Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 429/2013
PDF · 139.71 KB
No categories available
II. ÚS 429/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. R., B., zastúpenej A., s. r. o., B., vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Co 180/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. R. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2013
doručená sťažnosť Ing. R. R., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Co 180/2011. Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 15. júla 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby podanej sťažovateľkou ako žalobkyňou
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 155/1994-550
z 9. februára 2011 došlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva medzi
sťažovateľkou a žalovanými právnymi nástupkyňami bývalého manžela sťažovateľky, ktorý
v priebehu konania zomrel. V zmysle rozsudku označené nehnuteľnosti ležiace v kat. území
H. (rodinný dom s pozemkami) v hodnote 12 043,49 € boli prikázané do výlučného
vlastníctva sťažovateľky. Ďalej bol do vlastníctva sťažovateľky prikázaný zostatok pôžičky
vedenej v S. v polovici vo výške 13 175,83 €, zostatok pôžičky z Fondu kultúrnych
a sociálnych potrieb v polovici vo výške 139,41 € a zostatok ďalšej pôžičky v polovici
vo výške 242,25 €. Do dedičstva po nebohom manželovi sťažovateľky bola prikázaná
jednak suma 6 021,74 € ako hodnota polovice nehnuteľností ležiacich v kat. území H., ďalej
zostatok pôžičky vedenej v S. v polovici vo výške 13 175,83 €, zostatok pôžičky z Fondu
kultúrnych a sociálnych potrieb v polovici vo výške 139,41 €, ako aj zostatok ďalšej
pôžičky v polovici vo výške 242,25 €.
Uznesením okresného súdu č. k. 14 C 155/1994-569 z 31. marca 2011 bol rozsudok
z 9. februára 2011 opravený tak, že zostatok pôžičky vedenej v S., ktorý bol po polovici
prikázaný sťažovateľke, resp. do dedičstva po bývalom manželovi sťažovateľky, má byť
správne nie v celkovej výške 26 351,67 €, ale 2 635,18 €, a preto polovica tejto pôžičky nie
je 13 175,83 €, ale 1 317,59 €, čo v konečnom dôsledku znamená, že tak sťažovateľka, ako
aj právne nástupkyne po nebohom manželovi sťažovateľky majú povinnosť splatiť
po 1 317,59 € z dlhu patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva. Oprava rozsudku bola
odôvodnená v zmysle § 164 Občianskeho súdneho poriadku.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 180/2011-588, 4 Co 181/2011 z 9. novembra
2011 bol rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením potvrdený. Krajský súd
tak rozhodol jednak na základe odvolania žalovaných právnych nástupkýň, ktoré smerovalo
proti výške hodnoty nehnuteľností, ale tiež na základe odvolania sťažovateľky, ktoré
smerovalo proti opravnému uzneseniu.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Cdo 76/2013 z 28. marca 2013 bolo dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského
súdu odmietnuté, keďže podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 237, ale ani § 239 Občianskeho súdneho
poriadku. Najvyšší súd sa preto nezaoberal rozsudkom krajského súdu z hľadiska jeho
vecnej správnosti.
Podľa názoru sťažovateľky sumy zostatku pôžičiek uvedené v eurách, ktoré boli
totožné pri vyhlásení rozsudku, ako aj v písomnom vyhotovení rozsudku, boli adekvátne
a správne v zmysle platnej legislatívy [vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“)]. Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu preto
nepodala odvolanie. Odvolala sa však proti opravnému uzneseniu z 31. marca 2011.
Namietala, že aktíva a pasíva bezpodielového spoluvlastníctva musia byť rovnako
hodnotené podľa rovnakej zákonnej normy, pričom prepočet meny zo slovenských korún
na eurá bol nadbytočný, keďže euromenu má Slovenská republika stanovenú ako oficiálnu
menu už vyše tri roky a povinnosť prepočtu ku dňu rozhodnutia nie je zákonom ustanovená.
Uviedla tiež, že inak by bola uvedená do omylu.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod
sp. zn. 4 Co 180/2011 s tým, aby bol rozsudok z 9. novembra 2011 zrušený a vec bola
vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa ďalej aj priznania primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 15 000 €, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia v sume 331,13 €.
