Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 418/2013
PDF · 185.68 KB
No categories available
III. ÚS 418/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. P., Ž., a PhMr. I. V., B., zastúpeného obchodnou
spoločnosťou J., advokát, spol. s r. o., P., v mene ktorej koná advokát JUDr. D. D., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co/103/2012-1085 z 3. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. K. P. a PhMr. I. V. o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013
doručená sťažnosť JUDr. K. P. a PhMr. I. V. (ďalej len „sťažovateľky“) vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co/103/2012-1085 z 3. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
Sťažovateľky boli v procesnom postavení odporcov účastníkmi konania o návrhu
na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o ktorom rozhodol Okresný súd
Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 5 C/1/2001-994 z 20. februára 2012
(ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) tak, že vo výroku špecifikované nehnuteľnosti,
pôvodne zapísané na menách sťažovateliek, určil v presne konkretizovaných podieloch do
vlastníctva navrhovateľom a niektorým ďalším odporcom. Označený rozsudok okresného
súdu krajský súd napadnutým rozsudkom sčasti potvrdil (pokiaľ išlo o návrh na určenie
vlastníctva k spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v obci R.,
zapísaných na mená sťažovateliek na listoch vlastníctva č. 1589, 1241 a č. 1235) a sčasti
zrušil (pokiaľ išlo o návrh na určenie, že jedna z navrhovateliek je podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci R., zapísaných v liste vlastníctva
č. 1877, 1602, 937 a č. 1979) a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľky v sťažnosti uvádzajú, že postupom okresného súdu im ako účastníčkam
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že pred okresným súdom bola vec
prerokovaná v ich neprítomnosti napriek ich predchádzajúcemu ospravedlneniu a žiadosti
o odročenie pojednávania. Ďalej namietajú, že vo veci neboli použité správne ustanovenia
právneho predpisu, nebol dostatočne zistený skutkový stav veci, súdy sa dopustili aj
procesného pochybenia, keď nepripustili úpravy v petite žalobných návrhov a nebolo
vypracované ani písomné uznesenie, ktorým by bol ustálený predmet sporu. V sťažnosti
nadväzne na to opisujú skutkové okolnosti, ktoré sú podľa ich názoru pre prípad podstatné,
spochybňujú dôkazy, z ktorých všeobecné súdy pri rozhodovaní vychádzali, ako aj z neho
vyvodené právne závery, a napokon uvádzajú aj nimi preferované právne posúdenie
prípadu.
Okresnému súdu a krajskému súdu sťažovateľky vytýkajú, že v konaní ustanovili
odporkyniam v 6., 7., 9. a 10. rade ako opatrovníka zamestnankyňu Okresného súdu
Topoľčany, považujúc ich za osoby na neznámom mieste, aj „napriek tomu, že u všetkých
ide o mŕtve osoby a vo vložke č. 126 pod r. č. 4/ u A. Š. rod. M., je vyznačené dedičské
konanie D 499/90 a pod r. č. 7/ Ž. R., rod. M. D 116/84, a preto tieto osoby objektívne nie
sú na neznámom mieste“. V tejto súvislosti poukazujú na znenie § 34 ods. 3 zákona č.
229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
v znení neskorších predpisov, z ktorého vyplýva, že s pozemkami, ktorých vlastník nie je
známy, okrem pozemkov, ktoré sú lesnými pozemkami ako aj podielmi spoločnej
nehnuteľnosti, ktorých vlastník nie je známy nakladá Slovenský pozemkový fond, ďalej na
znenie § 16 ods. 1 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého Slovenský pozemkový fond nakladá s pozemkami podľa
osobitných predpisov za nezisteného vlastníka, ako aj na znenie § 6 ods. 1 písm. b) zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pozemkových spoločenstvách“), podľa
ktorého podiely spoločných nehnuteľností vlastníkov, ktorých miesto trvalého pobytu nie je
známe, spravuje taktiež Slovenský pozemkový fond. Podľa sťažovateliek konajúci súd
porušil uvedené ustanovenia zákonov, keďže „nepojal do konania Slovenský pozemkový
fond, Búdková č. 3, Bratislava, hoci tento ... mal byť účastníkom za žalovaných 6/, 7/, 8/, 9/
a 10/, keď ich súd považoval, že sú na neznámom mieste“. Sťažovateľky taktiež namietajú,
že členovia pozemkového spoločenstva môžu podľa § 7 zákona o pozemkových
spoločenstvách prevádzať svoj vlastnícky podiel k spoločnej nehnuteľnosti „len za
podmienok ustanovených v tomto zákone a vo vyhlásení spoločníkov o združení alebo v
zmluve o založení a v osobitnom predpise v zmysle § 140 OZ. I napriek tomuto zákonnému
ustanoveniu súd akceptoval dohodu o tom, že výlučnou vlastníckou nehnuteľností
zapísaných na LV č. 1877, 1602, 937 a 1979 v podieloch súdom určených sa stala
navrhovateľka 1/, hoci vlastnícke právo v týchto spoločných nehnuteľnostiach ostatní
navrhovatelia nenadobudli“.
