Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)IV. ÚS 492/2013
PDF · 148.4 KB
No categories available
IV. ÚS 492/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. P., nar..., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 1 T 48/2007 z 29. júna 2011 a uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos 84/2011 z 5. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2013
doručená sťažnosť J. P. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
1 T 48/2007 z 29. júna 2011 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 Tos 84/2011 z 5. októbra 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd označeným uznesením rozhodol,
že sťažovateľ vykoná trest odňatia slobody v trvaní jeden rok uložený mu trestným
rozkazom z 18. mája 2007, a súčasne ho zaradil na jeho výkon do ústavu so stredným
stupňom stráženia. Sťažovateľ sa po vyhlásení uznesenia vzdal práva podať sťažnosť.
Krajský súd preto jeho sťažnosť zamietol ako podanú osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala.
Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu okresného súdu z 29. júna 2011 dovolanie, ktoré
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietol uznesením sp. zn.
3 Tdo 35/2012 z 27. júna 2012 ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je
prípustné. Najvyšší súd v odôvodnení uviedol, že sťažovateľ „naplnenie dovolacích
dôvodov videl v tom, že mu súd premenil podmienečný trest bez prítomnosti ustanoveného
obhajcu, hoci vzhľadom k tomu, že sa nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody tu boli
splnené podmienky na povinnú obhajobu a súd mal preukázané, že obvinený nemal dostatok
finančných prostriedkov“. Najvyšší súd s odkazom na § 368 ods. 1 Trestného poriadku
v znení účinnom od 1. septembra 2011 uviedol, že dovolanie sťažovateľa nesmeruje proti
žiadnemu z tzv. meritórnych rozhodnutí vymenovaných v tomto ustanovení. V závere
poukázal, že určitou výnimkou z tohto ustanovenia je § 371 ods. 2 Trestného poriadku,
ktorý umožňuje ministrovi spravodlivosti podať dovolanie aj vtedy, ak napadnutým
rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného zákona alebo Trestného poriadku
o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený.
Sťažovateľ následne podal ministrovi spravodlivosti podnet na podanie
mimoriadneho dovolania. Podnet bol vybavený prípisom č. 25766/2012-61/D/690
z 23. januára 2013 tak, že bol odložený. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) v ňom sťažovateľovi oznámilo, že jeho „podnet na
podanie dovolania je síce dôvodný, avšak proti Vami napádanému rozhodnutiu dovolanie
nie je prípustné vzhľadom na ustanovenie § 567j ods. 7 Tr. por., podľa ktorého ak
rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť pred 1. septembrom 2011, použije sa
ustanovenie § 371 v znení účinnom do 31. augusta 2011“. S poukazom na to, že uznesenie
okresného súdu z 29. júna 2011 nadobudlo právoplatnosť 29. júna 2011, ministerstvo
spravodlivosti s odvolaním sa na § 371 ods. 1 a 2 Trestného poriadku v znení účinnom do
31. augusta 2011 uviedlo, že proti rozhodnutiu, ktoré napáda sťažovateľ, nemožno podať
dovolanie.
Sťažovateľ v závere sťažnosti uvádza, že sa obracia na ústavný súd po márnom
vyčerpaní dostupných prostriedkov nápravy a žiada, aby ústavný súd preskúmal rozhodnutia
okresného súdu a krajského súdu, ktorými mu „bolo odopreté právo na obhajcu ako aj
premenená podmienka po stanovenej zákonnej lehote“.
II.
Podľa čl. 127 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne „... ak
o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd“.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažnosť nespĺňa náležitosti podľa § 20
ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde (chýba návrh na rozhodnutie, kvalifikované odôvodnenie
a splnomocnenie na zastupovanie advokátom), tieto nedostatky by však bolo možné
odstrániť. Ústavný súd však zistil, že nie sú splnené ďalšie podmienky konania (nedostatok
právomoci ústavného súdu, oneskorené podanie sťažnosti); tieto nedostatky sú však
neodstrániteľné, a preto ústavný súd sťažovateľa na ich odstránenie ani nevyzýval.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 48/2007 z 29. júna 2011
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu.
V sťažnosti tvrdí, že konanie okresného súdu je postihnuté vadou, ktorá bola
prekážkou vykonania verejného zasadnutia, a teda okresný súd vôbec nemal rozhodovať,
pretože napriek povinnej obhajobe nemal v tomto konaní obhajcu. Pritom táto okolnosť je
významná aj pre posúdenie vyhlásenia sťažovateľa, že sa vzdáva svojho práva podať
sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu. Napriek tomuto vyhláseniu sťažovateľ sťažnosť
podal. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa napadnutým uznesením z 5. októbra 2011 odmietol
z dôvodu, že ju podala neoprávnená osoba, ktorá sa jej výslovne vzdala.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol oprávnený proti namietanému uzneseniu
okresného súdu podať sťažnosť riadny opravný prostriedok krajskému súdu, ktorú
považuje za účinný prostriedok nápravy, ktorým sťažovateľ mohol dosiahnuť zrušenie
uznesenia okresného súdu. Bolo vecou sťažovateľa, ako s týmto svojím oprávnením naloží.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 84/2011 z 5. októbra 2011
Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu.
Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Nedodržanie tejto lehoty je
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene. V prípade podania sťažnosti po
uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto
lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Tos 84/2011 z 5. októbra 2011 sa stalo
právoplatným a vykonateľným [§ 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] okamihom jeho
vydania, t. j. 5. októbra 2011. Počítajúc lehotu dvoch mesiacov na podanie sťažnosti od
tohto dátumu, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti je podaná po jej
uplynutí, a preto ju v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene. Ústavný súd vzhľadom na
oneskorenosť sťažnosti nemohol skúmať konformitu účinkov postupu a rozhodnutia
krajského súdu so sťažovateľom označeným základným právom.
Čo sa týka momentu začatia počítania dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti
ústavnému súdu, ústavný súd poukazuje na to, že nemohol považovať za využitie účinného
prostriedku nápravy vo veci sťažovateľa podanie dovolania, ktorým sťažovateľ napádal
rozhodnutie, proti ktorému Trestný poriadok (§ 368) tento mimoriadny opravný prostriedok
nepripúšťa. Za účinný prostriedok, ktorého využitie ústavný súd vyžaduje pred podaním
sťažnosti, nemožno považovať ani podanie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania
ministrovi spravodlivosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru
(napr. II. ÚS 169/06), podľa ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ
(sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky
nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2013