Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 552/2013
PDF · 165.77 KB
No categories available
I. ÚS 552/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. R., K., P. R., K., a Z. R., K., zastúpených
advokátkou JUDr. R. D., K., vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 287/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. R., P. R. a Z. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2013
doručená sťažnosť M. R., K., P. R., K., a Z. R., K. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených
advokátkou JUDr. R. D., K., vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 S 287/2006.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa ako žalobcovia žalobou
podanou krajskému súdu 9. júna 2006 domáhali preskúmania rozhodnutia žalovaného –
Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky sp. zn. LPO-1349/2006
z 10. apríla 2006 podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Krajský súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 1 S 287/2006-45
z 8. septembra 2009, ktorý bol na odvolanie žalovaného zrušený uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 9. septembra 2010 a vec bola vrátená
na ďalšie konanie krajskému súdu.
Krajský súd druhýkrát vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 1 S 287/2006-67
z 1. februára 2011 (ďalej len „rozsudok z 1. februára 2011“), ktorý bol právnej zástupkyni
sťažovateľov doručený 14. septembra 2011.
Proti rozsudku krajského súdu z 1. februára 2011 podali sťažovatelia 29. septembra
2011 odvolanie a na výzvu krajského súdu z 13. októbra 2011 zaplatili súdny poplatok
za odvolanie.
Dňa 8. novembra 2012 sťažovatelia doručili krajskému súdu sťažnosť na prieťahy
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 287/2006, ktorá bola vybavená listom krajského súdu
sp. zn. Spr. 2297/2012 z 29. novembra 2012 ako dôvodná.
Z listu krajského súdu sp. zn. Spr. 2297/2012 z 29. novembra 2012 vyplýva,
že dôvodnosť sťažnosti sťažovateľov bola ustálená zo zisteného pochybenia krajského súdu,
ktorý ich odvolanie podané 29. septembra 2011 proti rozsudku krajského súdu z 1. februára
2011 nepostúpil najvyššiemu súdu, ale príslušný spisový materiál omylom založil
do archívu. Podpredsedníčka krajského súdu sa sťažovateľom ospravedlnila a zároveň
im oznámila, že po zistení pochybenia krajského súdu bol spis sp. zn. 1 S 287/2006
s odvolaním sťažovateľov odoslaný najvyššiemu súdu.
Ústavný súd preverovaním na najvyššom súde 22. augusta 2013 zistil, že odvolanie
sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu z 1. februára 2011 (spolu s príslušným spisom
krajského súdu) bolo doručené najvyššiemu súdu 14. novembra 2012, odvolacie konanie
je vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžr 161/2012 a dosiaľ nebolo vo veci rozhodnuté.
Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného a iného práva postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 287/2006 a v podstatnej časti svojej
sťažnostnej argumentácie uviedli: „Súdne konanie trvá už sedem rokov bez toho, aby bolo
vo veci právoplatne rozhodnuté. Počas trvania súdneho konania porušovateľ, podľa názoru
sťažovateľov v 1. až 3. rade, nepostupoval dostatočne efektívne a bez prieťahov. Jedná
sa predovšetkým o doručovanie písomností so značným časovým odstupom od ich
vyhotovenia, resp. prevzatia, neprimerané a ničím neodôvodnené obdobie nečinnosti
predchádzajúce vydaniu rozsudku zo dňa 8. 9. 2009 a taktiež o postup porušovateľa
po doručení odvolania sťažovateľov zo dňa 27. 9. 2011 proti Rozsudku porušovateľa
č. k. 1 S 287/06-67 zo dňa 1. 2. 2011, kedy bol spis založený do archívu bez toho, aby bolo
rozhodnuté o odvolaní...
V súvislosti s vyššie uvedeným, sťažovatelia v 1. až 3. rade stratili dôveru
v spravodlivosť, nestrannosť, kompetentnosť a odbornosť súdu a v reálnu možnosť
obyčajného človeka domôcť sa svojich práv v relevantnom čase, a pritom požívať náležitú
ochranu zo strany štátnych orgánov.
Podľa názoru sťažovateľov v 1. až 3. rade sa v danom prípade nejedná o vec
po právnej stránke zložitú a neprimeraná dĺžka súdneho konania je spôsobená výlučne
postupom súdu, ktorý je bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, resp. vykonáva úkony
neefektívne...“
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod č. k. 1 S 287/2006 porušil právo
M. R., P. R. a Z. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Krajskému súdu Bratislava prikazuje konať v konaní vedenom
pod č. k. 1 S 287/2006 bez zbytočných prieťahov.
3. M. R., P. R. a Z. R. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každému jednému
vo výške po 7.000,- eur..., ktoré finančné zadosťučinenie je im Krajský súd Bratislava
povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. M. R., P. R. a Z. R. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške
487,32 EUR, ktorú náhradu je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľov v 1. až 3. rade JUDr. R. D., advokátky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
a prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 287/2006.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti považoval za potrebné
najprv zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa domáhajú (§ 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzia predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie právnej ochrany. Vzhľadom na to ústavný súd
predbežne prerokoval sťažnosť v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých
vyslovenia sa sťažovatelia domáhali v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti (čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a len vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorého sťažovatelia označili za porušovateľa (krajský súd) ich v sťažnosti označených
základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto k namietanému porušovaniu týchto práv
nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať
(m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty
účastníkov konania. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu
len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva
ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom
už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu
k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný
aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej
republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).
Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že konanie vedené krajským súdom
pod sp. zn. 1 S 287/2006 bolo ukončené rozsudkom z 1. februára 2011, proti ktorému
sťažovatelia podali 29. septembra 2011 odvolanie. Ústavný súd konštatuje, že je nesporným
závažným pochybením krajského súdu, ktorý napriek podanému odvolaniu spis archivoval
a nepredložil vec na odvolacie konanie. Predmetné pochybenie krajského súdu však
už v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (8. augusta 2013) bolo napravené, odvolanie
sťažovateľov bolo krajským súdom predložené 14. novembra 2012 najvyššiemu súdu,
a teda v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu vo veci konal najvyšší súd, a nie krajský
súd. O zjednanej náprave mali vedomosť aj sťažovatelia z listu krajského súdu
sp. zn. Spr. 2297/2012 z 29. novembra 2012, ktorým bola vybavená ich sťažnosť
na prieťahy v konaní krajského súdu.
Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. augusta 2013, t. j. v čase,
keď krajský súd už vo veci nekonal (od 14. novembra 2012 koná vo veci najvyšší súd),
v dôsledku čoho už k namietanému porušovaniu v sťažnosti označeného základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu nemohlo dochádzať. Ústavný súd preto
sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013