Sťažovateľky tiež napádajú postup konajúcich súdov v tom smere, že nedostatočne
skúmali okruh účastníkov konania zúčastnených na konaní, poukazujúc pritom na ustálenú
súdnu prax, že pri určovacích žalobách, kde sa žalobca domáha určenia spoluvlastníckeho
podielu spoločnej nehnuteľnosti, je potrebné „požadovať, aby účastníkmi konania boli
všetci spoluvlastníci, keďže sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach na spoločnej
nehnuteľnosti a tým sú dotknuté práva všetkých spoluvlastníkov. V našom prípade k tomu
pristupuje ešte § 4 ods. 1 zákona č. 181/95 Z. z. keď podielové spoluvlastníctvo k spoločnej
nehnuteľnosti je nedeliteľné a nemožno ho zrušiť a vyporiadať podľa osobitných predpisov
§ 141 a § 142 OZ.“. Napokon mali všeobecné súdy opomenúť skutočnosť, že ide
o „urbársky majetok tak ako je to zapísané vo vložke č. 401, 419 a č. 2, že tento urbársky
majetok prešiel do vlastníctva JRD a to dňom účinnosti zákona č. 81/1949 Zb. že voči
družstevnému vlastníctvu vydržacie právo nebolo možné a ďalej u lesných pozemkov,
vzhľadom na zákon č. 2/1958 Zb. vlastníctvo právnickej osoby, ktorá zanikla v r. 1949 sa
zmenilo na podielové spoluvlastníctvo bývalých urbárnikov, ktoré vlastníctvo bolo
navrátené podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/91 Zb. Náš právny predchodca uvedené
nehnuteľnosti nadobudol dvoma právnymi titulmi a to dražobnou kúpou E 5362/31
uznesením 95 zo dňa 12. 04. 1939 a ďalej titulom ČD 1140/1946 deľby zo dňa 19. 04. 1946
tak ako to je zapísané vo vložke č. 401 pod 6/1.“.
Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Nitra
5 Co 103/2012-1085 zo dňa 03. 05. 2013 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu Nitra 5 Co 103/2012-1085 zo dňa 03. 05. 2013 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľkám sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 €
pre každú zo sťažovateliek, ktoré je Krajský súd Nitra povinný vyplatiť k ich rukám do 30
dni odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľkám trovy tohto konania na účet
právneho zástupcu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že ústavou mu daná právomoc neumožňuje
nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom
alebo na základe zákona. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ
ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv
a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých
sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.
Uvedené vyplýva z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy,
obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného
práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v
súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom
prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané
porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky
aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho
základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (mohol
a mal) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (mutatis mutandis II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07, II. ÚS 222/2013).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Pokiaľ teda ide o realizáciu sťažovateľkami navrhnutého ústavného prieskumu
napadnutého rozsudku krajského súdu, za podstatné v tomto smere ústavný súd považuje
ich tvrdenia o tom, že im postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, ako aj
že vo veci sa konalo s účastníkmi, ktorí nemali procesnoprávnu subjektivitu, resp. ktorí
neboli riadne zastúpení.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 237 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol ani riadne zastúpený, ako aj na § 237 písm. f),
podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa
účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Z hľadiska sťažovateľkami uvádzaných dôvodov teda bolo možné proti napadnutému
rozsudku krajského súdu podať dovolanie, o ktorom by rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Z obsahu sťažnosti síce nevyplýva, že by sťažovateľky
túto možnosť skutočne využili, v okolnostiach prípadu však podanie sťažnosti ústavnému
súdu podľa čl. 127 ústavy namiesto využitia možnosti podať dovolanie proti napadnutému
rozsudku svedčí o nevyčerpaní opravného prostriedku, ktorý sťažovateľkám zákon
na ochranu ich základných práv a slobôd účinne poskytoval a na ktorého použitie boli podľa
osobitných predpisov oprávnené. V danom prípade preto na rozhodovanie o prípadnom
porušení sťažovateľkami označených práv mal právomoc najvyšší súd, čo predchádza
právomoci ústavného súdu konať o sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd vzhľadom na záver o nedostatku svojej právomoci na konanie
nepovažuje za podstatné zaujímať stanovisko k ostatným námietkam sťažovateliek, osobitne
k tým, ktoré formulovali vo vzťahu k rozsudku okresného súdu, proti ktorému v konečnom
dôsledku sťažnosť ani podaná nebola a na ústavný prieskum ktorého ústavný súd vzhľadom
na možnosť iniciovať odvolacie konanie ani nemá dostatok právomoci.
Za daných okolností preto ústavný súd sťažnosť proti napadnutému rozsudku
krajského súdu č. k. 5 Co/103/2012-1085 z 3. mája 2013 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateliek stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2013