Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 354/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. V., Z., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska

kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného a Listiny

základných práv a slobôd, , základného práva

na osobnú slobodu zaručeného čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre a jeho rozsudkom z 11. septembra

2012 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra

2012 doručená sťažnosť P. V., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), , základného práva na osobnú slobodu zaručeného

čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

a jeho rozsudkom z 11. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 28. marca 2012 uznaný

vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a bol mu uložený

trest odňatia slobody v trvaní jedného roka s podmienečným odkladom jeho výkonu

na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov.

O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 11. septembra 2012, ktorým bol sťažovateľ po zrušení

prvostupňového rozsudku uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156

ods. 1 a bol mu uložený peňažný trest v sume 300 €.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu

jeho základných práv zaručených , a listiny,

a jeho práva zaručeného dohovoru.

Sťažovateľ svoje námietky opiera o argumentáciu, v ktorej uvádza:

„Súd obchádza obranu sťažovateľa a nevysporiadava sa s ňou, vyberá si len tie

dôkazy, ktoré zapadajú do skutkovej verzie zvolenej vopred súdom, vychádzajúcej

z predpokladu viny sťažovateľa a obranu sťažovateľa odmieta postupom, ktorý je v rozpore

so všeobecne uznávanými postupmi súdnej praxe, vyplývajúcej z konštantnej judikatúry.

Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné

a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd a .

Ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obvineného, sú

právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je

potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako

i s a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Možno poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

zo dňa 4.10.2001, ktoré uvádza, že orgány činné v trestnom konaní

od najnižšieho po najvyšší stupeň nesmú vykonávať selekciu dôkazov, ktoré potvrdzujú

alebo vyvracajú vinu. Nikto nie je podľa vlastných kritérií oprávnený vykonávať selekciu

dôkazov a nesmie viesť konanie určitým smerom.

Ústavný súd Českej republiky po uvedenom rozhodnutí vydal celý rad podobných

rozhodnutí, ktoré poukazujú na citované rozhodnutie vo svojich odôvodneniach.

Sťažovateľ sa domnieva, že predmetná vec je prípadom, ktorý možno pod selekciu

dôkazov podriadiť a prípadné vyhovenie jeho sťažnosti by bolo veľmi podstatným prínosom

pre súdnu prax.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho

sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 46

ods. 1 , a listiny, a jeho práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho rozsudkom

z 11. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. , toto rozhodnutie zrušil,

vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46

ods. 1 , a listiny, a jeho práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ, tak ako to sám uviedol vo svojej sťažnosti, vidí porušenie svojich

základných práv zaručených a listinou a práva zaručeného dohovorom v absencii

náležitého odôvodnenia, v ktorom by sa konajúci súd vysporiadal so sťažovateľom

prednesenou relevantnou argumentáciou.

Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu rozsudku krajského súdu, aby posúdil, či výkon

právomoci krajského súdu, a teda kvalita obsahu jeho rozhodnutia zodpovedá požiadavkám

kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných

súdov.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 28. marca 2012 uznaný vinným z trestného činu

ublíženia na zdraví podľa , ktorého sa mal dopustiť, na tom

skutkovom základe, že „dňa 9. augusta 2009 v čase medzi 19.00 hodinou a 19.30 hodinou

v katastri obce Z. na účelovej komunikácii vedúcej od záhradkárskej oblasti smerom

na hlavnú cestu č. 1/63 fyzicky napadol poškodeného A. S., tým spôsobom, že poškodeného

zrazil na zem, následne drevenou palicou dlhou cca 1.20 m sa zahnal smerom na hornú

časť tela poškodeného, pričom poškodený sa snažil brániť a vykryť úder tým spôsobom, že

zdvihol pravú ruku nad hlavu, pričom ho obvinený viackrát udrel drevenou palicou do

pravej ruky v oblasti lakťa a predlaktia, čím poškodenému A. S. spôsobil trieštivú zlomeninu

lakťovej kosti s posunom kostných úlomkov, ktoré zranenie si vyžiadalo operáciu

na chirurgickom oddelení a následné liečenie v trvaní najmenej 6 týždňov“.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal v prvom rade na výpoveď

svedka poškodeného, ktorý vypovedal o útoku sťažovateľa, počas ktorého podľa vyjadrenia

poškodeného najviac úderov utrpel na hornej končatine, ktorou sa pred údermi sťažovateľa

bránil.

V ďalšom bode okresný súd prezentoval výpoveď ustanoveného znalca, ktorý sa

počas svojej výpovede na hlavnom pojednávaní pridržal vypracovaného znaleckého

posudku týkajúceho sa spôsobu vzniku zranenia poškodeného, v ktorom konštatoval:

„Mechanizmom vzniku tohto poranenia bolo priame násilie na oblasť ruky, kde došlo

k zlomenine. Šlo o značnú intenzitu lokalizovaného násilia, nakoľko došlo k trieštivej

zlomenine ruky. U poškodeného nešlo o typickú zlomeninu, ktorá nastáva pri páde. Táto

zlomenina, ktorú poškodený utrpel, sa volá obranná zlomenina, teda vzniká vtedy, keď

na svoju obranu nastaví ruku a priamym lokalizovaným násilím na oblasť lakťovej kosti.

