Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 466/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., L., zastúpeného spoločnosťou J., s. r. o., Advokátska

kancelária, D., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. J., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 27. marca 2013 v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2013

doručená sťažnosť J. P., L. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „navrhovateľ“), pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) z 27. marca 2013 v konaní sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako

navrhovateľ v konaní vedenom Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. , ktorého predmetom bolo zaplatenie sumy 36 352,89 €

s príslušenstvom. Odporcami v konaní boli Ing. P. S., B., a Ing. B. R., B. (ďalej len

„odporcovia“).

Sťažovateľ uzavrel s právnymi predchodcami odporcov 15. júna 1999 zmluvu

o dielo, na základe ktorej vykonal práce s dodávkou materiálu. V priebehu realizácie

objednaných prác došlo podľa sťažovateľa „zo strany pôvodných odporcov k odstúpeniu

od zmluvy listom zo dňa 1.12.1999“. Právni predchodcovia odporcov sťažovateľovi

neuhradili všetky faktúry. Okrem toho sťažovateľ v roku 2000 právnym predchodcom

odporcov vyfakturoval v súhrne ďalších 787 845,75 Sk, ktoré mu tiež neboli zaplatené.

Okresný súd rozsudkom č. k. -601 zo 16. decembra 2011 sťažovateľovu

žalobu zamietol. Právny vzťah medzi právnymi predchodcami odporcov na jednej strane

a sťažovateľom vyhodnotil ako obchodno-právny (čl. X bod 3 zmluvy). Ďalej okresný súd

skutkovo ustálil, že sťažovateľ „naúčtoval odporcom aj práce, ktoré nespadali do predmetu

zmluvy o dielo. Súd tým nemal na mysli vyššie výmery, ktoré navrhovateľ oproti výkazu

výmer projektu nepochybne u mnohých položiek účtoval... V tomto smere, teda tam,

kde navrhovateľ účtoval vyššie výmery, než mal podľa projektu a výkazu výmer, okresný súd

poukázal na ust. článku V. bod 3.1. zmluvy a totiž, ak vyvstala potreba takýchto prác, mohol

ich navrhovateľ vykonať a požadovať za ne cenu len vtedy, ak si ich objednávateľ písomne

vyžiadal zápisom do stavebného denníka. Takýto prípad však preukázaný nebol. Na druhej

strane navrhovateľ vykonával práce, ktoré vôbec netvorili predmet diela a nepochybne ich

vykonával na žiadosť so súhlasom objednávateľa... Tieto práce navrhovateľ vykonával

podľa zápisov v stavebnom denníku ešte pred tým, ako mu Ing. R. oznámil, že na stavbe

končí. Tu však súd zastával názor, že tieto práce, keďže boli dohodnuté ústne, predstavujú

predmet novej ústne uzavretej zmluvy o dielo, ktorú navrhovateľ ale nespomenul... Plnenie

však z takejto zmluvy netvorilo predmet žaloby, ktorý sám navrhovateľ vymedzil tým, že sa

odvolával na to, že požaduje plnenie z písomne uzatvorenej zmluvy o dielo zo dňa

15.6.1999.“.

Okresný súd po konfrontácii obsahu zmluvy o dielo a rozhodných skutkových

okolností s príslušnými ustanoveniami v znení

neskorších predpisov dospel k záveru, že „v danom prípade nešlo o platné odstúpenie

od zmluvy tak, ako to predpokladá , ale došlo k dohode o zrušení

zmluvy. Pre takýto záver svedčí aj skutočnosť, že navrhovateľ neukončil svoje práce

na výzvu Ing. R. k 1.12.1999 a nič také na ňom Ing. R. podľa vykonaného dokazovania ani

nepožadoval. Ukončil ich až pred vianočnými sviatkami v decembri 1999 po dokončení

rozpracovaných prác...

Z prejavu Ing. R. adresovaného navrhovateľovi v kritický deň podľa presvedčenia

súdu jednoznačne vyplýva vôľa Ing. R. ukončiť akúkoľvek spoluprácu s navrhovateľom,

teda nebolo možné takýto úkon vyložiť inak, než ako návrh na zrušenie zmluvy, ktorý

navrhovateľ konkludentným počínaním akceptoval.

