Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 431/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o. (predtým do 24. októbra 2011

pod obchodným menom A., s. r. o., pozn.), zastúpenej advokátom JUDr. J. P., D., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2013 doručená sťažnosť spoločnosti L., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 9. augusta 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že sa sťažovateľka žalobou z 26. októbra 2011 domáhala

jednak voči Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako

žalovanej 1 (ďalej len „žalovaná 1“) a JUDr. S. K. ako žalovanej 2 (ďalej len „žalovaná 2“)

zaplatenia sumy 409 879,55 € s prísl. spoločne a nerozdielne ako náhrady škody na tom

skutkovom a právnom základe, že ako veriteľka 1. decembra 2008 uzatvorila

so spoločnosťou M., s. r. o. (ďalej len „dlžníčka“), ako dlžníčkou zmluvu o pôžičke,

na základe ktorej poskytla dlžníčke peňažnú pôžičku vo výške 11 500 000 Sk. Dlžníčka sa

zaviazala pôžičku vrátiť s dohodnutým úrokom a zároveň sa zaviazala, že uzná svoj

záväzok podľa zmluvy o pôžičke do notárskej zápisnice, ktorú odovzdá sťažovateľke.

Dlžníčka uznala svoj dlh v zmysle zmluvy o pôžičke, a to v rámci notárskej zápisnice

z 12. januára 2009 spísanej žalovanou 2 ako notárkou pod sp. zn. N 7/2009, Nz 505/2009,

NCRIs 508/2008. Zaviazala sa zaplatiť sťažovateľke 381 730,07 € s prísl. v dohodnutých

splátkach v zmysle prílohy č. 1 k zmluve o pôžičke. Dlžníčka vyslovila taktiež súhlas

s exekúciou podľa § 41 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku. Keďže dlžníčka si neplnila svoje

povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke, sťažovateľka podala 25. augusta 2009 návrh

na vykonanie exekúcie na základe notárskej zápisnice, pričom uznesením Okresného súdu

Čadca sp. zn. z 27. októbra 2009 bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že notárska zápisnica má formálny

nedostatok a nemôže byť riadnym vykonateľným exekučným titulom. V bode 5 notárskej

zápisnice je totiž uvedené, že predmetná časť plnenia predstavuje peňažné plnenie vo výške

a čase podľa zmluvy o pôžičke z 1. decembra 2009 uvedenej v bode 1 notárskej zápisnice,

hoci, ako to vyplýva z ostatného znenia notárskej zápisnice, ako aj z prílohy k nej,

uplatnený nárok vychádza zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej 1. decembra 2008. Po doručení

uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sťažovateľka

(zároveň aj oprávnená v exekučnom konaní) kontaktovala žalovanú 2 na vykonanie opravy

notárskej zápisnice, avšak k náprave a odstráneniu zrejmej chyby, ktorá bola dôvodom

zamietnutia poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo. Následne konajúci exekučný súd

exekúciu zastavil. Dlžníčka 31. mája 2010 vstúpila do likvidácie a 19. októbra 2010 bol na

jej majetok vyhlásený konkurz. Sťažovateľka prihlásila včas svoju pohľadávku vyplývajúcu

zo zmluvy o pôžičke do konkurzu voči dlžníčke, avšak táto pohľadávka nebola dosiaľ

uspokojená, a to ani čiastočne. Na základe priebehu konkurzného konania nie je ani

predpoklad jej uspokojenia, a to vzhľadom na hodnotu majetku patriaceho do konkurznej

podstaty. Sťažovateľke teda vznikla pochybením žalovanej 2 pri spísaní notárskej zápisnice

škoda, ktorá spočívala v zmarení možnosti uspokojenia peňažnej pohľadávky od dlžníčky,

hoci, ak by k pochybeniu pri spísaní notárskej zápisnice nedošlo, bolo by možné

pohľadávku v exekučnom konaní vymôcť. Vzniknutá škoda je teda škodou spôsobenou pri

výkone verejnej moci, pričom sťažovateľka má právo na jej náhradu. Podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“)

za škodu zodpovedá štát a táto zodpovednosť je založená na princípe absolútnej objektívnej

zodpovednosti, ktorej sa štát nemôže zbaviť žiadnym liberačným dôvodom a je daná bez

ohľadu na zavinenie. Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu je

splnenie kumulatívnych predpokladov, a to existencie nezákonného rozhodnutia, resp.

nesprávneho úradného postupu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným

rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-124 zo 4. decembra 2012 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá v celom

rozsahu. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 87/2013-

160 z 30. apríla 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľky s rozsudkami všeobecných súdov nemožno súhlasiť.