II.
Z opravného uznesenia okresného súdu č. k. 14 C 155/1994-569 z 31. marca 2011
vyplýva, že ním došlo k oprave rozsudku z 9. februára 2011 v tom zmysle, ako to uviedla
sťažovateľka, keďže podľa názoru okresného súdu došlo k zrejmej nesprávnosti
spočívajúcej v uvedení nesprávneho prepočtu výšky zostatku pôžičky v Slovenskej
sporiteľni do meny euro tým, že došlo k pochybeniu v poradí desatinnej čiarky a tým aj
k zmene sumy. V rozsudku bolo v rámci výpočtu vecí patriacich do bezpodielového
spoluvlastníctva uvedené, že zostatok pôžičky v S. bol 26 351,67 € (79 387,52 Sk).
V danom prípade došlo k zlému prepočtu sumy zostatku pôžičky do meny euro, pretože
správne mala byť uvedená výška zostatku 2 635,18 € (79 387,52 Sk). Táto chyba v počítaní
sa následne prejavila aj pri výpočte polovice zostatku tejto pôžičky, ktorá bola prikázaná
do výlučného vlastníctva sťažovateľky. Nešlo teda správne o polovičný zostatok pôžičky
13 175,83 €, ale iba 1 317,59 €. To isté sa vzťahuje aj na druhú polovicu zostatku pôžičky
patriacej do dedičstva po nebohom manželovi sťažovateľky.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 180/2011-588, 4 Co 181/2011 z 9. novembra
2011 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 155/1994-550
z 9. februára 2011 v spojení s opravným uznesením okresného súdu č. k. 14 C 155/1994-
569 z 31. marca 2011. Popri žalovaných, ktoré v podanom odvolaní namietali nesprávne
určenie ceny nehnuteľností, sťažovateľka žiadala zmeniť opravné uznesenie, pretože sumu
pasíva (zostatku pôžičky v S.) v celkovej výške 26 351,67 € považovala za relevantnú
a adekvátnu v zmysle vyhlášky. Uviedla, že hoci zostatok pôžičky na zakúpenie
nehnuteľností bol 2 635,18 €, skutočná preukázaná suma uhradeného úveru vrátane úrokov
je 5 079,41 €. Sumu zostatku pôžičky vo výške 26 351,67 € uvedenú vo vyhlásenom, ako aj
písomne vyhotovenom rozsudku považovala a aj naďalej považuje za adekvátnu a správnu
v zmysle vyhlášky. Prepočet meny bol podľa nej chybný v relácii k slovenskej korune, nie
opačne, a preto bola toho názoru, že v napadnutých výrokoch došlo k nesprávnosti
v prepočte eur na slovenské koruny. Za správnu považovala aj sumu zostatku polovice
pôžičky 13 171,63 €, lebo inak by bola uvedená do omylu. Podľa názoru krajského súdu
boli obe odvolania nedôvodné. Opravným uznesením sa korigovala zrejmá nesprávnosť
súm uvedených v eurách, pričom ku chybe došlo posunutím desatinnej čiarky pri prepočte
zo slovenských korún. Námietka sťažovateľky, podľa ktorej bola uvedená do omylu, nebola
dôvodná, pretože už vo vyhlásenom rozsudku za sumami v eurách boli súčasne uvedené
tieto sumy aj v slovenských korunách a už tu bol zrejmý rozpor medzi sumou v slovenských
korunách a sumou v prepočte na euro. Sume 79 387,52 Sk nezodpovedala správne suma
26 351,67 €, ale suma 2 635,18 €, pričom zo zisteného skutkového stavu je nepochybné, že
zostatok pôžičky v S. sporiteľni bol naozaj 79 387,52 Sk, teda 2 635,18 €. Rovnako došlo
k posunutiu desatinnej čiarky aj pri sume 1 317,59 €.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 76/2013 z 28. marca 2013 vyplýva, že
ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
4 Co 180/2011, 4 Co 181/2011 z 9. novembra 2011. Dovolanie sťažovateľky smerovalo
proti tej časti výroku rozsudku krajského súdu, ktorou bolo potvrdené opravné uznesenie.
Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku
a jeho dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a) až c) Občianskeho súdneho poriadku.
