Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 537/2013
PDF · 220.96 KB
No categories available
I. ÚS 537/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 14170/2013 až sp.
zn. Rvp 14172/2013, sp. zn. 14175/2013, sp. zn. Rvp 14270/2013, sp. zn. Rvp 14272/2013,
sp. zn. Rvp 14274/2013 až sp. zn. Rvp 14278/2013, sp. zn. Rvp 14281/2013 až sp. zn. Rvp
14288/2013, sp. zn. Rvp 14290/2013 až sp. zn. Rvp 14294/2013 vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 NcC 301/2012 z 10. októbra
2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14170/2013 až
sp. zn. Rvp 14172/2013, sp. zn. 14175/2013, sp. zn. Rvp 14270/2013, sp. zn. Rvp
14272/2013, sp. zn. Rvp 14274/2013 až sp. zn. Rvp 14278/2013, sp. zn. Rvp 14281/2013 až
sp. zn. Rvp 14288/2013, sp. zn. Rvp 14290/2013 až sp. zn. Rvp 14294/2013 spája na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14170/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. apríla 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v
Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 NcC 301/2012 z 10. októbra 2012
(ďalej len „uznesenie z 10. októbra 2012“) vo vzťahu ku konaniam vedeným na tomto súde
pôvodne pod sp. zn. 23 NcC 342/2012, sp. zn. 23 NcC 335/2012, 23 NcC 340/2012, sp. zn.
23 NcC 345/2012, sp. zn. 23 NcC 350/2012, sp. zn. 23 NcC 349/2012, sp. zn. 23 NcC
347/2012, sp. zn. 23 NcC 302/2012, sp. zn. 23 NcC 309/2012, sp. zn. 23 NcC 334/2012, sp.
zn. 23 NcC 328/2012, sp. zn. 23 NcC 348/2012, sp. zn. 23 NcC 304/2012, sp. zn. 23 NcC
314/2012, sp. zn. 23 NcC 312/2012, sp. zn. 23 NcC 316/2012, sp. zn. 23 NcC 324/2012,
sp. zn. 23 NcC 330/2012, sp. zn. 23 NcC 333/2012, sp. zn. 23 NcC 336/2012,
sp. zn. 23 NcC 337/2012, sp. zn. 23 NcC 341/2012, sp. zn. 23 NcC 325/2012
a sp. zn. 23 NcC 323/2012.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len
„okresný súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody –
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení,
smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej
základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom
predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Predmetné
žaloby boli vedené okresným súdom pod sp. zn. 12 C 89/2012, sp. zn. 12 C 95/2012,
sp. zn. 5 C 105/2012, sp. zn. 5 C 147/2012, sp. zn. sp. zn. 4 C 139/2012,
sp. zn. 5 C 157/2012, sp. zn. 5 C 144/2012, sp. zn. 12 C 174/2012, sp. zn. 12 C 171/2012,
sp. zn. 5 C 115/2012, sp. zn. 12 C 162/2012, sp. zn. 5 C 119/2012, sp. zn. 4 C 141/2012,
sp. zn. 12 C 117/2012, sp. zn. 12 C 170/2012, sp. zn. 5 C 153/2012, sp. zn. 5 C 117/2012,
sp. zn. 12 C 110/2012, sp. zn. 12 C 109/2012, sp. zn. 12 C 103/2012, sp. zn. 12 C 94/2012,
sp. zn. 5 C 141/2012, sp. zn. 12 C 111/2012 a sp. zn. 12 C 112/2012 .
Popisom procesných úkonov vykonaných v troch konaniach pred okresným súdom,
v ktorých na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a dvoch žiadostí
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany okresného súdu
k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a k oneskorenému udeleniu
poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný
postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby
o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným
na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Žiar nad Hronom sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného
poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným
postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude
o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu
zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného
súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd uznesením z 10. októbra 2012 rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté
rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho
základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.».
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce
sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn. II. ÚS 283/2009
z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie
sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005,
sp. zn. III. ÚS 71/97, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález
sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo
z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005
atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „tvrdí na tom, že objektívna námietka porušenia
nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená
tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
V sporoch vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné
„na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu
nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto
posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním
škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti
okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:
a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutý ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by
ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov
rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Žiar
nad Hronom a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Žiar nad Hronom,
aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Žiar nad
Hronom a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako
strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona
č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude
uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú
náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol
v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho
kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky
vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie
požiadavky nestrannosti.“.
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť
prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou
„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť
o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti
prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,
že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých
svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu
záveru ako krajský súd vo svojom uznesení z 10. októbra 2012.
Krajský súd podľa sťažovateľky v uznesení z 10. októbra 2012 dostatočne
nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania
predmetných veci, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením z 10. októbra 2012, zruší uvedené uznesenie
a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 141703/2013 až sp. zn. Rvp 14172/2013, sp. zn. 14175/2013,
sp. zn. Rvp 14270/2013, sp. zn. Rvp 14272/2013, sp. zn. Rvp 14274/2013
až sp. zn. Rvp 14278/2013, sp. zn. Rvp 14281/2013 až sp. zn. Rvp 14288/2013,
sp. zn. Rvp 14290/2013 až sp. zn. Rvp 14294/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu práv sťažovateľky
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde
prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri
zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,
a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden
z uvedených znakov totožnosti veci.
Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 4595/2013 prebieha na ústavnom súde konanie
o sťažnosti sťažovateľky doručenej 4. januára 2013, v ktorej namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením sp. zn. 23 NcC 301/2012 z 10. októbra 2012,
v ktorom prvým výrokom krajský súd spojil na spoločné konanie – konania
o námietkach zaujatosti pôvodne vedené pod sp. zn. 23 NcC 301/2012,
sp. zn. 23 NcC 342/2012, sp. zn. 23 NcC 335/2012, sp. zn. 23 NcC 340/2012,
sp. zn. 23 NcC 345/2012, sp. zn. 23 NcC 350/2012, sp. zn. 23 NcC 349/2012,
sp. zn. 23 NcC 347/2012, sp. zn. 23 NcC 302/2012, sp. zn. 23 NcC 309/2012,
sp. zn. 23 NcC 334/2012, sp. zn. 23 NcC 328/2012, sp. zn. 23 NcC 348/2012,
sp. zn. 23 NcC 304/2012, sp. zn. 23 NcC 314/2012, sp. zn. 23 NcC 312/2012,
sp. zn. 23 NcC 316/2012, sp. zn. 23 NcC 324/2012, sp. zn. 23 NcC 330/2012,
sp. zn. 23 NcC 333/2012, sp. zn. 23 NcC 336/2012, sp. zn. 23 NcC 337/2012,
sp. zn. 23 NcC 341/2012, sp. zn. 23 NcC 325/2012, sp. zn. 23 NcC 323/2012,
sp. zn. 23 NcC 310/2012, sp. zn. 23 NcC 311/2012, sp. zn. 23 NcC 313/2012,
sp. zn. 23 NcC 315/2012, sp. zn. 23 NcC 321/2012, sp. zn. 23 NcC 331/2012,
sp. zn. 23 NcC 332/2012 a sp. zn. 23 NcC 343/2012, a zároveň ďalšími výrokmi rozhodol
o zaujatosti sudcov okresného súdu.
Podľa zistenia ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. Rvp 11383/2013,
sp. zn. Rvp 11397/2013 až sp. zn. Rvp 11402/2013, sp. zn. 11407/2013,
sp. zn. Rvp 11519/2013, sp. zn. Rvp 11566/2013, sp. zn. Rvp 11568/2013,
sp. zn. Rvp 11580/2013, sp. zn. Rvp 11585/2013, sp. zn. Rvp 11589/2013
až sp. zn. Rvp 11590/2013, sp. zn. Rvp 11592/2013 až sp. zn. Rvp 11598/2013,
sp. zn. Rvp 11605/2013 a sp. zn. Rvp 11606/2013 a sp. zn. Rvp 4595/2013 vystupujú
identickí účastníci konania (sťažovateľka a krajský súd), predmet uvedených konaní je
identický (namietané porušenie sťažovateľkiných základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením z 10. októbra 2012
vo vzťahu ku konaniam pôvodne vedeným pod sp. zn. 23 NcC 342/2012,
sp. zn. 23 NcC 335/2012, sp. zn. 23 NcC 340/2012, sp. zn. 23 NcC 345/2012,
sp. zn. 23 NcC 350/2012, sp. zn. 23 NcC 349/2012, sp. zn. 23 NcC 347/2012,
sp. zn. 23 NcC 302/2012, sp. zn. 23 NcC 309/2012, sp. zn. 23 NcC 334/2012,
sp. zn. 23 NcC 328/2012, sp. zn. 23 NcC 348/2012, sp. zn. 23 NcC 304/2012,
sp. zn. 23 NcC 314/2012, sp. zn. 23 NcC 312/2012, sp. zn. 23 NcC 316/2012,
sp. zn. 23 NcC 324/2012, sp. zn. 23 NcC 330/2012, sp. zn. 23 NcC 333/2012,
sp. zn. 23 NcC 336/2012, sp. zn. 23 NcC 337/2012, sp. zn. 23 NcC 341/2012,
sp. zn. 23 NcC 325/2012 a sp. zn. 23 NcC 323/2012 a sťažovateľka sa v predmetných
konaniach v návrhu rozhodnutia (petite) domáha vyslovenia porušenia rovnakých práv
uvedeným uznesením.
Ústavný súd konštatuje, že začatie konania pod sp. zn. Rvp 4595/2013 bráni
tomu, aby vo veci prebiehali ďalšie konania vedené pod sp. zn. Rvp 11383/2013,
sp. zn. Rvp 11397/2013 až sp. zn. Rvp 11402/2013, sp. zn. Rvp 11407/2013,
sp. zn. Rvp 11519/2013, sp. zn. Rvp 11566/2013, sp. zn. Rvp 11568/2013,
sp. zn. Rvp 11580/2013, sp. zn. Rvp 11585/2013, sp. zn. Rvp 11589/2013
až sp. zn. Rvp 11590/2013, sp. zn. Rvp 11592/2013 až sp. zn. Rvp 11598/2013,
sp. zn. Rvp 11605/2013 a sp. zn. Rvp 11606/2013, a preto bolo potrebné sťažnosti
sťažovateľky odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013