Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 431/2013
PDF · 192.49 KB
No categories available
II. ÚS 431/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o. (predtým do 24. októbra 2011
pod obchodným menom A., s. r. o., pozn.), zastúpenej advokátom JUDr. J. P., D., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.
5 Co 87/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2013 doručená sťažnosť spoločnosti L., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Co 87/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 9. augusta 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že sa sťažovateľka žalobou z 26. októbra 2011 domáhala
jednak voči Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako
žalovanej 1 (ďalej len „žalovaná 1“) a JUDr. S. K. ako žalovanej 2 (ďalej len „žalovaná 2“)
zaplatenia sumy 409 879,55 € s prísl. spoločne a nerozdielne ako náhrady škody na tom
skutkovom a právnom základe, že ako veriteľka 1. decembra 2008 uzatvorila
so spoločnosťou M., s. r. o. (ďalej len „dlžníčka“), ako dlžníčkou zmluvu o pôžičke,
na základe ktorej poskytla dlžníčke peňažnú pôžičku vo výške 11 500 000 Sk. Dlžníčka sa
zaviazala pôžičku vrátiť s dohodnutým úrokom a zároveň sa zaviazala, že uzná svoj
záväzok podľa zmluvy o pôžičke do notárskej zápisnice, ktorú odovzdá sťažovateľke.
Dlžníčka uznala svoj dlh v zmysle zmluvy o pôžičke, a to v rámci notárskej zápisnice
z 12. januára 2009 spísanej žalovanou 2 ako notárkou pod sp. zn. N 7/2009, Nz 505/2009,
NCRIs 508/2008. Zaviazala sa zaplatiť sťažovateľke 381 730,07 € s prísl. v dohodnutých
splátkach v zmysle prílohy č. 1 k zmluve o pôžičke. Dlžníčka vyslovila taktiež súhlas
s exekúciou podľa § 41 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku. Keďže dlžníčka si neplnila svoje
povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke, sťažovateľka podala 25. augusta 2009 návrh
na vykonanie exekúcie na základe notárskej zápisnice, pričom uznesením Okresného súdu
Čadca sp. zn. 4 Er 445/2009 z 27. októbra 2009 bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že notárska zápisnica má formálny
nedostatok a nemôže byť riadnym vykonateľným exekučným titulom. V bode 5 notárskej
zápisnice je totiž uvedené, že predmetná časť plnenia predstavuje peňažné plnenie vo výške
a čase podľa zmluvy o pôžičke z 1. decembra 2009 uvedenej v bode 1 notárskej zápisnice,
hoci, ako to vyplýva z ostatného znenia notárskej zápisnice, ako aj z prílohy k nej,
uplatnený nárok vychádza zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej 1. decembra 2008. Po doručení
uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sťažovateľka
(zároveň aj oprávnená v exekučnom konaní) kontaktovala žalovanú 2 na vykonanie opravy
notárskej zápisnice, avšak k náprave a odstráneniu zrejmej chyby, ktorá bola dôvodom
zamietnutia poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo. Následne konajúci exekučný súd
exekúciu zastavil. Dlžníčka 31. mája 2010 vstúpila do likvidácie a 19. októbra 2010 bol na
jej majetok vyhlásený konkurz. Sťažovateľka prihlásila včas svoju pohľadávku vyplývajúcu
zo zmluvy o pôžičke do konkurzu voči dlžníčke, avšak táto pohľadávka nebola dosiaľ
uspokojená, a to ani čiastočne. Na základe priebehu konkurzného konania nie je ani
predpoklad jej uspokojenia, a to vzhľadom na hodnotu majetku patriaceho do konkurznej
podstaty. Sťažovateľke teda vznikla pochybením žalovanej 2 pri spísaní notárskej zápisnice
škoda, ktorá spočívala v zmarení možnosti uspokojenia peňažnej pohľadávky od dlžníčky,
hoci, ak by k pochybeniu pri spísaní notárskej zápisnice nedošlo, bolo by možné
pohľadávku v exekučnom konaní vymôcť. Vzniknutá škoda je teda škodou spôsobenou pri
výkone verejnej moci, pričom sťažovateľka má právo na jej náhradu. Podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“)
za škodu zodpovedá štát a táto zodpovednosť je založená na princípe absolútnej objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa štát nemôže zbaviť žiadnym liberačným dôvodom a je daná bez
ohľadu na zavinenie. Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu je
splnenie kumulatívnych predpokladov, a to existencie nezákonného rozhodnutia, resp.
nesprávneho úradného postupu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) č. k.
