Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 464/2013
PDF · 136.81 KB
No categories available
II. ÚS 464/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. J., K., vo veci namietaného porušenia čl. 19
ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Najvyšším súdom
Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sdo 30/2013 a sp. zn. 10 Sžd 14/2012, Krajským súdom
v Košiciach pod sp. zn. 7 S 160/2011, Krajským riaditeľstvom Policajného zboru, Krajským
dopravným inšpektorátom Košice pod sp. zn. KRPZ-KE-KDI2-P-172/2011 a Okresným
riaditeľstvom Policajného zboru, Okresným dopravným inšpektorátom Košice pod sp. zn.
ORPZ-KE-ODI1-P-563/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta
2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. J. J., K. (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Sdo 30/2013 a sp. zn. 10 Sžd 14/2012, Krajským súdom
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 S 160/2011, Krajským riaditeľstvom
Policajného zboru, Krajským dopravným inšpektorátom Košice (ďalej len „krajský
inšpektorát“) pod sp. zn. KRPZ-KE-KDI2-P-172/2011 a Okresným riaditeľstvom
Policajného zboru, Okresným dopravným inšpektorátom Košice (ďalej len „okresný
inšpektorát“) pod sp. zn. ORPZ-KE-ODI1-P-563/2011.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozkazom o uložení
sankcie za priestupok zo 17. júna 2011 sp. zn. ORPZ-KE-ODI1-P-563/2011 vydaným
okresným inšpektorátom bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti
bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. h) zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o priestupkoch“) za to, že ako účastník cestnej premávky porušil ustanovenie § 16
ods. 4 a § 137 ods. 2 písm. d) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej
premávke“), pretože 10. mája 2011 o 15.14 h v obci Č. v okrese T. viedol motorové vozidlo
Fiat Ducato evidenčné číslo K. rýchlosťou 62 km/h úsekom, kde je najvyššia dovolená
rýchlosť 50 km/h. Bola mu za to uložená pokuta vo výške 30 €.
Keďže sťažovateľ podal proti rozkazu o uložení sankcie za priestupok odpor,
rozhodnutím o priestupku sp. zn. ORPZ-KE-ODI1-P-563/2011 z 5. augusta 2011 vydaným
okresným inšpektorátom bol uznaný vinným v rovnakom rozsahu pri uložení totožnej
sankcie.
Na základe odvolania sťažovateľa rozhodnutím o odvolaní sp. zn. KRPZ-KE-KDI2-
P-172/2011 z 25. novembra 2011 vydaným krajským inšpektorátom bolo rozhodnutie
okresného inšpektorátu potvrdené a odvolanie sťažovateľa bolo zamietnuté.
Žaloba sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia a postupu krajského inšpektorátu bola
rozsudkom krajského súdu č. k. 7 S 160/2011-66 z 29. februára 2012 zamietnutá. Podľa
názoru krajského súdu krajský inšpektorát a okresný inšpektorát postupovali v súlade
so zákonom. V správnom konaní bolo nesporne preukázané, že sťažovateľ sa dopustil
priestupku. Rýchlosť jeho jazdy bola preukázaná fotografiou z cestného radarového
rýchlomeru, ktorý bol zákonným spôsobom overovaný. Chyba meradla rýchlosti podľa
certifikátu overení je pri rýchlosti v rozsahu 20-100 km/h +/-/ 3 km/h. Tieto odchýlky
v presnosti merania nemožno vykladať tak, ako to robí sťažovateľ, teda že rýchlosť jeho
motorového vozidla bola 59 km/h. Pri možnej chybe meradla +/- 3 km/h sa skutočná
rýchlosť sťažovateľa mohla pohybovať v rozsahu 59 km/h až 62 km/h. Aj v prípade, ak pri
zohľadnení možnej chyby meradla reálna rýchlosť osobného motorového vozidla
sťažovateľa predstavovala 59 km/h, išlo by o porušenie ustanovenia § 16 ods. 4 zákona
o cestnej premávke. Sťažovateľovi nebola za spáchanie priestupku uložená bloková pokuta
preto, že odmietol uznať svoju zodpovednosť za spáchanie priestupku. Aj v prípade, ak by
sa mu ukladala pokuta v blokovom konaní, takisto by mu mohla byť uložená s
prihliadnutím na ustanovenie § 22 ods. 3 a § 13 ods. 2 zákona o priestupkoch vo výške 30 €.