Keďže nemá osobitné ustanovenia o zrušení zmluvy dohodou

a nárokoch zmluvných strán v prípade, ak nastane takáto situácia, je nutné riešiť nároky

zmluvných strán v zmysle podľa predpisov občianskeho

práva, teda podľa ust. .

V nadväznosti na uvedené okresný súd dospel k záveru, že pokiaľ navrhovateľ...

uplatňoval nárok na poskytnutie finančného plnenia..., mohol tak robiť nie titulom ceny

za vykonanie diela, ale titulom vydania bezdôvodného obohatenia...

Ani pri takejto právnej kvalifikácii nároku navrhovateľa... by nebolo problémom

priznať navrhovateľovi nárok, pravda za predpokladu, že by navrhovateľ uniesol svoje

dôkazné bremeno a preukázal, v akom rozsahu uskutočnil plnenia v prospech predchodcov

odporcov. Podľa presvedčenia súdu navrhovateľ toto dôkazné bremeno neuniesol.“.

Následne okresný súd hodnotil jednotlivé vykonané dôkazy tak, že právni

predchodcovia odporcov nevyžadovali uskutočnenie niektorých výkonov „v ďaleko vyššom

rozsahu, než predpokladala projektová dokumentácia...“. Podľa okresného súdu sťažovateľ

„nesplnil celý svoj záväzok v zmysle zmluvy o dielo... Napriek tomu navrhovateľ účtoval

objednávateľom sumu o 942.523,30 Sk vyššiu, ako mala byť vôbec dohodnutá cena diela...“.

Napokon okresný súd dospel k záveru, že „nie je možné preukázať, či navrhovateľ

fakturoval skutočne len to, čo urobil a či urobil to, čo fakturoval... odporcovia v priebehu

realizácie diela navrhovateľovi poskytli celkovú sumu 2.932.00,- Sk, z čoho vyplýva,

že ak dohodnutá cena diela mala predstavovať sumu 3.023.643,80 Sk aj s 10 % - nou DPH,

pokryli objednávatelia takmer celú sumu zálohami... Keďže navrhovateľ nepreukázal

presvedčivo a hodnoverne, že by sa odporcovia ako právni nástupcovia pôvodných

objednávateľov diela bezdôvodne obohatili nad rozsah poskytnutých záloh, teda nad sumu

2.932.000.- Sk, ktorú poskytli ich nebohí rodičia, súd žalobu navrhovateľa ako nedôvodnú

zamietol.“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom rozporoval

záver okresného súdu o neodsúhlasení prác vykonaných vo väčšom rozsahu právnymi

predchodcami odporcov, namietal vnútornú rozpornosť odôvodnenia prvostupňového

rozsudku („na jednej strane prvostupňový súd spochybnil rozsah vykonaných prác

fakturovaných odporcom, na druhej strane mal za preukázané, že práce, ktoré netvorili

predmet diela navrhovateľ vykonával nepochybne na žiadosť a so súhlasom

objednávateľa“) a tvrdil, že právni predchodcovia odporcov „súhlasili s rozsahom prác,

ktoré navrhovateľ do dátumu 1.12.1999 vykonal (ktoré boli zapísané v stavebnom denníku)

a zároveň ho požiadali, aby tieto práce dokončil“.

Krajský súd rozsudkom z 27. marca 2013 v konaní sp. zn. napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil. Využijúc Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) konštatoval správnosť

dôvodov prvostupňového rozsudku, ako aj ich súlad s požiadavkami plynúcimi z § 157

ods. 2 . Zdôraznil, že „došlo k zrušeniu zmluvy o dielo dohodou zmluvných strán,

a teda v záujme úspechu v konaní navrhovateľ mohol sa domáhať svojich nárokov len

z titulu bezdôvodného obohatenia, pričom tieto závery ani odvolateľ v podanom odvolaní

nenamietal... v prípade takejto právnej kvalifikácie... by bolo možné priznať nárok

navrhovateľovi, pokiaľ by preukázal, v akom rozsahu uskutočnil plnenia v prospech

predchodcov odporcov, avšak podľa presvedčenia súdu navrhovateľ toto dôkazné bremeno

neuniesol. Tvrdenia navrhovateľ uvádzané v podanom odvolaní boli predmetom hodnotenia

zo strany okresného súdu v napadnutom rozhodnutí, pretože navrhovateľ takto

argumentoval už v prvostupňovom konaní a odvolací súd sa so závermi okresného súdu

stotožnil a na jeho závery v celom rozsahu odkazuje.