5 C 131/2011-124 zo 4. decembra 2012 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá v celom
rozsahu. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 87/2013-
160 z 30. apríla 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Podľa názoru sťažovateľky s rozsudkami všeobecných súdov nemožno súhlasiť.
Právny názor, podľa ktorého postup žalovanej 2 ako notárky nie je možné považovať za
nesprávny úradný postup v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu, nemá oporu v právnej
úprave. Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“,
avšak z obsahu tohto pojmu vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu
môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu.
Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších
podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup smeruje. Nesprávnym úradným postupom je potom každý
postup, ktorý neumožňuje dosiahnutie účelu, ku ktorému má postup smerovať. V danom
prípade účelom notárskej zápisnice mal byť kvalifikovaný exekučný titul použiteľný
v zmysle Exekučného poriadku na vymoženie pohľadávky. Tento účel však nebol
dosiahnutý, pretože notárska zápisnica mala vady, dôsledkom ktorých nebola ako exekučný
titul v súdnom konaní akceptovaná. Týmto nesprávnym úradným postupom notárskeho
úradu žalovanej 2 bol jednoznačne zmarený účel, pre ktorý účastníci urobili úkon vo forme
notárskej zápisnice, pričom zmarenie účelu bolo zapríčinené pochybením žalovanej 2 ako
konajúceho orgánu verejnej moci. Notárska zápisnica spísaná žalovanou 2 mala nedostatok,
keďže v bode 5 bolo uvedené, že predmet a čas plnenia predstavuje peňažné plnenie
vo výške a čase podľa zmluvy o pôžičke z 1. decembra 2009 uvedenej v bode 1 notárskej
zápisnice. Ako to ale vyplýva z ostatného znenia notárskej zápisnice, ako aj prílohy k nej,
uplatnený nárok v skutočnosti vychádzal zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej 1. decembra
2008. Z uvedeného je zrejmé, že notárska zápisnica má formálny nedostatok, a preto
nemôže byť riadnym vykonateľným exekučným titulom. Notárska zápisnica o právnom
úkone musí obsahovať údaje, ktoré sú v súlade so skutočnosťami tvrdenými účastníkmi
a zhodné so skutočnosťami predkladanými v listinnej forme notárovi pred spísaním
notárskej zápisnice. Rozpornosť zapísaných údajov so skutočnosťou spôsobuje nedostatok
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice ako verejnej listiny. Preto je sťažovateľka
presvedčená, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 87/2013 boli porušené
jej práva, lebo potvrdením rozsudku okresného súdu došlo k popretiu zmyslu príslušných
ustanovení Exekučného poriadku upravujúcich nútený výkon splnenia povinnosti na
základe notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Bol tiež popretý zmysel a účel
príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu, ako aj § 40 ods. 1 Notárskeho
poriadku.
Všeobecné súdy vychádzali z hypotetických úvah o tom, ako sa podľa ich názoru
mala zachovať sťažovateľka. Zároveň absolútne ignorovali skutočnosť, že sťažovateľka
vložila dôveru do rúk orgánu verejnej moci (notárskeho úradu) s tým, že spísaním notárskej
zápisnice bude jej ako veriteľke poskytnutá právna ochrana najrýchlejším a najúčinnejším
spôsobom. Krajský súd absolútne ignoroval to, že žalovaná 2 prijala za spísanie notárskej
zápisnice odmenu v zmysle zákona. Pokiaľ všeobecné súdy poukazovali na možnosť
sťažovateľky podať návrh na vydanie platobného rozkazu, a tým dosiahnuť vydanie
exekučného titulu v čase od 8. marca 2010 do 11. októbra 2010, ide o alibistické
a hypotetické tvrdenie. V súvislosti s pasívnou vecnou legitimáciou žalovanej 1
a žalovanej 2 sťažovateľka poukazuje na právny záver Najvyššieho súdu Českej republiky
(sp. zn. 25 Cdo 5/2006), podľa ktorého úprava spoločnej zodpovednosti viacerých osôb
zodpovedných za škodu vychádza zo zásady solidarity, ktorá má všeobecnú platnosť pre
všetky prípady a vzťahuje sa nielen na prípady, keď škodcovia spôsobili škodu spoločným
konaním, ale aj na prípady, keď jednotliví škodcovia zodpovedajú na základe odlišných
princípov. Žalovaná 2 zodpovedá za škodu v zmysle ustanovenia § 415 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na
zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Pokiaľ krajský súd poukazuje na
ustanovenie § 172 ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd vydá platobný
rozkaz najneskôr do 10 pracovných dní, treba uviesť, že krajský súd si musel byť na základe
poznatkov zo svojej rozhodovacej činnosti vedomý toho, že samotné vydanie platobného
rozkazu automaticky bez ďalšieho nespôsobuje nadobudnutie právoplatnosti
a vykonateľnosti. Vydaný platobný rozkaz ešte nie je bez ďalšieho exekučným titulom.