Na vznik tohto poranenia stačí jeden úder. Z lekárskej správy nevyplývalo žiadne

opakované násilie, nemal žiadne krvné podliatiny na tele inde, mal len lokalizovanú

zlomeninu lakťovej kosti.“ Podľa odôvodnenia rozsudku okresného súdu znalec pripustil aj

možnosť vzniku tohto poranenia pádom, ale dodal, že je to málo pravdepodobné z dôvodu,

že pri takomto mechanizme zranenia vznikajú iné typy poranenia.

Okresný súd ďalej prezentoval výpoveď odborne kvalifikovaného svedka a lekársku

správu, ktoré zhodne potvrdili spoľahlivú zrakovú dispozíciu svedka poškodeného, a síce že

„vzhľadom na hodnoty ľavého a pravého oka mohol poškodený zo vzdialenosti 1-2 m veľmi

dobre vidieť osobu“.

Okresný súd ďalej odkázal na lekársku správu obsahujúcu popis zranenia

poškodeného, a to ako zlomeninu lakťovej kosti.

Okresný súd v rozsudku uviedol, že vyhodnotením výsledkov vykonaného

dokazovania (na základe výpovede svedka poškodeného, znaleckého posudku a lekárskych

správ) dospel ku skutkovému záveru, že u poškodeného došlo k zlomenine lakťovej kosti

v dôsledku úderov na túto kosť pri obrannom postoji. Okresný súd zdôraznil, že

mechanizmus zranenia opísaný v znaleckom posudku a kvalifikovaný ako typická

zlomenina pri obrannom postoji korešponduje s výpoveďou svedka poškodeného, ktorý ako

páchateľa označil sťažovateľa a u ktorého pochybnosti o spoľahlivosti jeho svedectva

z pohľadu fyzickej dispozície (zraková ostrosť) boli vyvrátené relevantnými dôkazmi.

Napokon okresný súd vyhodnotil aj výpovede svedkov svedčiacich v prospech

sťažovateľa, ktorí sťažovateľovi na kritický čas poskytli tzv. alibi, a to ako nevierohodné,

vzhľadom na ich pomer k osobe sťažovateľa (priatelia a príbuzní).

Sťažovateľ proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie, v ktorom „Vytýkal

súdu I. stupňa, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje právne úvahy, ktoré ho

viedli k záveru, že zranenie mal poškodenému spôsobiť práve on. Chýba aj hodnotenie

dôkazov za situácie, že tieto si vzájomne odporujú. Ak má súd hodnotiť vierohodnosť dvoch

skupín odlišných dôkazov, nemôže vierohodnosť niektorého z dôkazov odôvodniť len

okolnosťami svedčiacimi o vierohodnosti inej skupiny dôkazov.

Jediným usvedčujúcim dôkazom je výpoveď poškodeného. Táto nie je vierohodná,

pretože :

- pri výpovedí 17. 08. 2009 popísal skutok tak, že ho obžalovaný udrel asi 10-krát, aj

do nohy, pri útoku nikto iný nebol,

- pri výpovedi 07. 10. 2009 tvrdil, že pri útoku bol aj syn obžalovaného, ktorý ho tiež udrel

násadou od lopaty,

- na hlavnom pojednávaní 28. 04. 2011 uvádzal, že syn obžalovaného ho neudrel,

- znalec MUDr. G. Š. vylúčil mechanizmus zranenia opakovaným násilím, pričom na tele

poškodeného neboli žiadne krvné podliatiny, mal len lokalizovanú zlomeninu lakťovej kosti.

Tiež nevylúčil možnosť vzniku zranenia pádom na predmet vytŕčajúci zo zeme.

Poškodený vypovedal rozporne aj ohľadne svojej opilosti, nejasnosti sú v tom, či bol

kradnúť papriku svedkovi P. V. v deň, kedy došlo ku skutku, či vozidlo, na ktorom mal

obžalovaný prísť bolo nákladné alebo malo posuvné dvere. Poukázal tiež na povesť

poškodeného a jeho spôsob života, sústavné páchanie trestnej činnosti.

Skutok nespáchal, čo potvrdzujú svedkovia P. V., P. V. ml., J. V., S. V., K. T., I. T.,

E. V.“.

O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 11. septembra 2012, ktorým bol sťažovateľ po zrušení

prvostupňového rozsudku uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví s odlišnou

kvalifikáciou v porovnaní s prvostupňovým rozsudkom ( ).

Krajský súd vo svojom rozhodnutí dôvodil takto:

„Súd I. stupňa na základe úplného, kontradiktórneho a zákonne vykonaného

dokazovania, po vyhodnotení dôkazov v súlade s kritériami uvedenými v § 2 ods. 12 Tr.

por., dospel v zásade k správnym skutkovým záverom, že skutok sa stal tak, ako je uvedený

v tzv. skutkovej vete napadnutého rozsudku.

