Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 466/2013
PDF · 232.48 KB
No categories available
III. ÚS 466/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. P., L., zastúpeného spoločnosťou J., s. r. o., Advokátska
kancelária, D., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. J., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 27. marca 2013 v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 192/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2013
doručená sťažnosť J. P., L. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „navrhovateľ“), pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) z 27. marca 2013 v konaní sp. zn. 6 Co 192/2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako
navrhovateľ v konaní vedenom Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 9 C 483/2000, ktorého predmetom bolo zaplatenie sumy 36 352,89 €
s príslušenstvom. Odporcami v konaní boli Ing. P. S., B., a Ing. B. R., B. (ďalej len
„odporcovia“).
Sťažovateľ uzavrel s právnymi predchodcami odporcov 15. júna 1999 zmluvu
o dielo, na základe ktorej vykonal práce s dodávkou materiálu. V priebehu realizácie
objednaných prác došlo podľa sťažovateľa „zo strany pôvodných odporcov k odstúpeniu
od zmluvy listom zo dňa 1.12.1999“. Právni predchodcovia odporcov sťažovateľovi
neuhradili všetky faktúry. Okrem toho sťažovateľ v roku 2000 právnym predchodcom
odporcov vyfakturoval v súhrne ďalších 787 845,75 Sk, ktoré mu tiež neboli zaplatené.
Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 483/2000-601 zo 16. decembra 2011 sťažovateľovu
žalobu zamietol. Právny vzťah medzi právnymi predchodcami odporcov na jednej strane
a sťažovateľom vyhodnotil ako obchodno-právny (čl. X bod 3 zmluvy). Ďalej okresný súd
skutkovo ustálil, že sťažovateľ „naúčtoval odporcom aj práce, ktoré nespadali do predmetu
zmluvy o dielo. Súd tým nemal na mysli vyššie výmery, ktoré navrhovateľ oproti výkazu
výmer projektu nepochybne u mnohých položiek účtoval... V tomto smere, teda tam,
kde navrhovateľ účtoval vyššie výmery, než mal podľa projektu a výkazu výmer, okresný súd
poukázal na ust. článku V. bod 3.1. zmluvy a totiž, ak vyvstala potreba takýchto prác, mohol
ich navrhovateľ vykonať a požadovať za ne cenu len vtedy, ak si ich objednávateľ písomne
vyžiadal zápisom do stavebného denníka. Takýto prípad však preukázaný nebol. Na druhej
strane navrhovateľ vykonával práce, ktoré vôbec netvorili predmet diela a nepochybne ich
vykonával na žiadosť so súhlasom objednávateľa... Tieto práce navrhovateľ vykonával
podľa zápisov v stavebnom denníku ešte pred tým, ako mu Ing. R. oznámil, že na stavbe
končí. Tu však súd zastával názor, že tieto práce, keďže boli dohodnuté ústne, predstavujú
predmet novej ústne uzavretej zmluvy o dielo, ktorú navrhovateľ ale nespomenul... Plnenie
však z takejto zmluvy netvorilo predmet žaloby, ktorý sám navrhovateľ vymedzil tým, že sa
odvolával na to, že požaduje plnenie z písomne uzatvorenej zmluvy o dielo zo dňa
15.6.1999.“.
Okresný súd po konfrontácii obsahu zmluvy o dielo a rozhodných skutkových
okolností s príslušnými ustanoveniami zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov dospel k záveru, že „v danom prípade nešlo o platné odstúpenie
od zmluvy tak, ako to predpokladá Obchodný zákonník, ale došlo k dohode o zrušení
zmluvy. Pre takýto záver svedčí aj skutočnosť, že navrhovateľ neukončil svoje práce
na výzvu Ing. R. k 1.12.1999 a nič také na ňom Ing. R. podľa vykonaného dokazovania ani
nepožadoval. Ukončil ich až pred vianočnými sviatkami v decembri 1999 po dokončení
rozpracovaných prác...
Z prejavu Ing. R. adresovaného navrhovateľovi v kritický deň podľa presvedčenia
súdu jednoznačne vyplýva vôľa Ing. R. ukončiť akúkoľvek spoluprácu s navrhovateľom,
teda nebolo možné takýto úkon vyložiť inak, než ako návrh na zrušenie zmluvy, ktorý
navrhovateľ konkludentným počínaním akceptoval.
