Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 574/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., T.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 10. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. T. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 29. januára

2013 doručená sťažnosť Ing. T. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva na verejné prerokovanie veci a práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v konaní podľa

a napokon porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. novembra

2012 (ďalej len „najvyšší súd“ a „uznesenie najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 10. februára 2011 (ďalej len „krajský súd“

a „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným návrhom

domáhal proti žalovanému Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)

zaplatenia sumy 438,16 € s príslušenstvom. Okresný súd Bratislava I sčasti vyhovel žalobe

sťažovateľa a rozsudkom sp. zn. z 23. novembra 2009 zaviazal žalovaného

zaplatiť sťažovateľovi sumu 408,29 € s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Krajský

súd ako odvolací súd podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu

zamietol a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania.

3. Sťažovateľ tvrdil, že rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho označené

základné práva tým, že „... vec sťažovateľa nebola verejne prerokovaná v jeho prítomnosti

a nemohol sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Navyše v predmetnej právnej veci,

odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvostupňového súdu v prospech odporcu pričom

nerešpektoval zistený skutkový stav veci napríklad, v súvislosti so mzdovým listom

sťažovateľa za roky 2004 a 2005. Odporca nijakým spôsobom nerozporoval údaje uvedené

v mzdových listoch sťažovateľa. Preto nie je zrejmé na základe, akého vykonaného

dokazovania dospel odvolací súd k zmene rozsudku pričom sa k tomu nemohol vyjadriť

sťažovateľ vrátane akých si nepreukázateľných údajne ďalších vykonaných dôkazov.

Odvolací súd porušil aj .“.

4. Ďalšie námietky sťažovateľa smerovali voči výroku o náhrade trov konania

a v tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Ďalšie porušenie zákonnosti odvolacím súdom

je nepochybné v priznaní náhrady trov konania v nesprávne vyčíslenej sume a nesprávne

určenej advokátskej kancelárii, ktorá odmieta vyčíslenú sumu nakoľko nezastupovala

odporcu. V odôvodnení rozsudku sa uvádza, že trovy konania predstavujú odmenu

predchádzajúceho právneho zástupcu za 7 úkonov právnej služby medzi ktoré boli zaradené

3 vyjadrenia k návrhu. Nie je známe podľa akého ustanovenia došlo k svojvoľnému

predloženiu ďalších dvoch vyjadrení, keď ani jeden zo súdov nevyjadril možnosť

so žiadosťou predloženia o tieto ďalšie dve vyjadrenia a ani ich nevyžadoval. Na tento

nedostatok odvolací súd nereagoval a tým nezistil skutočný stav veci vo vzťahu k nesprávne

stanovej výške náhrady trov právneho zastupovania. Teda, došlo k ďalšej nesprávnosti

a porušenia práv sťažovateľa na spravodlivé a nestranné rozhodovanie odvolacím súdom.“

5. Sťažovateľ na podklade už uvedenej argumentácie podal generálnemu

prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie

mimoriadneho dovolania. Generálny prokurátor sa so sťažovateľom uvádzanými dôvodmi

vo vzťahu k výroku o trovách konania čiastočne stotožnil a podaným mimoriadnym

dovolaním vytýkal protizákonnosť rozsudku krajského súdu v tom smere, že nesprávne

zaviazal sťažovateľa na náhradu trov právneho zastúpenia k rukám advokátskej kancelárie

H., s. r. o., B., ktorá zastupovala žalovaného len v odvolacom konaní a ktorá si náhradu trov

konania neuplatnila, pričom podľa názoru generálneho prokurátora povinnosť platby trov

konania mala smerovať k rukám advokátky JUDr. M. T., ktorá zastupovala žalovaného

v konaní na prvom stupni a ktorá trovy konania aj vyčíslila. Iné námietky generálny

prokurátor v mimoriadnom dovolaní neuviedol.

6. Uznesením najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

zamietnuté. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti napáda uznesenie najvyššieho súdu

z identických dôvodov, ktorú uviedol vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (bod 4).

7. V petite sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

jeho označených základných práv podľa a a podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, zrušil

uznesenie najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu a vrátil vec na nové

konanie najvyššiemu súdu, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €

a trovy konania.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených základných práv

rozsudkom krajského súdu

11. Z citovaného možno konštatovať, že systém ústavnej

ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd,

pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané. Ak teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,

že o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa je oprávnený rozhodovať iný súd

na základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy v systéme všeobecného

súdnictva, ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci.

12. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v danom prípade

sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpal všetky právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov

účinne poskytuje, keďže nepodal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu,

a to napriek tomu, že v jeho veci boli dané dovolacie dôvody podľa .

Podľa uvedenej právnej normy dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

13. Keďže sťažovateľ mohol a mal na ochranu svojich základných práv využiť

dovolanie, ktoré pre neho v okolnostiach prípadu predstavovalo účinný právny prostriedok

nápravy v systéme všeobecného súdnictva, ústavný súd bol nútený jeho sťažnosť v tejto

časti (teda vo vzťahu k rozsudku krajského súdu) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

14. Nad rámec uvedeného ústavný súd k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej

„... odvolací súd vedome zavádza, klame a porušuje nakoľko sťažovateľ

ako účastník konania nikdy nedal súhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia

pojednávania a ani výslovne sa nevzdal svojho práva na verejné prerokovanie veci“

uvádza, že sťažovateľ sa mylne domnieva, že nariadenie pojednávania pred odvolacím

súdom je závislé od jeho prejavenej vôle. Odvolací súd je povinný skúmať, či v tom-ktorom

prípade nie sú naplnené podmienky dikcie , a ak zistí, že nie sú (pričom

sťažovateľom namietaná potreba zopakovania alebo doplnenia dokazovania je zásadne

na úvahe súdu), môže o odvolaní rozhodnúť i bez nariadenia pojednávania. K namietanému

porušeniu ďalej ústavný súd dopĺňa, že z predloženej sťažnosti je zrejmé,

že súd prvého stupňa vykonal vo veci niekoľko pojednávaní, a teda vo veci sťažovateľa ani

len nezvolil postup podľa . V naznačených súvislostiach preto z pohľadu

ústavného súdu nie sú dané žiadne dôvody, ktoré by signalizovali možné porušenie

základného práva na verejné prerokovanie veci zo strany konajúcich všeobecných súdov.

Postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu

ochranu (, ).

K namietanému porušeniu označených základných práv

uznesením najvyššieho súdu

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len

v prípadoch ustanovených zákonom.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

17. Podstata mimoriadneho dovolania, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým

uznesením, spočívala v posúdení právnej otázky, komu patrí náhrada trov konania (či ide

o nárok advokáta alebo o nárok účastníka) a výklad a aplikácia ustanovenia § 149 ods. 1

v prípade, že účastníka, ktorému má byť prisúdená náhrada trov konania,

už nezastupuje pôvodný advokát, ktorý poskytol právne služby v súdnom konaní a vykonal

aj úkony potrebné na priznanie náhrady trov konania, t. j. uplatnil nárok na náhradu trov

konania a tieto vyčíslil, ale zástupcom je nový advokát.

18. Najvyšší súd sa v odôvodnení uznesenia vysporiadal s nastolenou právnou

otázkou takto:

«Ak je účastník zastúpený advokátom a prisudzuje sa mu náhrada trov konania,

ktorú zaviazaný účastník je povinný zaplatiť na účet advokáta, je irelevantné, či ide o trovy,

ktoré vynaložil priamo účastník alebo ich za neho hradil advokát. Vzájomné nároky tohto

zastúpeného účastníka a jeho advokáta sú ich vnútorným vzťahom. Náhradu trov konania

súd priznáva účastníkovi a jeho advokát je len platobným miestom na zaplatenie tejto

náhrady; tento nárok preto nemôže advokát vo vlastnom mene úspešne vymáhať v rámci

exekúcie (porovnaj tiež dôvody v R 33/2005). Nárok na náhradu trov konania má účastník

konania, on je osobou oprávnenou na náhradu trov konania („Ak advokát zastupoval

účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania...“), nie jeho advokát, ktorý podľa

predstavuje iba zákonné platobné miesto vymedzené zákonodarcom

vo vete „je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi“.

Táto úprava sa vzťahuje len na prípad, kedy účastníka, ktorému má byť prisúdená náhrada

trov konania, zastupuje advokát. Ak by účastník v tom čase už zastúpený žiadnym

advokátom nebol (, ), aplikácia ustanovenia

neprichádza do úvahy a náhradu trov celého konania (kam patria aj trovy spojené

s jeho už skončeným zastúpením advokátom či advokátmi) sa uloží zaplatiť priamo

v prospech tohto (už advokátom nezastúpeného) účastníka. Ak mal počas konania účastník

postupne viacerých advokátov a v čase rozhodovania je zastúpený advokátom, zákonným

platobným miestom pre náhradu trov celého konania (vrátane trov spojených so zastúpením

predošlými advokátmi) je tento – v poradí posledný – advokát (porovnaj k tomu aj príslušnú

odbornú literatúru, napr. Drápal, L., Bureš, J. a kol. Občanský soudní rád I, Komentár,

C. H. Beck, Praha 2009, 1. vydanie, str. 1003; Števček, Ficová a kol. Občiansky súdny

poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2009, str. 386-387).

Odvolací súd v intenciách podaných právnych záverov správne aplikoval

ustanovenie , keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi

náhradu trov konania, a to Advokátskej kancelárii H., s. r. o., B. V čase jeho rozhodovania

predsa zastúpenie odporcu advokátkou JUDr. M. T. už netrvalo a práve uvedené (nové)

advokátske zastúpenie odporcu predstavovalo aktuálne zákonné platobné miesto.»

19. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že jeho

úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

20. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

jasne a zrozumiteľne podáva výklad aplikovaných právnych predpisov a dostatočne

odôvodňuje svoj výrok. V uznesení najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda

vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Sťažnosťou napadnuté uznesenie

je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky

otázky, prečo nebolo vyhovené mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora.

21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

22. Ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti nevyplýva priama súvislosť medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , resp. podľa dohovoru alebo právom

na verejné prerokovanie veci a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

v konaní podľa (pozri aj bod 14). Ústavný súd ďalej poznamenáva,

že skutočnosť, že konajúce súdy neakceptovali argumentáciu sťažovateľa, nemá za následok

porušenie jeho základných práv. Právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech

sťažovateľa vo veci (podobne , ). Na základe uvedeného ústavný súd

odmietol sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu) podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

23. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že „generálny prokurátor vedome neuviedol

všetky evidentné a preukázateľné porušenia zákonnosti, ale obmedzil sa len na nesprávne

uvedenie mena advokáta...“, ústavný súd naostatok uvádza, že je výlučne na zvážení

generálneho prokurátora, s ktorými skutočnosťami uvedenými v podnete sa stotožní

a argumentačne ich pojme do mimoriadneho dovolania, keďže z ustanovenia § 243e a nasl.

možno tiež vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí

iba generálnemu prokurátorovi, a nie účastníkovi konania.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci, resp. pre jej zjavnú

neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré

sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013