Vyslovila názor, že opravné uznesenie nebolo potrebné, pretože pôvodné znenie výroku
bolo správne. Navyše je opravné uznesenie nezrozumiteľné, nečitateľné a nepreskúmateľné.
Podľa názoru najvyššieho súdu nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je
porušením práva na spravodlivé súdne konanie a zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Okresný súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré vydal opravné uznesenie, a krajský súd zasa dôvody, pre ktoré uznesenie
okresného súdu potvrdil, a to aj so zreteľom na obsah odvolania sťažovateľky. Rozhodnutia
okresného súdu a krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,
resp. ústavne nekonformné, pretože sa súdy pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka je nespokojná s tým, že krajský súd potvrdil opravné uznesenie
okresného súdu. Podľa názoru sťažovateľky suma zostatku pôžičky v S. bola
vo vyhlásenom a písomne doručenom rozsudku uvedená v eurách správne, keďže táto výška
zodpovedala zásadám vyhlášky.
Podľa názoru ústavného súdu treba odôvodnenie rozsudku krajského súdu týkajúce
sa potvrdenia opravného uznesenia považovať za dostatočné a presvedčivé. V žiadnom
prípade sa nejaví ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná okolnosť, že
sťažovateľka zastáva odlišný názor, nemôže sama osebe znamenať porušenie označených
práv.
Za podstatné treba považovať, že výška zostatku pôžičky v S. v sume 79 387,52 Sk je
nesporná. Správnosť tejto sumy sťažovateľka výslovne uznala. Nepochybné je aj to, že pri
kurzovom prepočte tejto sumy na eurá došlo k pochybeniu, pretože pri konverznom kurze
30,126 slovenských korún za jedno euro nejde o sumu 26 351,67 €, ale iba o sumu
2 635,18 €. Zrejmá nesprávnosť výpočtu spočívala v posunutí desatinnej čiarky, ako to
správne všeobecné súdy uviedli.
Sťažovateľka sa dovoláva potreby posudzovať výšku zostatku pôžičky v S. v súlade
s vyhláškou. Nič bližšie a konkrétnejšie však v tejto súvislosti ústavnému súdu neuviedla.
Nijako teda nezdôvodnila, prečo by vlastne podľa nej v rámci vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva mal byť zostatok pôžičky desaťnásobne vyšší oproti zostatku, ako ho
vykazuje S., ktorá túto pôžičku zrejme poskytla.
Z vyhlášky nijako nevyplýva taký spôsob oceňovania zostatku pôžičiek ako pasív,
ktorý by umožňoval dospieť k výsledku, ktorý tvrdí sťažovateľka.
Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného, považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že
z hľadiska oprávnených záujmov sťažovateľky sa nejaví jej sťažnostné tvrdenie ako logické,
resp. racionálne. Sumu 79 387,52 Sk zostatku pôžičky vedenej v S. treba považovať
za spoločný dlh oboch bývalých manželov, teda sťažovateľky a jej nebohého bývalého
manžela. Popri aktívach bezpodielového spoluvlastníctva, za ktoré treba považovať
nehnuteľný majetok, patria do bezpodielového spoluvlastníctva aj viaceré pasíva (dlhy
z titulu nesplatených pôžičiek). Opravné uznesenie sa týka práve jednej z položiek
tvoriacich pasíva, pričom opravným uznesením bola výška dlhu sťažovateľky voči S.
z titulu zostatku pôžičky znížená desaťnásobne oproti sume uvedenej vo vyhlásenom
a v písomne vyhotovenom a doručenom rozsudku.
Inými slovami, opravné prostriedky sťažovateľky smerujúce proti opravnému
uzneseniu okresného súdu (odvolanie, dovolanie a sťažnosť ústavnému súdu) brojili a broja
proti takému rozhodnutiu, ktoré z hľadiska elementárnej logiky bolo v prospech
sťažovateľky (ustálilo výšku jej dlhu voči S. desaťnásobne nižšou sumou). Sťažovateľka sa
teda domáha pre ňu menej priaznivého posúdenia veci. I z tohto pohľadu sa sťažnosť javí
ako zjavne neopodstatnená.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2013