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd I. stupňa podrobne poukázal na obsah

vykonaných dôkazov. V súlade s ustanovením uviedol svoje právne

úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení jednotlivých dôkazov. Podrobne sa zaoberal

hodnotením výpovedí obžalovaného, svedka-poškodeného, svedeckých výpovedí, znaleckého

posudku a listinných dôkazov.

Obžalovaný bol zo spáchania skutku usvedčený predovšetkým priamym dôkazom -

výpoveďou poškodeného A. S., ktorá bola podporená objektívnymi dôkazmi -

lekárskymi správami a znaleckým posudkom z odboru zdravotníctvo, odvetvie

chirurgia a traumatológia.

V tomto smere preto nie je možné súhlasiť s tvrdením obžalovaného, že bol

usvedčený jediným usvedčujúcim dôkazom.

Znalec z odboru zdravotníctvo, odvetvie chirurgia a traumatológia na hlavnom

pojednávaní konanom 28. 04. 2011 potvrdil, že k zraneniu poškodeného došlo priamym

násilím na oblasť ruky, nejedná sa o zlomeninu, ktorá nastáva pri páde. Ide o typickú

obrannú zlomeninu, keď poškodený na svoju obranu nastavil ruku, na ktorú pôsobilo

lokalizované násilie na oblasť lakťovej kosti.

Poškodený vo výpovediach vypovedal o všetkých podstatných skutkových

okolnostiach zhodne, pričom podľa výpovede MUDr. J. M. netrpel žiadnym závažným

očným ochorením. Zraková ostrosť jeho očí v čase skutku bola veľmi dobrá, preto mohol

na vzdialenosť 1-2 metre, z ktorej na neho obžalovaný útočil, vidieť veľmi dobre.

Vzhľadom na uvedené dôkazy ani odvolací súd nemal pochybnosti o zranení

poškodeného a mechanizmu jeho vzniku, ku ktorému podľa záverov znaleckého posudku

došlo pri obrane voči útoku obžalovaného drevenou palicou.

Súd I. stupňa správne postupoval aj pri hodnotení svedeckých výpovedí rodinných

príslušníkov obžalovaného, z ktorých vyplýva snaha napomôcť mu zbaviť sa trestnej

zodpovednosti za spáchaný skutok a to aj v súhrne s priamym usvedčujúcim dôkazom.

Pokiaľ ide o obhajobu obžalovaného prezentovanú aj v odvolacom konaní, odvolací

súd túto vzhľadom na horeuvedené skutočnosti a vykonané dôkazy, na ktoré podrobne

poukázal súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, považoval za spoľahlivo

vyvrátenú.“

V zmysle ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity, podľa

ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

krajský súd oprel svoje rozhodnutie, úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila

na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa

(prezentovanou v uplatnenom odvolaní) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak

odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu dospel k týmto

relevantným čiastkovým záverom:

V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu, ale aj v odôvodnení rozhodnutia

prvostupňového súdu, na ktoré sa odvolací súd v časti skutkových záverov ako na vecne

správne odvolal, konajúce súdy podrobne vysvetlili celý proces dokazovania,

prostredníctvom ktorého dospeli k ustáleniu skutkového a naň nadväzujúceho právneho

záveru.

Na jednej strane konajúce súdy podrobne prezentovali a vyhodnotili v súlade

so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov dôkazy svedčiace proti sťažovateľovi, a síce priame

svedectvo poškodeného podporené súvisiacimi podpornými lekárskymi správami,

predovšetkým však korešpondujúcimi závermi znaleckého posudku, ktorý preferoval

skutkovú verziu akceptovanú konajúcimi súdmi a, naopak, z odborného hľadiska znížil

pravdepodobnosť skutkovej verzie predkladanej sťažovateľom (pomenoval ju ako „málo

pravdepodobnú“).

Konajúce súdy v kontexte celého dôkazného reťazca vyhodnotili aj dôkazy svedčiace

v prospech sťažovateľa (svedecké výpovede príbuzných a priateľov sťažovateľa)

a kvalifikovali ich s poukazom na pomer týchto svedkov k osobe sťažovateľa ako

nevierohodné.

Na základe takto formulovaných záverov konajúce súdy ustálili skutkovú verziu

o spôsobe vzniku zranenia poškodeného a o spáchaní skutku sťažovateľom.

Ústavný súd je toho názoru, že konštatovanie krajského súdu o správnosti

skutkových záverov prvostupňového rozsudku bolo založené na racionálnom, náležitom,

a teda ústavne konformnom odôvodnení rozhodnutia. Odôvodnenie namietaného

rozhodnutia krajského súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože sa opiera

o náležité zhodnotenie vykonaných dôkazov a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú

sťažovateľovi zo strany krajského súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný

súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov

označených článkov , listiny a dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v zmysle

posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013