Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 468/2013
PDF · 155.28 KB
No categories available
III. ÚS 468/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 468/2013 -12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. B., B., zastúpenej JUDr. K. B., Advokátska
kancelária, D., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 S 141/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. V. B. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra
2013 doručená sťažnosť JUDr. V. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava “) a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 141/2012 .
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „15.6.2012 bola na Krajský súd v Bratislave
podaná žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne – ústredie
týkajúce sa nároku sťažovateľky na nemocenské dávky“. V uvedenej veci podľa názoru
sťažovateľky dochádza k zbytočným prieťahom a k neodôvodnenej nečinnosti, ktorá
spočíva v tom, že „Krajský súd v Bratislave k dnešnému dňu nevydal rozhodnutie ani
nenariadil pojednávanie a nevykonal žiaden relevantný úkon“.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že „nevyužila právne prostriedky nápravy priznané jej
podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov“. Svoj postup odôvodnila tým, že ústavný súd v niektorých ňou uvádzaných
prípadoch nesplnenie podmienky vyčerpania všetkých právnych prostriedkov dostupných
sťažovateľovi na ochranu jeho ústavných práv nevyžadoval. Sťažovateľka tiež
argumentovala, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa konania
týkajúce dávok sociálneho zabezpečenia majú rozhodovať s osobitnou rýchlosťou, preto
vzhľadom na predmet konania pred krajským súdom a celkovú dĺžku napadnutého konania
nevyužila sťažnosť na prieťahy v konaní, pretože by už v danom štádiu nemohla naplniť svoj
účel.
Sťažovateľka tvrdí, že postupom krajského súdu dochádza k porušovaniu jej
označených práv, a žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd bolo porušené postupom Krajského súdu v Bratislave, v konaní
pod sp. zn. 1S/141/2012 .
2. Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu v Bratislave, aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 1S/141/2012 konal bez zbytočných prieťahov v súlade s ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku .
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume
1.500,- Eur. Krajskému súdu v Bratislave ukladá povinnosť vyplatiť sťažovateľke finančné
zadosťučinenie vo výške 1.500,- Eur a uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 275,94
Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu, všetko na účet právnej zástupkyne
sťažovateľky - JUDr. K. B.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných
práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských
právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.
Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľky na ochranu
pred postupom krajského súdu, ktorým boli podľa jej názoru spôsobené zbytočné prieťahy.
Podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd je v jej veci nečinný vyše
roka.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98 , I. ÚS 28/01 , I. ÚS 20/02 ).
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky
na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy , v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého má právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) alebo od 1. apríla 2005
podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch, t. j. podanie sťažnosti na prieťahy
v konaní predsedovi príslušného súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99 , IV. ÚS 153/03 , I. ÚS 33/05 ,
III. ÚS 401/2008 ), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať
sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil
protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy , koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ
preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch, alebo ak sa
preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa
(§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ).
Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní
podľa § 62 zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých
základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj
so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03 ).
Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje
za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi
všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, môže predseda okresného súdu
iniciovať dokonca aj disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného
zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy. Okrem toho ústavný súd
poznamenáva, že požiadavka vyčerpania účinného prostriedku nápravy, ktorý ustanovuje
zákon o ústavnom súde , nie je v rozpore ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.
Ústavný súd pripúšťa, že osobitný predmet konania v prípade sťažovateľky si
vyžaduje zrýchlené konanie a rozhodovanie o nároku sťažovateľky, ale povaha tohto
konania sama osebe ju ešte nezbavuje povinnosti využiť právne prostriedky nápravy, ktoré
sú jej dostupné. Takisto vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania približne rok
a tri mesiace ešte neodôvodňuje taký postup ústavného súdu, ktorý by v zmysle jeho
judikatúry akceptoval nevyužitie sťažnosti na prieťahy v konaní z dôvodov uvádzaných
sťažovateľkou v tejto sťažnosti.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že nevyužitie dostupného prostriedku nápravy
v okolnostiach daného prípadu podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať
nesplnenie podmienky z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle citovaného
ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde .
Posudzujúc sťažnosť podľa stavu v čase jej doručenia ústavnému súdu vyhodnotil ju
ústavný súd z uvedených hľadísk ako predčasne podanú, preto ju podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že povinnosť vyčerpania dostupných
a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ
pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami,
ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba
pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať
dostupný prostriedok ochrany svojich práv (napr. III. ÚS 44/03 ).
Nad rámec odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd pripomína, že toto
rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona
o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných
náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom
všeobecného súdu v označenom konaní dochádza k zbytočným prieťahom, predložila
ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2013