Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 354/2013
PDF · 213.61 KB
No categories available
III. ÚS 354/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P. V., Z., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska
kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na osobnú slobodu zaručeného čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre a jeho rozsudkom z 11. septembra
2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To/74/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra
2012 doručená sťažnosť P. V., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), čl. 50 ods. 2 ústavy, základného práva na osobnú slobodu zaručeného
čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
a jeho rozsudkom z 11. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To/74/2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 99/2010 z 28. marca 2012 uznaný
vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený
trest odňatia slobody v trvaní jedného roka s podmienečným odkladom jeho výkonu
na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov.
O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom
sp. zn. 1 To/74/2012 z 11. septembra 2012, ktorým bol sťažovateľ po zrušení
prvostupňového rozsudku uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156
ods. 1 Trestného zákona a bol mu uložený peňažný trest v sume 300 €.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu
jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny,
čl. 50 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ svoje námietky opiera o argumentáciu, v ktorej uvádza:
„Súd obchádza obranu sťažovateľa a nevysporiadava sa s ňou, vyberá si len tie
dôkazy, ktoré zapadajú do skutkovej verzie zvolenej vopred súdom, vychádzajúcej
z predpokladu viny sťažovateľa a obranu sťažovateľa odmieta postupom, ktorý je v rozpore
so všeobecne uznávanými postupmi súdnej praxe, vyplývajúcej z konštantnej judikatúry.
Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné
a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obvineného, sú
právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je
potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako
i s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Možno poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
3 ÚS 617/2000 zo dňa 4.10.2001, ktoré uvádza, že orgány činné v trestnom konaní
od najnižšieho po najvyšší stupeň nesmú vykonávať selekciu dôkazov, ktoré potvrdzujú
alebo vyvracajú vinu. Nikto nie je podľa vlastných kritérií oprávnený vykonávať selekciu
dôkazov a nesmie viesť konanie určitým smerom.
Ústavný súd Českej republiky po uvedenom rozhodnutí vydal celý rad podobných
rozhodnutí, ktoré poukazujú na citované rozhodnutie vo svojich odôvodneniach.
Sťažovateľ sa domnieva, že predmetná vec je prípadom, ktorý možno pod selekciu
dôkazov podriadiť a prípadné vyhovenie jeho sťažnosti by bolo veľmi podstatným prínosom
pre súdnu prax.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho
sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 50 ods. 2 ústavy a jeho práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho rozsudkom
z 11. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To/74/2012, toto rozhodnutie zrušil,
vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 50 ods. 2 ústavy a jeho práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ, tak ako to sám uviedol vo svojej sťažnosti, vidí porušenie svojich
základných práv zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom v absencii
náležitého odôvodnenia, v ktorom by sa konajúci súd vysporiadal so sťažovateľom
prednesenou relevantnou argumentáciou.
Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu rozsudku krajského súdu, aby posúdil, či výkon
právomoci krajského súdu, a teda kvalita obsahu jeho rozhodnutia zodpovedá požiadavkám
kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných
súdov.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 2 T 99/2010 z 28. marca 2012 uznaný vinným z trestného činu
ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť, na tom
skutkovom základe, že „dňa 9. augusta 2009 v čase medzi 19.00 hodinou a 19.30 hodinou
v katastri obce Z. na účelovej komunikácii vedúcej od záhradkárskej oblasti smerom
na hlavnú cestu č. 1/63 fyzicky napadol poškodeného A. S., tým spôsobom, že poškodeného
zrazil na zem, následne drevenou palicou dlhou cca 1.20 m sa zahnal smerom na hornú
časť tela poškodeného, pričom poškodený sa snažil brániť a vykryť úder tým spôsobom, že
zdvihol pravú ruku nad hlavu, pričom ho obvinený viackrát udrel drevenou palicou do
pravej ruky v oblasti lakťa a predlaktia, čím poškodenému A. S. spôsobil trieštivú zlomeninu
lakťovej kosti s posunom kostných úlomkov, ktoré zranenie si vyžiadalo operáciu
na chirurgickom oddelení a následné liečenie v trvaní najmenej 6 týždňov“.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal v prvom rade na výpoveď
svedka poškodeného, ktorý vypovedal o útoku sťažovateľa, počas ktorého podľa vyjadrenia
poškodeného najviac úderov utrpel na hornej končatine, ktorou sa pred údermi sťažovateľa
bránil.
V ďalšom bode okresný súd prezentoval výpoveď ustanoveného znalca, ktorý sa
počas svojej výpovede na hlavnom pojednávaní pridržal vypracovaného znaleckého
posudku týkajúceho sa spôsobu vzniku zranenia poškodeného, v ktorom konštatoval:
„Mechanizmom vzniku tohto poranenia bolo priame násilie na oblasť ruky, kde došlo
k zlomenine. Šlo o značnú intenzitu lokalizovaného násilia, nakoľko došlo k trieštivej
zlomenine ruky. U poškodeného nešlo o typickú zlomeninu, ktorá nastáva pri páde. Táto
zlomenina, ktorú poškodený utrpel, sa volá obranná zlomenina, teda vzniká vtedy, keď
na svoju obranu nastaví ruku a priamym lokalizovaným násilím na oblasť lakťovej kosti.