Rovnako muselo byť krajskému súdu známe, že lehoty na vydanie platobného rozkazu nie
sú vždy zo strany súdov dodržiavané. Názor krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľka
mala vynaložiť ďalšie finančné prostriedky vo forme zaplatenia súdneho poplatku za návrh
na vydanie platobného rozkazu, znamená popretie účelu a významu požadovanej súdnej
ochrany. Výklad ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu a Notárskeho poriadku
nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel
požadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré
nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto
ochrany domáha.
Napadnutý rozsudok je v rozpore s označenými právami aj v dôsledku
nedostatočného odôvodnenia, najmä v rovine zrozumiteľnosti dôvodov. Nie je zrejmé,
akými úvahami sa riadil krajský súd, keď sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom
okresného súdu.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
5 Co 87/2013 s tým, aby bol rozsudok z 30. apríla 2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie
konanie. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3 002,04 €.
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 87/2013-160 z 30. apríla 2013 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 131/2011-124 zo 4. decembra 2012.
Rozsudok bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený podľa dátumovej pečiatky
13. júna 2013. Podľa názoru krajského súdu z celého obsahu notárskej zápisnice je zrejmé,
že zmluva o pôžičke bola uzavretá 1. decembra 2008. Neoddeliteľnou súčasťou notárskej
zápisnice je aj zmluva o pôžičke z 1. decembra 2008. V danom prípade došlo len ku chybe
v písaní, túto zrejmú nesprávnosť možno opraviť zákonom predvídaným spôsobom v súlade
s ustanovením § 43 ods. 2 Notárskeho poriadku, a to opravnou doložkou. Túto zrejmú
nesprávnosť nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, pretože zo strany
žalovanej 2 nebolo preukázané porušenie povinnosti pri spisovaní notárskej zápisnice,
keďže táto má všetky náležitosti vyžadované Notárskym poriadkom. Správne preto okresný
súd žalobu zamietol, pretože nebola preukázaná existencia protiprávneho konania, ako aj
príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodou, ktorá mala sťažovateľke
vzniknúť. Čo sa týka existencie samotnej škody, ako jedného zo zákonných predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu, táto musí existovať najneskôr v čase, keď súd
o uplatnenom nároku rozhoduje. V tejto súvislosti okresný súd správne konštatoval, že ak
škoda neexistuje k tomuto okamihu, je nárok uplatnený predčasne. Ani podľa krajského
súdu sťažovateľke nič nebránilo, aby sa domáhala uspokojenia svojej pohľadávky potom,
ako exekučné konanie začaté na jej návrh bolo zastavené. V tomto smere neobstojí námietka
sťažovateľky, podľa ktorej sa nedomáhala získania iného exekučného titulu z dôvodu, že na
prerokovanie veci by bol vecne a miestne príslušný Okresný súd Bratislava I, ktorý je
jedným z najvyťaženejších súdov na Slovensku. Je to tak vzhľadom na ustanovenie § 172
ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého platobný rozkaz musí byť vydaný
najneskôr do 10 pracovných dní. S poukazom na uvedené treba konštatovať, že
zodpovednosť štátu je daná až vtedy, keď sa právo veriteľa proti dlžníkovi stalo
nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a je pritom
vylúčené, aby bolo možné toto právo uspokojiť inak. V danom prípade možnosť
uspokojenia práva iným spôsobom bola daná. Za správne treba považovať zamietnutie
žaloby aj vo vzťahu voči žalovanej 2 z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na jej
strane. Nebolo možné akceptovať argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej notár pri výkone
verejnej moci zodpovedá podľa ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka. Takýmto
výkladom by sa poprela úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, kde zo spôsobenej škody vzniká záväzkový vzťah medzi poškodeným a nositeľmi
verejnej moci, nie jej jednotlivými vykonávateľmi. Štát delegoval výkon verejnej moci na
niektoré subjekty, ale musí naďalej niesť zodpovednosť za výkon tejto moci. Preto na
uľahčenie postavenia poškodeného zákonodarca upravil priamu zodpovednosť štátu za
výkon verejnej moci, pričom riadny výkon verejnej moci zabezpečuje regresným nárokom
štátu voči osobe, ktorá škodu spôsobila.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Zo systematického a logického hľadiska je potrebné sa najprv vysporiadať s otázkou,
či bola v danom spore vecne pasívne legitimovaná žalovaná 2 ako notárka, ktorá spísala
notársku zápisnicu o právnom úkone spočívajúcom v uznaní dlhu, pričom uznanie dlhu bolo
spojené s doložkou vykonateľnosti notárskej zápisnice.
