Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 418/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. P., Ž., a PhMr. I. V., B., zastúpeného obchodnou

spoločnosťou J., advokát, spol. s r. o., P., v mene ktorej koná advokát JUDr. D. D., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva vlastniť majetok podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -1085 z 3. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. K. P. a PhMr. I. V. o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013

doručená sťažnosť JUDr. K. P. a PhMr. I. V. (ďalej len „sťažovateľky“) vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva

vlastniť majetok podľa a listiny a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -1085 z 3. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Sťažovateľky boli v procesnom postavení odporcov účastníkmi konania o návrhu

na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o ktorom rozhodol Okresný súd

Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -994 z 20. februára 2012

(ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) tak, že vo výroku špecifikované nehnuteľnosti,

pôvodne zapísané na menách sťažovateliek, určil v presne konkretizovaných podieloch do

vlastníctva navrhovateľom a niektorým ďalším odporcom. Označený rozsudok okresného

súdu krajský súd napadnutým rozsudkom sčasti potvrdil (pokiaľ išlo o návrh na určenie

vlastníctva k spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v obci R.,

zapísaných na mená sťažovateliek na listoch vlastníctva č. 1589, 1241 a č. 1235) a sčasti

zrušil (pokiaľ išlo o návrh na určenie, že jedna z navrhovateliek je podielovou

spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci R., zapísaných v liste vlastníctva

č. 1877, 1602, 937 a č. 1979) a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľky v sťažnosti uvádzajú, že postupom okresného súdu im ako účastníčkam

konania bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že pred okresným súdom bola vec

prerokovaná v ich neprítomnosti napriek ich predchádzajúcemu ospravedlneniu a žiadosti

o odročenie pojednávania. Ďalej namietajú, že vo veci neboli použité správne ustanovenia

právneho predpisu, nebol dostatočne zistený skutkový stav veci, súdy sa dopustili aj

procesného pochybenia, keď nepripustili úpravy v petite žalobných návrhov a nebolo

vypracované ani písomné uznesenie, ktorým by bol ustálený predmet sporu. V sťažnosti

nadväzne na to opisujú skutkové okolnosti, ktoré sú podľa ich názoru pre prípad podstatné,

spochybňujú dôkazy, z ktorých všeobecné súdy pri rozhodovaní vychádzali, ako aj z neho

vyvodené právne závery, a napokon uvádzajú aj nimi preferované právne posúdenie

prípadu.

Okresnému súdu a krajskému súdu sťažovateľky vytýkajú, že v konaní ustanovili

odporkyniam v 6., 7., 9. a 10. rade ako opatrovníka zamestnankyňu Okresného súdu

Topoľčany, považujúc ich za osoby na neznámom mieste, aj „napriek tomu, že u všetkých

ide o mŕtve osoby a vo vložke č. 126 pod r. č. 4/ u A. Š. rod. M., je vyznačené dedičské

konanie D 499/90 a pod r. č. 7/ Ž. R., rod. M. D 116/84, a preto tieto osoby objektívne nie

sú na neznámom mieste“. V tejto súvislosti poukazujú na znenie § 34 ods. 3 zákona č.

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku

v znení neskorších predpisov, z ktorého vyplýva, že s pozemkami, ktorých vlastník nie je

známy, okrem pozemkov, ktoré sú lesnými pozemkami ako aj podielmi spoločnej

nehnuteľnosti, ktorých vlastník nie je známy nakladá Slovenský pozemkový fond, ďalej na

znenie

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov, podľa ktorého Slovenský pozemkový fond nakladá s pozemkami podľa

osobitných predpisov za nezisteného vlastníka, ako aj na znenie § 6 ods. 1 písm. b) zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o pozemkových spoločenstvách

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pozemkových spoločenstvách“), podľa

ktorého podiely spoločných nehnuteľností vlastníkov, ktorých miesto trvalého pobytu nie je

známe, spravuje taktiež Slovenský pozemkový fond. Podľa sťažovateliek konajúci súd

porušil uvedené ustanovenia zákonov, keďže „nepojal do konania Slovenský pozemkový

fond, Búdková č. 3, Bratislava, hoci tento ... mal byť účastníkom za žalovaných 6/, 7/, 8/, 9/

a 10/, keď ich súd považoval, že sú na neznámom mieste“. Sťažovateľky taktiež namietajú,

že členovia pozemkového spoločenstva môžu podľa § 7 zákona o pozemkových

spoločenstvách prevádzať svoj vlastnícky podiel k spoločnej nehnuteľnosti „len za

podmienok ustanovených v tomto zákone a vo vyhlásení spoločníkov o združení alebo v

zmluve o založení a v osobitnom predpise v zmysle . I napriek tomuto zákonnému

ustanoveniu súd akceptoval dohodu o tom, že výlučnou vlastníckou nehnuteľností

zapísaných na LV č. 1877, 1602, 937 a 1979 v podieloch súdom určených sa stala

navrhovateľka 1/, hoci vlastnícke právo v týchto spoločných nehnuteľnostiach ostatní

navrhovatelia nenadobudli“.