Na vznik tohto poranenia stačí jeden úder. Z lekárskej správy nevyplývalo žiadne
opakované násilie, nemal žiadne krvné podliatiny na tele inde, mal len lokalizovanú
zlomeninu lakťovej kosti.“ Podľa odôvodnenia rozsudku okresného súdu znalec pripustil aj
možnosť vzniku tohto poranenia pádom, ale dodal, že je to málo pravdepodobné z dôvodu,
že pri takomto mechanizme zranenia vznikajú iné typy poranenia.
Okresný súd ďalej prezentoval výpoveď odborne kvalifikovaného svedka a lekársku
správu, ktoré zhodne potvrdili spoľahlivú zrakovú dispozíciu svedka poškodeného, a síce že
„vzhľadom na hodnoty ľavého a pravého oka mohol poškodený zo vzdialenosti 1-2 m veľmi
dobre vidieť osobu“.
Okresný súd ďalej odkázal na lekársku správu obsahujúcu popis zranenia
poškodeného, a to ako zlomeninu lakťovej kosti.
Okresný súd v rozsudku uviedol, že vyhodnotením výsledkov vykonaného
dokazovania (na základe výpovede svedka poškodeného, znaleckého posudku a lekárskych
správ) dospel ku skutkovému záveru, že u poškodeného došlo k zlomenine lakťovej kosti
v dôsledku úderov na túto kosť pri obrannom postoji. Okresný súd zdôraznil, že
mechanizmus zranenia opísaný v znaleckom posudku a kvalifikovaný ako typická
zlomenina pri obrannom postoji korešponduje s výpoveďou svedka poškodeného, ktorý ako
páchateľa označil sťažovateľa a u ktorého pochybnosti o spoľahlivosti jeho svedectva
z pohľadu fyzickej dispozície (zraková ostrosť) boli vyvrátené relevantnými dôkazmi.
Napokon okresný súd vyhodnotil aj výpovede svedkov svedčiacich v prospech
sťažovateľa, ktorí sťažovateľovi na kritický čas poskytli tzv. alibi, a to ako nevierohodné,
vzhľadom na ich pomer k osobe sťažovateľa (priatelia a príbuzní).
Sťažovateľ proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie, v ktorom „Vytýkal
súdu I. stupňa, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje právne úvahy, ktoré ho
viedli k záveru, že zranenie mal poškodenému spôsobiť práve on. Chýba aj hodnotenie
dôkazov za situácie, že tieto si vzájomne odporujú. Ak má súd hodnotiť vierohodnosť dvoch
skupín odlišných dôkazov, nemôže vierohodnosť niektorého z dôkazov odôvodniť len
okolnosťami svedčiacimi o vierohodnosti inej skupiny dôkazov.
Jediným usvedčujúcim dôkazom je výpoveď poškodeného. Táto nie je vierohodná,
pretože :
- pri výpovedí 17. 08. 2009 popísal skutok tak, že ho obžalovaný udrel asi 10-krát, aj
do nohy, pri útoku nikto iný nebol,
- pri výpovedi 07. 10. 2009 tvrdil, že pri útoku bol aj syn obžalovaného, ktorý ho tiež udrel
násadou od lopaty,
- na hlavnom pojednávaní 28. 04. 2011 uvádzal, že syn obžalovaného ho neudrel,
- znalec MUDr. G. Š. vylúčil mechanizmus zranenia opakovaným násilím, pričom na tele
poškodeného neboli žiadne krvné podliatiny, mal len lokalizovanú zlomeninu lakťovej kosti.
Tiež nevylúčil možnosť vzniku zranenia pádom na predmet vytŕčajúci zo zeme.
Poškodený vypovedal rozporne aj ohľadne svojej opilosti, nejasnosti sú v tom, či bol
kradnúť papriku svedkovi P. V. v deň, kedy došlo ku skutku, či vozidlo, na ktorom mal
obžalovaný prísť bolo nákladné alebo malo posuvné dvere. Poukázal tiež na povesť
poškodeného a jeho spôsob života, sústavné páchanie trestnej činnosti.
Skutok nespáchal, čo potvrdzujú svedkovia P. V., P. V. ml., J. V., S. V., K. T., I. T.,
E. V.“.
O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom
sp. zn. 1 To 74/2012 z 11. septembra 2012, ktorým bol sťažovateľ po zrušení
prvostupňového rozsudku uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví s odlišnou
kvalifikáciou v porovnaní s prvostupňovým rozsudkom (§ 156 ods. 1 Trestného zákona).
Krajský súd vo svojom rozhodnutí dôvodil takto:
„Súd I. stupňa na základe úplného, kontradiktórneho a zákonne vykonaného
dokazovania, po vyhodnotení dôkazov v súlade s kritériami uvedenými v § 2 ods. 12 Tr.
por., dospel v zásade k správnym skutkovým záverom, že skutok sa stal tak, ako je uvedený
v tzv. skutkovej vete napadnutého rozsudku.