Podľa názoru ústavného súdu treba závery všeobecných súdov jednoznačne
akceptovať. Ani sťažovateľka netvrdila, že by úkon žalovanej 2 ako notárky spočívajúci
v spísaní notárskej zápisnice nebol výkonom verejnej moci. Vecnú pasívnu legitimáciu
žalovanej 2 vyvodila sťažovateľka z ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, teda
z prevenčnej povinnosti vzťahujúcej sa na ktorýkoľvek subjekt občianskoprávnych vzťahov.
Správne v tejto súvislosti krajský súd podotkol, že za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci nezodpovedá subjekt, ktorý priamo v tom-ktorom prípade túto moc vykonáva, ale štát
zastúpený príslušným vrcholovým orgánom verejnej správy. Vo svojich dôsledkoch to
znamená, že vecne pasívne legitimovaný nahradiť škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci je štát aj v takom prípade, ak priamy vykonávateľ verejnej moci nesprávne úradne
postupoval tým, že nekonal v intenciách prevenčnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že v konečnom dôsledku zostalo vyriešiť, či je v danom
prípade daná zodpovednosť žalovanej 1. Všeobecné súdy zaujali predovšetkým stanovisko,
podľa ktorého postup žalovanej 2 ako notárky nemožno považovať v danom prípade za
nesprávny úradný postup, pretože ňou spísaná notárska zápisnica mala všetky požadované
zákonné náležitosti, pričom zrejmá chyba, ku ktorej pri spisovaní notárskej zápisnice došlo,
bola odstrániteľná.
Treba poznamenať, že uvedený právny záver všeobecných súdov (pokiaľ by mal byť
správny) znamená bez ďalšieho sám osebe nedôvodnosť žaloby vo vzťahu voči žalovanej 1,
pretože v takom prípade by nedošlo k protizákonnému konaniu ako základnej podmienke
zodpovednosti za škodu.
Ústavný súd uvádza, že s uvedeným záverom všeobecných súdov nemožno súhlasiť.
Zo zistených faktov je nepochybné, že žalovaná 2 pri spisovaní notárskej zápisnice
pochybila, keď na jednom mieste uviedla nesprávny dátum uzavretia zmluvy o pôžičke. Je
pravdou, že uvedené pochybenie v zásade bolo možné napraviť vykonaním opravy, avšak
oprava by bola možná iba so súhlasom dlžníčky, keďže práve jej prejav vôle bol v notárskej
zápisnici chybne zachytený. Dlžníčka (zo zrejmých dôvodov diktovaných jej záujmom)
nedala na vykonanie opravy súhlas, čo z praktického hľadiska znamená, že pochybenie
žalovanej 2 sa stalo nereparovateľným.
Za uvedeného stavu treba dospieť k záveru, že notárska zápisnica nebola vyhotovená
v takej kvalite, aby mohla slúžiť sledovanému účelu, ako na to správne poukazuje
sťažovateľka. Preto možno dospieť k záveru, že žalovaná 2 nesprávne úradne postupovala.
Odlišná je situácia pri posudzovaní ďalšej argumentácie všeobecných súdov, ktorú
možno v podstate zhrnúť tak, že vznik škody v príčinnej súvislosti s pochybením
žalovanej 2 nebol preukázaný. Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že úvaha
krajského súdu, podľa ktorej sťažovateľka mala reálnu možnosť dosiahnuť iný exekučný
titul vo forme platobného rozkazu, a tým predísť vzniku škody, sa nejaví ako arbitrárna, ale
ani zjavne neodôvodnená. Skutočnosť, že sťažovateľka má odlišný právny názor, nemôže
sama osebe znamenať porušenie označených práv. K tomu možno dodať, že uvedený
právny názor krajského súdu je plne v intenciách zásady, podľa ktorej je povinnosťou
poškodeného vynaložiť všetko úsilie na minimalizovanie škody.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2013