Pokiaľ sťažovateľ uvádza, že uloženie pokuty v uvedenej výške v blokovom konaní by bolo
v rozpore s právnymi predpismi, zrejme má na mysli internú úpravu Policajného zboru –
sadzobník pokút za dopravné priestupky (usmernenie ministra vnútra Slovenskej republiky
č. 159 z 29. decembra 2010 publikované vo Vestníku Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky v čiastke 64/2010). Tento interný predpis nemá charakter všeobecne záväzného
právneho predpisu.
Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
10 Sžd 14/2012 zo 14. novembra 2012 bol rozsudok krajského súdu č. k. 7 S 160/2011-66
z 29. februára 2012 potvrdený. Podľa názoru najvyššieho súdu bolo jednoznačne
preukázané, že sťažovateľ jazdil v obci rýchlosťou 62 km/h. O takto zistenom skutkovom
stave nemal najvyšší súd žiadne pochybnosti. So zreteľom na podrobné a vyčerpávajúce
dôvody uvedené v rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd s týmto odôvodnením krajského
súdu v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).
Na spresnenie dodal len toľko, že sadzobník pokút, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva, nie je
obsiahnutý v usmernení ministra vnútra Slovenskej republiky, ale v nariadení ministra
vnútra Slovenskej republiky č. 159 z 27. decembra 2010.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo 30/2013 z 19. júna 2013 bolo zastavené
dovolacie konanie začaté na základe dovolania sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 10 Sžd 14/2012 zo 14. novembra 2012. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie
proti rozhodnutiu súdu v rámci správneho súdnictva nie je prípustné (§ 246c ods. 1 tretia
veta Občianskeho súdneho poriadku). To znamená, že najvyšší súd v rámci správneho
súdnictva nie je dovolacím súdom. Neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania
v tejto veci pred najvyšším súdom.
Uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej
služby, odboru inšpekčnej služby, 4. inšpekčného oddelenia (ďalej len „inšpekcia“), sp. zn.
ČVS: SKIS-218/IS-4-V-2011 zo 16. augusta 2011 bolo odmietnuté trestné oznámenie
sťažovateľa o podozrení z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326
ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť policajti tým spôsobom, že
10. mája 2011 pri objasňovaní priestupku proti bezpečnosti a plynulosti v cestnej premávke
mali postupovať neprofesionálne, v rozpore so zákonom a zistenými skutočnosťami,
priestupok náležite neobjasnili, nevzali do úvahy sťažovateľom uvádzané skutočnosti,
technické zákonitosti a ani fakt, že spáchanie priestupku poprel.
Uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov (ďalej len „vojenská obvodná
prokuratúra“) sp. zn. OPn 331/11 zo 14. októbra 2011 bola sťažnosť podaná sťažovateľom
proti uzneseniu inšpekcie zamietnutá ako nedôvodná.
Na základe uvedených skutočností považuje sťažovateľ za absolútne nepochybné, že
bol poškodený na svojich ústavných a zákonných právach, a to hrubým spôsobom. Navrhuje
preto vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy
v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sdo 30/2013 a sp. zn.