V odôvodnení napadnutého rozsudku súd I. stupňa podrobne poukázal na obsah
vykonaných dôkazov. V súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. uviedol svoje právne
úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení jednotlivých dôkazov. Podrobne sa zaoberal
hodnotením výpovedí obžalovaného, svedka-poškodeného, svedeckých výpovedí, znaleckého
posudku a listinných dôkazov.
Obžalovaný bol zo spáchania skutku usvedčený predovšetkým priamym dôkazom -
výpoveďou poškodeného A. S., ktorá bola podporená objektívnymi dôkazmi -
lekárskymi správami a znaleckým posudkom z odboru zdravotníctvo, odvetvie
chirurgia a traumatológia.
V tomto smere preto nie je možné súhlasiť s tvrdením obžalovaného, že bol
usvedčený jediným usvedčujúcim dôkazom.
Znalec z odboru zdravotníctvo, odvetvie chirurgia a traumatológia na hlavnom
pojednávaní konanom 28. 04. 2011 potvrdil, že k zraneniu poškodeného došlo priamym
násilím na oblasť ruky, nejedná sa o zlomeninu, ktorá nastáva pri páde. Ide o typickú
obrannú zlomeninu, keď poškodený na svoju obranu nastavil ruku, na ktorú pôsobilo
lokalizované násilie na oblasť lakťovej kosti.
Poškodený vo výpovediach vypovedal o všetkých podstatných skutkových
okolnostiach zhodne, pričom podľa výpovede MUDr. J. M. netrpel žiadnym závažným
očným ochorením. Zraková ostrosť jeho očí v čase skutku bola veľmi dobrá, preto mohol
na vzdialenosť 1-2 metre, z ktorej na neho obžalovaný útočil, vidieť veľmi dobre.
Vzhľadom na uvedené dôkazy ani odvolací súd nemal pochybnosti o zranení
poškodeného a mechanizmu jeho vzniku, ku ktorému podľa záverov znaleckého posudku
došlo pri obrane voči útoku obžalovaného drevenou palicou.
Súd I. stupňa správne postupoval aj pri hodnotení svedeckých výpovedí rodinných
príslušníkov obžalovaného, z ktorých vyplýva snaha napomôcť mu zbaviť sa trestnej
zodpovednosti za spáchaný skutok a to aj v súhrne s priamym usvedčujúcim dôkazom.
Pokiaľ ide o obhajobu obžalovaného prezentovanú aj v odvolacom konaní, odvolací
súd túto vzhľadom na horeuvedené skutočnosti a vykonané dôkazy, na ktoré podrobne
poukázal súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, považoval za spoľahlivo
vyvrátenú.“
V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je
rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity, podľa
ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského
súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré
krajský súd oprel svoje rozhodnutie, úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila
na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa
(prezentovanou v uplatnenom odvolaní) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak
odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.
Ústavný súd po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu dospel k týmto
relevantným čiastkovým záverom:
V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu, ale aj v odôvodnení rozhodnutia
prvostupňového súdu, na ktoré sa odvolací súd v časti skutkových záverov ako na vecne
správne odvolal, konajúce súdy podrobne vysvetlili celý proces dokazovania,
prostredníctvom ktorého dospeli k ustáleniu skutkového a naň nadväzujúceho právneho
záveru.
Na jednej strane konajúce súdy podrobne prezentovali a vyhodnotili v súlade
so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov dôkazy svedčiace proti sťažovateľovi, a síce priame
svedectvo poškodeného podporené súvisiacimi podpornými lekárskymi správami,
predovšetkým však korešpondujúcimi závermi znaleckého posudku, ktorý preferoval
skutkovú verziu akceptovanú konajúcimi súdmi a, naopak, z odborného hľadiska znížil
pravdepodobnosť skutkovej verzie predkladanej sťažovateľom (pomenoval ju ako „málo
pravdepodobnú“).
Konajúce súdy v kontexte celého dôkazného reťazca vyhodnotili aj dôkazy svedčiace
v prospech sťažovateľa (svedecké výpovede príbuzných a priateľov sťažovateľa)
a kvalifikovali ich s poukazom na pomer týchto svedkov k osobe sťažovateľa ako
nevierohodné.
Na základe takto formulovaných záverov konajúce súdy ustálili skutkovú verziu
o spôsobe vzniku zranenia poškodeného a o spáchaní skutku sťažovateľom.
Ústavný súd je toho názoru, že konštatovanie krajského súdu o správnosti
skutkových záverov prvostupňového rozsudku bolo založené na racionálnom, náležitom,
a teda ústavne konformnom odôvodnení rozhodnutia. Odôvodnenie namietaného
rozhodnutia krajského súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože sa opiera
o náležité zhodnotenie vykonaných dôkazov a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú
sťažovateľovi zo strany krajského súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný
súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov
označených článkov ústavy, listiny a dohovoru.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v zmysle
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2013