Keďže Obchodný zákonník nemá osobitné ustanovenia o zrušení zmluvy dohodou
a nárokoch zmluvných strán v prípade, ak nastane takáto situácia, je nutné riešiť nároky
zmluvných strán v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka podľa predpisov občianskeho
práva, teda podľa ust. § 457 Občianskeho zákonníka.
V nadväznosti na uvedené okresný súd dospel k záveru, že pokiaľ navrhovateľ...
uplatňoval nárok na poskytnutie finančného plnenia..., mohol tak robiť nie titulom ceny
za vykonanie diela, ale titulom vydania bezdôvodného obohatenia...
Ani pri takejto právnej kvalifikácii nároku navrhovateľa... by nebolo problémom
priznať navrhovateľovi nárok, pravda za predpokladu, že by navrhovateľ uniesol svoje
dôkazné bremeno a preukázal, v akom rozsahu uskutočnil plnenia v prospech predchodcov
odporcov. Podľa presvedčenia súdu navrhovateľ toto dôkazné bremeno neuniesol.“.
Následne okresný súd hodnotil jednotlivé vykonané dôkazy tak, že právni
predchodcovia odporcov nevyžadovali uskutočnenie niektorých výkonov „v ďaleko vyššom
rozsahu, než predpokladala projektová dokumentácia...“. Podľa okresného súdu sťažovateľ
„nesplnil celý svoj záväzok v zmysle zmluvy o dielo... Napriek tomu navrhovateľ účtoval
objednávateľom sumu o 942.523,30 Sk vyššiu, ako mala byť vôbec dohodnutá cena diela...“.
Napokon okresný súd dospel k záveru, že „nie je možné preukázať, či navrhovateľ
fakturoval skutočne len to, čo urobil a či urobil to, čo fakturoval... odporcovia v priebehu
realizácie diela navrhovateľovi poskytli celkovú sumu 2.932.00,- Sk, z čoho vyplýva,
že ak dohodnutá cena diela mala predstavovať sumu 3.023.643,80 Sk aj s 10 % - nou DPH,
pokryli objednávatelia takmer celú sumu zálohami... Keďže navrhovateľ nepreukázal
presvedčivo a hodnoverne, že by sa odporcovia ako právni nástupcovia pôvodných
objednávateľov diela bezdôvodne obohatili nad rozsah poskytnutých záloh, teda nad sumu
2.932.000.- Sk, ktorú poskytli ich nebohí rodičia, súd žalobu navrhovateľa ako nedôvodnú
zamietol.“.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom rozporoval
záver okresného súdu o neodsúhlasení prác vykonaných vo väčšom rozsahu právnymi
predchodcami odporcov, namietal vnútornú rozpornosť odôvodnenia prvostupňového
rozsudku („na jednej strane prvostupňový súd spochybnil rozsah vykonaných prác
fakturovaných odporcom, na druhej strane mal za preukázané, že práce, ktoré netvorili
predmet diela navrhovateľ vykonával nepochybne na žiadosť a so súhlasom
objednávateľa“) a tvrdil, že právni predchodcovia odporcov „súhlasili s rozsahom prác,
ktoré navrhovateľ do dátumu 1.12.1999 vykonal (ktoré boli zapísané v stavebnom denníku)
a zároveň ho požiadali, aby tieto práce dokončil“.
Krajský súd rozsudkom z 27. marca 2013 v konaní sp. zn. 6 Co 192/2012 napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil. Využijúc § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) konštatoval správnosť
dôvodov prvostupňového rozsudku, ako aj ich súlad s požiadavkami plynúcimi z § 157
ods. 2 OSP. Zdôraznil, že „došlo k zrušeniu zmluvy o dielo dohodou zmluvných strán,
a teda v záujme úspechu v konaní navrhovateľ mohol sa domáhať svojich nárokov len
z titulu bezdôvodného obohatenia, pričom tieto závery ani odvolateľ v podanom odvolaní
nenamietal... v prípade takejto právnej kvalifikácie... by bolo možné priznať nárok
navrhovateľovi, pokiaľ by preukázal, v akom rozsahu uskutočnil plnenia v prospech
predchodcov odporcov, avšak podľa presvedčenia súdu navrhovateľ toto dôkazné bremeno
neuniesol. Tvrdenia navrhovateľ uvádzané v podanom odvolaní boli predmetom hodnotenia
zo strany okresného súdu v napadnutom rozhodnutí, pretože navrhovateľ takto
argumentoval už v prvostupňovom konaní a odvolací súd sa so závermi okresného súdu
stotožnil a na jeho závery v celom rozsahu odkazuje.