Odvolací súd naviac dodáva, že po vstupe právnych nástupcov a zároveň dedičov

pôvodných odporcov... do konania sa ich vzťah k navrhovateľovi posudzuje z hľadiska

ust. . Označené ustanovenie totiž upravuje

zodpovednosť dedičov za poručiteľove dlhy a nie prechod dlhov poručiteľa na dedičov...

z uvedeného vyplýva, že pokiaľ by mal byť navrhovateľ v konaní úspešný, zodpovednosť

dedičov by bola limitovaná výškou nadobudnutého dedičstva, ktoré v konkrétnom prípade

dosahovalo iba nepatrnú výšku...“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ s poukazom na prerokovaciu

zásadu, na zásadu formálnej pravdy a na dôvodí, že „pokiaľ súdy v rámci

právneho posúdenia veci dospeli k záveru, že nárok žalobcu je nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia a nie nárok zo zmluvy o dielo, bolo ich povinnosťou rozhodnúť

vec v intenciách tohto právneho posúdenia. V predmetnom prípade je tak postup súdu

zaťažený vadou, nakoľko v situácii, keď súd zistil že uplatnený nárok existuje, avšak je

nárokom vzniknutým z bezdôvodného obohatenia, súd mal tento nárok priznať z titulu

bezdôvodného obohatenia, a nemal žalobu formálne zamietnuť z dôvodu, že nárok bol

žalobcom uplatnený ako nárok zo zmluvy o dielo;...“.

Sťažovateľ cituje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 22. septembra 2010 vo veci sp. zn. , podľa ktorého „nie je súd viazaný

právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem,

ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú“. V nadväznosti na to potom

sťažovateľ tvrdí, že „pokiaľ by súd postupoval v súlade s prejednacou zásadou a nárok

žalobcu by kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia s tým, že súd mal

za preukázané, že žalobca vykonal niektoré ďalšie práce na žiadosť a so súhlasom

odporcov, súd mal nárok žalobcu minimálne v časti niektorých prác... priznať“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo J. P., bytom V. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku čl. 46 ods. 1

.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 27.03.2013 zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.

3. J. P., bytom V. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,12 EUR...,

ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu... do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

1. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je ústavný súd

viazaný návrhom na začatie konania. Pritom podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom

súde musí sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 obsahovať aj

označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody. Podľa k sťažnosti sa

pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

V petite svojej sťažnosti sťažovateľ za zásah porušujúci podľa jeho názoru

základné právo zaručené označil „konanie“ krajského súdu vo veci

sp. zn. . K sťažnosti pripojil kópiu rozsudku krajského súdu z 27. marca 2013

v konaní sp. zn. .

Z dôvodov sťažnosti i jej prílohy tak vyplýva, že sťažovateľ požaduje ústavno-súdne

preskúmanie potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu. Ústavný súd pritom sťažovateľa

na spresnenie sťažnostného petitu nevyzýval rešpektujúc požiadavky procesnej ekonómie

a hospodárnosti konania determinované výsledkom predbežného prerokovania sťažnosti

zhmotneného vo výroku tohto uznesenia.

2. Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Sťažovateľ namieta, že v jeho veci konajúce všeobecné súdy kvalifikovali ním

uplatnený nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda odlišne v porovnaní

s kvalifikáciou prednesenou samotným sťažovateľom v jeho žalobe, a v dôsledku toho jeho

žalobe nevyhoveli.

Formulovaná sťažnostná námietka podľa názoru ústavného súdu preukazuje,

že sťažovateľ nedostatočne pochopil odôvodnenie prvostupňového rozsudku okresného

súdu a rovnako aj odôvodnenie odvolacieho rozsudku krajského súdu. Oba súdy totiž

zhodne konštatovali, že aj v podmienkach právneho posúdenia odlišného oproti

sťažovateľovej právnej kvalifikácii existujú prekážky na vyhovenie podanej žalobe.

