

pri rozhodovaní o premiestnení sťažovateľa do Ústavu na výkon väzby B. Tento postup

vyhodnotil najvyšší súd ako účelný, ktorý bol navyše plne v právomoci konajúceho sudcu,

a preto nevyvoláva pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Najvyšší súd zaujal korektné

stanovisko aj k námietkam sťažovateľa vzťahujúcim sa na predošlé rozhodnutia sudcu

JUDr. J. H. Najvyšší súd zároveň správne poukázal na ,

podľa ktorého námietku zaujatosti nemožno odôvodniť iba procesným postupom súdu.

Z uvedeného dôvodu najvyšší súd nepovažoval sťažnosť podanú sťažovateľom proti

uzneseniu špecializovaného súdu z 13. februára 2013 za dôvodnú, preto ju podľa § 193

ods. 1 písm. c) zamietol.

11. Ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za dôkladne

a kvalifikovane odôvodnené, ktoré nevzbudzuje žiadne pochybnosti o objektívnom

posúdení všetkých skutočností, ktoré tvorili námietku zaujatosti proti sudcovi konajúcemu

v trestnej veci sťažovateľa. Skutočnosť, že najvyšší súd neuznal ním uvádzané skutočnosti

ako dôvod na vylúčenie sudcu z úkonov trestného konania, nemá za následok porušenie

jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle

práva na prejednanie nezávislým a nestranným súdom. Súčasťou týchto práv nie je ani

povinnosť súdu uznať dôvody zaujatosti uvádzané oprávnenou osobou, resp. vyhovieť

námietke zaujatosti.

Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd hodnotí sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú, keďže pri jej predbežnom prerokovaní nezistil možnosť porušenia

označených základných práv, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáhal. Zjavná

neopodstatnenosť sťažnosti je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom

prerokovaní podľa .

12. Sťažovateľ sa v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. februára 2013 domáhal aj ochrany základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru.

Uvedeným uznesením bolo rozhodované o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom

proti sudcovi JUDr. J. H., konkrétne išlo o preskúmanie sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu špecializovaného súdu z 13. februára 2013 o námietke zaujatosti. Uvedené

uznesenie sa preto netýkalo rozhodovania o väzbe sťažovateľa, prípadne o akomkoľvek

obmedzení osobnej slobody sťažovateľa. Preto niet príčinnej súvislosti, ktorá by spájala

uvedené uznesenie najvyššieho súdu s možnosťou porušenia základného práva podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 či práva podľa dohovoru. Absencia príčinnej súvislosti

medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2013 a právami,

ktorých ochrany sa sťažovateľ v sťažnosti domáhal, je dôvodom na jej odmietnutie ako

zjavne neopodstatnenej podľa .

13. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa ,

ktorého ochrany sa sťažovateľ domáhal, ústavný súd uvádza, že sa v ňom upravuje výkon

súdnictva v Slovenskej republike a základné atribúty súdnej moci. Jeho obsahom však nie

sú konkrétne základné práva alebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľ mohol pred

ústavným súdom v konaní podľa domáhať. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

, , ako aj práv podľa a dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2013

14. Sťažovateľ podal sťažnosť aj proti uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. februára 2013. Uvedeným rozhodnutím bola zamietnutá sťažnosť

sťažovateľa (a obvineného Ing. R. G., pozn.) proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn.

-565 z 13. februára 2013, ktorým bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe [§ 72

ods. 1 písm. e) ]; teda je rozhodnutím o osobnej slobode. Sťažovateľ

v tejto časti sťažnosť bližšie neodôvodňuje. Z celkového kontextu sťažnosti vyplýva,

že sťažovateľ nesúhlasí s ďalším ponechaním vo väzbe.

15. V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), podľa ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej ďalšom

trvaní chráni prostredníctvom ustanovení čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde

et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77

atď.), resp. ustanovení , pretože tieto predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu

dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než akú má

na mysli dohovoru, resp. . Ustanovenia dohovoru

a totiž zahŕňajú tak hmotné, ako aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu

vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu

o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné

ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie

garantujúce základné právo na súdnu ochranu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti

sťažnosti konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. rozhodujúceho o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného

o ponechaní sťažovateľa vo väzbe namietal porušenie takých práv, ktoré na konanie

a rozhodovanie o nej nie sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom

na nedostatok príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie svojho základného práva zaručeného v a práva

zaručeného v dohovoru odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

16. Článok 5 ods. 4 dohovoru poskytuje právo zatknutej osobe alebo inak slobody

pozbavenej osobe podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne

o zákonnosti pozbavenia jej slobody a nariadi jej prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné. Napadnutým uznesením sp. zn. z 23. februára 2013 však najvyšší

súd nerozhodoval o návrhu sťažovateľa týkajúceho sa jeho väzby, ale išlo o plnenie

povinnosti vyplývajúcej súdu z . Najvyšší súd po podaní

obžaloby špeciálnym prokurátorom nariadil neverejné zasadnutie, na ktorom rozhodol

o väzbe sťažovateľa aj obvineného Ing. R. G.

Odhliadnuc od tejto skutočnosti hodnotí ústavný súd uvedené uznesenie najvyššieho

súdu ako presvedčivo odôvodnené aj z hľadiska existencie formálnych a materiálnych

dôvodov. Najvyšší súd dôsledne objasnil naplnenie dôvodov väzby uvedených v § 71 ods. 1

písm. b) a c) , t. j. kolúznej a preventívnej väzby. Jeho závery sú v tomto

smere logické a plne akceptovateľné. Najvyšší súd sa preto zhodol s názorom

špecializovaného súdu o tom, že u sťažovateľa aj naďalej trvajú dôvody väzby. Ústavný súd

hodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako dostatočne odôvodnené, nevzbudzujúce

žiadne pochybnosti o správnosti a úplnosti jeho záverov.

17. Tieto všetky okolnosti sú preto dôvodom, pre ktorý ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť.

18. Vo vzťahu k základnému právu podľa , ktorého porušenia sa

sťažovateľ domáhal aj vo vzťahu k uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn.

z 27. februára 2013, ústavný súd zotrváva na svojom stanovisku uvedenom v odseku 13

tohto uznesenia, na ktorý aj v tejto časti sťažnosti v plnom rozsahu odkazuje.

19. Ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti uzneseniam najvyššieho

súdu sp. zn. a sp. zn. z 27. februára 2013 a predchádzajúcim

postupom, odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keďže pri jej predbežnom prerokovaní

nezistil možnosť porušenia označených základných práv, ktorej reálnosť by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal

ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013