Odvolací súd naviac dodáva, že po vstupe právnych nástupcov a zároveň dedičov
pôvodných odporcov... do konania sa ich vzťah k navrhovateľovi posudzuje z hľadiska
ust. § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Označené ustanovenie totiž upravuje
zodpovednosť dedičov za poručiteľove dlhy a nie prechod dlhov poručiteľa na dedičov...
z uvedeného vyplýva, že pokiaľ by mal byť navrhovateľ v konaní úspešný, zodpovednosť
dedičov by bola limitovaná výškou nadobudnutého dedičstva, ktoré v konkrétnom prípade
dosahovalo iba nepatrnú výšku...“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ s poukazom na prerokovaciu
zásadu, na zásadu formálnej pravdy a na § 213 ods. 2 OSP dôvodí, že „pokiaľ súdy v rámci
právneho posúdenia veci dospeli k záveru, že nárok žalobcu je nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia a nie nárok zo zmluvy o dielo, bolo ich povinnosťou rozhodnúť
vec v intenciách tohto právneho posúdenia. V predmetnom prípade je tak postup súdu
zaťažený vadou, nakoľko v situácii, keď súd zistil že uplatnený nárok existuje, avšak je
nárokom vzniknutým z bezdôvodného obohatenia, súd mal tento nárok priznať z titulu
bezdôvodného obohatenia, a nemal žalobu formálne zamietnuť z dôvodu, že nárok bol
žalobcom uplatnený ako nárok zo zmluvy o dielo;...“.
Sťažovateľ cituje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 22. septembra 2010 vo veci sp. zn. 5 Cdo 196/2009, podľa ktorého „nie je súd viazaný
právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem,
ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú“. V nadväznosti na to potom
sťažovateľ tvrdí, že „pokiaľ by súd postupoval v súlade s prejednacou zásadou a nárok
žalobcu by kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia s tým, že súd mal
za preukázané, že žalobca vykonal niektoré ďalšie práce na žiadosť a so súhlasom
odporcov, súd mal nárok žalobcu minimálne v časti niektorých prác... priznať“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/192/2012 porušil
základné právo J. P., bytom V. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku čl. 46 ods. 1
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 6Co/192/2012 zo dňa 27.03.2013 zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie.
3. J. P., bytom V. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,12 EUR...,
ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu... do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
1. Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd
viazaný návrhom na začatie konania. Pritom podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom
súde musí sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 obsahovať aj
označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa
pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
V petite svojej sťažnosti sťažovateľ za zásah porušujúci podľa jeho názoru
základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy označil „konanie“ krajského súdu vo veci
sp. zn. 6 Co 192/2012. K sťažnosti pripojil kópiu rozsudku krajského súdu z 27. marca 2013
v konaní sp. zn. 6 Co 192/2012.
Z dôvodov sťažnosti i jej prílohy tak vyplýva, že sťažovateľ požaduje ústavno-súdne
preskúmanie potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu. Ústavný súd pritom sťažovateľa
na spresnenie sťažnostného petitu nevyzýval rešpektujúc požiadavky procesnej ekonómie
a hospodárnosti konania determinované výsledkom predbežného prerokovania sťažnosti
zhmotneného vo výroku tohto uznesenia.
2. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Sťažovateľ namieta, že v jeho veci konajúce všeobecné súdy kvalifikovali ním
uplatnený nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda odlišne v porovnaní
s kvalifikáciou prednesenou samotným sťažovateľom v jeho žalobe, a v dôsledku toho jeho
žalobe nevyhoveli.
Formulovaná sťažnostná námietka podľa názoru ústavného súdu preukazuje,
že sťažovateľ nedostatočne pochopil odôvodnenie prvostupňového rozsudku okresného
súdu a rovnako aj odôvodnenie odvolacieho rozsudku krajského súdu. Oba súdy totiž
zhodne konštatovali, že aj v podmienkach právneho posúdenia odlišného oproti
sťažovateľovej právnej kvalifikácii existujú prekážky na vyhovenie podanej žalobe.