Ústavný súd tu upriamuje pozornosť na časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu

rekapitulovaného v dôvodoch potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu, podľa ktorej

„ani pri takejto právnej kvalifikácii nároku navrhovateľa (má sa tu na mysli kvalifikácia

nároku ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pozn.)... by nebolo problémom

priznať navrhovateľovi nárok, pravda za predpokladu, že by navrhovateľ uniesol svoje

dôkazné bremeno a preukázal, v akom rozsahu uskutočnil plnenia v prospech predchodcov

odporcov. Podľa presvedčenia súdu navrhovateľ toto dôkazné bremeno neuniesol.“.

S citovaným názorom sa krajský súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku

stotožnil.

Neúspech sťažovateľa v konaní o ním uplatnenom nároku teda nebol spôsobený tým,

že okresný súd i krajský súd posúdili uplatnený nárok odlišne od sťažovateľovej právnej

kvalifikácie, ale bol dôsledkom neunesenia dôkazného bremena sťažovateľom,

ktorý vystupoval v procesnej pozícii navrhovateľa zaťaženého nielen povinnosťou tvrdenia,

ale aj povinnosťou preukázať svoje tvrdenia. Pritom sťažovateľ nesprávne vyhodnotenie

unesenia dôkazného bremena oboma všeobecnými súdmi v sťažnosti vôbec nenamieta.

Sťažovateľova sťažnostná námietka je tak nedôvodná, lebo sa zakladá na nesprávnom

pochopení dôvodov zamietnutia sťažovateľovej žaloby.

Ústavný súd ešte považuje za podstatné doplniť z odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu zistenú skutočnosť, že sťažovateľ v odvolaní

proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu námietku odlišnej právnej kvalifikácie

uplatneného nároku ani nepredniesol. Poukázal na to i krajský súd konštatujúc,

že sťažovateľ „tieto závery... v podanom odvolaní nenamietal“. Pritom sťažovateľ

nepriložil k svojej sťažnosti odvolanie proti rozsudku okresného súdu, preto ústavný súd

vychádza z dôvodov napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd nemôže zohľadňovať také námietky, ktoré sťažovateľ v konaní

pred všeobecnými súdmi procesne aprobovaným spôsobom neuplatnil. Opačný prístup by

znamenal, že neunesenie procesnej zodpovednosti sťažovateľa za kvalitu uplatňovania

svojich práv (v posudzovanom prípade ide o zanedbanie povinnosti vyčerpávajúco

odôvodniť podané odvolanie vyplývajúcej z a ) v konaní

pred všeobecným súdom bude možné dodatočne konvalidovať prostriedkami ústavno-

súdneho prieskumu. Tým by však došlo k obchádzaniu zásady koncentrácie občianskeho

súdneho konania v jeho odvolacej fáze vyplývajúcej z v spojení s

ods. 1 , podľa ktorého je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný,

čo nemôže byť zmyslom a účelom konania o sťažnosti podľa .

Napokon ústavný súd neopomenul ani sťažovateľovu citáciu

použitú ako súčasť právnej argumentácie na strane 2 predloženej sťažnosti. Podľa tohto

ustanovenia ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho

predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci

rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia

vyjadrili.

Citované ustanovenie je v sťažovateľovom prípade neaplikovateľné, pretože krajský

súd nevychádzal z právnej kvalifikácie uplatneného nároku odlišnej v porovnaní s právnym

posúdením, na ktorom založil svoje zamietavé rozhodnutie okresný súd. Krajský súd teda

nedospel k záveru, že pri posúdení sťažovateľom uplatneného nároku je potrebné aplikovať

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité.

Hypotéza predmetnej právnej normy tak vôbec nebola naplnená. Z tohto dôvodu je

argumentácia sťažovateľa založená na irelevantná.

Ústavný súd zhrňujúco uzatvára, že predložená sťažnosť nesignalizuje žiadne

pochybnosti o ústavno-právne významných parametroch potvrdzujúceho rozsudku

krajského súdu. Jej prijatie na ďalšie konanie by za žiadnych okolností nemohlo viesť ku

konštatovaniu porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu.

Preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími súčasťami sťažnostného petitu (návrh na zrušenie napadnutého rozsudku krajského

súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013