Právny názor, podľa ktorého postup žalovanej 2 ako notárky nie je možné považovať za

nesprávny úradný postup v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu, nemá oporu v právnej

úprave. Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“,

avšak z obsahu tohto pojmu vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu

môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu.

Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších

podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,

k dosiahnutiu ktorého postup smeruje. Nesprávnym úradným postupom je potom každý

postup, ktorý neumožňuje dosiahnutie účelu, ku ktorému má postup smerovať. V danom

prípade účelom notárskej zápisnice mal byť kvalifikovaný exekučný titul použiteľný

v zmysle Exekučného poriadku na vymoženie pohľadávky. Tento účel však nebol

dosiahnutý, pretože notárska zápisnica mala vady, dôsledkom ktorých nebola ako exekučný

titul v súdnom konaní akceptovaná. Týmto nesprávnym úradným postupom notárskeho

úradu žalovanej 2 bol jednoznačne zmarený účel, pre ktorý účastníci urobili úkon vo forme

notárskej zápisnice, pričom zmarenie účelu bolo zapríčinené pochybením žalovanej 2 ako

konajúceho orgánu verejnej moci. Notárska zápisnica spísaná žalovanou 2 mala nedostatok,

keďže v bode 5 bolo uvedené, že predmet a čas plnenia predstavuje peňažné plnenie

vo výške a čase podľa zmluvy o pôžičke z 1. decembra 2009 uvedenej v bode 1 notárskej

zápisnice. Ako to ale vyplýva z ostatného znenia notárskej zápisnice, ako aj prílohy k nej,

uplatnený nárok v skutočnosti vychádzal zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej 1. decembra

2008. Z uvedeného je zrejmé, že notárska zápisnica má formálny nedostatok, a preto

nemôže byť riadnym vykonateľným exekučným titulom. Notárska zápisnica o právnom

úkone musí obsahovať údaje, ktoré sú v súlade so skutočnosťami tvrdenými účastníkmi

a zhodné so skutočnosťami predkladanými v listinnej forme notárovi pred spísaním

notárskej zápisnice. Rozpornosť zapísaných údajov so skutočnosťou spôsobuje nedostatok

materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice ako verejnej listiny. Preto je sťažovateľka

presvedčená, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. boli porušené

jej práva, lebo potvrdením rozsudku okresného súdu došlo k popretiu zmyslu príslušných

ustanovení Exekučného poriadku upravujúcich nútený výkon splnenia povinnosti na

základe notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Bol tiež popretý zmysel a účel

príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu, ako aj § 40 ods. 1 Notárskeho

poriadku.

Všeobecné súdy vychádzali z hypotetických úvah o tom, ako sa podľa ich názoru

mala zachovať sťažovateľka. Zároveň absolútne ignorovali skutočnosť, že sťažovateľka

vložila dôveru do rúk orgánu verejnej moci (notárskeho úradu) s tým, že spísaním notárskej

zápisnice bude jej ako veriteľke poskytnutá právna ochrana najrýchlejším a najúčinnejším

spôsobom. Krajský súd absolútne ignoroval to, že žalovaná 2 prijala za spísanie notárskej

zápisnice odmenu v zmysle zákona. Pokiaľ všeobecné súdy poukazovali na možnosť

sťažovateľky podať návrh na vydanie platobného rozkazu, a tým dosiahnuť vydanie

exekučného titulu v čase od 8. marca 2010 do 11. októbra 2010, ide o alibistické

a hypotetické tvrdenie. V súvislosti s pasívnou vecnou legitimáciou žalovanej 1

a žalovanej 2 sťažovateľka poukazuje na právny záver Najvyššieho súdu Českej republiky

(sp. zn. ), podľa ktorého úprava spoločnej zodpovednosti viacerých osôb

zodpovedných za škodu vychádza zo zásady solidarity, ktorá má všeobecnú platnosť pre

všetky prípady a vzťahuje sa nielen na prípady, keď škodcovia spôsobili škodu spoločným

konaním, ale aj na prípady, keď jednotliví škodcovia zodpovedajú na základe odlišných

princípov. Žalovaná 2 zodpovedá za škodu v zmysle ustanovenia § 415 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na

zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Pokiaľ krajský súd poukazuje na

ustanovenie , podľa ktorého súd vydá platobný

rozkaz najneskôr do 10 pracovných dní, treba uviesť, že krajský súd si musel byť na základe

poznatkov zo svojej rozhodovacej činnosti vedomý toho, že samotné vydanie platobného

rozkazu automaticky bez ďalšieho nespôsobuje nadobudnutie právoplatnosti

a vykonateľnosti. Vydaný platobný rozkaz ešte nie je bez ďalšieho exekučným titulom.