10 Sžd 14/2012, krajským súdom pod sp. zn. 7 S 160/2011, krajským inšpektorátom pod
sp. zn. KRPZ-KE-KDI2-P-172/2011 a okresným inšpektorátom pod sp. zn. ORPZ-KE-
ODI1-P-563/2011 s tým, aby uznesenie najvyššieho súdu z 19. júna 2013, rozsudok
najvyššieho súdu zo 14. novembra 2012, rozsudok krajského súdu z 29. februára 2012,
rozhodnutie krajského inšpektorátu z 25. novembra 2011, rozhodnutie okresného
inšpektorátu z 5. augusta 2011, ako aj uznesenie vojenskej obvodnej prokuratúry
zo 14. októbra 2011 a inšpekcie zo 16. augusta 2011 boli zrušené.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniam vedeným
krajským súdom pod sp. zn. 7 S 160/2011, krajským inšpektorátom pod sp. zn. KRPZ-KE-
KDI2-P-172/2011 a okresným inšpektorátom pod sp. zn. ORPZ-KE-ODI1-P-563/2011, nie
je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozhodnutiu okresného inšpektorátu bolo prípustné odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa
mal krajský inšpektorát v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc
ústavného súdu. Obdobne proti rozhodnutiu krajského inšpektorátu bola prípustná žaloba
o preskúmanie tohto rozhodnutia v rámci správneho súdnictva postupom podľa piatej časti
druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Proti rozsudku krajského súdu bolo zasa
prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, o ktorom bol príslušný rozhodovať
najvyšší súd. Preto je i v tomto rozsahu právomoc ústavného súdu vylúčená. Treba tiež
dodať, že sťažovateľ možnosť podania opravných prostriedkov aj využil.
Sťažnosť v časti, ktorou sa sťažovateľ domáha zrušenia uznesenia inšpekcie sp. zn.
ČVS: SKIS-218/IS-4-V-2011 zo 16. augusta 2011 a uznesenia vojenskej obvodnej
prokuratúry sp. zn. OPn 331/11 zo 14. októbra 2011, treba považovať za oneskorene
podanú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Uvedenými uzneseniami došlo k odmietnutiu trestného oznámenia sťažovateľa, ktoré
smerovalo proti postupu policajtov vyšetrujúcich dopravný priestupok, zo spáchania ktorého
bol sťažovateľ podozrivý.
I keď ústavnému súdu nie je známe, kedy presne bolo sťažovateľovi doručené
uznesenie vojenskej obvodnej prokuratúry zo 14. októbra 2011, nemožno pochybovať, že sa
tak stalo viac ako dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Uvedená
skutočnosť vyplýva z podaní sťažovateľa nasledujúcich po doručení uznesenia. Preto je táto
časť sťažnosti oneskorene podaná.
Odlišná je situácia vo vzťahu ku konaniam vedeným najvyšším súdom pod sp. zn.
2 Sdo 30/2013 a sp. zn. 10 Sžd 14/2012. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne
neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo 30/2013 z 19. júna 2013 bolo zastavené
konanie o dovolaní podanom sťažovateľom proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 10 Sžd 14/2012 zo 14. novembra 2012 z dôvodu, že dovolanie v rámci správneho
súdnictva nie je v zmysle zákona vôbec prípustné.
Sťažovateľ vo vzťahu k uvedenej argumentácii najvyššieho súdu v sťažnosti podanej
ústavnému súdu nijaké námietky neuplatnil, teda ani sa len nepokúsil tvrdiť, že dovolanie
v zmysle zákona bolo prípustné. Vzhľadom na absenciu akejkoľvek argumentácie v tomto
smere je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Vo vzťahu k odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd 14/2012
zo 14. novembra 2012 namietal sťažovateľ jednak to, že v skutočnosti bola rýchlosť ním
riadeného motorového vozidla nižšia (nie 62 km/h, ale iba 59 km/h), ale tiež to, že
vzhľadom na právne predpisy nemal dostať pokutu vyššiu ako 20 €.
Podľa názoru ústavného súdu treba v uvedených súvislostiach považovať
argumentáciu krajského súdu a najvyššieho súdu za úplnú a presvedčivú s tým, že
vyčerpávajúcim spôsobom dáva odpovede na sťažovateľove konkrétne námietky.
Všeobecné súdy dospeli k presvedčivému záveru, podľa ktorého o dopravný priestupok by
išlo aj v prípade, keby bola rýchlosť jazdy sťažovateľa nižšia, teda taká, akú sám tvrdí.
Rovnako nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú právnu úvahu, podľa
ktorej výška pokuty je v súlade s príslušným ustanovením zákona o priestupkoch, a to bez
ohľadu na obsah normy nižšej právnej sily nemajúcej charakter všeobecne záväzného
právneho predpisu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2013