Ústavný súd tu upriamuje pozornosť na časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu
rekapitulovaného v dôvodoch potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu, podľa ktorej
„ani pri takejto právnej kvalifikácii nároku navrhovateľa (má sa tu na mysli kvalifikácia
nároku ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pozn.)... by nebolo problémom
priznať navrhovateľovi nárok, pravda za predpokladu, že by navrhovateľ uniesol svoje
dôkazné bremeno a preukázal, v akom rozsahu uskutočnil plnenia v prospech predchodcov
odporcov. Podľa presvedčenia súdu navrhovateľ toto dôkazné bremeno neuniesol.“.
S citovaným názorom sa krajský súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku
stotožnil.
Neúspech sťažovateľa v konaní o ním uplatnenom nároku teda nebol spôsobený tým,
že okresný súd i krajský súd posúdili uplatnený nárok odlišne od sťažovateľovej právnej
kvalifikácie, ale bol dôsledkom neunesenia dôkazného bremena sťažovateľom,
ktorý vystupoval v procesnej pozícii navrhovateľa zaťaženého nielen povinnosťou tvrdenia,
ale aj povinnosťou preukázať svoje tvrdenia. Pritom sťažovateľ nesprávne vyhodnotenie
unesenia dôkazného bremena oboma všeobecnými súdmi v sťažnosti vôbec nenamieta.
Sťažovateľova sťažnostná námietka je tak nedôvodná, lebo sa zakladá na nesprávnom
pochopení dôvodov zamietnutia sťažovateľovej žaloby.
Ústavný súd ešte považuje za podstatné doplniť z odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu zistenú skutočnosť, že sťažovateľ v odvolaní
proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu námietku odlišnej právnej kvalifikácie
uplatneného nároku ani nepredniesol. Poukázal na to i krajský súd konštatujúc,
že sťažovateľ „tieto závery... v podanom odvolaní nenamietal“. Pritom sťažovateľ
nepriložil k svojej sťažnosti odvolanie proti rozsudku okresného súdu, preto ústavný súd
vychádza z dôvodov napadnutého rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd nemôže zohľadňovať také námietky, ktoré sťažovateľ v konaní
pred všeobecnými súdmi procesne aprobovaným spôsobom neuplatnil. Opačný prístup by
znamenal, že neunesenie procesnej zodpovednosti sťažovateľa za kvalitu uplatňovania
svojich práv (v posudzovanom prípade ide o zanedbanie povinnosti vyčerpávajúco
odôvodniť podané odvolanie vyplývajúcej z § 205 ods. 1 a 2 OSP) v konaní
pred všeobecným súdom bude možné dodatočne konvalidovať prostriedkami ústavno-
súdneho prieskumu. Tým by však došlo k obchádzaniu zásady koncentrácie občianskeho
súdneho konania v jeho odvolacej fáze vyplývajúcej z § 205 ods. 3 OSP v spojení s § 212
ods. 1 OSP, podľa ktorého je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný,
čo nemôže byť zmyslom a účelom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Napokon ústavný súd neopomenul ani sťažovateľovu citáciu § 213 ods. 2 OSP
použitú ako súčasť právnej argumentácie na strane 2 predloženej sťažnosti. Podľa tohto
ustanovenia ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia
vyjadrili.
Citované ustanovenie je v sťažovateľovom prípade neaplikovateľné, pretože krajský
súd nevychádzal z právnej kvalifikácie uplatneného nároku odlišnej v porovnaní s právnym
posúdením, na ktorom založil svoje zamietavé rozhodnutie okresný súd. Krajský súd teda
nedospel k záveru, že pri posúdení sťažovateľom uplatneného nároku je potrebné aplikovať
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité.
Hypotéza predmetnej právnej normy tak vôbec nebola naplnená. Z tohto dôvodu je
argumentácia sťažovateľa založená na § 213 ods. 2 OSP irelevantná.
Ústavný súd zhrňujúco uzatvára, že predložená sťažnosť nesignalizuje žiadne
pochybnosti o ústavno-právne významných parametroch potvrdzujúceho rozsudku
krajského súdu. Jej prijatie na ďalšie konanie by za žiadnych okolností nemohlo viesť ku
konštatovaniu porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu.
Preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími súčasťami sťažnostného petitu (návrh na zrušenie napadnutého rozsudku krajského
súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2013