Rovnako muselo byť krajskému súdu známe, že lehoty na vydanie platobného rozkazu nie

sú vždy zo strany súdov dodržiavané. Názor krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľka

mala vynaložiť ďalšie finančné prostriedky vo forme zaplatenia súdneho poplatku za návrh

na vydanie platobného rozkazu, znamená popretie účelu a významu požadovanej súdnej

ochrany. Výklad ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu a Notárskeho poriadku

nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel

požadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré

nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto

ochrany domáha.

Napadnutý rozsudok je v rozpore s označenými právami aj v dôsledku

nedostatočného odôvodnenia, najmä v rovine zrozumiteľnosti dôvodov. Nie je zrejmé,

akými úvahami sa riadil krajský súd, keď sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom

okresného súdu.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok z 30. apríla 2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie

konanie. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3 002,04 €.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -160 z 30. apríla 2013 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -124 zo 4. decembra 2012.

Rozsudok bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený podľa dátumovej pečiatky

13. júna 2013. Podľa názoru krajského súdu z celého obsahu notárskej zápisnice je zrejmé,

že zmluva o pôžičke bola uzavretá 1. decembra 2008. Neoddeliteľnou súčasťou notárskej

zápisnice je aj zmluva o pôžičke z 1. decembra 2008. V danom prípade došlo len ku chybe

v písaní, túto zrejmú nesprávnosť možno opraviť zákonom predvídaným spôsobom v súlade

s ustanovením § 43 ods. 2 Notárskeho poriadku, a to opravnou doložkou. Túto zrejmú

nesprávnosť nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, pretože zo strany

žalovanej 2 nebolo preukázané porušenie povinnosti pri spisovaní notárskej zápisnice,

keďže táto má všetky náležitosti vyžadované Notárskym poriadkom. Správne preto okresný

súd žalobu zamietol, pretože nebola preukázaná existencia protiprávneho konania, ako aj

príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodou, ktorá mala sťažovateľke

vzniknúť. Čo sa týka existencie samotnej škody, ako jedného zo zákonných predpokladov

vzniku zodpovednosti za škodu, táto musí existovať najneskôr v čase, keď súd

o uplatnenom nároku rozhoduje. V tejto súvislosti okresný súd správne konštatoval, že ak

škoda neexistuje k tomuto okamihu, je nárok uplatnený predčasne. Ani podľa krajského

súdu sťažovateľke nič nebránilo, aby sa domáhala uspokojenia svojej pohľadávky potom,

ako exekučné konanie začaté na jej návrh bolo zastavené. V tomto smere neobstojí námietka

sťažovateľky, podľa ktorej sa nedomáhala získania iného exekučného titulu z dôvodu, že na

prerokovanie veci by bol vecne a miestne príslušný Okresný súd Bratislava I, ktorý je

jedným z najvyťaženejších súdov na Slovensku. Je to tak vzhľadom na ustanovenie § 172

ods. 8 , podľa ktorého platobný rozkaz musí byť vydaný

najneskôr do 10 pracovných dní. S poukazom na uvedené treba konštatovať, že

zodpovednosť štátu je daná až vtedy, keď sa právo veriteľa proti dlžníkovi stalo

nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a je pritom

vylúčené, aby bolo možné toto právo uspokojiť inak. V danom prípade možnosť

uspokojenia práva iným spôsobom bola daná. Za správne treba považovať zamietnutie

žaloby aj vo vzťahu voči žalovanej 2 z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na jej

strane. Nebolo možné akceptovať argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej notár pri výkone

verejnej moci zodpovedá podľa ustanovenia . Takýmto

výkladom by sa poprela úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, kde zo spôsobenej škody vzniká záväzkový vzťah medzi poškodeným a nositeľmi

verejnej moci, nie jej jednotlivými vykonávateľmi. Štát delegoval výkon verejnej moci na

niektoré subjekty, ale musí naďalej niesť zodpovednosť za výkon tejto moci. Preto na

uľahčenie postavenia poškodeného zákonodarca upravil priamu zodpovednosť štátu za

výkon verejnej moci, pričom riadny výkon verejnej moci zabezpečuje regresným nárokom

štátu voči osobe, ktorá škodu spôsobila.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Zo systematického a logického hľadiska je potrebné sa najprv vysporiadať s otázkou,

či bola v danom spore vecne pasívne legitimovaná žalovaná 2 ako notárka, ktorá spísala

notársku zápisnicu o právnom úkone spočívajúcom v uznaní dlhu, pričom uznanie dlhu bolo

spojené s doložkou vykonateľnosti notárskej zápisnice.