Sťažovateľky tiež napádajú postup konajúcich súdov v tom smere, že nedostatočne

skúmali okruh účastníkov konania zúčastnených na konaní, poukazujúc pritom na ustálenú

súdnu prax, že pri určovacích žalobách, kde sa žalobca domáha určenia spoluvlastníckeho

podielu spoločnej nehnuteľnosti, je potrebné „požadovať, aby účastníkmi konania boli

všetci spoluvlastníci, keďže sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach na spoločnej

nehnuteľnosti a tým sú dotknuté práva všetkých spoluvlastníkov. V našom prípade k tomu

pristupuje ešte § 4 ods. 1 zákona č. 181/95 Z. z. keď podielové spoluvlastníctvo k spoločnej

nehnuteľnosti je nedeliteľné a nemožno ho zrušiť a vyporiadať podľa osobitných predpisov

a .“. Napokon mali všeobecné súdy opomenúť skutočnosť, že ide

o „urbársky majetok tak ako je to zapísané vo vložke č. 401, 419 a č. 2, že tento urbársky

majetok prešiel do vlastníctva JRD a to dňom účinnosti že voči

družstevnému vlastníctvu vydržacie právo nebolo možné a ďalej u lesných pozemkov,

vzhľadom na vlastníctvo právnickej osoby, ktorá zanikla v r. 1949 sa

zmenilo na podielové spoluvlastníctvo bývalých urbárnikov, ktoré vlastníctvo bolo

navrátené podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/91 Zb. Náš právny predchodca uvedené

nehnuteľnosti nadobudol dvoma právnymi titulmi a to dražobnou kúpou E 5362/31

uznesením 95 zo dňa 12. 04. 1939 a ďalej titulom ČD 1140/1946 deľby zo dňa 19. 04. 1946

tak ako to je zapísané vo vložke č. 401 pod 6/1.“.

Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa SR

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo

vlastniť majetok podľa SR a podľa Listiny základných práv

a slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Nitra

-1085 zo dňa 03. 05. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Nitra -1085 zo dňa 03. 05. 2013 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľkám sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 €

pre každú zo sťažovateliek, ktoré je Krajský súd Nitra povinný vyplatiť k ich rukám do 30

dni odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľkám trovy tohto konania na účet

právneho zástupcu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že mu daná právomoc neumožňuje

nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom

alebo na základe zákona. ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ

ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv

a slobôd, naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých

sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Uvedené vyplýva z princípu subsidiarity zakotveného v ,

obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného

práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v

súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom

prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané

porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky

aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho

základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (mohol

a mal) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (mutatis mutandis , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Pokiaľ teda ide o realizáciu sťažovateľkami navrhnutého ústavného prieskumu

napadnutého rozsudku krajského súdu, za podstatné v tomto smere ústavný súd považuje

ich tvrdenia o tom, že im postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, ako aj

že vo veci sa konalo s účastníkmi, ktorí nemali procesnoprávnu subjektivitu, resp. ktorí

neboli riadne zastúpení.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol ani riadne zastúpený, ako aj na § 237 písm. f),

podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa

účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z hľadiska sťažovateľkami uvádzaných dôvodov teda bolo možné proti napadnutému

rozsudku krajského súdu podať dovolanie, o ktorom by rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Z obsahu sťažnosti síce nevyplýva, že by sťažovateľky

túto možnosť skutočne využili, v okolnostiach prípadu však podanie sťažnosti ústavnému

súdu podľa namiesto využitia možnosti podať dovolanie proti napadnutému

rozsudku svedčí o nevyčerpaní opravného prostriedku, ktorý sťažovateľkám zákon

na ochranu ich základných práv a slobôd účinne poskytoval a na ktorého použitie boli podľa

osobitných predpisov oprávnené. V danom prípade preto na rozhodovanie o prípadnom

porušení sťažovateľkami označených práv mal právomoc najvyšší súd, čo predchádza

právomoci ústavného súdu konať o sťažnosti podanej podľa .

Ústavný súd vzhľadom na záver o nedostatku svojej právomoci na konanie

nepovažuje za podstatné zaujímať stanovisko k ostatným námietkam sťažovateliek, osobitne

k tým, ktoré formulovali vo vzťahu k rozsudku okresného súdu, proti ktorému v konečnom

dôsledku sťažnosť ani podaná nebola a na ústavný prieskum ktorého ústavný súd vzhľadom

na možnosť iniciovať odvolacie konanie ani nemá dostatok právomoci.

Za daných okolností preto ústavný súd sťažnosť proti napadnutému rozsudku

krajského súdu č. k. -1085 z 3. mája 2013 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateliek stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013