Podľa názoru ústavného súdu treba závery všeobecných súdov jednoznačne

akceptovať. Ani sťažovateľka netvrdila, že by úkon žalovanej 2 ako notárky spočívajúci

v spísaní notárskej zápisnice nebol výkonom verejnej moci. Vecnú pasívnu legitimáciu

žalovanej 2 vyvodila sťažovateľka z ustanovenia , teda

z prevenčnej povinnosti vzťahujúcej sa na ktorýkoľvek subjekt občianskoprávnych vzťahov.

Správne v tejto súvislosti krajský súd podotkol, že za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci nezodpovedá subjekt, ktorý priamo v tom-ktorom prípade túto moc vykonáva, ale štát

zastúpený príslušným vrcholovým orgánom verejnej správy. Vo svojich dôsledkoch to

znamená, že vecne pasívne legitimovaný nahradiť škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci je štát aj v takom prípade, ak priamy vykonávateľ verejnej moci nesprávne úradne

postupoval tým, že nekonal v intenciách prevenčnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia

.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že v konečnom dôsledku zostalo vyriešiť, či je v danom

prípade daná zodpovednosť žalovanej 1. Všeobecné súdy zaujali predovšetkým stanovisko,

podľa ktorého postup žalovanej 2 ako notárky nemožno považovať v danom prípade za

nesprávny úradný postup, pretože ňou spísaná notárska zápisnica mala všetky požadované

zákonné náležitosti, pričom zrejmá chyba, ku ktorej pri spisovaní notárskej zápisnice došlo,

bola odstrániteľná.

Treba poznamenať, že uvedený právny záver všeobecných súdov (pokiaľ by mal byť

správny) znamená bez ďalšieho sám osebe nedôvodnosť žaloby vo vzťahu voči žalovanej 1,

pretože v takom prípade by nedošlo k protizákonnému konaniu ako základnej podmienke

zodpovednosti za škodu.

Ústavný súd uvádza, že s uvedeným záverom všeobecných súdov nemožno súhlasiť.

Zo zistených faktov je nepochybné, že žalovaná 2 pri spisovaní notárskej zápisnice

pochybila, keď na jednom mieste uviedla nesprávny dátum uzavretia zmluvy o pôžičke. Je

pravdou, že uvedené pochybenie v zásade bolo možné napraviť vykonaním opravy, avšak

oprava by bola možná iba so súhlasom dlžníčky, keďže práve jej prejav vôle bol v notárskej

zápisnici chybne zachytený. Dlžníčka (zo zrejmých dôvodov diktovaných jej záujmom)

nedala na vykonanie opravy súhlas, čo z praktického hľadiska znamená, že pochybenie

žalovanej 2 sa stalo nereparovateľným.

Za uvedeného stavu treba dospieť k záveru, že notárska zápisnica nebola vyhotovená

v takej kvalite, aby mohla slúžiť sledovanému účelu, ako na to správne poukazuje

sťažovateľka. Preto možno dospieť k záveru, že žalovaná 2 nesprávne úradne postupovala.

Odlišná je situácia pri posudzovaní ďalšej argumentácie všeobecných súdov, ktorú

možno v podstate zhrnúť tak, že vznik škody v príčinnej súvislosti s pochybením

žalovanej 2 nebol preukázaný. Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že úvaha

krajského súdu, podľa ktorej sťažovateľka mala reálnu možnosť dosiahnuť iný exekučný

titul vo forme platobného rozkazu, a tým predísť vzniku škody, sa nejaví ako arbitrárna, ale

ani zjavne neodôvodnená. Skutočnosť, že sťažovateľka má odlišný právny názor, nemôže

sama osebe znamenať porušenie označených práv. K tomu možno dodať, že uvedený

právny názor krajského súdu je plne v intenciách zásady, podľa ktorej je povinnosťou

poškodeného vynaložiť všetko úsilie na minimalizovanie škody.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013